BEREŠIT 3. – STVORENIE ČLOVEKA

9. novembra 2013 Pridaj komentár

Stvorenie sveta bolo zavŕšené stvorením človeka. Tóra hovorí o stvorení na obraz (celem) Boží (1M 1.26), na Božiu podobu (demut). Hebrejsky “becalmenú kidmutejnú” = doslova “ v obraze našom ako našu podobu”.

Súčasná hebrejčina chápe pod termínom CELEM “obraz, podobu” a pod DEMUT “výzor, vzhľad, črty tváre”.

Maimonides však vo svojom “Sprievodcovi zblúdilých”vysvetľuje oba termíny v biblickom zmysle nasledovne:

CELEM je pojem označujúci “konkrétnu formu”, tj. to, čo tvorí podstatu veci, kde vecou je myslená sama realita do tej miery, že sú v nej obsiahnuté konkrétne podmienky.  U človeka chápe pod “formou” súhrn zložiek, ktoré mu dávajú ľudské vnímanie. Ide teda o osobitú formu človeka – dušu. Dôvod, prečo sa tento termín používa aj na označenie modiel, je možno v tom, že tieto zosobňujú určitú predstavu, ktorej sa človek klania.

“Učiňme človeka  na náš obraz” (celem), tj. v konkrétnej špecifickej forme jeho intelektuálneho vnímania.

DEMUT je odvodené od slova DAMAH (“on je rád”) a označuje podobu  s ohľadom na abstraktný vzťah, tzn. v prirovnaní. Nie v podobe tvaru a veľkosti. Aj podobenstvo Trónu (Ez 1.26) treba chápať s ohľadom na jeho slávu, nie tvar. To znamená, človek je Bohu podobný na duchovnej úrovni a ako bude povedané neskôr aj schopnosťami rozlišovať dobro od zla a vôľou si jedno alebo druhé vyberať.

Podľa ľudovej tradície bol človek stvorený na Základnom kameni, ktorý je totožný s kameňom, na ktorom chcel Abraham obetovať svojho syna Izáka a kde neskôr stál aj Chrám a do záhrady v Edene bol tradíciou zavedený až neskôr. ŠETTIJAH, ako sa hovorí základnému, uholnému kameňu hebrejsky, bol kameň, v okolí, ktorého rástlo bodľačie a Adamovi bol takto daný základ možnosti voľby a poznanie dvoch možností pre život – rajská záhrada a pôda plná bodľačia.

ADAM je termín pravdepodobne odvodený od podstatného mena ADAMAH – pôda, lebo z nej bol vzatý,  ju obrába a žije na nej, a do nej bude raz pochovaný.  Niektorí sa domnievajú, že súvisí aj so slovom ADÓM (červený), ktorý by snáď mohol súvisieť s farbou hliny a teda s pôdou ADAMAH.

Zdroj učenia, že človek bol vzatý z pôdy, nachádzame v mnohých kultúrach. V sumerskom epose Enuma Eliš boh Marduk stvoril človeka zo zeme , v epose o Gilgamšovi nájdenom v babylone, v prevzatej sumerskej legende bohyňa ARURU stvorila boha ENKIDU z hliny a dokonca aj grécky Prométheus bol stvorený zo zeme a vody. Podobne v Egypte boh Chnum stvoril človeka z hliny.

Niektorí bádatelia chápu pod “vzatí zo zeme” ľudskú nepatrnosť a krehkosť zahalenú v pominuteľnosti, než konkrétny materiál.

Pri zmienke o stvorení človeka používa Biblia sloveso JACER, ktoré sa v hebrejčine používa na opis stvoriteľskej práce tvorením tvarovaním. Dvojité JOD v slove (použité dageš) zvykli rabíni v minulosti vysvetľovať tak, že tým poukazovali na ľudskú dvojnosť –  ľudské smrteľné telo a nesmrteľnú dušu. Človek je bytosť ako hmotná, tak aj duchovná (1), má sklon ako k dobru, tak aj ku zlu (2), a je stvorená ako pre tento svet (olam ha-ze), tak aj pre svet budúci (olam ha_ba) (3). Telo je z prachu zeme a duša z ducha (Raši) (4).

ZOHAR učí, že ľudská duša je kúsok z Boha, lebo ak niekto do niekoho vdychuje (a Boh vdýchol do človeka dych života) tak vlastne do neho “vkladá” niečo zo seba. Podľa tradície človek dostáva ešte naviac aj RUACH (dych Boží) (viď. tiež článok MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY ).

Získava tak podľa tradície nadradenosť nad zvieratami, čo je naznačené aj v procese ich pomenovania. Pomenovať niekoho, osloviť niekoho menom, znamenalo v starej semitskej tradícii v extréme až nadradenosť a vládu nad dotyčným  (1M 2.19), ale (!), príbeh o potope jasne tvrdí, že RUACH majú aj (!) zvieratá (1M 6.17-22; 7.15). Dych života – RUACH, označuje životnú silu, myšlienky, city…je to tiež sila, ktorou Boh účinkuje pri stvorení. V dnešnej dobe nie je pochýb, že zvieratá žijú, myslia a cítia. Po biologickej stránke sú rovné človeku. Trpia rovnakými chorobami, cítia smútok, radosť, hlad, bolesť, zimu…chýba im reč, ale nie komunikácia. Sú našimi spoločníkmi a pomocníkmi (1M 2.18-20), nič menej a podľa toho by sa človek k nim mal aj správať.

O tom, či zvieratá vlastnia nesmrteľnú dušu sa dlho viedli spory, a skôr sa verilo, že nie. Avšak Tóra hovorí jednoznačne, že Boh po potope neuzatvára zmluvu len s človekom, ale aj s každou živou dušou z vtáctva a z dobytka, so všetkou živou zverou (1M 9.9-17). Zvieratá sú za preliatie ľudskej krvi rovnako brané na zodpovednosť ako ľudia (1M 9.4-6). Zvieratá majú živú dušu (1M 1.20-21, 24) rovnako ako človek (1M 2.7). A boli stvorení v prvom rade ako spoločníci a pomoc pre človeka (1M 2.18), v žiadnom prípade ako otroci a pôvodne ani nie ako potrava.

Človeku bolo prikázané záhradu v Raji “obrábať a strážiť”. Termín “obrábať” často označuje akúkoľvek kultiváciu zeme a pôdy, no hebrejská tradícia chápe tento termín alegoricky. Rozumie pod ním “štúdium Tóry”. Pod “strážením” zas “dodržiavanie micvot” (Pirke de Rabi Eliezer). Sama Tóra je v tradícii “ohraničovaná/oplotená (dosl. strážená) plotom (Pirkej Avot) a myslí sa tým striktné dodržiavanie micvot.

Tzv. druhé rozprávanie o stvorení človeka spomína už aj samostatné stvorenie ženy. Kým v prvom boli obaja stvorení naraz (…ako muža a ženu ho stvoril…), v tomto druhom je na svete len muž, ktorý potom, čo pomenuje všetky zvieratá (pomenovať= mať nad niekým moc, autoritu, ale dotyčného tým aj hlbšie poznáme), príde na to, že nemá vhodného partnera na život a Boh sa rozhodne stvoriť mu ženu, ktorá nebude len “prostredníčkou na rozmnoženie sa”, ale aj spoločníčkou na ceste životom. Že bola stvorená z rebra, má svoj predobraz v sumerskom mýte ENKI a NINMACH, v ktorom bohyňa NIN-TI lieči ENKIHO choré kosti, rovnako ako EVA lieči Adamovu samotu. ENKIHO ochorenie predchádza hriech, ktorý chorobu spôsobil, Adam sa tiež podieľa na hriechu, ktorý potom treba “liečiť”. Podľa asýrskych zvyklostí bol hriech porovnateľný s chorobou a podobne bol aj “liečený” – rôznymi magickými rituálmi alebo sa anuloval modlitbou (!).

Treba ešte upozorniť, že slovo CELA znamená nie len “rebro”, ale aj “bok” (…bočné steny svätostánku…boky oltára…), tj. že žena voči mužovi stojí ako “jeho polovička”, bok po boku. V patriarchálnej spoločnosti nezvyklá koncepcia, ale podľa niektorých bádateľov, sme sa k patriarchátu dostali od pôvodného matriarchátu a možno aj od akejsi rovnocennosti, ku ktorej sa ľudstvo dneška opäť vracia. Biblia obsahuje niekoľko narážok na pôvodný matriarchát: napr. meno dieťaťu dáva žena.

Žena nebola podľa tradície stvorená z prachu zeme, ale z muža a teda z jedného človeka sa stali dvaja, rovní predchádzajúcemu jednému.  Keď ju muž nazýva “kosťou z jeho kostí a mäsom z jeho mäsa” , myslí tým to isté, ako keby Slovák povedal , že sú “pokrvne príbuzní”. Možno, že tento typický hebrejský zvrat je tak trochu aj prameňom rozprávania  o stvorení z rebra  (z kosti), ktoré sa len hodilo podľa pôvodného rozprávania  o NIN-TI , mimochodom darkyni života, podobne ako sa ňou stáva aj Eva – CHAVVA – matka všetkých živých   (Chavva = od slova žiť chava, život chajim…).

No existuje aj jedna, veľmi vtipná teória, paradoxne vedecká teória nesprávneho prekladu, o stvorení ženy z penisovej kosti (Ziony Zevit in: The Adam and Eve Story: Eve Came From Where?).

Midraš rozpráva, že keď Adam prvý krát videl ženu, radostne zvolal: “Požehnaná si od Pána, kosť z mojich kostí a náležite sa budeš volať žena  (Pirke de rabbi Eliezer). Žena sa hebrejsky povie IŠA ako logicky odvodené od IŠ a tým potvrdzuje rovnosť oboch pohlaví, aj keď žena ostáva telesne aj psychicky od muža odlišná, ale práve to ho k nej priťahuje.

Rabíni to ďalej rozvádzajú tak, že obe mená sa skladajú z písmen ALEF a ŠIN, ktoré dokopy tvoria slovo EŠ – oheň/konkrétne, nebeský oheň. Tým, že ich Boh doplnil o písmená zo svojho mena JHWH – JOD a HE, dovolil svojmu menu prebývať medzi nimi, avšak pod podmienkou, že budú dodržovať micvot. (IŠ = JOD+ALEF+ŠIN= muž  יאש; IŠA = JOD+ALEF+ŠIN+HE= žena  יאשה).

Podľa Knihy Jubileí (3.8, 9) (KNIHA JUBILEÍ | CHANELE / חנלה (wordpress.com) ), v siedmy deň prvého týždňa bol stvorený Adam aj jeho bok (kosť) tj. jeho žena v zemi Elda a tam sa aj po odchode z raja vrátili a usadili (3.32). 

Boh ukázal Adamovi ženu až na siedmy deň, a preto sa držia dni nečistoty po pôrode  v prípade, že žena porodí chlapca  7 dní. V prípade dievčatka sa predlžuje toto obdobie na 14 dní.

Počet ďalších dní očisťovania v počte  33 a 66  (podľa pohlavia) je závislý od počtu dní, ktoré strávil Adam na Zemi po stvorení , než ho anjeli odniesli do Edenu a po koľkých bola k nemu do Edenu privedená aj Eva (Jub 3; 3M 12.2-5).

Kniha Jubileí však nemá v judaizme takú váhu ako Tóra, Talmud a midraš.

-chanele-

ZDROJE:

Súvisiace články:

Zaradené do SIDRY Tagged with , , , , , , , , , , , , ,

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

30. septembra 2012 2 komentáre

ZÁKLADNÝ KAMEŇ

Podľa jednej legendy, keď Boh tvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho trónu a vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec  ostal vklinený v zemi a druhý vyčnieval  hore a tvoril tak základy sveta. Na tomto konci je stred sveta, ktorý sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na centrálnom bode. Je to Základný kameň – ŠETTIJAH a je na ňom vytesané meno Božie JHWH. Toto slovo znamená tiež “ŠAT JAH” – “Základňa Pána”.

Zem sa okolo tohto kameňa šíri v troch sférach. Prvá obsahuje absolútnu čistotu a jemnosť, ktorá na zemi existuje. Nachádza sa najvyššie nad zemou. Druhá  obsahuje jemnosť a čistotu najjemnejšieho Prachu zo všetkých prachov. Tretia obsahuje to najhrubšie, vrátane najhrubšieho Prachu a obklopujú ju vody Oceánu, ktorý obklopuje celý svet.

Prvá sféra obsahuje Chrám a Jeruzalem až po jeho hradby. Druhá obsahuje celú Izraelskú krajinu a tretia ostatný svet.

Základný kameň je stotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izáka i Jákobov sen s rebríkom. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete. Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.

Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu zafíru.

Je o ňom napísané: “Stane sa domom Božím.” (1M 28.22).

Kameň má sedem očí (Za 3.9).

A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim a spievajú pieseň na Božiu slávu tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1), a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posilňujú spevy ako jedných, tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra”(Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý” (Iz 28.16). Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Izraela” (1M 49.24).

Na Základnom kameni vraj pôvodne v Chráme stávala aj Archa Zmluvy. Keď bola  z Chrámu odstránená, zapaľovali na jej mieste kadidlo. Kým však Archa v Chráme bola, veľkňaz odchádzal z veľsvätyne  vždy za svetla, lebo Archa toto svetlo vydávala.

Po jej odstránení odchádzal veľkňaz z veľsvätyne už vždy len po tme.

– chanele-

zdroje: Zohar  I fol 231a

TB Joma  54b

 

Zaradené do MA´ASE BEREŠIT Tagged with , , , ,

STVORENIE SVETA

9. januára 2010 9 komentárov

                            STVORENIE
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              Stvorenie sveta prebiehalo podľa tradície v šiestych dňoch. Ten siedmy, zodpovedajúci Sobote, Boh oddychuje od všetkej práce, ktorú vykonal a my v ňom máme možnosť preukázať svoje schopnosti a vlohy.
     Podľa kabalistického učenia každý z týchto šiestych dní zodpovedá jednej perióde Stvorenia. Kabalisti veria, že existuje Sedem Periód (alebo cyklov) Stvorenia, pričom každá perióda trvá 7 000 rokov.
     Rabi Jicchak z Aka tvrdil, že pri týchto výpočtoch nemožno pracovať s dĺžkou bežného slnečného roka. K výpočtom sa musí použiť tzv. Božský Rok, ktorému zodpovedá 1 000 pozemských rokov (Ž 90.4). Jeden Božský Rok je tak totožný s 365 250 pozemskými rokmi.
     Epocha siedmych dní (či siedmych periód Stvorenia) je vymedzená vždy jednému Stvoreniu a každých 7 000 Božských Rokov (=7 periód) Boh svoje Stvorenie obnovuje. Kabale nie je cudzia myšlienka, že pred našim svetom, tu boli už iné.
     Každá perióda Stvorenia tak zodpovedá jednému dňu Stvorenia. Každý zo šiestych dní (cyklov) priniesol čosi nové.
     Na začiatku prvého cyklu Stvoril B-h skôr zložky potrebné k tvorbe vesmíru, ako vesmír samotný.
     Až v piatom cykle sa zrodil život a na sklonku šiesteho umžnil Boh , aby vznikol človek. To bolo asi 974 generácií pred Adamom. Tento človek sa vyvinul z “prachu zeme” (1M 2.7) , ale chýbala mu Božská duša, ktorá by z neho urobila duchovného človeka. Až potom vdýchol Boh do človeka dych života a Stvoril tak skutočnú ľudskú bytosť. Podľa tradície sa tak udialo na Roš h-Šaná, 3761 p.o.l. …
     Ked dĺžku jedného božského Roka, 365 250 vynásobíme 7 000, dostaneme dĺžku jednej periódy – 2 556 750 000 rokov. A práve pred približne 2,5 mld rokov zaznameávajú vedci počiatky života na Zemi (Archaikum 2 000 000 000 – 1 200 000 000 rokov dozadu).
     Ak by sme predpokladali, že biblickým Stvorením Sveta bola započatá ona siedma Perióda Stvorenia (siedmy deň), v ktorej teraz žijeme, vznik vesmíru ako takého, by spadal do obdobia  spred 15 340 500 000 rokov (2 556 750×6), čo síce nie je presné s vedeckým názorom, ale toto číslo sa pohybuje relatívne blízko vedeckému odhadu (13 mld) veku vesmíru.
                             PRVOTNÁ ŽIARA, Z KTOREJ POVSTALI VŠETKY SLOVÁ
 
 
     Na počiatku vyhĺbila vôľa Kráľova Priehlbeň v hornej Nedotknuteľnosti a umiestnila do nej Lampu, ktorá utvorila beztvarý uzol obklopený prstencom ani bielej, ani čiernej, ani zelenej, ani červenej, ani žiadnej inej farby.  
   Až potom boli uprostred Priehlbne učinené všetky farby.
     V medzere medzi pulzami výronu je ukrytý Bod nazývaný Počiatok a nikto nevie, čo je za týmto bodom, ktorý ukrýva tajomstvo  42-písmenného Mena Božieho.
     Najskrytejší potom Počiatok rozšíril do všetkých strán a utvoril si Palác  ku svojej Sláve, do neho zasadil sväté semeno , ktoré splodilo duše a pozdvihlo svet (Iz 6.13).
     Ten Palác sa nazýva Elohim a to je tajomstvo slov: “V Počiatku Stvoril Boh” (Elohim) (1M 1.1).
     Keď sa Bod a Palác zjednotili, z Počiatku vyšlo Meno  AŠER , čiže preskupením písmen ROŠ – “hlava”. A vtedy bol horný Počiatok obklopený Svetlom Múdrosti. Vtedy sa zmenila Farba Paláca a dostal meno Dom (Bajt), i bol obydlený zasadeným semenom. 
     A keď sa Bod a Palác zjednotili v Mene ELOHIM, zo semena vyrašili výhonky. Týmto semenom boli hlásky Tóry vyšlé z Bodu ukrývajúceho tajomstvo troh bodov: chólem, šúrek a chírek. Spolu vytvárajú Hlas, ktorý sa pôvodne nazýval EHJE.
     Béréšít( Na počiatku) sa zvykne vykladať aj ako “Bara šit” (Stvoril šesť), pretože od jedného konca nebies k druhému, existuje šesť strán. Všetkými týmito stranami sa šíria písmenká Tóry. Spoluhlásky sú telom a samohlásky duchom. 
     I žiaria všetky hlásky v jednote svetlom Tóry, ktoré svieti neustále a ožaruje celý svet…
                                         PRED POČIATKOM
       Židovská mystika chápe Boha v dvoch podobách. Ako Neprejaveného – Skrytého a Prejaveného.
       Neprejaveného ( Transcendentného) označuje termínom AJIN = NIČ, pretože takýto Boh stojí mimo bytie a mimo dualitu a je Absolútnym Nič, pretože v sebe zahŕňa úplne všetko. AJIN ale znamená aj Zdroj či Prameň (všetkého).
      AJIN je absolútne ticho i absolútny zvuk súčasne. Je to pohyb i kľud, čin i pasivita. V AJIN je všetko a nič. Z AJIN vznikol EJN SOF = Boh Nekonečný – Prejavený (Imanentný). Boh je Absolútne Bytie = EJN SOF a AJIN súčasne.
      Tradícia hovorí, že jedného dňa Boh zatúžil uvidieť sám seba. A tak došlo k prvému oddeleniu od Božstva. Jeho vôľa sa tak Stať, zažiarila celým vesmírom a zároveň nikde, lebo vesmír ešte nebol. Svetlo tejto vôle sa nazýva EJN SOF ÓR = Nekonečné Svetlo, ktoré ožiarilo minulosť i budúcnosť súčasne.
     Aby mohlo k prvému oddeleniu od Boha dôjsť, musel Boh pre toto Oddelené utvoriť miesto a tak sa stiahol sám do seba. Toto vymedzené miesto bolo ohraničené a prázdne a podľa legendy malo rozmery bodky (singularita?) uprostred Absolútna. Prázdno tak podnietilo vznik pozitívneho bytia.
      Božia vôľa prenikla do tohto priestoru v podobe troch lúčov – troch skrytých žiar = lúča Absolútnej vôle, lúča Činu a lúča Ohraničenosti. Dokopy utvorili počiatok zákonov budúceho bytia. Kabalisti za nimi vidia prapôvodnú Milosť (Chesed/Gedula) a Prísnosť (Gevura/Din), pulzujúcu pod dohľadom Vôle.
     Toto všetko sa stalo, keď EJN SOF ÓR začalo prenikať okrajom vymedzeného priestoru. Vtedy došlo k oddeleniu Bytia od Absolútna, k vzniku prvej sefiry, nazývanej aj Koruna Korún, či Skrytosť Skrytého. Bola zárodkom všetkého, čo malo vzniknúť neskôr, aj zdrojom ďalších sefír, z nej emanujúcich. Jej výnimočná poloha na rozhraní zabezpečuje rovnováhu vo svete.
 
                              STVORENIE SVETLA
      Rabi Chija učil, že keď Boh v prvý deň stvorenia stvoril Svetlo (Jehí Ór), povedal, že budú na svete svojvoľníci porušujúci Zákon a tak toto Svetlo pred nimi Ukryl, aby ho zachoval pre Spravodlivých, lebo je napísané: “Svetlo je zasiate pre spravodlivého a pre priamych srdcom radosť” (Ž 97.11).
      Rabi Aba to doplnil o učenie, ktoré upravovalo čítanie biblického veršu: “A Boh videl svetlo, že je dobré” (1M 1.4) na : “A Boh videl svewtlo, že je dobré ho skryť”.
     To, že “ho videl” znamená, že ho videl od jedného konca sveta k druhému a Ukryl ho preto, aby hriešnici cítili potrebu pokánia, pretože keby ho smeli vidieť aj oni, táto potreba by im chýbala.
      To, že je svetlo dobré, znamená, že neobsahuje hnev, tvrdil rabi Šimon.
      Jeho následné oddelenie od tmy, neznamenalo oddelenie dobrého od zlého, ako by sa mohlo zdať, lebo i napriek ich neskoršiemu spojeniu, svetlo si absenciu hnevu zachovalo.
      K spojeniu došlo cez deň, lebo je napísané: “A bol večer (tma) a bolo ráno (svetlo), deň jeden (1M 1.5).
      Aby sme si uvedomovali, že svetlo od tmy a teda deň od noci nemožno oddeliť, bolo toto, zopakované pri každom ďalšom dni stvorenia, okrem posledného, kedy si Boh odpočinul a posvätil ho. Tento deň obsahuje len svetlo, ono Svetlo Počiatku, to samé, ktoré zábleskom tušia všetky židovské ženy, zapaľujúce v piatok večer sobotné sviece, zakrývajúc si pri tom oči dlaňami. V tom momente akoby skrze Šabat obsiahli vo svojom duchovnom zraku jeho pôsobenie, prechádzajúce z  ohňa sobotných svetiel.
       Čím viac sviec (počet je podmienený počtu detí v rodine; k základným dvom sa zapaľuje za každé dieťa o jednu viac…), tým je aj viac svetla v dušiach všetkých členov rodiny, pretože deti prinášajú do rodín svetlo. A aj Svetlo Počiatku.
      Ten deň, z ktorého vyšlo Prvotné Svetlo, sa šíri do ostatných dní stvorenia, pretože ráno môže pochádzať len od Prvotného Svetla.
     
 
                    SVETLO PRAMEŇA A MOJŽIŠ
     Všetko, čo bolo v Tóre uvedené výrazom “va jehí” (“a bolo”; v kabale vždy “a bude”, napriek gramatickému významu) sa týka tohoto sveta i toho budúceho – Ólam ha-Ba.
     To je to svetlo, ktoré Boh Stvoril na Počiatku, tzv.  Svetlo Prameňa  alebo Svetlo Oka (Ajin znamená tiež Oko). .
     Ono dal uvidieť prvému človeku a ten v ňom videl od jedného konca sveta po druhý koniec sveta.
     Ukázal ho tiež Dávidovi (Ž 31.20) i Mojžišovi.
     Avšak, ako Boh uvidel, že povstane pokolenie Enóšovo, pokolenie Potopy a Pokolenie Rozdelenia (Babylonská veža), ukryl toto svetlo, by ho nemohli svojvoľníci využívať.
     A Boh dal toto svetlo Mojžišovi k používaniu na tri mesiace ododňa narodenia (2M 2.2) a keď predstúpil pred faraóna (resp. dostal sa na jeho dvor ako nemluvňa), svetlo mu bolo  odobraté, až kým sa neocitol na hore Sinaj, aby prijal Tóru. Vtedy mu bolo Svetlo vrátené a smel ho používať už celý život.
     A synovia Izraela sa nemohli k nemu priblížiť a pozriež sa na neho, dokiaľ si nedal cez tvár závoj (2M 34.30). Halil sa ním ako talitom (Ž 104.2).
     Svetlo Sveta Budúceho (Ólam ha-Ba) vzišlo v temnote vyryté údermi Najskrytejšieho zo všetkých  a tak bola učinená Tajná Cesta vedúca z ukrytého Svetla k dolnej Temnote, v ktorej Svetlo spočinulo.
     Dolná Temnota sa nazýva NOC. A Temnota vydala noc a svetlo vydalo DEŇ a potom sa spojili a stali sa jedným (1M 1.5).
          
                            ZÁKLADNÝ KAMEŇ
      Keď Boh Stvoril svet, vytrhol jeden vzácny kameň spod svojho Trónu Slávy, vložil ho do Priepasti tak, aby jeden jeho koniec bol hore. A na tomto konci existuje bod – stred sveta a tento sa od neho šíri do všetkých strán, spočívajúc na tonmto centrálnom bode. Tento kameň sa nazýva základný (šetijah). Toto slovo znamená tiež “šat jah” = Základňa Pána.
      Kameň je stvorený z ohňa, vzduchu a vody (Chesed, Gevura, Tiferet), nimi bol upevnený a učinený Jediným. Občas z neho vyteká voda a napĺňa Priepasť. Je znamením uprostred sveta.
      Je ztotožňovaný tiež s obeliskom, ktorý vztýčil Jákob (1M 28.22; 31.45). Jedná sa zároveň o balvan vyčnievajúci zo skaly v Omarovej mešite (Jeruzalem). Podľa Hagady sa na ňom malo odohrať obetovanie Izáka a Jákobov sen o rebríku. Stal sa tiež oltárom pre zápalné obete.
     Je považovaný za “pupok sveta” a patrí medzi veci, ktoré boli stvorené ako prvé.
     Podľa inej tradície žiari všetkými farbami a má podobu safíru.
      Je na ňom napísané: “Stane sa Domom Božím” (1M 28.22)
     Kameň má sedem očí (Za 3.9).
     A po západe slnka na ňom spočinú Cherubim aby spievali pieseň na Božiu Slávu, tak, že táto stúpa zdola nahor (Ž 134.1; 125.1; 113.1). A k anjelom sa pripájajú aj hviezdy a planéty (Jób 38.7; Ž 148.3) a keď nastane ráno, začne spievať Izrael. A kameň posiluje spevy ako jedných tak aj druhých. I je napísané: “Môjho ducha vložím do vášho vnútra (Ez 36.27), “I je to kameň vyskúšaný, základný a drahý (Iz 28.16).
     Tiež kamenné dosky Desatora (2M 24.12) sú z neho urobené a to je tajomstvo biblického veršu “Pastier, kameň Izraela (1M 49.24).
     
   
                          SVäTOSTÁNOK A SION

 

     Keď si Boh prial stvoriť svet, pozrel sa na Tóru a Stvoril ho. Potom sa pozrel na Sväté Meno v Tóre obsiahnuté a dal svetu povstať v Múdrosti (Chochma), v Rozume (Bina) a v Poznaní  (Daat) (Prísl.3.19-20).
Týmito tromi bol vzbudovaný tiež svätostánok  (2M 31.3).

Chochma (múdrosť) býva tiež nazývaná Počiatkom, preto Boh “V Počiatku” Stvoril Nebesá a Zem (Bérešít bará elohim  et ha-šamajim ve et ha-arez).

Keď bol svätostánok postavený, chcela ho Sitra Achra poškvrniť, ale nenašla chyby a Boh ju donútil skloniť sa pred Mojžišom, ktorý je tajomstvom Poznania, lebo jeho ústami boli povolaní i priznala mu vernosť proti svojej vôli.

– chanele –

Zaradené do MA´ASE BEREŠIT Tagged with , , , , , , , , ,