ESÉNI/ESEJCI

  ESÉNI / ESEJCI

Podľa Plínia boli Esejci/Eséni pustovníci, žijúci v celibáte, v spoločnosti paliem, žili nedotknuto a to aj po deštrukcii Jeruzalema a Ejn Gedi Rimanmi ( !66-73 n.l. ) a dokonca prijímali politických utečencov.

Filón Alexandrijský taktiež, rovnako ako aj Jozef Flavius, považoval Esejcov/Esénov za pustovníkov, avšak dodával a zdôrazňoval, že sa medzi nimi nenachádzali v žiadnom prípade výrobcovia zbraní, či brnení (v protiklade s nálezmi v Qumráne, viď. nižšie).

Fozefus Flavius naviac uvádzal, že existovala aj sekta Esejcov/ Esénov, ktorí sa ženili, ale inak žili kláštorným životom, alebo životom niekdajších škôl starých mystérií.

Podľa neho jedávali mäso, dobre sa vyznali v Starom Zákone a v Prorokoch a mali schopnosť predpovedať budúcnosť. Verili, že duša je nesmrteľná a v tele je  uväznená len dočasne. Oslobodzuje sa od neho v okamihu smrti. Ich učenie prirovnával k pythagorejskej škole a uvádzal, že po Bohu si najviac vážili Mojžiša. Boli pacifisti, s dobrým vzťahom k vrchnosti a vraj sa tešili obľúbenosti u Herodesa. Boli jednoznačne nenásilnícki, narozdiel od mesianistických a nacionalistických Zelótov, ktorí sa v tom čase tiež nachádzali na území Palestíny v hojnom množstve.

Opovrhovali radovánkami i bohatstvom. Po vstupe do rádu sa každý jednotlivec dobrovoľne vzdával všetkého svojho majetku, ktorý sa automaticky stával spoločným.

Esejci/Eséni si volili vodcov z vlastných radov. Usádzali sa v každom palestínskom meste, ale tvorili aj izolované komunity.

Kandidáti na vstup do rádu, podliehali 3-ročnej skúšobnej lehote, podobnej súčasnému katolíckemu noviciátu.

Avšak v niečom ich Flavius porovnával s militantnými zelótmi, čiže sikariónmi.

Podľa neho “pohŕdajú nebezpečenstvom a potierajú bolesť silou vôle. Pred životom dávajú prednosť čestnej smrti. Ich duch sa vrcholne overil vo vojne s Rimanmi, ktorí ich týrali a mučili, pálili i lámali, podrobovali ich všetkým druhom mučenia, aké im len prišlo na um, a to všetko preto, aby ich tak donútili rúhať sa Zákonodarcovi alebo zjesť niektorú zakázanú potravu.”

Esejci/Eséni sa tiež spájali s liečiteľskými schopnosťami, čím pripomínali gréckych Terapeutov (viď. tiež nižšie).

Koncom 19.storočia n.l. sa objavil v Nemecku rukopis, vydávaný za pravý, ktorý mal byť údajne napísaný esejským pisárom, v ktorom sa Ježiš opisuje ako  syn Márie a nemenovaného esejského učiteľa, ktorého tajné liečiteľské schopnosti mu umožnili prežiť ukrižovanie a predstúpiť pred svojich učeníkov, akoby vstal z mŕtvych.

Tiež George Moore vo svojej knihe (Potok Kerith, 1916) vykreslil Ježiša ako chránenca esejského učenia, ktorý prežil ukrižovanie, po ktorom sa tento vrátil do qumránskej komunity. Tam ho po pol roku navštívil fanatický Pavol, ktorý ovplyvnený stretnutím a rozhovorom s ním, začal nevedomky šíriť bizarnú mytologickú zvesť o Ježišových skutkoch, povýšiac ho postupne až na božstvo.

Podľa všeobecného konsenzuálneho pohľadu, vznikla komunita v Qumráne okolo roku 134 p.n.l., na zvyškoch vtedy opustenej izraelskej pevnosti, ktorej počiatky siahajú až do 6. stor. p.n.l. Väčšina budov  však bola postavená až v roku 100 p.n.l. Komunita bola podľa archeologických nálezov zdecimovaná zemetrasením a následným požiarom r. 31 p.n.l.. Do obdobia vlády Herodesovho nástupcu, boli ruiny Qumránu opustené. Potom nasledovala jeho rekonštrukcia s následným budovaním. Až do roku 68 n.l., kedy bola definitívne zničená Rimanmi, fungovala ako mystická a politicky neutrálna enkláva.

Termín “ESEJSKÝ” sa nenachádza len v dielach Jozefa Flavia, Filóna Alexandrijského, alebo Plínia. Používa ho aj gréčtina a pochádza pravdepodobne, podľa jednej z teórií  práve z nej, v ktorej sa píše ako “ESSENOI”, či “ESSAIOI”.

Dá sa predpokladať, že slovo “esejský” bolo a je len gréckym prekladom nejakého pôvodného hebrejského, poprípade aramejského termínu (v tej dobe sa aramejčina používala na území Palestíny ako hovorový jazyk, hebrejčina bola jazykom liturgickým), ktorým bola samotná qumránska komunita miestnym obyvateľstvom, alebo aj samou sebou, nazývaná. Mimochodom, Epifanos tvrdil, že pôvodní ranní kresťania sa v Júdey všeobecne označovali termínom “nazorejci” (tiež Skutky Apoštolov), ale aj termínom “jessaeánci”. Podľa prof. Blacka sa jednalo o “veľmi rozšírené hnutie protijeruzalemského a protifarizejského nekonformizmu.”

Filón naznačuje, že grécke OSSEOS “svätý” mohlo nejako súvisieť s esejcami, ktorí by týmto tiež boli považovaní za “svätých”.

Podľa Gezu Vermesa z Oxfordskej univerzity, treba pôvod tohto termínu hľadať nie v gréčtine, ale rovno v aramejčine, kde termín ASSAYYA značil “liečitelia” (viď. už hore spomínané porovnanie s alexandrijskými askétami známymi ako “therapeutae” – terapeuti).

Samotní obyvatelia Qumránu, nazývali samých seba “Strážcovia Zmluvy”, čo keby sme chceli povedať v pôvodnej hebrejčine, znelo by to ako “Nozrei ha-brit”. Niektorí bádatelia v tomto termíne vidia slovo Nozrim = kresťania, arabsky = nasrani.

Je pravdepodobné, že spomínané termíny naozaj spolu súvisia a patria k nim aj termíny “nazoreánci” a “nazarejci”. Nazaret v tej dobe ešte neexistoval a bolo by chybou spájať ich so zemepisným názvom.

Summa sumárum: esejci = osejci (epifanos) = osimci (Qumrán) = jesseánci (Epifanos) = ranní kresťania (mohli existovať v rôznych variantách) = nozrei ha-brit = nozrim = nasrani = nazorejci.

Podobný vývin by sme našli aj pri iných termínoch, napr. slovo Caesar, sa postupne vyvinulo do podôb Kaiser, cár, či cisár.

Súčasná náboženská vedecká kritika, keď skúma charakter esénskej komunity, môže vychádzať len  z konkrétnych archeologických objavov, alebo z diel starovekých klasických autorov, ktorých citácie, si ale žiaľ aj odporujú a tým súčasných bádateľov zavádzajú. Ich opisy qumránskej komunity sú často doslova nezlučiteľné z archeologickými nálezmi, i textami nájdenými priamo v Qumráne a preto je otázne, či sa v každom prípade jedná o opis tej istej náboženskej spoločnosti. Tak napríklad:

1./  J.Flavius tvrdí,  že existuje aj “iný rád” esejsov, ktorí sa ženia (!), ale je to ojedinelá výnimka, lebo spravidla žijú v celibáte. Archeológia našla v lokalite qumrán hroby žien a detí a texty tzv. ZÁKONA KOMUNITY (Rukopisy od Mŕtveho mora), obsahujúce pravidlá týkajúce sa manželstva a výchovy detí.

2./ podľa archeologických nálezov, komunita v Qumráne používala slnečný kalendár. Klasickí autori toto neuvádzajú.

3./ Podľa Filóna, Esejci nevykonávali zvieracie obete. Avšak CHRÁMOVÝ ZVITOK (Rukopisy od Mŕtveho mora) obsahuje presnú inštruktáž na vykonávanie obetí. Vykopávky vykázali hrnce naplnené zvieracími kosťami.

4./ Klasickými autormi je termínom “Esejci” označovaná skupina paralelne existujúca s farizejmi a saducejmi. V rukopisoch od Mŕtveho mora sa tento termín nenachádza ani jeden krát.

5./ Podľa Flavia boli esejci Herodesom nadpozemsky uprednostňovaní a veľmi dobre s ním vychádzali. Qumránske texty však naznačujú až militantné nepriateľstvo k akejkoľvek forme judaistickej autority, vrátane Chrámu, o Herodesovi ani nehovoriac. Okrem toho, ako už bolo povedané, za čias Herodesa, bol Qumrán neosídlený.

6./ Všetci klasickí autori považujú esénov za pacifistov, ako už bolo naznačené v úvode. V protiklade k tomu stojí qumránska literatúra, ktorá je vyslovene bojovnícka (napr. VOJNOVÝ ZVITOK) a v ruinách sa našli aj zvyšky obrannej strážnej veže, vyslovene vojenského typu a pozostatky miestnosti, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou slúžila ako vyhňa.

Kvázi záver: qumránska komunita bola jedným z ekvivalentov rannej kresťanskej cirkvi sídliacej v Jeruzaleme – tzv. nazorejcov, ktorí nasledovali Ježišovho brata Jakuba. Komentár k Abakkukovi skutočne uvádza, že RADA KOMUNITY (vedúci orgán Qumránu), sídlila v tom čase v Jeruzaleme. A v Skutkoch Apoštolov  (9.2) sa členovia rannej kresťanskej cirkvi označovali termínom “stúpenci cesty” (nie všetky slovenské preklady uvádzajú toto označenie), čo je fráza, ktorú s obľubou používali aj príslušníci qumránkej komunity.

– chanele –

Reklamy

3 Responses to ESÉNI/ESEJCI

  1. maja kocakova says:

    Dobry den, velmi ma zaujal Vas clanok a rada by som vedela, z akych zdrojov autor cerpal. dakujem

    • chanele6019 says:

      Ide o dlhoročné štúdium,tak si všetko nepamätám, snáď som na nejaký titul nezabudla: J.Allegro: Rukopisy od Mrtvého moře(Mladá Fronta, 1969); Carsten P. Thiede: Svitky od Mrtvého moře a žid. púvod křesťanství (VolvoxGlobator 2004); S. Horňanová: Kumránske zvitky (Tranoscius, 2009); J.H.Charlesworth: Ježíš a svitky od Mrtvého moře(Vyšehrad, 2000); M.Baigent, R.Leigh: Podvod so zvitkami od Mŕtveho mora (Remedium, 2005); I.D.Amusin: Rukopisy Mŕtveho mora (Osveta, 1962); F.Trstenský: Kumrán a jeho zvitky (Svit, 2009); J.Flavius: Válka židovská I., II.(Academia 2004); J.Flavius: O starobilosti Židú (TeMi CZ, 2006); N.A.Silberman: Ukrývané zvitky (Gardenia, 2004)+ nejaké články, ale tie žiaľ nemám zdokumentované.
      Všetko dobré prajem. -Ch-

  2. roman says:

    fajn článok…len krátký!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: