VAJECE 2. – JÁKOB U LÁBÁNA

Jákob sa na svojej púti, ako uvádza Biblia, vybral do krajiny synov Východu, čím sa myslí Chárán, ako aj ďalej text, pri opise jeho príchodu k studni, upresňuje (1M 29.4). Ostatné knihy Biblie naviac nazývajú synmi Východu všetky národy žijúce východne od Palestíny (Sd 6.3; Ez 25.4), alebo ich stotožňujú s národmi synov dávnoveku (Jb 1.3; 1 Kr 5.10).

Tam, za detajlne opísaných udalostí, týkajúcich sa odvalenia kameňa zo studne, za účelom napojenia stád, sa stretáva s Ráchel, dcérou Lábána, brata Rebeky, jeho matky. Podľa dôkladného opisu postupu odvalenia kameňa, možno predpokladať, že túto udalosť v minulosti vždy sprevádzal, nám už dnes neznámy, ale významný obrad, dodržujúci určité pravidlá.

Studňa mávala v staroveku podobu umelo vyhĺbenej šachty, ktorá viedla až k prameňu. Voda bola vzácna, a tak umenie vedieť, kde kopať, bývavalo rodinné tajomstvo. Z hygienických aj bezpečnostných dôvodov sa studne zakrývali (a dodnes sa v tejto oblasti aj zakrývajú) veľkým plochým kameňom. Mestské studne bývali vybavené schodiskom, ktoré sa točito stáčalo po obvode v podobe špirály ( Chocer, Megiddo, Siberon, Jeruzalem). Rovnaké studne so schodišťom možno vidieť aj na archeologických lokalitách v Egypte. Vedľa studne bývala umiestnená veľká kamenná nádoba obdĺžnikového tvaru, z ktorej zvieratá pili, prípadne sa v nej aj právalo. Voda sa naviac čerpala aj na prenos do domácností a to bývala výsadná práca žien. Naberala sa do hlinených nádob, ktoré sa spúšťali k prameňu na dlhom lane.

Pri stretnutí Jákob Ráchel bozká a s veľkou radosťou jej zvestováva, že je jej príbuzný. Bozk býval pri zvítaní už v tej dobe (nie len dnes) bežný, nie je však správne vidieť za tým hneď erotiku, ako to býva, vzhľadom na ich budúci vzťah,  niekedy v dnešnej dobe interpretované. Dokonca, v staroveku býval bozk povolený len v troch prípadoch, inak bol považovaný za neslušný, až nemorálny! Prvým prípadom bolo, ako už bolo spomenuté, samozrejme zvítanie (2M 4.27), potom bol logicky povolený pri lúčení (Rút 1.14) a poslednou situáciou, kedy býval bozk odobrený, bol obrad vo vysokom úrade (1 Sam 10.1), napríklad pomazanie ( GnRb 70.12).

Biblický text opisuje následné stretnutie Jákoba s Lábánom veľmi idylicky – Lábán v ňom uteká Jákobovi naproti, objíma ho, bozkáva na uvítenie a vovádza ho do svojho stanu. Na to, ako je Lábán neskôr opisovaný, je to správanie naozaj veľmi čudesné. Niet divu, že sa to zdalo čudné aj židovským komentátorom textu. Jeho správanie vysvetľujú tak, že Lábánovo, akoby srdečné prijatie má dôvod v predpoklade, že by Jákob mohol prinášať dary, podobne ako to urobil Eliezer (1M 24.10 a ďalej), keď prišiel pýtať za ženu Lábánovu sestru Rebeku, pre Jákobovho otca Izáka.

Nakoľko žiadne dary na prvý pohľad nevidel, objal Jákoba z dôvodu, aby zistil, či nemá schované peniaze pod šatami (Raši; GnRb 70.13). Aj keď bez darov, nakoniec Jákoba predsa len z príbuzenského hľadiska (Raši) pozval do svojho stanu a mesiac ho živil ako hosťa. Akonáhle zistil, že je pracovitý, využil možnosť stálej služby (Chumaš), avšak núka mu za ňu odmenu, ktorú si má zvoliť sám. Jákob si vyberá Ráchel ako svoju budúcu nevestu.

Slúži za ňu 7 rokov, hoci za nevesty sa nezvyklo slúžiť, ale sa vykupovali; po ktorých je však Lábánom oklamaný, lebo ten mu podvodom dáva za ženu staršiu Leu. Tradícia učí, že Jákob nečakal na Ráchel ďalších sedem rokov služby, ale že si ju vzal hneď po odoznení sedemdňových svadobných osláv s Leou (dve slávnosti nemožno miešať – TB, Moed Katan 1.7) a ďalších sedem rokov slúžil za ňu už ako jej manžel (Raši). Bez reptania slúžil 14 rokov v predstave nadchádzajúcich výhod. Podľa rabína Zeliga Pliskina, tak máme konať všetci, sústrediť sa na prospech, aj keď narazíme na útrapy a ťažkosti.

Rabín Zelig Pliskin sa zamýšľa, že aj keď Jákob pracoval za Ráchel sedem rokov, jemu sa to tak dlho nezdalo, mal pocit, že je to len pár dní. Vydržal to preto, že ju tak miloval, že by sa mu oplatilo slúžiť aj dlhšie a že to teda nebola sebecká láska zahŕňajúca len vášeň, ale že miloval naozaj ju, ako osobnosť, očarený jej duchovnými hodnotami (rabín Michael Bernstein). Podľa Alšlicha sa mu sedem rokov zdalo ako len pár dní preto, že on už bol vlastne s ňou ženatý a slúžil za ňu dodatočne.

Lea je opisovaná prostredníctvom svojich očí, ktoré sú opisované v židovskej tradícii ako útle, jemné a mäkké (1Kr 22.19, Prísl 4.3, 15.1), ale aj zmäkčilé, chúlostivé, či vyľakané (5M 20.3, 28.56; Iz 7.4; Jer 51.46). Onkelos ich nazýva jemnými, nežnými a krásnymi. Preklad Jeruzalemskej Biblie hovorí tiež o očiach nežných, avšak slovo použité v texte  býva aj synonymom pre “neskúsené a mladistvé” (Hamilton). Možno by sa dalo, ak by sme to chceli zjednodušiť,  v prenesenom význame povedať aj, že neboli výrazné, ale to by sme hodnotili ich vzhľad. Avšak podľa Rašiho, midrašu (GnRb 70.16) a Talmudu (Bava Batra 123a), mala Lea oči slabé preto, že ustavične plakala, aby sa nemusela vydať za Ezaua (Nech vás tak rôzne výklady nepletú, midraš ako židovská exegéza je typická svojou polyvalentnosťou). Predpokladalo sa totiž, že starší Ezau si vezme za ženu staršiu Leu a mladší Jákob mladšiu Ráchel (svatby medzi príbuzenstvom boli bežné zvyklosti tej doby). Lea sa dopočula, že Ezau je zlý človek, zato Jákob je tichý muž bývajúci v stanoch (25.27).  Plakala a bála sa, že skončí ako Ezauova žena. Jej modlitba, aby sa tak nestalo, bola podľa Chumašu vyslyšaná a Lábánova lakomosť bola nakoniec využitá na vyššie ciele. Boží plán v tomto smere vyžadoval, aby sa Jákobou manželkou stala teda Lea a preto, keď sa Ráchel dozvedela o Lábanovej pripravovanej lsti, pomohla jej k ochrane pred hanbou (Raši; TB Megila 13b), ktorá by bola nastala potom, čo by podvod vyšiel najavo. Prezradila teda Ley znamenia, na ktorých sa s Jákobom dohodli, nakoľko tušili, že ich Lábán bude chcieť nejako oklamať, nevediac ale ako. Bolo jej sestry ľúto a po svadobnej noci už nebolo možné nič vziať späť.  Boh ju za to odmenil tak, že jej potomkom sa stal Saul, prvý izraelský kráľ (TB, Megila 213a-b). Bola to náhrada za to, že jej Jozef tak nemohol byť prvorodeným, ale sa ním stal Lein syn Rúben (TB, Bava Batra 123a). Konala tak, pretože nikdy nesmieme získať česť na úkor hanby blížneho (TB, Berachot 43).

Septuaginta prekladá termín na označenie Leiných očí ako “unavené” a najviac od originálu sa odkláňa Vulgáta, keď hovorí údajne o očiach “mokvavých” (!?).

Rabi Moše Alšech Cfat tvrdil, že Ezau, ktorý si mal ako prvý brať Leu, bol odradený práve jej očami a dúfal, že si ju vezme Jákob. Keby bola rovnako krásna ako Ráchel, nebál by sa Lábán, že sa nevydá a nesnažil by sa ju nasilu vydať za Jákoba, hoc´aj podvodom. Ezauove oči teda boli zaslepené, aby si ju nebral preto, lebo Lea sa mala stať matkou izraelského národa (čo s ním ale nebolo možné) a nebola tak narušená budúcnosť Izraela a Jákobove boli zaslepené, aby si ju v podvode vzal. To je dôvod, prečo boli Leine oči slabé.

Tradícia ďalej učí, že Lea sa stala Jákobovou manželkou pre svet duchovný (z nej pochádzaj Lévi a Júda → tzn. kňazi a kráľ Dávid) a Ráchel pre svet pozemský, lebo jej syn Jozef sa stal záchrancom od hladu (Michtav Mieliahu; Chumaš). Jákob Leu zo začiatku podozrieval (Sforno) zo spoluúčasti na podvode, no keď Boh potvrdil jej nevinu tehotenstvom, Jákob pochopil, že mu bola určená. Text totiž hovorí o Ley ako o rovnako neplodnej ako Ráchel (1M 29.31) a ostatné pramatky (TB, Jevamot 64a). Lea a Ráchel patrili medzi sedem neplodných žien, ktoré predsa len porodili Božím zásahom (Pesikta de rav Kahan). Len pre zaujímavosť, neplodnosť a bezdetnosť bývali v staroveku chápané skoro ako prekliatie.

Podvod s Leou je v hebrejskom originále opísaný rovnakým termínom (רמח) ako podvod Jákoba na Ezauovi (1M 27.35) a v oboch prípadoch ide o zámenu súrodencov.

Tak sa stali obe Jákobovými ženami. Jákob bol ochotný dať obe dcéry za manželky jednému mužovi (príbuznému) snáď aj preto, že nemal synov (neskôr sa mu ale synovia narodili – 1M 30.35), a chlapská ruka bola v domácnosti vítaná. Vyplýva to zo súvisu s textami tabuliek z Nuzi. To, že Lábán vtedy nemal synov dokazuje aj skutočnosť, že stádo chodila pásť Ráchel (Raši). Predpokladá sa, že Lábán nebol bohatý, lebo, nakoľko si so stádom dokázala poradiť malá Ráchel, nemohlo byť veľké (Or ha-Chajim). Pásť chodila preto mladšia Ráchel a nie staršia Lea, pretože jej vek bol ešte tak nízky, že nehrozilo, že by mohla vzbudiť u ostatných pastierov záujem (Ramban), ktorý by mohol ohroziť jej povesť. Paradoxne je však už opisovaná ako deva s krásnou postavou.

Manželstvo  s Leou a Ráchel, ako s dvoma sestrami vypovedá o veľmi starom texte, dlhé roky predchádzajúcom texty z dôb Mojžiša (cca 13. stor. p.n.l.), pretože Mojžišov zákon, ktorý nadobudol platnosť Mojžišovým účinkovaním, výslovne zakazuje (!) sobáš s dvoma sestrami (3M 18.18). Text teda nemohol byť napísaný v časoch kompilácie Biblie, ako sa biblická kritika dnes domnieva, len ako akési morálne povzbudenie pre navrátilcov z babylonského zajatia (4.stor.p.n.l.). Ramban ponúka vysvetlenie, že micvot dodržiavali praotcovia len na území Zasľúbenej zeme  a Jákob sa ženil  predsa v Cháráne, avšak Raši s tým nesúhlasí. Iné vysvetlenie kladie dôraz na to, že Jákob chcel len dodržať Boží príkaz mať 12 synov, predkov 12 kmeňov Izraela, čo bolo riešením vziať si za manželky všetky štyri sestry naraz (podľa tradície boli totiž aj Bilha a Zilpa Lábánove dcéry, ktoré mal s konkubínami). Špekulovalo sa aj o možnosti predsvadobnej kvázi konverzie na judaizmus. Ako je známe, konverziou sa konvertita stáva novonarodeným dieťaťom, kedy sa ruší vzťah s predchádzajúcou rodinou a konverziou sa prijíma do rodiny novej a preto sestry po koverzii už za sestry považované neboli.  Avšak Raši vo svojom komentári k Tóre upozorňuje, že Abrahámovým otcom, napriek tomuto, po jeho konverzii ostal naďalej Terach. Zároveň nie je žiadny dôkaz na to, že sa Židia pred Mojžišom držali iných ako Noachických zákonov, preto je diskusia na túto tému len špekuláciou a výsledok je ambivalentný.

Termín “nenávidená” žena  ( שנואה), ktorým býva Lea označovaná,  chápu niektorí vykladači biblických textov ako technický výraz pre označenie “druhej manželky”, pretože býva v tomto kontexte používaný v 5M, napríklad 21.15-17. Ramban a Radak dokonca vôbec nepredpokladajú, že by Jákob Leu nemiloval, a sporný text vysvetľujú jednoducho tak, že Jákob mohol Ráchel preukazovať väčšiu náklonnosť a preto sa Lea mohla potenciálne cítiť ako menej milovaná.  Ale len ako menej, nie vôbec! (Moja poznámka na okraj: inak by nemala šesť detí…).

Raši naviac učil, že všetky pramatky boli prorokyne a preto dopredu vedeli, že Jákob bude mať 4 manželky a 12 synov, pričom Lea mu porodí polovicu z nich.

Ráchelina žiarlivosť opísaná v texte je skôr vo význame slova, hlbokým zármutkom z jej neplodnosti, ako nenávisť voči vlastnej sestre. Neplodná žena mala v staroveku ale možnosť vyriešiť tento problém spôsobom, kedy  umožnila svojej otrokyni porodiť manželovo dieťa na jej vlastných kolenách a toto dieťa sa stávalo tak jej dieťaťom. Podobný zvyk bol nie len v Izraeli, ale aj v Ríme, Grécku, či medzi Chetitmi. Akkadská fráza ŠA LĀ IŠÛ BIRKI “ktorý nemá kolená” slúžila na označenie impotentného muža, lebo takémuto  vtedy ani otrokyňa na manželkiných kolenách nebola schopná porodiť.

Niektorí rabíni vysvetľujú Ráchelinu neplodnosť tým, že sa správala ako by mala mať všetko, zatiaľ čo s Leou sa zachádzalo ako so slúžkou (Ramban), ale aj tak, že Lea svojou plodnosťou akoby upozorňovala, že ona bola Jakobovou prvou ženou a Ráchel tak nemala nikdy súhlasiť, aby sa stala jeho ďalšou ženou a stala sa tak rivalkou svojej vlastnej sestre (Sforno). Polemiky teda naozaj na všetky strany.

Rúben, Lein prvorodený, doniesol mandragoru pre svoju matku úmyselne, lebo vedel ako veľmi túži po ďalších deťoch (Sforno) a nesebecky uprednostnil túžbu svojej matky (Or hachajim) pred prirodzenou neochotou detí mať súrodencov, aby sa nemuseli o všetko deliť. MANDRAGORA spomínaná v texte, bola pravdepodobne Mandragora officinalis, aj dnes rastúca v Izraeli. Má krásne fialové kvety. Ovocie sú žlté bobuľky, podobné jablkám a aj sa tak volajú – jabĺčka lásky. Oddávna bola mandragora známa ako afrodiziakum (Veľ 7.14). Nazývaná bývala tiež LÁSKAVEC.

obr. Mandragora officinalis plody, kvety

Lea sa však mandragorových jabĺčok po dohode s Ráchel vzdala. Prepustila ich Ráchel, ktorá veľmi túžila otehotnieť a prepustila Lei  noc strávenú s Jákobom. A Lea počala a porodila piateho syna a potom ešte aj šiesteho. Jej tehotenstvá teda s čarami nemali nič spoločné, lebo mandragora nakoniec skončila u Ráchel.

Posledné siedme Leino dieťa bola Dína. Raši vysvetľuje (TB, Berachot 60a; Tanchuma 8), že jej meno je odvodené od slova DIN (súd), lebo Lea vlastne nad sebou vyniesla súd, keď pred pôrodom z ohľaduplnosti k svojej sestre Ráchel, uvažujúc nad svojim dieťaťom, si povedala: “…ak to bude chlapec, moja sestra Ráchel, nebude ani len ako jedna zo slúžok a myslela tým Bilhu a Zilpu. Obe dali totiž Jákobovi po dvoch synov, ona sama Lea až šiestich. Vedela totiž ako prorokyňa, že Jákob má  mať synov dvanásť. Ak by aj Leino siedme dieťa bolo syn, Ráchel by už nemohla mať viac synov okrem Jozefa, čiže menej než Bilha, alebo Zilpa. Tak bolo pohlavie chlapca v Leinom lone zmenené na dievčenské (TJ, Berachot 92a; TB, Berachot 60a).

Boh si ale spomenul na Ráchel a otvoril jej lono , pričom táto formulácia priamo vyvracia, že by tehotenstvo malo príčinu práve v požití získanej mandragory, a potvrdzuje, že tehotenstvo je vždy a teda aj v tomto prípade, dar Boží (Radak).

Po Jozefovom narodení sa Jákob, znechutený Lábánom, rozhodol vrátiť späť domov a pracovať už len pre svoju rodinu. Núka Lábánovi poslednú spoluprácu pri rozmnožovaní stáda. Ako vypovedá Lábánovo meno, bol tento ctiteľom bielej Luny, čo spätne korešponduje s pôvodnou vlasťou Abraháma (mesto UR bolo miestom uctievania mesačného božstva). Lábán (לבן) totiž znamená BIELY, ale aj TOPOĽ (לבנה), čo by mohlo mať súvis s topoľovými prútmi, ktoré, spolu s mandľovými a platanovými (1M 29.15-30), zohrávali v miestnych kultoch a mágii dôležité postavenie. Jákob znalý veci, využil tzv. “fenomén materského zhliadnutia” – vnemu prichádzajúcemu cez zrak budúcej matky a ovplyvňujúci vzhľad plodu. Ide o veľmi výraznú vieru jednoduchého ľudu, podľa môjho priameho svedectva zachovanú minimálne až do 20. storočia n.l. (!).

Jákob šikovne porazil Lábána v množstve zvierat stád.  Tak sa nesmierne vzmohol a Lábánovi ostali zas len slabé jedince (1M 30.25-43). Boh odňal stáda Lábánovi a dal ich Jákobovi (31.9). Podľa aramejských rukopisov z Elefantiny, termín “vziať a dať” bol v tej dobe technický právnický termín.

Keď Hospodin vyzval Jákoba aby sa vrátil do krajiny jeho otcov, vysvetľuje tento svojim ženám dôvody svojho rozhodnutia – “…sami viete…že váš otec ma oklamal a desať ráz mi zmenil odmenu…” (1M 31.7). Pod číslom “desať” treba chápať vyjadrenie veľkej číslovky a niektorí vykladači Písma si myslia, že sa jedná o desať desiatok, z čoho Chumaš vyvodzuje, že Lábánových hriechov bolo sto. Ich  veľké množstvo tiež potvrdzujú veľké Jákobove výčitky (1M 31.36-42), ktoré, ako uvádza text, Lábán nikdy (!) nepoprel.

Jákobove ženy s odchodom súhlasia, pretože sa cítia v dome svojho otca ako cudzinky (31.15), lebo aj veno za ne dávno minul. V staroveku totiž bolo zvykom, že výkupné za nevestu, ktoré otec od ženícha prijal, patrilo vlastne neveste. Lábán však tieto peniaze premrhal vo svoj prospech. Slovný zvrat “strovil peniaze” zodpovedá akkadskému “stroviť striebro”, čo je rovnako, ako už spomínaný zvrat “odňať a dať”, právnický termín z archívu v Nuzi.

Tri dni po Jákobovom odchode, ho rozhorčený Lábán dobehol vo dvoch veciach. Vo sne sa mu však zjavil anjel Boží, hovoriac k nemu v prvej osobe, akoby to bol sám Boh a prikázal mu vystríhať sa zlovôle voči Jákobovi (1M 31.24) a to aj napriek tomu, že bol Lábán zlovoľník a modloslužobník. Navštívil Lábána vo sne kvôli Jákobovi (Ramban), tak ako navštívil Abímelecha kvôli Abrahámovi (Radak) pre jeho ženu Sáru.

Chcel vedieť prečo odišiel bez toho, aby mu čo i len niečo oznámil a tiež chcel vedieť, prečo ho okradol o rodinných domácich bôžikov – tzv. terafim. Tie ukradla Lábánovi Ráchel a schovala ich pod sedlo na ktorom sedela (31.19). Texty z Nuzi vysvetľujú postavenie terafim (domácich bôžikov) v domácnosti. Vlastníctvo terafim bolo veľmi dôležité, verilo sa, že majú moc pomáhať a ochraňovať v živote, dokonca zabezpečovať rodinné dedičstvo (Wreight). Aj medzi Izraelitmi mal tento termín kultový význam (1S 19.13-16). V Tanachu úzko súvisia s modlárstvom (Ez 21.26).

Etymológia slova terafím je nejasná. Vysvetľuje sa dvoma spôsobmi. Buď vznikol termín zo slova RAFA, ktoré značí “LIEČIL” alebo od slova REFAIM, čo boli mŕtvi, z čoho by sa mohlo vyvodiť, že sa jednalo o sošky predkov, ktoré mali liečiteľské schopnosti a zároveň schopnosti potomkov ochraňovali, podobne ako slovanský “dedkovia”. Druhý spôsob ako termín vysvetliť je zalistovať si v chetitskom slovníku, kde slovo TARPIŠ znamená ochranný (ale aj klatobný) duch.

Možno usudzovať, že terafím boli malých rozmerov, keď sa zmestili pod sedlo. (31.34). Podľa Sforna, Rašiho a Alšicha, ukradla Ráchel bôžikov preto, že chcela otca uchrániť od modloslužby a nie preto, že by ich chcela uctievať. Inak by ich predsa nedávala na tak podradné a dehonestujúce miesto a naviac v dňoch nečistoty sa ich nesmela dotýkať (Zohar), hoci to mohla byť lož, lebo tvrdenie, že má mesačnú nečistotu (31.35) mohlo byť len ňou tendenčne vymyslené.

zdroj obr.: https://torahsparks.wordpress.com/tag/canaan/ (kanaánska bohyňa, pravdepodobne zo skupiny “terafim”; 14./13.stor.p.n.l.)

Jákob nevedel, že bôžikov ukradla Ráchel, kým Lábán strihal statok (strihanie malo úroveň našich dožiniek a súčasťou boli hody) a nechtiac vyriekol kliatbu, ktorá sa neskôr splnila predčasnou Ráchelinou smrťou (Ecclestiastes Rabba 10.6) pri pôrode svojho druhého syna Benjamína (35.16-19). Podľa učencov sa aj nepremyslene vyrieknutá kliatba splní, ak ju vysloví spravodlivý, ktorému je ublížené alebo sa tak cíti (Raši).

Terafim samozrejme nájdené neboli.

Lábán stratil dcéry, pretože predtým odmietol dať Jákobovi Ráchel a  podviedol ho. Teraz nemá ani jednu.

Nakoniec  sa ale obaja, Jákob aj Lábán, udobrujú a uzatvárajú dohodu. V minulosti bolo súčasťou takéhoto rituálneho aktu, spoločné jedlo, ktoré vlastne potvrdzovalo spoločnú dohodu (Radak k 26.30).

Na pamiatku svojej dohody vztýčili pamätný posvätný stĺp – macévu, ktorá zastupovala svedecké znamenie. Miesto kde jedli pomenoval Jákob hebrejsky MISPA a Lábán aramejsky GAL-ED (Sforno, Raši). Jedlo sa na hromade kamenia, na kamennom vale – hranici, ktorá zároveň chránila pred napadnutím a bola svedkom dohody. Bývala chápaná  tiež ako obetný stôl.

 

-chanele-

ODPORÚČANÁ A POUŽITÁ LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentáre k SZ, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Biblická konkordancia (1985)
  • Výklady ke SZ I., Zákon (Praha 1991)
  • Pirke de Rabi Eliezer (London 1916, NY 1970)
  • Zohar (Stanford University Press, 2004)
  • Wikipedia
  • TB, Megila 13a-b   http://www.halakhah.com/pdf/moed/Megilah.pdf/
  • Der Babylonische Talmud (1932)
  • Ecclesiastes Rabbah (Kohelet Rabbah)  https://www.sefaria.org/Kohelet_Rabbah?lang=bi/
  • Midraš Rabba (London 1939)

INTERNETOVÉ KOMENTÁRE RABÍNOV A POD.:

 

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: