VAJECE 1. – JÁKOBOV REBRÍK

Keď Jákob vyšiel z Béer Šeby a vydal sa do Cháránu (1M 28.10), dorazil cestou na “určité miesto” (ha-makom; 28.11), na ktorom prenocoval, pretože Slnko už zapadalo (28.11).

Zohar 1,147 chápe slová “a Jákob vyšiel” ako opisujúce dušu, ktorá prvýkrát odchádza z vyššieho sveta a usídľuje sa v tele. Inkarnuje sa ( rabín Chaim Ben Attar). Z Beer Ševy (zo studni prísahy – zo žriedla/Zdroja) –  Slovo “ševa” odkazuje na prísahu Bohu, ktorú robí každá duša, keď odchádza z neba, že nebude porušovať zákony Tóry v lone svojej matky a  slová “a išiel smerom k Cháránu” je narážka na vyhlásenie Bambergera  (TB Sanhedrin 91),  že nutkanie k zlu vstúpi do každého v momente, keď má dieťa opustiť matkino lono. To je založené na Genesis 4:7, že “hriech striehne pri vchode”.

Midraš Genesis Raba (68.9) vysvetľuje tento verš ako stretnutie so Šechinou. Rabi Ammi priraďuje MAKOM k Božiemu Menu. Rav Huna to vysvetľuje tak, že Boh je kdekoľvek na svete a svet je obsiahnutý v Bohu a Boh vo svete. Rabín Jose ben Hafalta učil, že nevieme, či Boh je miesto Božie, Boží svet, alebo  či Boží svet je Božie miesto, ale podľa 2M 33.21 (“Hľa, je miesto so mnou a ty sa postavíš na ten útes”) vyplýva, že Boh je miesto Božieho sveta ale Boží svet nie je Božie miesto. Rabi Izák učil, že večný Boh je príbytok podľa Ž 90.1 – “Pane, Ty si býval našim príbytkom” → Boh je teda príbytok Božieho sveta, ale Boží svet nie Božím príbytkom (porovnaj s 2M 33.21).

Raši v talmudickom traktáte Berachot (26b) učí, že pod termínom MAKOM treba vidieť vrch Morija, kde došlo v minulosti k akedat Jicchak (22.2) a kde neskôr stál aj Jeruzalemský chrám (2 Kron 3.1).

Midraš spája tieto dva miesta na základe učenia rabiho Judy bar Simona, že rebrík stál v skutočnosti na mieste Chrámovej hory, zatiaľ čo jeho koniec sa klenul nad Bét-elom a de facto vlastne nad spiacim Jákobom. A nakoľko z obidvch miest je možné vystúpiť k Bohu, midraš predpokladá, že musia spolu súvisieť. Iný mifdraš spája Bét-el s Morijou, kde mal byť obetovaný Izák a to na základe spoločného slovného kmeňa týchto slov. Verš 28.17 hovorí: “…akú bázeň vzbudzuje toto miesto!”, kde slovo bázeň (nora) má rovnaký koreň ako zemepisný názov Morija a preto by mali byť jedným a tým istým (Genesis Raba 55.7).

Termín ha-makom interpretuje rabínska tradícia aj ako jedno z Božích Mien, pretože v podstate označuje jediné kvázi “miesto”, kde možno stretnúť Boha a nakoľko Boh prebýva práve v Jeruzalemskom chráme, pod slovom ha-makom (28.11) rozumie práve horu Morija.

V Midraši Pirke de rabi Eliezer sa dokonca hovorí: Jákob “prišiel na Boha” (kap. 35).

Bdieť a byť prítomný na “tomto mieste” (ha-makom) znamená “stretnúť sa s Bohom”.

To, že má slovo “miesto” určitý člen “ha” znamená, že buď bolo niečím známe, alebo môžeme dokonca predpokladať, že bolo posvätné (slovo nora=hrozné sa používa na vyjadrenie bázne a posvätnej (!) úcty), alebo že bolo vhodné na prespatie, možno pre množstvo kameňov, ktoré mohli chrániť. Text hovorí, že si ich Jákob naukladal okolo hlavy. Nie, že si dal jeden z nich pod hlavu (!) ako býva bežne prekladané.

Talmud prostredníctvom Rašiho vysvetľuje, že keď sa Jákob ukladal k spánku, kamene sa začali medzi sebou hádať, na ktorom z nich spočinie Jákobova hlava. Preto ich Hospodin spojil do jedného veľkého. A to sa chápe ako podstata Jednoty, kedy všetky dielčie komponenty sú Jedno a týka sa to aj ľudského spoločenstva (rabín Al Scheinbaum).

“I vzal kamene z toho  miesta” pripomínajú, že človek má Boha prosiť o pomoc modlitbou. Je to analógia k príhovoru rabi Šimon ben Lakiša v Berachot 5, že človek by mal neustále usilovať o konanie dobra lebo tým bojuje proti zlému pudu. V prípade, že prekoná  zlý pud,  bude pripravený k  štúdiu Tóry, tak ako je napísané v Davidovom žalme 4.5. Keď Tóra odkazuje na verš “kamene z toho miesto”, vzťahuje sa to na “binyano shel olam” – stavebné bloky, prostredníctvom ktorých je postavený svet (rabín Chaim Ben Attar).

Podľa učenia lubavičského chasidizmu, skala, na ktorej ml Jákob položenú hlavu počas spánku, sa stala základom neskoršieho základu Chrámu, postaveného Šalamúnom a ešte konkrétnejšie, spočinula na nej o 700 rokov neskôr Archa zmluvy. Rabíni toto miesto nazývajú Základným kameňom, tzv. šetijjah, na ktorom stojí svet a kde sa stretá priestor s antipriestorom, pretože Archa vo veľsvätyni nezabrla paradoxne (podľa udaných rozmerov) žiadny priestor! Preto sa podľa tradície Jákob vyjadril veľmi presne, keď povedal: “na tomto mieste bol Boh…” a zároveň “…je to dom Boží…”. Jákob stojí medzi dvomi Božími menami JHWH a ELOHIM. To prvé vyjadruje transcendentnosť, to druhé vyjadruje Boží prejav vo svete, manifestujúc sa v prírodných silách i prírode ako takej. A ako je možné, že Archa nezaberala žiadne miesto? Ako mohol uprostred priestora nevzniknúť žiadny priestor? Kabala učí, že priestor je obmedzenie (cimcum), ale nakoľko v tomto priestore bol Boh a teda JHWH, už nemohlo byť reči o obmedzení a teda ani o vymedzení priestoru cimcumom. Ak tam bol Boh, nemohol tam byť priestor. Prosto “…tam bol Boh a ja som to nevedel…” (Chrámová hora ako posvätný priestor -na prahu reality, http://www.chabad.org/ ).

Slová, že strávil na mieste noc, lebo slnko už zapadlo napovedajú, že de§ je ako ľudský život a západ slnka symbolizuje jeho smrť, a  to je dôvod slov z Pirkej Avot 2,4.

Podľa rabína Zeliga Pliskina, je rebrík symbolom životnej púte každého z nás, kedy na duchovnej ceste raz stúpame a raz klesáme. Silpu vôle a sebaovládaním duchovne rastieme, ak však nedokážeme prijať tieto výzvy, duchovne klesáme.

No Gemara (TB, Chulin 91b) zas učí, a pripúšťa tento singulár s vysvetlením, že aj keď Písmo hovorí o kameňoch (pl.), ktoré Jákob vzal…tak sa jedná len o kameň jeden, lebo všetky svojim zlúčením vytvorili jeden jediný – tak ako sa v závere pri vztyčovaní macévy aj o jedinom hovorí, ale o tom neskôr.

Nakoľko sa jednalo o večer, bol Jákob uznaný za zakladateľa večernej modlitby – ma´ariv (TB, Berachot 26b). No podľa Genesis Raba (68.9) je toto tvrdenie odvodené od slovesa “vajifga” (1M 28.11), ktoré znamená aj “modliť sa”, či “prosiť” (Jer 7.16). Jákob teda završuje denné modlitby. Abrahám reprezentuje modlitbu rannú, šáchrit a našu cestu k Bohu; je iniciátorom nového náboženstva, akoby začiatkom dňa. Izák zastupuje popoludnie a modlitbu mincha, náš dialóg s Bohom. Izák nevedie ani do svetla ani do tmy, je ohnivkom v reťazi tradície. Nevkladá do viery nič nové, je verný odkazu, ktorý započal jeho otec. Jákob zosobňuje noc – strach, temnotu. Zápasí s Bohom, s ostatnými aj so sebou samým. Je tým, ktorý pozná tmu tohto sveta a reprezentuje naše stretnutie s Bohom. Stretnutie nepredvídané a nečakané, o ktorom nikdy nevieme povedať, kedy nastane, lebo sa koná z vôle Božej. “Vajfiga bamakom” znamená, že aj keď sa venujeme iným veciam, zdanlivo s Bohom nesúvisiacim, nakoniec zistíme, že sme boli v prítomnosti Božej. Takéto zážitky sa stávajú zväčša v noci. V tme, strachu, zúfalstve. Keď sme najviac zraniteľní a keď to najmenej očakávame. A v tom prídeme na to, že je pri nás, že tu bol celú tú dobu našich obáv a strachu a nevideli sme ho preto, že sme boli príliš zaujatí svojimi trápeniami (J. Sacks).

I zaspal a prisnilo sa mu…(28.12).

Sny pochádzajú zo sveta Berija. Prorocké sny sú zas spojené so sefirami Necach a Hod sveta Acilut, cez Nekonečné svetlo (Ejn Sof Ór) (Zohar 149b).

Fakt, že sa Jákobovi vo sne prihovoril Boh dosvedčuje, že miesto mohlo byť naozaj posvätné. V minulosti sa ľudia často, keď chceli poznať Boží úmysel, alebo prosili Boha o radu, ukladali k spánku v chráme – na posvätnej pôde, ktorú chápali a vnímali ako záruku možnej Božej odpovede. Z textu ale nevyplýva, že by Jákob spomínané miesto považoval za posvätné, dokonca ani nepredpokladal, že bude počuť Boží hlas; ak len neberieme do úvahy určitý člen “ha” pred podstatným menom “makom”.

Pirke de rabi Eliezer (kap.35) a 2M 20.24 hovorí: “Na každom mieste, ktoré určím, aby sa pripomínalo moje meno (opäť posvätnosť), prídem k tebe a požehnám ti”.

Výnimočnosť miesta je možno daná jeho budúcim použitím na stavbu svätyne, čiže svojou predurčenosťou. To už ale dedukujeme spätne a v takomto prípade by sa jednalo o dodatočnú vsuvku, čo nemožno dokázať, alebo platí len jednoduché “Človek je schopný prebudiť svätosť Božiu na ktoromkoľvek mieste” (rabi Arje Leib z Geru).

Sen zaujímal významné miesto hlavne v Babylone a Egypte.

Rabi Chana učil, že anjel vo sne skutočne predpovedá budúcnosť, ale ak je to sen zlý (odvolávajúc sa na Kaz 5.6), snívajúci by nemal upustiť od modlitby, ktorá môže tento zlý osud zvrátiť  (TB, Berachot 10b). Naopak rabi Samuel bar Nachmani zas učil v mene rabi Jonathana, že človeku sa vo sne zobrazujú jeho vlastné myšlienky, tak ako hovorí aj Da 2.29-30 (TB, Berachot 55b) a teda nepripisoval snom žiadnu mimoriadnosť.

Keď mal Samuel zlý sen, citoval Zachariáša (10.2), keď mal sen dobrý, kládol si otázku či nepochádza sen rovnako tak od démona (TB, Berachot 55b).

Vo sne vidí Jákob rebrík, po ktorom Boží anjeli vystupujú a zostupujú (1M 28.12).

Rebrík (sulam) má nejasnú etymológiu a na žiadnom mieste v Biblii sa už potom nenachádza.  To podnietilo niektorých bádateľov k domnienke, že by mohol mať súvis s akkadským SIMMILTU (“schody”) ako výsledok zámeny spoluhlások M a L. V starých mezopotámskych mýtoch vystupujú po nebeskom schodišti boh podsvetia Nergal a jeho manželka Ereškigal. Toto schodište by mohli byť  schody na  babylonských zikkuratoch. Zikkuraty boli stupňovité  chrámové veže štvorcového pôdorysu z južnej Mezopotámie, podobné egyptským stupňovitým pyramídam. Na ich stavbu sa používali tehly. Na vrchole obvykle stál svätostánok zasvätený hlavnému božstvu  mesta.  Tento súvis možno potvrdiť aj názvom mesta Babylon, ktoré v preklade znamená “Brána bohov” (Bab-ilani; porovnaj Ž 78.23), čo je ekvivalent k biblickému “Brána nebies” (28.17). Je možné, že sen hovoril pôvodne o nejakej budove a len časom sa jeho podoba pretransformovala do podoby rebríka vedúceho do neba, v podobe akej ho poznáme dnes.

Slovo “sulam” by mohlo byť ale odvodené aj od slovesa “navŕšiť, nasypať”, čo môže tiež nepriamo poukazovať na zikkuraty.  Niektorí bádatelia (Daněk) poukazujú tiež na možnosť, že sa jedná o strom, ktorým Jákob hľadel cez vetve do neba, keď pod ním ležal. Vychádza z toho, že pôvodný názov miesta, kde Jákob prenocoval, bolo LUZ (v. 19) a znamená “mandľovník” (Daněk: Posvätné stromy, § 22c). Dej zároveň poukazuje na to, že sa jednalo o miesto azylu (podobne ako napríklad neskôr kresťanské chrámy) a Jákob utekajúci pred Ezauom, určite minimálne dúfal v Božiu ochranu. Aj kamene, ktoré si postavil okolo hlavy, evokujú ochrannú funkciu. Text vraví, že boli vzaté “z kameňov, ktoré tam boli”, z čoho možno vyvodzovať aj to, že mohli byť potenciálne zoradené do určité kruhového tvaru, napr. kromlechu kultického významu, ktorý sa hebrejsky nazýva gilgal.

Bar Kappara učil, že rebrík v tomto prípade symbolizuje schodisko(!), ktoré vedie k oltáru v chráme v Jeruzaleme. Oltár možno vidieť v opretí jeho spodnej časti o zem a horná časť v nebesiach symbolizuje vystupujúcu vôňu obete. Boh stojaci vo sne pri Jákobovi je zas vnímaný ako predobraz z Amosa (9.1) “videl som Pána stojaceho vedľa oltára” (GenRb 68.12).

Rebrík býva tiež dávaný do súvisu s horou Sinaj (GnRb 68.12) – “ľud v tábore…stál pri úpätí hory” (2M 19.17), anjelmi sú Mojžiš a Áron (2M 19.3; 19.14); paralelami na výstup a zostup je Mojžišovo vystúpenie a zostúpenie z hory (2M  19.14), rovnako tak “a Hospodin stál obďaleč” (1M 28.13; 2M) – “A Pán zostúpil na horu Sinaj” (2M 19.20).

Podľa gematrie slová “rebrík” a “hlas” majú rovnakú  číselnú hodnotu. Preto rabbi David Feinstein  vysvetľuje, že tak ako rebrík z Jákobovho sna umožňuje anjelom vystupovať a zostupovať, tak aj naše modlitby, čoby slová, majú moc vystúpiť do neba. Že dosiahne neba je jasné, je to nástroj ako vplývať na Boha, ale zároveň skrze modlitbu vplýva tiež On na nás (rabín Zalman I. Posner).

Naša viera by mala byť podľa vzoru rebríka zakorenená, no zároveň dynamická a vedúca do neba (rabi Šmuel Herzfeld).

Rabi Šimon videl za rebríkom sefirotický strom Illán, spájajúci vyššie svety s tým hmotným. Vyjadrenie, že Boh stál nad Jákobom, chápal tak, že Jákob stál medzi jeho dvoma stĺpmi, v strede, na mieste Tiferet. A práve skrz Tiferet, sa prejavuje Boh. Skrze Tiferet ako centra – srdca Zeir Anpin Illánu,  je možné sa prepojiť s vyššími svetmi, je najvnímavejšia k modlitbám a meditáciám (Sefer Jecira 1:8). Pravý stĺp Illánu so sefirou Chesed a praotcom Abrahámo stojí oproti ľavému stĺpu so sefirou Gevura a Jákobovým otcom Izákom. Atribúty všetkých troch patriarchov sa tak spájajú do sefiry Malchut, ktorú zastupuje spoločenstvo Izraela. Všetky tri sefiry tak tvoria štyri kolesá svätého vozu. A tak dva postranné stĺpy v zastúpení Abraháma a Izáka v spojení so zemou vyjadrujú prejav Božieho kráľovstva – Malchut (Zohar, Vajeci 150a).

Anjelov vnímal ako veľkňazov. Podľa Am 9.1 – “videl som Pána stojaceho vedľa oltára”.

Na vrchol zikkuratov sa vystupovalo po schodišti (Bar Kappara – viď. vyššie) alebo špirálovej rampe umiestnenej po obvode budovy, prípadne zo striech susediacich budov. V dobe neskorej Babylonskej ríše sa pôvodná funkcia zikkuratov vytratila a začali sa používať  ako astronomické pozorovateľne.

Podľa midrašu symbolizuje rebrík vrch Sinaj, pretože v gematrii majú oba rovnakú číselnú hodnotu.

Najpozoruhodnejšou paralelou medzi príbehmi (Jákobov sen a stavba Babylonskej veže) sú podobné výrazy, ktoré sa používajú na opis veže a aj schodisko. Veža mala “svoj vrchol na oblohe” (Gen 11: 4) a schodisko tiež “vrcholilo na oblohu” (Genesis 28:12). Toto sú jediné dva biblické príbehy, ktoré používajú metaforu na dosiahnutie neba ako spôsob opísania niečoho veľmi vysokého, a preto to vyzýva k vzájomnému porovnaniu. A skutočne, bližší pohľad na rozprávanie odhaľuje niekoľko ďalších paralel:

  • Babylonská veža: “A keď prešli z východu, prišli do údolia v krajine Šinar a usadili sa tam” (Gen 11,2).
    Jákobov rebrík: “Jákob odišiel z Beer Ševy a odišiel do Cháránu, prišiel na jedno miesto a prenocoval tam” (Gen. 28: 10-11).
  • prvý príbeh hovorí o tehlách, druhý o kameňoch, ktoré si dáva Jákob pod hlavu. Tieto kamene síce nevedú do neba, stanú sa nástrojom na zhotovenie oltára.  “Skoro ráno, Jákob vzal kameň, ktorý mal pod hlavou a vztýčil ho ako posvútný stĺp a vylial olej na jeho vrchole “(1M 28:18). Tento kameň sa spomína aj na konci príbehu v súvislosti so sľubom, ktorý urobil Jákob: “A tento kameň, ktorý som postavil ako stĺp, bude miestom pre Boha” (Genesis 28:22).

Obidva príbehy hovoria o budovaní a aj o pochybnostiach (v prvom prípade z rozptýlenia, v druhom o odchode z Kanánu). Rovnako ako ľudia, ktorí postavili vežu, považovali jej stavbu za centrum ich súdržnosti, Jákob takisto vytvoril posvätný stĺp – macévu, aby označil miesto, kam sa vráti.

To, čo príbeh rozdeľuje je fakt, že ako veža má ľudstvo zjednotiť, v Jákobovom príbehu sú obaja bratia rozdelení, až tak, že jeden pred druhým uteká.

Druhý rozdiel spočíva v tom, že príbeh o veži hovorí o celom ľudstve, kdežto druhý príbeh je príbehom jednotlivca.

Prvý príbeh končí neúspechom, kdežto v tom druhom rebrík naozaj stojí a dosahuje nebesá. Boh neprichádza k Jákobovi (tak ako sa prišiel pozrieť na vežu), ale stojí pri ňom (1M 28.13) a preto, keď sa Jákob vracia do zeme Kanaán, plní svoj sľub a stavia oltár v Bét-El (1M 35: 7).

Cvi Šimon tak upozorňuje na komplexnú polemiku nad otázkami, kde je brána nebies a čo je stredom sveta. Ďalšou zložkou polemickej zaujatosti príbehov sú mená miest Bábel a Béh-El. Mezopotámská ľudová etymológia vysvetľuje názov svojho mesta ako zložený zo slov bab (= brána) a ilia (= bohov). Hlavná Babylonská svätyňa bola nazývaná Esagila, čo znamená “dom, ktorý zdvihne hlavu”. Podľa mezopotámskej viery bola táto svätyňa postavená bohmi a slúžila ako ich príbytok a bola miestom, ktoré spájalo nebesia a zem. Príbeh Babylonskej veže nahrádza túto etymológiu mena Babel s iným vysvetlením, ktoré sa vzťahuje na ďalšie tvrdenia: Babel nie je odvodený od Babela, ale z b-l-l, čo znamená “zmätený”. Veľká svätyňa v Mezopotámii nebola postavené bohmi, ale bola neúspešne postavenou vežou bláhovými ľudskými bytosťami.

V Jákobovom príbehu názov Bét-El nahrádza bývalé meno Luz a svedčí o význame miesta ako Dome Božom. Bét-El je miesto, ktoré získalo titul nebeskej brány: niečoho, čo smeruje do neba, nie je ale ekvivalentom vrcholu Babylonskej veže, skôr vrcholom Jákobovho rebríka.   Posolstvo spočíva v tom, že stred sveta je určený nie výškou mestskej veže ani množstvom jeho obyvateľstva, ale naopak malým pilierom postaveným osamelým človekom v dôsledku  označenie miesta brány do neba. Jakub mal sen, keď opustil zasľúbenú krajinu a smeroval na východ. On bol prvý z patriarchov a jediný z nich, ktorý sa vrátil do veľkej kolísky civilizácie na východe, odkiaľ pochádzal jeho praotec Abraham. Posolstvo snov sa týka nie len Jakuba, ale aj tých, ktorí čítajú a počúvajú tento príbeh v budúcich generáciách a upozorňuje na to, že stredom sveta je práve Zasľúbená krajina (Cvi Šimon).

Anjeli vo sne  predstavujú Mojžiša a Árona. Boh stojí nad nimi, podobne ako stál na Sinaji nad celým Izraelom. Tóra, ktorú prijal Mojžiš, a potom ju spolu s Áronom učil, je mostom (a teda snáď i rebríkom) medzi nebom a zemou (Chumaš b). Iná tradícia vysvetľuje anjelov ako štyri mocnosti (Babylon, Perzia, Grécko, Rím), ktoré neskôr ovládli Izrael a počet schodov bol totožný s rokmi nadvlády (LvRb 29.2). Babylon 70 rokov, Perzia 52, Grécko 180 a Rím bez udania počtu (Pirke de Rabi Eliezer, kap. 35), čiže viac než bol Jákob schopný spočítať. Keď to Jákob videl, zľakol sa a spýtal sa: Je možné, že Rím nikdy nezostúpi dole? Svätý odpovedal: neboj sa Jákob, služobník môj (Iz 44.2; Jer 30.10), aj keby vystúpil až hore a posadil sa vedľa mňa, znesiem ho odtiaľ dole (Rabi Šmuel bar Nachman).

Raši zas interpretuje vystupujúcich anjelov ako Jákobových strážcov v Izraeli a zostupujúcich ako strážcov na jeho cestách (Raši podľa Abarbanela).

Ramban a Ibn Ezra zas výstup a zostup anjelov chápu ako

1. prijímanie Božích príkazov (výstup po ne) a

2. ich následné plnenie (po zostupe na zem).

Ďalšou otázkou bolo, ako môžu anjeli najprv vystupovať a až potom zostupovať, keď pochádzajú z neba? To bol ďalší námet na filozofickú debatu pre rabínov. Našli hneď niekoľko odpovedí.

  1. nakoľko Jákob plánoval odísť z izraelskej krajiny, vracala sa jedna skupina dovtedy ho chrániaca, späť do neba a iná zostupovala, aby mohla na Jákoba dohliadať na ďalších cestách (preto najprv výstup až potom zostup)
  2. anjeli symbolizovali národy sveta, ktorých moc v dejinách rástla (výstup) i sa následne zmenšovala (zostup)
  3. že sa jednalo o povyšovanie i znižovanie samotného Jákoba
  4. anjeli nepochádzali z  neba ale zo zeme, pretože to boli obyčajní ľudia , ktorí pobehovali medzi zemou a nebom, čiže hmotou a duchom. Anjel je v judaizme chápaní ako spirituálna bytosť, posol Boží. Sú stáli a kľudní, narozdiel od ľudí, ktorí sú zvedaví a neistí a stále sa pohybujúci, akurát tak, ako v tomto prípade

Podľa rabi Meira, v súvislosti s Jákobovým snom, išlo o Jákobov možný výstup, ktorý ale Jákob zo strachu neabsolvoval. Svätý, podľa neho citoval Jákobovi verš: Neboj sa Jákob, služobník môj, ak vystúpiš po rebríku, nikdy už nezostúpiš. Ale Jákob neveril Bohu a nevystúpil. Nato mu Svätý povedal: Keby si bol veril a vystúpil, nikdy by si nebol zostúpil. Teraz však preto, že si neveril a nevystúpil, budú tvoje deti zotročené týmito štyrmi ríšami (LevRb 29.2).

Podľa rabi Chelba a rabi Šmuela ben Josejna, povzbudzuje Boh Jákoba, aby vystúpil, ale ten sa bojí, že sa bude predsa len musieť vrátiť ako ostatní a teda zostupuje. Napriek tomu, že ho Boh uisťuje, má stále strach (Tanchum , Vajece 2; ExRb 32.7; Pesikta de-rav Kahana 23; palkut Šimoni, Vajece 121, Jirmeja 312).

Rabi Jákob bar Idi poukazuje práve na tento rozpor medzi Božím prísľubom Jákobovej ochrany (1M 28.15) a Jákobovým strachom (1M 32.8) a vysvetľuje to tým, že Jákob sa v skutočnosti bál svojho možného hriechu, ktorý by Božiu ochranu mohol zrušiť (TB, Berachot 4a, Sanhedrin 98b) a teda, že to nebola nedôvera v Boha.

Podľa rabína Alexandra Zusia Friedmana, znamená, že ak sme pokorní (rebrík opretý o zem), potom sa naše hlavy dostanú do neba (rebrík opretý o nebesá). A aj Zohar hovorí, že “skutočne veľkým je ten, kto je malý” a práve ten si zaslúži, že Pán bude stáť pri ňom.

Existuje mnoho nezhôd židovských učiteľov rôznych období, ohľadom Jákobovej vety vyrčenej bezprostredne po jeho prebudení zo sna: “Na tomto mieste bol Boh a Ja, ja som to nevedel“(1M 28.16). Podľa Zoharu povedal Jákob v skutočnosti: A ja som nepoznal “ANOCHÍ” (tzn. nepoznal JA alebo ŠECHINU), čo znamená, “hľa, dostalo sa mi zjavenia, hoci som dovtedy nepoznal ANOCHÍ (JA) a nevošiel pod krídla ŠECHINY, čím by som bol dosiahol dokonalosti.”

ANOCHÍ (JA alebo SOM) je len jedno z  Mien Boha. Vždy keď vyslovíme slovo JA, vyvoláme tak JA každej živej bytosti a zároveň vyslovíme pôvodné JA zo Sínaja (“Ja som tvoj Boh, nebudeš mať…”) i to prvotné pri počiatku stvorenia, kedy Boh vymedzil Sám Seba (cimcum) a takto naše JA je spoločné so Stvoriteľovým.

Prvé písmeno slova ANOCHÍ – ALEF zodpovedá levovi na Ezechielovom voze, písmeno NUN orlovi, písmeno CHE cherubovi a písmeno JOD človeku a teda Jákobovi. Rabi Levi učil, že vystupujúci a zostupujúci anjeli, keď videli Jákobovu tvár, videli, že sa podobá na tvár živých bytostí z Ezechielovho videnia (Ez 1.5-10) na Tróne Sávy a vykríkli: To je predsa tvár jedného zo štyroch stvorení, ktoré nesú voz!. Rovnako tak anjeli, ktorí vystupovali zo zeme do neba uvideli potom po príchode tam, na voze Jákobovu tvár (Pirke de rabi Eliezer, kap. 35; TB Chulin 91b, GenRb 68.12).

Podľa midrašov Numeri Raba (NuRb 4.1) a GnRb (82.6; 47.6) Pán sveta povedal Jákobovi: Jákob, si mi veľmi drahý. Preto som tvoju podobu umiestnil na svoj trón a tvojim menom ma anjeli chvália, hovoriac, Požehnaný buď Hospodin, Boh Izraela (Jákoba) od vekov na veky.

Jákob je tak súčasťou Boha, nesie voz, a na základe tohoto, možno verš 1M 28.16 interpretovať ako na tomto mieste bol Boh a ja som nevedel, že som to bol ja, pretože Jákobove Ja je esenciálnou súčasťou Svätého. Aj podľa Gershoma Scholema Boh nezjavuje nič iné, než Božie Ja…tzn. Božie Meno.

“Boh je JA sveta, ale Boha nemôžete uvidieť z toho dôvodu, že svoje oči bez zrkadla tiež  nemôžete uvidieť…” (Alan Watts).

Chasidi šli ešte ďalej, keď medzi modliaceho sa a modlitbu dali rovnítko.

Kameň, ktorý mal Jákob pri hlave po prebudení vztyčuje ako pomník a pomazáva olejom a miesto premenúva z LUZ na BÉT-EL – Dom Boží, podľa Targumu Jonathan svätyňu Božieho Mena, miesto vhodné na modlitbu. Robí tak v pokore a pokání, ako tvrdí rabín Avraham Twerski, citujúc Talmud: “…každý deň nebeský hlas vychádza zo Sínaja a núti nás robiť pokánie. Aj keď ho fyzicky nepočujme, duša ho vníma.

Posvätný stĺp MACÉVA je kultickým objektom s výškou aj do 2 metrov, ktorého prvotný význam odborníci s určitosťou nepoznajú. Niekedy súviseli macévy s oltárom, niekedy ho dokonca aj nahrádzali (Daněk). Neskôr bolo ich zhotovovanie v Izraeli zakázané (3M 26.1; 5M 16.22) a to kvôli ich pohanskému pôvodu.  V biblickom rozprávaní Jákobovho sna je macéva posvätným znamením. Možno by sme v nej mohli vidieť aj analógiu k rebríku (???). Sloveso postaviť, od ktorého je macéva odvodená, môže vyvolávať v predstavách práve spojenie nebies so zemou, podobne ako snový rebrík.

-chanele-

 

ODPORÚČANÁ A POUŽITÁ LITERATÚRA:

INTERNETOVÉ KOMENTÁRE:

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: