JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE

Štvorpísmenné Meno Božie (Tetragrammaton) – “šem ben arba otiot“, odvodené od počtu jeho písmen (TB Kidušin 71; Avoda zara 17; Sanhedrin 12) je používané takmer od prvých stránok Biblie, i keď jeho pôvod v zjavenom Mene Ehje ašer ehje, možno položiť až do 2. knihy Mojžišovej (3.14). Avšak Meno JHWH poznali Hebrejci s najväčšou pravdepodobnosťou už v predmojžišovskom období, usudzujúc práve podľa mena Mojžišovej matky Jochebed = JHWH je Sláva.

162.jpg

Prvý krát sa Meno vyskytuje v 1M 2.4 a s najväčšou pravdepodobnosťou je odvodené od príčinného slovesa nedokonavého vidu HAVA “stať sa”. To by zároveň korešpondovalo so samotnou Božou podobou (pokiaľ to budeme chápať antropomorficky). On je ten, ktorý Bol, Je a Bude, ktorý sa stáva svojou vlastnou činnosťou, ktorý spôsobuje bytie svoje i svojho stvorenia.

Tak ako nevieme s určitosťou určiť počiatok jeho používania, rovnako nevieme určiť obdobie, kedy sa prestalo vyslovovať. Niektorí uvádzajú ako posledné obdobie dobu babylonského zajatia. V období Sudcov ho zjavne ešte používali, o čom svedčia podoby vtedy používaných pozdravov: “….nech ťa JHWH požehná…”, “…nech je JHWH s vami…” (Rút 2.4).

Svedčia o tom nepochybne i osobné izraelské mená (Adoniáš=môj Pán je Jah), Izajáš (Záchrana od Boha), Jonatán (Jah dal), Micheáš (Kto je ako Jah?), Jošua (Jah je záchrana) a bežne ho používal aj kráľ Dávid (Žalmy v hebrejskom originále).

Vychádzajúc zo židovskej liturgie, veľkňaz toto meno vyslovoval spolu s vokálmi pri náboženskom obrade odpustenia hriechov za seba, svoju rodinu i celý národ, v Deň Zmierenia – Jom Kipur, kedy mal jeden jediný krát v roku povolené vstúpiť do veľsvätyne a vykonať spomínaný obrad zmierenia nad vekom Archy Zmluvy (TB, Joma 6.2). Tá už síce v období Druhého Chrámu pravdepodobne v Chráme nebola, avšak obrad sa robil až do druhého churbanu – zničenia celého chrámového komplexu Rimanmi roku 70 n.l.

Posledným záchytným bodom by mohli byť prvé grécke preklady, pretože tie zanechali Božie Meno ešte v origináli.

Snáď možno brať prestatie jeho vyslovovania ako nepochopenie tretieho prikázania z Desatora (2M 20.7) a následne nato i nepochopenie časti o trestoch ukameňovaním za bohorúhačstvo (3M 24.15-16). Jednotlivé kresťanské Biblie toto miesto prekladajú rôzne:

  • evanjelická: “…každý kto prekľaje svojho Boha ponesie svoj hriech. Kto by sa rúhal Menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť…”
  • katolícka: “…každý, kto bude Bohu svojmu kliať, uvalí na seba hriech, kto však bude zlorečiť Menu Pánovmu, musí zomrieť…”
  • Preklad Nového sveta sv. Písiem: “…v prípade, že nejaký muž zvoláva zlo na svojho Boha, bude si za svoj hriech zodpovedať. Preto, kto potupuje Jehovovo Meno, ten má byť celkom isto usmrtený…”
  • Jeruzalemská Biblia: “…každý človek, ktorý preklína svojho Boha, ponesie ťiaž svojho hriechu. Kto sa rúha Menu Jahveho, musí zomrieť…ak sa bude rúhať tomu Menu…”
  • český ekumenický preklad: “…kdokoli by zlořečil svému Bohu, ponese následky svého hříchu. Kdo bude lát Jménu Hospodinovu, musí zemřít…jestliže bude lát Jménu…”

A nakoniec originál, Biblia Hebraica Stuttgartensia uvádza: “…kager kazrach bnakvo-šem jumat. šem adonaj mot jumat ragon jirgemu-bo kol haeda iš ki-jkalel elohav venasaa cheto…”

Hovoria teda o rúhaní sa (hrubo urážať), zlorečení (preklínanie=vyslovenie zlého želania a neprianie osudu), potupovaní (uvalenie hanby) a hromžení (čes. “lát”). Jedine hebrejský originál je konkrétnejší. Hovorí jednak o zlorečení a jednak o pomenovaní, či označení menom(!). Z toho by vyplývalo, že Meno JHWH nemožno použiť pri preklínaní ani pri priamom pomenovaní.

Ak je však vyslovenie Mena Božieho tak hriešne, že musí byť potrestané trestom najvyšším – smrťou, prečo potom Biblia na inom mieste tak veľmi apeluje na vzývanie Mena Božieho, či jeho pripomínanie (2M 3.15)? Pričom “vzývať” je v jazyku Biblie to isté ako “volať” alebo “úpenlivo prosiť” (hebrejské sloveso  likro) – a budete ma volať/vzývať a ja vás vyslyším – Jer 29.12, čo býva obyčajne spojené s pomenovaním dotyčného. Ako vysvetliť tento paradox?

Pri Mojžišovom prvom zjavení na Sinaji sa Boh predstavuje Menom,  ktorého používanie určil “na veky” (2M 3.15). Prečo je potom o celú biblickú knihu ďalej (3M 24.15-16) jeho používanie pod trestom smrti zakázané? A prečo sa tiež zároveň celú historickú dobu bežne používalo?

Neďaleko Jeruzalema bola odkrytá pohrebná jaskyňa z 8.stor. p.n.l. a na jej stenách nápisy “JHWH je Boh celej zeme”. Keramické črepy z Aradu (Južný Izrael) pochádzajúce zo 7.stor.p.n.l. tiež vypovedajú o jeho používaní. Rovnako sadrové zásobné džbány a kamenné nádoby z Negevskej púšte popísané hebrejskými a fénickými nápismi, alebo strieborný zvitok pôvodne z obdobia ešte predbabylonského exilu.

Potvrdzujú ho tiež lakíšske listy (Jahú) písané na črepoch (7 stor.p.n.l.), či dokonca neizraelské správy ako je napr. Moábsky kameň (cca 400 p.n.l.). Jeho bežný výskyt je tiež zachytený na tabuľkách z čias Chammurapiho. Dôvod na zákaz jeho vyslovovania teda musel vzniknúť až neskôr, okolo roku 300 p.n.l. a prísne trval do cca roku 300 n.l. A práve vtedy došlo k zabudnutiu jeho pôvodnej podoby znenia. Úcta i strach s potrestania mohli byť príčinou, ale aj to, že práve v týchto časoch  sa hovorová hebrejčina na území vtedajšej Palestíny nahrádzala aramejčinou . Tak sa celkom prozaicky mohlo na pôvodnú hebrejskú výslovnosť pochádzajúcu zo zjaveného “Ehje ašer ehje“,naozaj len z praktických dôvodov, zabudnúť a hľadanie akéhokoľvek ďalšieho dôvodu je zbytočné.

Židovská tradícia jeho nevyslovovanie vysvetľuje tým, že ani kráľ nebýva oslovovaný menom, ale len titulom. A Meno Božie za takéto vlastné meno považované je a preto sa pri čítaní Tetragrammatonu, tento vyslovuje Adonaj=Pán (rovnako Tretragrammaton prekladá Septuaginta – grécky preklad Sedemdesiatich (tiež LXX) – Kyrios=Pán). Pre prípad, že by vedľa neho stálo už jedno pôvodné Adonaj, aby sa neopakovalo dva krát za sebou, nesie vtedy podobu Elohim=Boh.  Na to, aby čitateľ pohotovo vedel, kedy čítať Adonaj a kedy Elohim, slúži punktácia (označenie samohlások) Tetragrammatonu, zodpovedajúca týmto dvom menným označeniam. Z toho vzniklo v kresťanskom svete mylné a dodnes užívané nesprávne, a dosť frekventované, čítanie Jehova. Jeho používanie sa medzi nežidovským obyvateľstvom vžilo tak, že úplne zatienilo inú svoju variantu uprednostňovanú hlavne vedeckou kritikou, ktorá predpokladá správnu podobu znenia ako Jahve. Chápať jeho pravdivosť na základe frekventovanosti jedného z nich je veľmi zavádzajúce.

Prekladatelia podľa vzoru Vulgáty (Hieronymov preklad do hovorovej latinčiny) uprednostňovali dlho na prepis JHWH slovo Pán, tak ako to robila aj LXX – Dominus. Z toho vyplýva, že kresťania závislí na prekladoch Písma sv. nemali stáročia ani poňatia o nejakom Božom Mene a mnohí pod ním dodnes chápu slovo “Boh” a práve toto spájajú s 3. prikázaním.

Prvý krát sa skutočné Meno použilo v kresťanskom preklade v 13.stor.n.l., v latinskom diele Pugio gidei (Dýka viery) a to vo forme YOHOUA, nevediac, že samohlásky len naznačujú čítanie Tetragrammatonu ako Adonaj a mylne predpokladajúc, že samohlásková punktácia patrí naozaj pod písmená JHWH. V anglickom preklade sa objavuje tvar v podobe IEHOVAH (16.stor.n.l.) ale len v niektorých veršoch.

Kresťanskí prekladatelia často znenie Johoua či Iehovah aj úmyselne odmietali, pretože jeho priznanie, by tak vyvolalo dojem, že Boha je nutné pomenovať, aby mohol byť odlíšený od iných bohov, čo bolo neprijateľné nie len pre kresťanstvo, ale vo výsledku aj pre  judaizmus. I napriek tomu sa Božie Meno v tejto podobe ďalej dostalo do prekladu španielskeho, portugalského i nemeckého.

Výnimku tvoria skoré grécke preklady zachovávajúce Meno, či už v preklade – pán (Kyrios), alebo v pôvodnej forme JHWH (preklad Akivy z 2.stor.n.l.). Kresťania tak mali možnosť v tomto “hluchom”  období medzi 3. stor. p.n.l. a 3 stor.n.l., kedy platil zákaz vyslovovania Božieho Mena (i napriek tomu že bolo prostriedkom na uctievanie Boha –  2M 34.5,6; 5M 32.3-43; 3M 22.32; Ž 8.1, 99.3, 148.13, predstavujúc a charakterizujúc ho), vytvoriť svoju základnú dogmu o Trojici (ľahko tak bolo stotožniť Boha s Ježišom) a umožnilo vykryštalizovanie podoby kresťanstva, podstatne odlišného od jeho pôvodnej podoby.

Niektorí kresťanskí predstavitelia súčasnosti uprednostňujú výslovnosť Jahve tým, že je to znenie, ktoré pôvodne poznali od okrajových židovsko-kresťanských skupín, alebo samaritánov a ktorí jeho vyslovovanie zakázané nemali alebo tento zákaz nevzali za svoj.

Keď hľadáme význam Mena Jahve v 2M 3, kde je pri zjavení horiaceho kra dané do podmienenosti k slovesu HVH – byť, stávať sa; vychádza nám, že by Jahve potom znamenalo “budem” a teda “Som naveky” (ehje). To o sebe hovoril Boh (1.os.sing), ľud by o ňom hovoril v 3.os.sing, a teda, ktorý “bude” (Je naveky) – jihve.

Hebrejčina pozná celkovo sedem slovesných kmeňov (KAL, NIFAL, PIEL, PUAL, HIFÍL, HOFAL a HITPALEL), ale sloveso HVH môže existovať len tvare KAL (existuje)a HIFÍL(spôsobuje existenciu). Z tohto pohľadu ho možno vokalizovať len dvoma spôsobmi Jihve alebo Jahve. Varianta Jahve by mohla označovať naviac toho, kto sa stáva tým, ktorý splní všetky sľuby, činí bytie, uskutočňuje plány a pod.

Záujem biblického Izraela poznať Meno svojho Boha je dôkazom toho, aké dôležité bolo v minulosti postavenie mena vo všeobecnosti. V hebrejskom chápaní označuje konkrétnu osobu majiteľa, i keď v staroveku, poznať kohosi meno znamenalo získať nad ním moc. To by mohlo byť nakoniec tiež jedným z možných viacerých dôvodov, prečo pisateľ biblických častí tak otáľal s vyjavením Božieho Mena, prečo nakoniec prestalo byť vyslovované, resp. prečo sa Boh snažil do posledného okamihu ho nevyjaviť (1M 32.30).

V konečnom výsledku však toto Meno bolo zjavené (2M 3.13-16; 6.3), ale aj požehnané (Ž 145.21) a bolo dokonca prikázané(!) ho vzývať (2M 3.14-15).

Božie Meno je On samotný, skrze svoje Meno koná, skrze neho stvoril tento svet, keď o ňom hovorí – hovorí vlastne o sebe a človeku bolo zjavené preto, aby jeho uctievaním, vzývaním a jeho milovaním slúžil Bohu a poznal Ho a klaňal sa mu (2M 3.15). Povinnosťou človeka je si toto Meno vážiť a nevyslovovať ho nadarmo (2M 20.7 a 5M 5.11) pretože ani Boh, ani Meno nie je  k dispozícii len tak, pre sebecké účely človeka.

Božie Meno je posvätné (Ž 5.12). Ono samotné je večné (Ž 135.13) a hrozné (5M 28.58) rovnako ako jeho nositeľ, lebo je Ním samotným. I toto je jeden z dôvodov, prečo sa zbožný Žid vyvarúva nakoniec aj vysloveniu mena Adonaj, inokedy než pri modlitbách alebo v synagóge. Pôvodne bola táto praktika neznáma.

Mnohí vedci sa snažili vystopovať jeho genealogický pôvod v iných jazykoch než je hebrejčina. Hľadal sa jeho kanaánsky pôvod,  bola snaha nájsť jeho skrytý prameň v protoindickom Jajaš (Dr. B.Hrozný), odvodenom od slova “ísť”. Možno sa tak na sinajský polostrov dostalo inváziou indoeurópskych národov, čo by mohlo súhlasiť s tvrdením, že JHWH znamená “Som tu”, tzn. nemusíš ma hľadať inde (Sallin). Alebo len vidieť za ním archaické sloveso “byť” a jeho snáď kauzatívny tvar: on “pôsobí bytie”, či “je dôvodom k existencie”? Možno ním prehovára jednoduchá forma  “on je” či “bol” alebo “bude”, nakoľko v biblickej hebrejčine sa minulý, budúci a prítomný čas vzájomne stierajú.

Keby sme do toho chceli vniesť trochu mystiky, hebrejčina by sa tak stala bezčasová, zahŕňajúca všetky časy zároveň, tak ako je to v tzv. zeman sidurim, v oblasti za našim priestoročasom, kde už neplatia naše fyzikálne zákony, ani v ňom neplynie čas lineárne.

K jeho výkladu slúži podľa tradície verš 2M 3.14( Ehje ašer ehje), z ktorého je nutné vychádzať pri skúmaní pôvodu i znenia Božieho Mena. Božie Meno môže s prihliadnutím k tomuto faktu teda vyjadrovať tri princípy:

  1. Som ktorý som (zostávajúc pritom tajomný)
  2. Som, ktorý existuje, tzn. Živý Boh (chaj), narozdiel od modiel a falošných bohov
  3. Budem, ktorý budem, lebo vyvolený národ Ho až vtedy pozná, keď uvidí, čo pre nich vykoná

Všetky sú zhrnuté pod jedným označením, dynamicky ukrývajúcim jednu z Božích podstát.

Niekdajšie, jeho bežné používanie dosvedčujú aj jeho viaceré skrátené formy (Jahu,  Jo, Ja, Jeho, Jah  – 2M 9.16, Ez 36.23, Malach 1.11) pripájajúce sa k osobným menám.

Inou z možností, prečo sa Meno prestalo vyslovovať je tvrdenie, že Boh je nedefinovateľný a teda aj nepomenovateľný, ukrýva v sebe neuchopiteľné tajomno a zároveň skutky minulé i podstatu udalostí nadchádzajúcich, rovnako ako aj prítomnosť v čase očakávania zasľúbenia.

Podľa talmudických učencov  zastupuje Božie Meno Božie atribúty milujúcej láskavosti a zľutovania (midat harachim).

Jeho synonymá sú slovné spojenia “strach Izákov”(1M 31.42, 53) a “Mocný Jákobov” (1M 49.24), pretože pôvodne to bol Boh praotcov, až zjavením na Sinaji (2M 3.13-16; ž.3) sa Mojžišov Boh akoby zmenil. Skonkretizoval. Z Boha, ktorého Meno bolo, akoby zatajované (1M 32.30), či len opisované (napr. Sd 13.18) sa zrazu stal Bohom konkrétnym – Ehje ašer ehje, z ktorého časom vzniklo JHWH.

Môj osobný názor je taký, že Stvoriteľ je bezmenný, pretože nie je nutné Ho od iného božstva odlišovať, nakoľko je Jediný. Preto sa zjavuje opisným Ehje ašer ehje – Som ktorý som, jednoducho je čistým Bytím, Súcnom, Existenciou, niekým, kto bytie ďalších tvorov umožňuje a udržiava. Je to čisté kabalistické SOM (Ehje), stojace nad Keter, to prvé, čo bolo vyslovené, pred cimcumom a ďalším následným tvorením. Nemá význam z môjho pohľadu príliš špekulovať nad samohláskovou výslovnosťou JHWH, pretože platí výslovnosť každá, v kauzalite ku gramatickej osobe. Buď  oslovujem priamo Stvoriteľa slovom Ty, alebo o ňom hovorím s blížnym ako o On a je podľa mňa zavádzajúce hľadať akýsi konkrétny univerzálny neurčitkový tvar. Proste je to Ten, ktorý bol, je a bude vo Večnosti…Bezmenné Súcno, Bezmenné Vedomie, Bezmenné Bytie…a my stvorení na Jeho obraz…potom lepšie už chápeme svoju mieru podielu vo svete aj svoju podstatu a podstatu Adama Kadmona i náš návrat k Nemu. I to, prečo Kniha Bahir hovorí, že 24 Mien Božích je zahrnutých v Srdci nebies, ktoré obsahuje mužskú aj ženskú potenciu v celom vesmíre. On samotný je Existencia, ktorá spôsobuje existenciu Jeho i nás…

-chanele-

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004)
  • A.Kaplan: Bahir (2008)
  • V. Sadek: Židovská mystika v Praze (1992)
  • K. Schubert: Židovské náboženství v proměnách věkú (1995)
  • Božie Meno, ktoré pretrvá navždy (?)
  • J.J. von Allmen: Biblický slovník (1987)
  • M.Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • A.Bennett: Poznámka ke Genesis (1990)
  • K.Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • D.Duka: Úvod do písma sv. SZ (1992)
  • J.Eisenberg : Kabbala (1923)
  • J.Heriban. Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • Š. Janega: Všeobecný úvod do kníh SZ (1993)
  • Segert, Klíma: Mluvnice hebrejštiny a aramejštiny (1956)
  • O.Muneles : O vědeckém studiu kabaly (in. Žid. ročenka 5720, 1959)
  • D.Ž.Bor: Kabala a kabalisté (1989)
  • L. Goldschmidt: Der Babylonische Talmud
  •  M.Bič: Ze světa starého zákona (1986)
  • detto: Dějiny Palestiny od pravěku ke Křesťanství (1948)

Súvisiace články:

Reklamy

3 Responses to JHWH – TETRAGRAMMATON A JEHO ZNENIE

  1. bratrekim says:

    Veľmi ma zaujíma etymológia mena Jóchebed. Správne píšete, že ak je súčasťou tohto mena -י ako narážka na Božie meno, pak Hebrejci znali toto meno už pred Mojžišom. To by ale bolo v rozpore s doslovným výkladom Ex 6,3. Viem, že tento verš sa veľmi často vykládá inak než doslovně, lebo Božie meno je prítomné aj v patriarchálnych narativoch (napr. Archer), ale proti takýmto pokusom jestvujú závažné argumenty (napr. Moberly) a aj mne sa zdá, že je lepšie brať Ex 6:3 doslova a prítomnosť tetragramu v knihe Genezis (napr. Gn 4,26) vyložiť ako pokus o adopciu týchto príbehov do Izraelského sebauvedomenia.

    Poznáte nejaké zdroje, ktoré by sa etymológiou mena Jóchebed zaoberali? U Houtmana som našiel iba veľmi stručnú polemiku s klasickým výkladom ako “Hospodin + sláva” (možno zle pozerám).

  2. chanele6019 says:

    Jediný mne momentálne dostupný prameň na etymológiu mena Jochebed a vôbec slova KAVÓD je na tomto linku: http://www.abarim-publications.com/Meaning/Jochebed.html#.V4-ca1Xr1dg
    Posúďte sám, či je pre Vás dostatočne prijateľný. Nedávno som bola upozornená na nejakú knihu zaoberajúcu sa etymológiou všetkých biblických mien (dokonca vyšla údajne v češtine/slovenčine), ale dotyčná nepoznala názov – skúsim zistiť na túto tému viac a ozvem sa Vám.
    Čo sa týka používania Božích Mien v Biblii, tak toto je dosť problémová oblasť. Hlavne tiež čo sa týka chronológie. Ale aj celkovo. Biblická kritika toho urobila pre výskum Biblie veľmi veľa a určite by ju veriaci človek nemal podceňovať, len za to, že je vedecká. Kto číta Bibliu v prekladoch obyčajne nič nezbadá, kto sa aspoň občas potýka s originálom, sa bezpodmienečne dostáva do duchovnej schizmy, keď číta Meno JHWH na stránkach predchádzajúcich Exodus 6:3. Kabala má na to svoje argumenty a je na každom, či bude brať do úvahy tieto, alebo radšej zohľadňovať dobu vzniku a kompilácie sv. Písiem. Ortodoxný Žid nebude brať vážne môj článok ◾MIDJÁNCI A BOH JHWH , ale nemyslím, že sme kompetentní odsúvať zaznamenané fakty, hoc´ sú písané aj len pomedzi riadky. Mohli by sme dopadnúť ako tí, čo kedysi vehementne zastávali geocentrizmus.

  3. chanele6019 says:

    Jan Heller: Výkladový slovník biblických jmen (Vyšehrad 2003) – žiaľ beznádejne vypredaná, už sa nedá zohnať ani v komunálnych skladoch. Skúste medziknižničnú výpožičnú službu, prípadne čakajte na dotlač.
    -chanele-

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: