DUŠA

   D  U  Š  A  Kabala učí, že všetko vo svete má dušu (Chajim Vital: Sefer ha Gilgulim), vrátane kameňov. Podľa tradície sa praduša Adama Kadmona, niečo, čo by sa možno mohlo nazvať kolektívnou dušou, rozpadla na čiastky a upadla do démonizovaných črepín kelipot. Tak došlo k vyčleneniu Asija z Jecira (prenesene povedané vyhnanie z raja) a človek sa začal vteľovať do hmotných tiel, aby tak mohol započať veľkú úlohu, zhromaždiť tieto po celom svete rozprášené iskry a vrátiť ich k zdroju. Až sa všetky iskry a dielčie duše vrátia ku svojmu počiatku, zavŕši sa spasenie a všetko opäť dosiahne Jednotu. Vtedy sa Šechina opäť spojí s Bohom, obnoví sa Adam Kadmon a stvorenie bude existovať opäť vo svojej pôvodnej podobe.

Duša je niečo, čo trvá nepretržite, zatiaľ čo sa bunky v celom organizme pravidelne vymieňajú. Je to princíp, ktorý informuje hmotu o jej usporiadaní a vytvára tak živý organizmus. Ide o informujúci princíp, ktorý pretrváva. Živé telo nie je nič iné než duša informujúca telo.

Kabala, ako jediné mystické učenie učí o existencii niekoľkých duší, prebývajúcich v jednom tele. Ovšem, tieto duše nemožno brať doslovne ako niekoľko samostatne existujúcich entít. Sú to akoby dielčie časti jednej bytosti, tak, ako sa ľudské telo skladá z jednotlivých orgánov a len ako celok tvorí telo. A tak aj tieto časti duše, potom tvoria duchovnú bytosť, žijúcu vo fyzickom tele.

Najnižšou dušou je NEFEŠ (נפש) – tzv. živočíšna duša, niečo ako vitálny princíp, ktorý drží telo pri živote. V Tanachu sa hovorí v súvislosti s ňou o krvi, ako o nositeľke života (Lev 17.14) a preto je požívanie krvi zakázané. Túto dušu má každá živá bytosť Všetko živé býva tiež nazývané termínom NEFEŠ CHAJA – Živá duša, tj. čokoľvek, čo je živé, v čom je dych života, čiže RUACH.

     Stredná duša sa nazýva RUACH ( רוח ) a človek ju získava v 13-tich rokoch a to na základe duchovného vývoja. Ruach však majú aj zvieratá (Kaz 3.19) a o tomto duchu je písané ako o rovnakom pre všetky bytosti.

     Najvyššia duša NEŠAMA ( נשמה ), zostupuje do tela v 20-tich rokoch, avšak hriešny, či zlý človek, túto dušu nemusí získať nikdy. A pokiaľ bude zotrvávať v zlu a nebude sa snažiť nijak konať nápravu, Boh môže nechať jeho vitálnu dušu NEFEŠ, po niekoľkých nevydarených vteleniach, nevedúcich k žiadnemu vývoju, rozplynúť v ničote.

     Ak však človek prejaví snahu o duchovný rast a vojde do neho RUACH aj NEŠAMA, potom už nemôže takáto duša nikdy zaniknúť.

    A ako človek duchovne rastie, pozdvihuje okrem vlastnej duše aj ostatné padlé iskry Božieho Svetla, ukryté v hmote. Človek nemusí na tejto ceste stúpať rovnomerne. Po čase môže pod vplyvom okolností aj klesnúť, vrátiť sa vo vývoji späť, vplyvom vlastných chýb a pokleskov, aby tak získaním určitých skúseností, mohol dostáť opätovného pozdvihnutia, ako súčasť Božieho Svetla, aby potom nakoniec dosiahol svoj pôvod.

     Na tento vývoj a dosiahnutie pôvodného zdroja slúži podľa kabalistickej teórie gilgul ( גלגול ;hebrej.=točenie; reinkarnácia). Viera v GILGUL prenikla do kabaly pravdepodobne pod helénskym vplyvom (Platónova metempsychóza), aj keď sa to s určitosťou povedať nedá.

     Vo všeobecnosti patrila viera v prevteľovanie, okrem ázijských “náboženských” filozofií, aj do učenia gnostikov, katarov a neskôr sa preniesla aj medzi islamských šíitov.

     V GILGUL verili aj Saadja Gaon (prelom 9. a 10.stor.n.l.) a Izák Slepý. Píše sa o ňom aj v jednej z troch základných kníh kabaly, v SEFER ha-BAHIR ( ספר הבהיר ).

     Kabala, rovnako ako učenia ázijských filozofií o prevteľovaní (samsára), dáva za dôvod inkarnácie, odplatu za chybné činy človeka. Rovnako tak kabala učí, že spravodliví ľudia sa už neprevteľujú.

     Viera v prevteľovanie však nepatrí oficiálne do judaizmu. Ten pôvodne postmortalitu neriešil. Z judaistického pohľadu bola sporná i predstava v nebo, peklo, či raj.

     Kabala je jednoznačne presvedčená, že duša existuje aj mimo hmotné telo a že telo je len prostriedkom k jej vývinu. Každou myšlienkou a činom si duša formuje svoju budúcnosť v ďalších vteleniach, získava skúsenosti, očisťuje sa od sebectva a pôvodnú snahu “len prijímať” premieňa na “dávať” a žiť pre druhých.

Pôvodne  v staroveku ale predstava oddelenosti duše od tela, resp. dualita človeka, bola nezmysel. Pojmom “nefeš chajim” – živá duša, bolo označenie akéjkoľvek živej bytosti, vrátane zvierat.

     Iná tradícia tvrdí (kabalistických škôl je niekoľko, sú podmienené filozofii jednotlivých kabalistických učiteľov), že dôvodom gilgulu je bezdetnosť, tj. druhý, poprípade každý ďalší krát sa narodí len ten, kto zomrel ako bezdetný, aby tak dostal novú šancu splniť si toto základné poslanie a povinnosť.

     Ďalším dôvodom môže byť nesplnenie si náboženskej povinnosti.

     Giglul teda možno chápať ako univerzálne, tak aj konkrétne individuálne.

     Zaujímavým faktom kabaly je rozdielnosť viery, v čo sa duša smie vteliť. Podľa knihy BAHIR, smie ľudská duša opätovne vstúpiť zase len do ľudského tela. Podľa Izáka Luriu, však ľudská duša smie vstúpiť aj do zvieraťa, v hmyz, či kameň, podľa stupňa priestupku, ktorý si týmto musí odpykať.

     Chajim Vital (Sefer haGilgulim) to rozoberá do detailov a vysvetľuje, že vrah sa v budúcom živote rodí ako pokojná voda, ten, kto ohováral, ako mlčiaci kameň  a pyšný ako pokorná včela robotnica…

     Duše boli tvorené po skupinkách. Každá skupina má typický duchovný základ (koreň=šoreš= שרש) a podľa tohto základu si každá vtelená duša hľadá sebe blízke duše. Tie si potom podvedome navzájom pomáhajú, trávia spolu svoj čas, tvoria priateľstvá a pod.

     Rovnako duchovne so zreteľom na spoločný základ, je v kabale sakralizované aj manželstvo. Učenie totiž tvrdí, že duša je vo svojom pôvodnom stave obojpohlavná (viď. tiež Jung a Platón) a na mužskú a ženskú zložku sa rozdeľuje len pred vtelením. Na to, aby získala svoju pôvodnú jednotu, vstupuje za života do manželstva. Sobášiť by sa tak ale mali len duše, ktoré patria do spoločnej duchovnej skupiny, rovnakého základu.

     So svojou skutočnou polovičkou duše však pozemský sobáš obyčajne dovolený nie je, pretože v takomto spojení by sa duše nemohli zdokonaľovať a nemohli by získavať množstvo rôznych vzťahových skúseností, lebo v spojení so svojou skutočnou polovicou by tak tvorili dokonalý pár a teda dokonalú jednotu a nič by sa nenaučili. Výnimočne býva tento zväzok povolený po mnohých a mnohých vteleniach, kedy sú obe zložky už tak zdokonalené, že si to zaslúžia.

Podľa učení niektorých kabalistov, existujú ešte dve archetypálne zložky duše, CHAJA( חיה ) a JECHIDA ( יחידה ).

Duše sa rodia z Božieho svetla vo svetle sefír a odtiaľ zostupujú ako iskry na Zem. Svoju individualitu získavajú počas svojho zostupu do tela postupne a po jeho opustení, vracajúc sa k zdroju, ju pozvoľna zas vo väčšej miere strácajú.

Podľa knihy ZOHAR , sa duše pred vtelením obliekajú do astrálneho šatu, výzorovo podobnému budúcemu fyzickému telu. Tu sa tiež duša prispôsobuje novej skutočnosti vtelenia a teda prechodu do hmoty. Táto oblasť, nazývaná kabalistami tiež duchovný raj, je medzistupňom medzi sefirotickými svetmi a svetom hmotným. Tu sa nachádza tiež nebeská ješiva, predobrazy pozemských javov a duša tu zažíva duchovnú podobu pozemského života. Podľa Talmudu (Nida 31a) sa človek vraj pred narodením naučí celú Tóru. Tesne po narodení ho anjel udrie po lícia on na všetko zabudne (opäť podobnosť s Platónom a jeho učením o duchovných ideách a o tom, že človek sa za života rozpamätuváva na veci, ktoré už kedysi poznal).

Astrálne telo nazýva kabala termínom CELEM ( צלם ), je úzko spojené s individualitou, je s ňou spojené a po smrti sa od nej oddeľuje a ostáva nejaký čas pri hrobe ako tieň (prízrak). Židovský mysliteľ Menasse ben Israel (17.stor.n.l.), predpokladal, že tento celem ako jediný, môže postihnúť pekelný oheň (ovšem, existencia pekla v judaistickej eschatológii je sporná a opäť podmienená jednotlivými školami).

     Po smrti stúpa duša človeka  späť do nebeského raja, kde sa odpútava postupne od svojej predchádzajúcej hmotnej existencie, potom sa očisťuje a znovu prispôsobuje, tentokrát zas ďalšej inkarnácii.

     Všetky kabalistické školy sa ale zjednocujú v spoločnej viere, že ak človek všetky zložky svojej duše dokáže zjednotiť a spoločne ich povzniesť na vyššiu duchovnú úroveň, môže tak dôjsť k predčasnému vykúpeniu, kedy nutnosť ďalších inkarnácií odpadá. Toto dokáže len málo jednotlivcov, a tak sa duše stále vteľujú, až kým túto schopnosť nezískajú postupne ako výsledok svojho duchovného rastu.

     Predpokladá sa, že NEFEŠ zostáva v blízkosti pozostalých, kým sa telo nerozpadne v prach, počúva modlitby a prosby  a posúva ich vyššie. RUACH odchádza do nebeského Raja a tam sa formuje do podoby tela ďalšieho vtelenia  a NEŠAMA pokračuje ďalej do sefirotických svetov a ak dôjde svojho pôvodného miesta, už nikdy nezostúpi dole. Všetky tri sú ale prepojené a pokiaľ NEŠAMA nedôjde daného cieľa a nedosiahne Božieho Trónu, RUACH a NEFEŠ nie sú schopné dosiahnuť pokoj.

A ak pozostalí neustále chodia na cintorín a nevedia sa odpútať od zosnulého, NEFEŠ ustavične komunikuje s RUACHom a ten kontaktuje NEŠAMu a potom sa vraj, podľa tradície Boh zľutuje nad svetom.

GILGUL trvá do vtedy, kým ľudstvo ako celok nesplní svoje vesmírne poslanie a nepozdvihne úplne všetky padlé iskry a nenavráti ich k ich zdroju, kde sa všetko opätovne zjednotí. Vtedy inkarnácie prestanú a ako posledná duša  sa inkarnuje duša Mesiáša. Potom sa svet navráti späť do svojej pôvodnej podoby pred katastrofou rozbitia nádob, ktoré neudržali Božie svetlo.

Pozdvihnutie všetkých padlých iskier a ich navrátenie k pôvodnému zdroju, sa nazýva TIKUN ( תיקון ). Činiť ho je schopný len človek, pretože jedine on dokáže prebývať súčasne ako v hornom, tak aj v dolnom svete a preto len on môže pomôcť pri likvidácii zla, dokonca vo vesmírnom merítku. V tomto zmysle človek ďaleko prevyšuje anjele, ktoré sú na rozdiel od ľudskej dynamiky, bytosti statické a vyššími sa zdajú len zdanlivo. Človek ich svojou podstatou vysoko prevyšuje.

     Učenie tikunu prinieslo do kabaly tiež pálčivú otázku o pôvode zla a jeho význame vo svete. Tanach zlo pripúšťa, ale chápe ho ako podriadené dobru a slúži podľa neho na preverovanie kvality ľudí. To ale vždy natískalo otázku prečo spravodlivý trpí a hriešnikovi sa darí. Existuje veľa literatúry riešiacej tento problém a to nie len na pôde judaizmu, ale aj kresťanstva. Večný problém teodície nedáva spávať všetkým ľuďom na Zemi a nenachádza uspokojivé riešenie. Každý  nachádza svoje odpovede, ktoré ho niekam posúvajú a nastoľujú dočasný mier na duši.

     Zlo, je podľa mojich naštudovaných vedomostí, v základe potrebné chápať nie ako protivníka dobra. Na dobro a zlo je potrebné hľadieť ako na dve potencie tej istej energie. Sú to dve polarity, existujúce v dvoch polohách. Celý tento svet funguje na duálnom princípe. Svetlo a tma. Mokro a sucho, žena a muž…Čo možno kategorizovať medzi dobro? Svetlo, alebo tmu? Mokro, alebo sucho? Bez svetla nie je život. Ale keby sa deň nestriedal s nocou, život by tiež zanikol. Keby zem nepokropil dážď, neurodilo by sa nič, no v návaloch potôp je ukrytá smrť. Bez  záplav život prekvitá, avšak sucho ho ničí… Nič nie je len dobré a len zlé. Závisí od okolností, od intenzity, od uhla pohľadu.

Nôž sa dá použiť na odkrojenie chleba, ale ja na zabitie človeka. Zabiť možno úmyselne so zákernosťou v srdci, ale aj v sebaobrane, či omylom, nešťastnou náhodou…Vždy keď niečo konáme a je to z nášho ponímania dobro, môže to ako svoj dôsledok priniesť zlo. Ľudia sa zaľúbia – takýto cit je považovaný za pozitívny, avšak, ak sa zaľúbia dvaja ľudia, z ktorých je minimálne jeden zadaný, prináša tento v základe pozitívny cit, negatívne následky.

Zlo je akoby odpad po dobre. Tak, ako keď niekto maľuje byt a robí tým pozitívny čin, v následku tohto konania, sa nahromadia v byte odpadky, ktoré byt znečistia. Odpadky treba odniesť, podlahu umyť, rovnako tak okná. Preto by sme mali aj k zlu pristupovať takto. Zlo nemôže existovať samo o sebe, len ako sprievodný jav dobra, bez ktorého by sme ale toto dobro neboli schopní rozoznať.

Mnohí si kladú otázku, prečo Boh zlo dopúšťa a prečo ho posiela na dobrých ľudí. Boh zlo nedopúšťa, on ho trpí ako nutný prvok tohto sveta. Duálneho sveta voľby, ktorý ako jediný je miestom (práve svojou dualitou) aby umožňoval človeku slobodne voliť si v myšlienkach aj v činoch. A voliť možno len v dualite. Len ak má človek možnosti, môže povedať, že má slobodnú voľbu. A Boh chcel, aby sme slobodu voľby mali, lebo keď tvoril svet, chcel zhliadnuť sám seba a tak stvoril ľudí na svoj obraz. Ľudí slobodných, ktorí sa sami rozhodojú, ktorí ľúbia slobodne a aj Jeho. Ani žena nechce umelú bábiku, o ktorej by si predstavovala, že ju táto ľúbi. Chce dieťa a chce,aby ju ľúbilo samé od seba. To isté chce muž, keď si volí svoju partnerku, to isté ktokoľvek z nás, keď hľadáme priateľstvá, to isté chcú ľudia,ktorí s zaobstarávajú psíkov, mačičky, či iné zvieratká. Nikto nechce nikoho na kľúčik, každý chce mať slobodný vzťah. Slobodné a jedinečné puto s niekým konkrétnym.

Aj Boh chcel mať takýto slobodný vzťah a puto s nami, aby nebol sám. Lebo, tak ako my pociťujeme smútok zo samoty, mohol ho predsa pociťovať aj ON! Sme duchovné bytosti, žijúce v telách – božské bytosti žijúce v telách! Prepájame duchovný svet s tým hmotným. Boh sa v nás zrkadlí podľa našej slobodnej vôle.

Ak sa nám teda deje niečo zlé, nie je to preto, že nás Boh za niečo trestá, alebo nás skúša, či dokonca odmeňuje svojou láskou (“koho Boh miluje toho krížom navštevuje”) – nič z toho myslím nie je pravda. Zlo je súčasťou tohto sveta, ktorý Boh stvoril tak, aby smel tento existovať sám o sebe, aby On nemusel zasahovať, aby bola konaná slobodná vôľa nás všetkých, aj za cenu obetí, nešťastí a chorôb, i našich vzájomných ubližovaní…to sú všetko len zákonitosti tohto sveta, prírodných zákonov a zákonov pravdepodobnosti. Boh nemôže zasahovať do našich životov, lebo by musel obísť a porušiť prírodné zákony, narušiť kauzalitu, narušiť slobodnú vôľu. Bez slobodnej vôle ale prestávame byť ľuďmi.

A tak, keď sa nám stane niečo zlé, nemali by sme si klásť otázku, prečo sa to stalo práve nám, ale naopak, pýtať sa, že keď sa to už stalo, čo teraz s tým? Ako to vyriešiť? Verte, že Boh je s nami aj v bolestiach. Viac, ako ktokoľvek iný. A pomáha nám cez druhých ľudí tieto bolesti znášať. Lebo nemôže zasiahnuť, zasiahnuť smú len naši blízki. On je v nás a skrze nás pôsobí na tento svet. Nie priamo sám od seba.  A nám sa možno zdá, že na nás kašle, dokonca, že nás trestá. Nie. Žiadny rodič by niečo také neurobil. Prečo by to mal robiť ON?

Je na nás, aby sme to skôr či neskôr pochopili a odpustili Mu, že stvoril nedokonalý svet plný zla, že stvoril nás – možno tiež nedokonalých (ale zdokonaľujúcich sa), odpustiť si navzájom a žiť len vo vzájomnej láske. Lebo láska je základ tohto sveta. Na nej všetko stojí  ( rabín H.S.Kushner: Proč se zlé věci stávají dobrým lidem; M.O.Aivanhov: Strom Poznání Dobrého a Zlého).

Všeobecne však judaizmus v minulosti chápal bezdôvodné utrpenia ako “tresty z lásky” (“jisurim šel ahava”) a to ako určitú katarziu ľudskej duše. Odmenou za utrpenie bol prísľub odmeny na onom svete a posmrtný trest pre hriešnikov, ktorým sa vodilo za života dobre. Toto je ale bezvýznamné vysvetlenie v prípade holokaustu…

Stredoveká židovská filozofia vychádzala z filozofií novoplatonizmu a aristotelovskej filozofie. Pre nich bolo zlo negáciou dobra.

Kabala ako taká vysvetľuje tri možnosti vzniku zla.

1/ zlo je zbytkom starších sefirotických systémov

2./ Zlo vzniklo predimenzovaním jednej sefiry a jej izolácii od ostatných, kedy sa iskry svetla rozleteli vesmírom, tieto ostali uväznené v hmote a úlohou človeka je ich prinavrátiť späť

3./ Zlo vzniklo pri vesmírnej prakatastrofe, kedy nádoby (sefiry) boli rozbité, démonické sily pri tom prevýšili a zajali anjelske sily.

Kelipot chápu kabalisti ako démonické štruktúry, koncipované v deštruktívnom obraze nazývanom SITRA ACHRA ( סזרה אחרה ) , Druhá strana.

       Pôsobenie zlých síl na čele s Belialom, Samaelom a Ašmodajom, proti anjelským sféram, rozpracovala hlavne luriánska kabala. Podľa tohto učenia je každý svätý človek obklopený silami zla, proti ktorým sa tento musí neustále brániť.

     Kabala nemá nijak výrazne rozpracovanú postmortalitu. Po smrti prechádza duša temnotou, na ktorej konci je svetlo a kde sa opätovne stretáva s blízkymi osobami, ktoré umreli pred ňou. Tridsať dní pred smrťou duša človeka v spánku každú noc od neho odchádza a pozoruje svoje miesto mimo telo. Človek si však toto neuvedomuje. V hodine smrti sa duša stretá so svojimi mŕtvymi príbuznými, títo ju odprevádzajú až na miesto, kde je jej dané spočinúť (Zohar I, 217 b).

     Zmienka o stretnutí ľudskej duše po smrti so svetlom, je v kabale bežná.  Tak isto aj stretnutie s anjelmi, či Adamom. A je možné predpokladať, že toto stretnutie s anjelmi a svetlom má očisťujúci charakter na dušu.

     V knihe Zohar sa tiež píše o spätnej projekcii prežitého života, činov a myšlienok v ňom prežitých (Zohar I, 221b).

     V Kabale existujú ešte dve zaujímavé učenia o dušiach. Ide o tzv IBBUR – “tehotenstvo duší”  a  DIBBUK, čoby “posadnutosť zlým duchom”.

      IBBUR ( עבור ) je vtelenie dvoch a viacerých duší v jednom tele. K vteleniu ďalších, než pôvodnej jednej duše, dochádza ale až po narodení človeka, často krát až v dospelosti. Jedná sa spravidla o vtelenie duše spravodlivého človeka, ktorý je v duchovnej spriaznenosti (duchovný základ) so slabšou dušou, ktorá nie je schopná sa vysporiadať so životom  a jej duchovnými úlohami samostatne. Vtedy duša zbožného rabína, či učenca vstupuje do tela dodatočne ako pomocník na duchovnej ceste. Pretrváva v tele len do vtedy, dokiaľ je to potrebné a potom odchádza. podobne sa môže do tela vteliť aj duša zomrelej milovanej osoby, ktorá potom zotrváva v tele žijúceho človeka ako odlesk a tento nie je na všetko v živote sám (V.Sadek: Židovská mystika).

     Pod označením DIBBUK (גבוק ) sa  rozumie démon, zlý duch, či zákerný duch mŕtvej osoby, ktorý vstupuje do tela  žijúceho človeka a ovláda ho do takej miery, že tento sa môže aj zblázniť, alebo mať iné psychické poruchy. Je možné sa ho zbaviť exorcizmom. Spravidla sa touto činnosťou zaoberá veci znalý rabín.

Nie všetci starovekí Židia verili v dualitu ľudskej bytosti. Saduceji neverili ani v dušu, ani v zmŕtvychvstanie, neverili v anjelov, ani nečistých duchov, ktorí môžu vstúpiť do človeka (1 Sam 16.14). Farizeji naopak áno (Skutky 23.8).

– chanele –