LECH-LECHÁ 1. – POVOLANIE ABRAHÁMA

Abrahám, prvý konvertita (dodnes nesú všetci po konverzii jeho meno – “ben Avraham”) na judaizmus.Kvázi prvý Žid v dejinách. Celá jeho rodina boli konvertiti – hebrej. GERIM.  O jeho pôvode som písala už v článku ABRAHÁMOV PôVOD. V skratke len zhrniem, že jeho predkovia boli Amorejci. Semitský národ, žijúci na území Mezopotámie, ktorého elita sa dostala až do kráľovskej línie. Samotná Biblia naznačuje, že Abrahám mohol byť príbuzensky spriaznení aj s kráľovskou rodinou vládnúcou v Chaldeji (hebrej. názov pre babylonskú ríšu – nástupkyňu akkadskej, ktorá vystriedala pôvodnú sumerskú.

Biblia nazýva Abrahama termínom NASI, ktorý sa bežne prekladá ako KNIEŽA. Pripočítava mu veľké bohatstvo – stáda, zlato, striebro.

Chaldejský UR (pôvodne sumerský Uruk), mesto odkiaľ pochádzal Abrahám, mesto mesačného boha Sína, identifikovali archeológovia s mestom Uru – súčasným Tell al-Muqajjarom v Iraku.

Abrahám mal dvoch bratov – Náchora a Hárána. Rabíni učia, že po Háránovej smrti si, vtedy ešte   Abram a Náchor vzali za manželky jeho dcéry – Milku a Jisku. Hárán mal ešte syna Lóta, o ktorom si povieme neskôr. Jisku stotožňujú rabíni so Sárou. Podľa Rašiho (komentátor Talmudu) mala meno Jiska do svadby, po svadbe prebrala meno Saraj, ktoré bolo neskôr (podobne ako Abramovo meno) zmenené na Sára – kňažná – adekvátne svojmu získanému postaveniu. Židovská tradícia učí, že žena má v živote dva poslania – pred svadbou a po nej.

Abram bol povolaný Bohom odísť z Uru do Cháránu, ktorý vtedy ležal na území dnešného južného Turecka. Meno má odvodené pravdepodobne od slova  cesta – haranu. Prvé písomné zmienky o Cháráne pochádzajú z 24. stor. p.n.l. zo sýrskeho mesta Ebla – dnes pahorok Tell Mardich.  V Eble bol nájdený kráľovský klínopisný archív s tabuľkami písanými starovekou eblajčinou, ktorá je dnes považovaná za predchodkyňu SZ hebrejčiny. Texty z tabuliek spomínajú mená Abram, Mikael, Israel a dokonca názov mesta Sodoma.

Chárán bolo významné obchodné centrum.

Kedy presne žil Abrahám sa nevie. Predpokladá sa rozmedzie 20. a 18. stor.p.n.l. avšak sama Biblia je v tomto smere protirečivá. Spomína mesto Ur, ktorého názov sa bežne používal v prvej polovici 1. tisícročia p.n.l., ale súbežne aj termín “zem Filištíncov”, pričom migrácia tohto národa z Egejskej oblasti do Kanaánu prebehla na konci 2. tisícročia p.n.l.! Je možné, že táto nezrovnalosť vznikla pôvodne ako snaha lepšie sprístupniť pre čitateľov dané informácie o lokácii, podobne ako by sme my dnes hovorili o Bratislave v kontexte historických udalostí, kedy sa táto menovala Pressburg.

Biblia uvádza, že z Uru vyviedol Abrama a Lóta  (a aj Sáru a Lóta)Terach (1M 11.31), usadiac sa v Cháráne, pravdepodobne mieste, kde sa ich  etnicky príbuzní v hojnom počte už nachádzali (viď, vyššie o klínopisnom archíve). Terach umrel v Cháráne a Abram sa až potom  vydal cez Kanaán. Rabíni vysvetľujú  toto poradie tak, že s prihliadnutím na Terachov vek (zomrel keď mu bolo 205 rokov) by Abramovi bolo ťažko odísť od starnúceho otca a preto ho Boh povolal až po otcovej smrti.

Historici dokumentujú odchod z Uru z politických dôvodov tej doby a miesta.  Definitívne povolanie dostal Abram až v Cháráne, hoci citácia je významovo dosť nejasná, lebo je reč o “…vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, i z domu svojho otca…”, čím nie je jasné, či je reč o Cháráne (ako by bolo jasné z kontextu), alebo (a to je pravdepodobnejšie) o chaldejskom Ure.

Po vyjdení z Cháránu sa usadili v Sícheme, pri dube Moreho, v kraji Kanaáncov. Tam postavil Abram oltár Hospodinu, potom sa pobral východne od Bételu, medzi Bétel a Aj, kde (opäť?) postavil oltár a vzýval meno Hospodinovo, potom odišiel do Negevu.

Duby dosahovali v Palestíne výšku 25 metrov  a dožívali sa bežne 300-500 rokov, čo mohlo v ľuďoch vzbudzovať pocit  posvätnosti. Dubové háje tak mali v Kanaáne veľký kultový význam. Názov Dub Moreho (elon more) – učiteľov dub, navodzuje myšlienku, že sa jednalo o miesto s vyučujúcim či poučujúcim charakterom, kde sa pravdepodobne sprostredkúvalo učenie božstva. V Knihe Sudcov (9.37) je nazývaný “vešteckým stromom”. A práve pri Moreho dube dostal Abram Božie prisľúbenie kanaánskeho územia.

Postavenie oltára je tiež skutočnosť, ktorú nemožno presne vymedziť. Mohlo ísť o obetovanie (podobne ako to urobil Noe) ale mohlo ísť aj o len (!) pamätné vztýčenie kameňa – menhiru, na území Kanaánu bežné.

Vzývať meno Hospodinovo znamenalo v kontexte “uctievanie”, prenesene by sme mohli povedať “prijatie za Boha”. V Kanaáne bol bežne uctievaný EL ako najvyššie kanaánske božstvo. Tento termín sa tiež zachoval na označenie izraelského Boha, predovšetkým v kabale, ale aj ako súčasť Božích dvojslovných biblických pomenovaní – El Roi, El Šadaj a pod.

Termín NEGEV označuje v dnešnej dobe Negevskú púšť (“vysušená zem”), v hebrejčine ide ale zároveň o označenie “juhu” ako svetovej strany. Cez Negev vedie cesta na Sinajský polostrov a potom do Egypta, kam a bežne v čase hladomoru a neúrody v Kanaáne chodievalo.

Pri čítaní príbehu Abrama a Sáraj , ktorý ju v Egypte vydával za svoju sestru, sa nám nechtiac vynorí v mysli otázka o vypočítavosti alebo ješitnosti či zbabelosti.  Pravda ale môže byť aj trošku iná a to i napriek tomu, že Biblia priznáva, že Abrahám konal vo svojom vlastnom záujme.

V Hornej Mezopotámii totiž u Churritskej šľachty bolo zvykom, že manžel svoju manželku adoptoval za sestru, čím jej zabezpečil oveľa väčšiu úctu, než akú by bola mala len ako manželka. je možné, že Abram tento zvyk prebral. Egypťania o zvyku vedieť nemuseli a mohli sa tak dať ľahko pomýliť.

© chanele

Súvisiace články

• ABRAHÁMOV PôVOD
• ŠADAJ