D

DAAT – Non-sefira. 11-ta sefira na sefirotickom strome*, umiestnená medzi sefiru Chochma* a Bina*, pod Keter*. Je zamlčaná, neprejavená zjavne. Viac o nej v článkoch o sefirách a illáne*. Články pre heslo: DAAT

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

DAF JOMI – denná stránka štúdia Talmudu*. Je zvykom, že ortodoxný Žid denne preštuduje  jednu dvojstránku, tj. 1 list = 1 foliant o dvoch stranách, napr. Šabat 15a, 15b. Takto sa dá zvládnuť štúdium Talmudu za 7 rokov.

DÁVIDOVA HVIEZDA – šesťcípa hviezda, hexagram. Hebrejsky Magen David* – Dávidov štít. Podľa kegendy ju malo už izraelské vojsko za čias Dávida na obranných štítoch a vyrytá bola aj na Šalamúnovom prsteni, s ktorým dokázal ovládať démonov*, aby mu slúžili, hoci kresťania sú presvedčení, a už stáročia učia, že Šalamúnov prsteň niesol päťcípu hviezdu. Podrobnejšie o hexagrame v článku MAGEN DAVID.

144

DEMUT – podoba Boha (1M 1.26). Tiež pravzor, akýsi archetyp, nebeský dvojník. Aj podoba všeobecne, lebo aj človek má demut – svoju podobu. Viď. článok: ADAM KADMON

DERECH EREC – talmudický traktát o zvykoch a mravoch. V širšom význame vyhýbanie sa hrubým výrazom a slušné medziľudské vzťahy a zdvorilosť. Inak tiež venovanie sa nejakému remeslu popri štúdiu Tóry*, ktorým sa dá uživiť. Tomu kladie talmud* veľký význam.

DESATORO – hebrejsky Aseret hadibrot = 10 výrokov. Prvé 4 prikázania určujú vzťah človeka k Bohu, zvyšných 6 vzťah človeka k človeku. Tvorí základ mravného kódexu ako Židov, tak aj kresťanov. Články pre heslo: DESATORO

173

DESAŤ DNÍ POKÁNIA – obdobie od Roš Hašana* po Jom Kipur* vrátane, vyhradené na sebaspytovanie a vyznanie hriechov voči Bohu a následné pokánie. Vrcholia sviatkom Jom Kipur*. Bližšie v článkoch: SLICHOT*, ROŠ HAŠANA*, 10 DNÍ POKÁNIA A JOM KIPUR*.

167

DESIATOK – desatina úrody odovzdávaná Chrámu* a kňazom*, aby mali z čoho žiť, nakoľko nemali podiel na pôde (4M 18.21, 24). Pôvodne to býval dobrovoľný dar či obetina z dobrej vôle (1M 14.20, 28.22). Týka sa len úrody vypestovanej v izraelskej zemi.

DEŇ ZMIERENIA – pozri JOM KIPUR* a článok: 10 DNÍ POKÁNIA A JOM KIPUR*

DERAŠA – kázeň, ktorú vedie spravidla rabín na Šabat*  po kriat ha-Tora*

DEVARIM – hebrejsky “slová” = 5. kniha Mojžišova, kedysi nazývaná aj Mišne Tóra (Opakovanie Tóry) 5M 17.18

DEVEKUT – spoločenstvo s Bohom až splynutie s ním. Termín pochádzajúci z chasidizmu. BAAL ŠEM TOV

DÉMONI – talmudický judaizmus rozpracoval širokú démonológiu vychádzajúc z viery vo svet nachádzajúci sa medzi duchovným a materiálnym svetom, v ktorom sa pohybujú mnohé bytosti, o ktorých sa nedá jednoznačne povedať či majú anjelskú, alebo démonickú podstatu, lebo v poňatí judaizmu tieto bytosti sú vlastne totožné a odlišujú sa len svojim poslaním. V začiatkoch bola viera v démonov ovplyvnená perzskou a babylonskou kultúrou, v stredoveku kresťanstvom. Viď. článok: DÉMONI – ZLÍ DUCHOVIA

DIASPORA – gréc.: “rozptýlenie” mimo izraelskú krajinu po 1. a 2. churbane*. Hebrejský ekvivalent je GALUT* alebo GOLA*.

DIJOKNA – prvotná podoba existujúca ešte pred stvorením. Praobraz. Horná podoba. Starý dní (ATIK JOMIN*), totožný so ZEIR ANPIN, obsahujúci všetko, čo bolo, je a bude. Nedochádza v ňom k žiadnej zmene, nikdy nedošlo, ani nedôjde. Prijal formu zeir anpin a tým je jeho horná podoba zvŕšená, a v sebe obsahuje všetky existujúce podoby, všetky mená a všetko je v nej v rovnováhe. Zeir anpin*, Ajin* a JHWH* je jedno a to isté. Tiež podoba človeka v nebeskom raji.

DIBBUK – doslova “tesné spojenie” a myslí sa tým posadnutie zlým duchom. Podľa ľudovej slovesnosti je to duša hriešnika, pre ktorú ani peklo nie je dostatočným trestom a tak blúdi svetom a hľadá človeka, ku ktorému by sa mohla privteliť, aby ho posilnila v jeho hriešnosti a zniesla ho zo sveta. Keď sa tak stane, v tele sú potom dve duše, ktoré vedú spolu boj.  Cadikim* zvykli dibuka vyháňať z tela postihnutého (exorcizmus). Viera v dibukov bola hlavne rozšírená v 16. storočí n.l. v období luriánskej kabaly. Bližšie v článkoch: DUŠA (NEFEŠ, NEŠAMA, RUACH) a  GILGUL NEŠAMOT (PREVTEĽOVANIE).

DIN – súd, prísnosť. Iný názov pre sefiru GEVURA*

text  ilustrácie:

-chanele-

Reklamy

BEREŠIT 3. – STVORENIE ČLOVEKA

Stvorenie sveta bolo zavŕšené stvorením človeka. Tóra hovorí o stvorení na obraz (celem) Boží (1M 1.26), na Božiu podobu (demut). Hebrejsky “becalmenú kidmutejnú” = doslova “ v obraze našom ako našu podobu”.

Súčasná hebrejčina chápe pod termínom CELEM “obraz, podobu” a pod DEMUT “výzor, vzhľad, črty tváre”.

Maimonides však vo svojom “Sprievodcovi zblúdilých”vysvetľuje oba termíny v biblickom zmysle nasledovne:

CELEM je pojem označujúci “konkrétnu formu”, tj. to, čo tvorí podstatu veci, kde vecou je myslená sama realita do tej miery, že sú v nej obsiahnuté konkrétne podmienky.  U človeka chápe pod “formou” súhrn zložiek, ktoré mu dávajú ľudské vnímanie. Ide teda o osobitú formu človeka – dušu. Dôvod, prečo sa tento termín používa aj na označenie modiel, je možno v tom, že tieto zosobňujú určitú predstavu, ktorej sa človek klania.

“Učiňme človeka  na náš obraz”, tj. v konkrétnej špecifickej forme jeho intelektuálneho vnímania.

DEMUT je odvodené od slova DAMAH (“on je rád”) a označuje podobu  s ohľadom na abstraktný vzťah, tzn. v prirovnaní. Nie v podobe tvaru a veľkosti. Aj podobenstvo Trónu (Ez 1.26) treba chápať s ohľadom na jeho slávu, nie tvar. To znamená, človek je Bohu podobný na duchovnej úrovni a ako bude povedané neskôr aj schopnosťami rozlišovať dobro od zla a vôľou si jedno alebo druhé vyberať.

Podľa ľudovej tradície bol človek stvorený na Základnom kameni, ktorý je totožný s kameňom, na ktorom chcel Abraham obetovať svojho syna Izáka a kde neskôr stál aj Chrám a do záhrady v Edene bol tradíciou zavedený až neskôr. ŠETTIJAH, ako sa hovorí základnému, uholnému kameňu hebrejsky, bol kameň v okolí, ktorého rástlo bodľačie a Adamovi bol takto daný základ možnosti voľby a poznanie dvoch možností pre život – rajská záhrada a pôda plná bodľačia.

ADAM je termín pravdepodobne odvodené od podstatného mena ADAMAH – pôda, lebo z nej bol vzatý,  ju obrába a žije na nej, a do nej bude raz pochovaný.  Niektorí sa domnievajú, že súvisí aj so slovom ADÓM (červený), ktorá by snáď mohol súvisieť s farbou hliny a teda s pôdou ADAMAH.

Zdroj učenia, že človek bol vzatý s pôdy nachádzame v mnohých kultúrach. V sumerskom epose Enuma Eliš boh Marduk stvoril človeka zo zeme , v epose o Gilgamšovi nájdenom v babylone, v prevzatej sumerskej legende bohyňa ARURU stvorila boha ENKIDU z hliny a dokonca aj grécky Prométheus bol stvorený zo zeme a vody. Podobne v Egypte boh Chnum stvoril človeka z hliny.

Niektorí bádatelia chápu pod “vzatí zo zeme” ľudskú nepatrnosť a krehkosť zahalenú v pominuteľnosti, než konkrétny materiál.

Pri zmienke o stvorení človeka používa Biblia sloveso JACER, ktoré sa v hebrejčine používa na opis stvoriteľskej práce tvorením tvarovaním. Dvojité JOD v slove (použité dageš) zvykli rabíni v minulosti vysvetľovať tak, že tým poukazovali na ľudskú dvojnosť –  ľudské smrteľné telo a nesmrteľnú dušu. Človek je bytosť ako hmotná, tak aj duchovná, má sklon ako k dobru, tak aj ku zlu, a je stvorená ako pre tento svet (olam ha-ze), tak aj pre svet budúci (olam ha_ba). Telo je z prachu zeme a duša z ducha (Raši).

ZOHAR učí, že ľudská duša je kúsok z Boha, lebo ak niekto do niekoho vdychuje (a Boh vdýchol do človeka dych života) tak vlastne do neho “vkladá” niečo zo seba. Podľa tradície človek dostáva ešte naviac aj RUACH (dych Boží).

Získava tak podľa tradície nadradenosť nad zvieratami, čo je naznačené aj v procese ich pomenovania. Pomenovať niekoho, osloviť niekoho menom, znamenalo v starej semitskej tradícii v extréme až nadradenosť a vládu nad dotyčným  (1M 2.19), ale (!), príbeh o potope jasne tvrdí, že RUACH majú aj (!) zvieratá (1M 6.17-22; 7.15). Dych života – RUACH, označuje životnú silu, myolienky, city…je to tiež sila, ktorou BOh účinkuje pri stvorení. V dnešnej dobe nie je pochýb, že zvieratá žijú, myslia a cítia. Po biologickej stránke sú rovné človeku. Trpia rovnakými chorobami, cítia smútok, radosť, hlad, bolesť, zimu…chýba im reč, ale nie komunikácia. Sú našimi spoločníkmi a pomocníkmi (1M 2.18-20), nič menej a podľa toho by sa človek k nim mal aj správať.

O tom, či zvieratá vlastnia nesmrteľnú dušu sa dlho viedli spory, a skôr sa verilo, že nie. Avšak Tóra hovorí jednoznačne, že Boh po potope neuzatvára zmluvu len s človekom, ale aj s každou živou dušou z vtáctva a z dobytka, so všetkou živou zverou (1M 9.9-17). Zvieratá sú za preliatie ľudskej krvi rovnako brané na zodpovednosť ako ľudia (1M 9.4-6). Zvieratá majú živú dušu (1M 1.20-21, 24) rovnako ako človek (1M 2.7). A boli stvorení v prvom rade ako spoločníci a pomoc pre človeka (1M 2.18), v žiadnom prípade ako otroci a pôvodne ani nie ako potrava.  No a podľa mojich osobných skúseností aj skúseností niektorých mojich priateľov, zvieratá majú nesmrteľné duše, v tomto sú s človekom na roveň.

Človeku bolo prikázané záhradu v Raji “obrábať a strážiť”. Termín “obrábať” často označuje akúkoľvek kultiváciu zeme a pôdy, no hebrejská tradícia chápe tento termín alegoricky. Rozumie pod ním “štúdium Tóry”. Pod “strážením” zas “dodržiavanie micvot” (Pirke de Rabi Eliezer). Sama Tóra je v tradícii “ohraničovaná/oplotená (dosl. strážená) plotom (Pirkej Avot) a myslí sa tým striktné dodržiavanie micvot.

Tzv. druhé rozprávanie o stvorení človeka spomína už aj samostatné stvorenie ženy. Kým v prvom boli obaja stvorení naraz(…ako muža a ženu ho stvoril…), v tomto druhom je na svete len muž, ktorý potom, čo pomenuje všetky zvieratá (pomenovať= mať nad niekým moc, autoritu, ale dotyčného tým aj hlbšie poznáme), príde na to, že nemá vhodného partnera na život a Boh sa rozhodne stvoriť mu ženu, ktorá nebude len “prostredníčkou na rozmnoženie sa”, ale aj spoločníčkou na ceste životom. Že bola stvorená z rebra, má svoj predobraz v sumerskom mýte ENKI a NINMACH, v ktorom bohyňa NIN-TI lieči ENKIHO choré kosti, rovnako ako EVA lieči Adamovu samotu. ENKIHO ochorenie predchádza hriech, ktorý chorobu spôsobil, Adam sa tiež podieľa na hriechu, ktorý potom treba “liečiť”. Podľa asýrskych zvyklostí bol hriech porovnateľný s chorobou a podobne bol aj “liečený” – rôznymi magickými rituálmi alebo sa anuloval modlitbou (!).

Treba ešte upozorniť, že slovo CELA znamená nie len “rebro”, ale aj “bok” (…bočné steny svätostánku…boky oltára…), tj. že žena voči mužovi stojí ako “jeho polovička”, bok po boku. V patriarchálnej spoločnosti nezvyklá koncepcia, ale podľa niektorých bádateľov, sme sa k patriarchátu dostali od pôvodného matriarchátu a možno ak od akejsi rovnocennosti, ku ktorej sa ľudstvo dneška opäť vracia. Biblia obsahuje niekoľko narážok na pôvodný matriarchát: napr. meno dieťaťu dáva žena.

Žena nebola podľa tradície stvorená z prachu zeme, ale z muža a teda z jedného človeka sa stali dvaja, rovní predchádzajúcemu jednému.  Keď ju muž nazýva “kosťou z jeho kostí a mäsom z jeho mäsa” , myslí tým to isté, ako keby Slovák povedal , že sú “pokrvne príbuzní”. Možno, že tento typický hebrejský zvrat je tak trochu aj prameňom rozprávania  o stvorení z rebra  (z kosti), ktoré sa len hodilo podľa pôvodného rozprávania  o NIN-TI , mimochodom darkyni života, podobne ako sa ňou stáva aj Eva – CHAVVA – matka všetkých živých   (Chavva = od slova žiť chava, život chajim…).

Midraš rozpráva, že keď Adam prvý krát videl ženu, radostne zvolal: “Požehnaná si od Pána, kosť z mojich kostí a náležite sa budeš volať žena  (Pirke de rabbi Eliezer). Žena sa hebrejsky povie IŠA ako logicky odvodené od IŠ a tým potvrdzuje rovnosť oboch pohlaví, aj keď žena ostáva telesne aj psychicky od muža odlišná, ale práve to ho k nej priťahuje.

Rabíni to ďalej rozvádzajú tak, že obe mená sa skladajú z písmen ALEF a ŠIN, ktoré dokopy tvoria slovo EŠ – oheň/nebeský oheň. Tým, že ich Boh doplnil o písmená zo svojho mena JHWH – JOD a HE, dovolil svojmu menu prebývať medzi nimi, avšak pod podmienkou, že budú dodržovať micvot. (IŠ = JOD+ALEF+ŠIN= muž; IŠA = JOD+ALEF+ŠIN+HE= žena).

Podľa Knihy Jubileí (3.8, 9)v siedmy deň prvého týždňa bol stvorený Adam aj jeho bok (kosť) tj. jeho žena v zemi Elda a tam sa aj po odchode z raja vrátili a usadili (3.32).

Boh mu ženu ukázal ale až na siedmy deň   a preto sa držia dni nečistoty po pôrode  v prípade, že žena porodí chlapca  7 dní a v prípade, že porodí  dievčatko 14 dní.

Počet ďalších dní očisťovania v počte  33 a 66  (podľa pohlavia) je závislý od počtu dní, ktoré strávil Adam na Zemi po stvorení , než ho anjeli odniesli do Edenu a po koľkých bola k nemu do Edenu privedená aj Eva (80=66+14) – (3M 12.2-5).

-chanele-

Súvisiace články:

ADAM KADMON

Ranní kabalisti chápali Adama Kadmona (ďalej AK) ako syntézu sefirot, ktorá vyjadruje ich jednotu, funkciu i okruh pôsobnosti. V končatinách a ostatných telesných častiach AK je obsiahnuté toto pole pôsobnosti Božského myslenia, cítenia a jednania. Boh je pre nich symbolom  myslenia a vedomia, ktoré vníma samo seba a skrze neho vidí Boh seba. Tak vnímali prví kabalisti existenciu.

AK je akýmsi medzičlánkom medzi Bohom a človekom. Neskôr začal byť chápaný ako obojpohlavná, respektíve dočasne nepohlavná bytosť, syntetizujúca v sebe mužský aj ženský princíp. Potom bola na psychickej úrovni rozdelená na muža a ženu a to  vytvorilo postupne sa vyvíjajúcu sa vieru v duálne duše, tj. duše s rovnakým božským a duchovným koreňom (šoreš), ktoré v hmotných telách žijú oddelene, ale nakoniec sa na duchovnej úrovni opäť spoja. Je to zdroj, j nežidovskej viery, v existenciu duše, ktorá je časťou toho druhého a ľudia tak ustavične hľadajú svoju polku a manželia bývajú často nazývaní svojimi “polovičkami”.

AK je v podstate niečo ako archetyp na duchovnej úrovni, podľa ktorého bol tvorený človek pozemský – ADAM RÍŠON (=biblický Adam, žijúci už v tele; doslovne Prvý Adam), alebo ADAM DOLNÝ. AK býva  v náväznosti na to niekedy nazývaný termínom ADAM HORNÝ.

Sú v ňom obsiahnuté všetky ľudské duše, ktoré ešte nepoznali hriech a majú podobu iskier. Podľa toho, z ktorej časti jeho tela pochádzajú, podľa toho im je určené ich životné poslanie.

Odborníci ho porovnávajú s gnostickým manicheistickým antroposofom.

Luriánska kabala interpretuje jeho údy ako sefiry Illanu, ktoré sú v dobe stvorenia totožné s údmi a orgánmi hmotného človeka. Luria veril, že stvorenie je nepretržitý proces nápravy (Tikun Olam) a že AK bol už pred stvorením, dokonca pred cimcumom. Pre prívržencov luriánskej kabaly zastáva významné miesto prostredníka medzi Ejn Sof (Nekonečný) a sefirot, najvznešenejšieho prejavu Božstva, ktorého môžu kabalisti zažiť počas meditácie. V luriánskej kabale neexistuje žiadny súvis medzi AK a Mesiášom, tú vypracoval až Šabtaj Cvi. Dôkladne je myšlienka AK z pohľadu luriáncov opísaná v diele EC CHAJJIM od Chajima Vitala.

Farizeji boli tí, čo pripravili základ pre obojpohlavnosť AK, pretože boli známi tým, že dôkladne rozoberali biblický text a oddelenie muža a ženy v ich ponímaní položil základ práve tomuto učeniu.

Talmud hovorí menom rabi Akivu o stvorení archetypu ako o obraze Božom,  podľa ktorého bol potom človek tvorený. Obraz Boží je teda Akivom vnímaný ako duchovný  ideál, či vzor k stvoreniu.Používa, ako termín CELEM =obraz, tak aj DEMUT=podoba.

Filón Alexandrijský nazval AK nebeským človekom a zosyntetizoval rozprávania z midrašov s platónskou filozofiou a chápal ho ako čistú myšlienku, či dokonca obraz boha.

ZOHAR AK nazýva rovnakým termínom a chápe ho ako stelesnenie Božích prejavov a predobraz hmotného človeka. Obsahuje v sebe celý vesmír. AK = makrokozmos; Adam Rišon=mikrokozmos.Obsahuje fyzikálne základy sveta a jednotu vesmíru.

ZOHAR TIKKUNEJ ho nazýva tiež Adam ha-gadol.

Samotný termín AK sa zaviedol až v 13. storočí n.l. Iné označenia tohto fenoménu sú tiež ADAM ELJON (najvyšší človek) alebo Adam di-l´ela či Adam ila´ah ( v aramejčine Zoharu).

Aj Ezechiel  (1.26) hovorí o akomsi duchovnom človeku, ktorého videl prorok vo vízii voza a ktorý býva stotožňovaný s AK.

AK by sme mohli chápať aj ako “kolektívne vedomie”. Je to tzv. “Bytostné JA, ktoré AK obsahuje. Kabala ale výrazne odlišuje od Bytostného JA a bytostného Ja jednotlivca (ego) a aj od Boha. Bytostné JA chápe ako Boží princíp Jednoty, ktorý nasmerováva AK a teda cez neho aj každého jednotlivca k skúsenostiam do najnižšej duchovnej úrovne (olam asija) – hmotného sveta.  Učením sa každé Bytostné Ja jednotlivca, život za životom, vracia po naplnení svojho určenia späť, čím vzdeláva AK a ten v konečnom dôsledku spoznáva v sebe obraz Boha, potom Boh uzrie  Boha v obraze Božstva a pozorovateľ  a pozorované (obraz Celem) sa stávajú jedným. Vtedy všetko splynie so všetkým do jedného absolútneho vedomia SOM, KTORÝ SOM.

Pre bližšie pochopenie je dobré si naštudovať hinduistické ponímanie ľudského a božského Ja.

-chanele-