LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠINv ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JODy ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

© chanele

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články:

LECH LECHA 4. – HAGAR a IZMAEL

Zmluva hrala v Abramovom živote dôležitú úlohu. Zasľúbenie o potomstve, na ktorom je všetko založené však nadobúda v príbehu úplne inú podobu, než by sme čakali. Zdá sa, že Abram ani len nepomyslel na to, že mu Boh prisľubuje potomstvo skrze Sáraj, tá bola predsa neplodná a aby mala deti, bolo vlastne nemožné. Podľa platných zákonov v Chaldeji, a Abrahám pochádzal z chaldejského Uru, takže chaldejské zákony automaticky zotrvali vo svojom uplatňovaní v Abramovej rodine po celý jeho život; žena, ktorá bola bezdetná, mohla dať svojmu mužovi svoju slúžku a deti, ktoré sa z nej potom narodili, boli považované za deti bezdetnej, právoplatnej manželky.

Podľa Midrašu bola Hagar faraónova dcéra, ktorý ju dal Saraj za slúžku preto, lebo keď videl aké zázraky sa dejú okolo Saraj, mal dojem, že bude pre jeho dcéru úctivejším postavením, byť slúžkou Bohom chránenej ženy, ako len obyčajnou manželkou niekoho (Raši).  Hagar tak nadobúda kvázi postavenie damašského Eliezera, ktoré je dobre dokumentované napr. v textoch z Nuzi (15.stor.p.n.l.) ale aj v Zákonníku Chammurapiho (18.stor.p.n.l.) či v zákonníku Lipit ištara (19.stor.p.n.l.).

Hagar sa však začala po otehotnení a pôrode správať povýšenecky (ako dokladuje Tóra) a to bolo v rozpore so vtedajšími zvyklosťami. Preto nemožno ani Saraj ani Abrama odsudzovať za ich následné činy, pretože len plnili vtedajšie platné zákony. Chammurapiho zákonník aj zákonník Ur Nammu (2112 – 2095 p.n.l.) v takýchto prípadoch nariaďoval previnilej otrokyni soľou vydrhnúť ústa a podľa zákonníka Lipit ištara nesmela viac ostať bývať v dome svojho pána.

Saraj teda nekonala ani zlovoľne ani s nenávisťou, len iniciovala dodržanie zabehnutých zvyklostí a zákonov tej doby a je nesprávne ju za to s jej manželom, odsudzovať.

Raši vysvetľuje Hagarino správanie tak, že keď Saraj po toľkých rokov stále nerodila, považovala ju Hagar za nedostatočne spravodlivú, keď ona (Hagar) predsa počala okamžite! Je samozrejmé, že talmudickí zostavovatelia a kompilátori nemuseli byť znalí niekdajších reálií a biblický problém vysvetľovali najlepšie ako vedeli.

Abramovo rozhodnutie dať Hagar do Sarajiných rúk, vysvetľujú rabíni tak, že z jeho pozície mu bola manželka a preto mu nenáležalo s ňou nakladať nemilo, ale pre Saraj bola len obyčajnou slúžkou a otrokyňou a tá keď sa nespráva náležite, dovolil Saraj s ňou naložiť ako sama uznala za vhodné (Radak, Haamek davar) a tá len dodržala miestne zvyklosti.

Hagar bola naozaj degradovaná na úroveň otrokyne, tak ako to dovoľovalo vtedajšie právo. Abarbanel a Sforno boli mienky, že Saraj s Hagar jednala preto tak nemilo, lebo sa ju snažila primäť k tomu, aby ju prestala urážať. Tá sa však odmietla pokoriť a preto ušla na púšť. Tam hovorila pri prameni na ceste do Suru s anjelom Pána a ten jej prikázal vrátiť sa a podrobiť sa svojej panej. Dostala za to prísľub početného potomstva a príkaz mena, ktoré má dať synovi (Izmael), ktorého porodí. I nazvala Boha, Bohom vidiacim (El Roi), Bohom, ktorý ju videl, tzn. ten, ktorý sa o ňu stará, ale aj Boh, “ktorého videla a neumrela”. V tej dobe sa totiž verilo, že kto vidí Boha, musí umrieť. Preto je Hagar udivená, že prežila a “dáva” Bohu meno, ktorým vyjadruje svoju mimoriadnu pozíciu. Text sa zvykne vysvetľovať tak, že Hagar videla Boha len odzadu, podobne ako Mojžiš.

V Biblii je ale veľa miest, kde sa píše, že Boh hovorí “tvárou v tvár” s človekom, ktorý nemá pritom strach zo smrti.

V dávnych časoch sa anjel nechápal ako samostatne stvorená bytosť rozdielna od Boha (2M 23.20), ale ako Boh samotný, Boh vo viditeľnej podobe, v ktorej sa zjavuje a dáva poznať ľuďom(1M 16.13, 18.1; 2M 3.2…) .

Termín “anjel Pána” používaný v Tóre, ale označuje nie len samotného Boha, ale aj posla Božieho – Jahweho anjel (1M 22.11; 2M 3.2; Sdc 2.11), Boží anjel (1M 21.17; 31.11; 2M 14.19).

Zmysel výroku sa dá vždy určiť z kontextu. V prípade Hagar označuje samotného Boha. Termín “malach” (anjel) je odvodené od slovesného kmeňa (lamed, alef, kaf), podobného ugaritskému “l´k” a znamená “poslať posla alebo správu”. V hebrejčine sa môže termín vzťahovať ako na nebeskú bytosť tak aj na človeka  (1M 16.7; 22.11,15; 32.4, 7).

Pojem a funkcia anjelov sa počas dejín rôzne vyvíjali a vrchol dosiahli v poexilnom (Babylonský exil) období, kedy sa naplno vyvinula angelológia (1 Hen). V predexilnom období nemali anjeli svoje mená, ani presne stanovené poslanie.

Boli len poslovia, ktorí:

  1. oznamovali narodenie (1M 16.11-12; 18.9-15; Sdc 13.3-5)
  2. utvrdzovali v poslaní a potvrdzovali prísľuby (1M 31.11-13)
  3. určovali poslanie (2M 3.2; Sdc 6.11-24)
  4. sprostredkovávali Božie slovo (1 Kr 22.19-22; 2 Kr 1.3)
  5. zasahovali v kritických chvíľach (1M 16.9; 22.11-12; 4M 22.31-35)
  6. ochraňovali a viedli (1M 24.7, 40; 48.16; 2M 14.19-20)
  7. vykonávali Božie tresty (1M 19.12-13)

Izmael je nazývaný “pere adam”= “človek divý osol” a myslí sa tým, že beduínsky život (divý=túlavý) mu bude blízky, bude milovať slobodu a bude sa môcť charakterizovať ako neskrotný (=divý). Bude beduínom, ktorý bojuje proti všetkým a všetci bojujú proti nemu. Targum Onkelos však o ňom hovorí skôr ako o “závislom od okolitých národov a aj tieto národy budú závislé od neho”. Jób (39.5-8) chápe tuláctvo (viď. vyššie) ako typické pre Arabov-kočovníkov

© chanele

LECH LECHA 3. – ABRAHÁMOVO ZASĽÚBENIE

Zmluva zohráva v Abrahámovom živote veľmi dôležitú úlohu. Abrahám dostáva niekoľko zasľúbení. Zasľúbenie zeme i syna i potomstva ako takého, ktorého bude ako hviezd na nebi. Hviezdy sú symbolom Božej moci (Ž 8.4; Iz 40.26) a toto porovnanie bolo bežné aj v egyptskej, gréckej, mezopotámskej a rímskej kultúre.

Židovská kultúra ešte pridáva, že tak ako si hviezdy nemožno podmaniť a zničiť ich, tak tak sa nikomu nepodarí vyhubiť Izrael  (Pesikta Zutresa).

Zasľúbenie sa netýka len Abrama (ešte pred zmenou mena, ktoré je súčasťou zasľúbenia) , ale aj jeho ženy Sáraj (tiež ešte pred zmenou mena), lebo zasľúbenie dostáva aj ona. Bude rodiť, pre ženu v nezvyklom a súčasne fyziologicky nemožnom veku.

Podľa tradície, keď Boh zvelebil Abramove meno o písmeno HE ( Avram – Avraham) obohatil ho o číslo 5, o ktoré pôvodné meno Saraj (forma ženského mena s koncovkou “-aj” bola dokumentovaná ako pri amoritských menách v textoch z Mari tak aj pri ugaritských menách) pri zmene na Sara, ukrátil. A tak sa do Abramovho mena dostalo HE z Božieho mena a zo Sarajinho mena odišlo JOD a bolo nahradené druhým písmenom HE z Božieho mena. Písmeno WAW  (z Božieho Mena)symbolizuje v kabale vždy spojku, háčik, jednoducho niečo, čo čosi spája. Jedným HE dal Boh plodnosť Abramovi, druhým HE dal plodnosť Saraj. JOD sa ale nestráca, ale nachádza sa opätovne v budúcom, lebo JOD je symbolom sveta budúceho tzn. Olam ha-ba, podobne ako je do budúcnosti zasľúbené už Abrahámovi (po zmene mena), potomstvo.

Abram zozačiatku pochybuje o Božom zasľúbení, zdôvodňujúc svoje obavy svojou bezdetnosťou. Hebrejské slovo “bezdetný” sa používa len v súvislosti s mužom. Príkaz (micva) oženiť sa a mať deti dostal podľa Talmudu len muž, ak sa teda muž neožení a nesplodí potomstvo, porušuje micvu, ak sa nevydá a neporodí dieťa žena, táto je Talmudom spod micvy vyňatá. Pravda ale je, že takéto prípady boli v minulosti ojedinelé, pretože nebolo možné, aby v staroveku niekto ostal sám, cez to všetko, mohli nastať situácie, kedy bolo v populácii žien jednoducho viac ako mužov, konieckoncov aj v súčasnosti je žien v spoločnosti podľa štatistík vždy viac, vzhľadom na zvýšenú mužskú úmrtnosť (a to aj čo sa týka novorodencov mužského pohlavia), takže nie je možné utvoriť presné matematické páry.

Hebrejský termín “bezdetnosti” použitý pri Abramovi, sa nikdy nespája so ženou a nemusí znamenať vždy, že bezdetnosť je trestom (3M 20.20-21; Jer 22.30), ale môže byť plánovaným dôvodom a príležitosťou pre Boží zázrak, kedy sa dotyčný vo vysokom veku stane predsa  len rodičom.

Abram predpokladal, že sa jeho dedičom stane niektorí z jeho sluhov, konkrétne Eliezer  z Damašku. Bol to starý akkadský zvyk. Akkadská spoločnosť predpokladala možnosť úmrtia bezdetnej osoby a umožňovala (archív hlinených tabuliek v Nuzi; polovica 2.tisícročia p.n.l.) v takom prípade adopciu sluhu, ako budúceho správcu a dediča celého majetku. Akkadský termín “MAR BITI” označuje takéhoto sluhu a je ekvivalentom hebrejského termínu “BEN BAJT” – “syn domu”, používaného v tomto kontexte.

Boh však prisľúbil Abramovi  jeho vlastného syna. Abram sa tomuto Božiemu tvrdeniu podriadil, nechal sa Bohom viesť a vložil do neho všetku svoju dôveru (R.Hirsch). Abram uveril a bolo mu to pripočítané ako spravodlivosť.

VIERA – hebrejsky EMUNA je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť.

Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou.

Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý pravdou. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.

V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá nevyvrátiteľná pravda.

Raši, veľký talmudický komentátor tak učil, že Abramova viera bola prejavom spravodlivosti, kdežto Ramban naopak učil, že to Abram považoval na spravodlivý Boží prísľub.  Avšak, tiež podľa Rašiho, si zároveň zachoval pochybnosti o zasľúbenosti zeme, kvôli hriešnosti jeho potomkov, preto sa neskôr udržiavalo zasľúbenie vďaka obetiam v Chráme, ako učí talmud (TB, Megillah 31b).

Abram vyžadoval na Bohu potvrdenie zasľúbenia. Ten mu prikázal priniesť trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbka, rozťať ich na polovice, uložiť ich naproti sebe a nedovoliť ich dravým vtákom zožrať.

Keď sa zvečerilo, na Abrama doľahol “tvrdý spánok a prepadla ho hrôza” (1JM 15.12) a Boh prehovoril, oznamujúc egyptské otroctvo v budúcnosti, ale aj exodus s veľkým majetkom z otroctva do zasľúbenej zeme (1M 15.13-16).

Nato prechádzali pomedzi rozpoltené zvieratá dymiaca pec a ohnivá fakľa. Tak bola uzavretá zmluva medzi Jahwe a Abramom (1M 15.17-20).

Termín “tvrdý spánok” – hebrejsky TARDEMA, podobne ako v Jóbovi (4.13-14) označuje stav, v ktorom človeka prepadne úzkosť v súvislosti s videním a majestátom Božej prítomnosti. Je to onen stav na pomedzí bdenia a snenia (dnes by sme povedali meditačný stav mysle, kedy mozog pracuje vo frekvencii théta) a kedy je ľudská myseľ schopná prepojenia s nadvedomím a teda aj vnímať Boží hlas – Bat kol. (Za zaujímavosť a možno pre ďalšie rozvedenie stojí zato spomenúť, že rovnaký termín TARDEMA bol použitý aj v 1M 2.21 pri zoslaní spánku na Adama, pri tvorení ženy…).

Spánok a veľká temná hrôza symbolizujú podľa Radaka, udalosti, ktoré ide Boh Abramovi oznámiť, podľa Rambana zas štyri mocnosti, ktoré si v staroveku podmanili Izrael. No ja osobne si myslím, že už samotný Boží Hlas musí bez diskusií vzbudzovať v počúvajúcom bázeň v podobe posvätnej hrôzy. Priznajme si bez debaty, všetci by sme boli v takej situácii vydesení. Vy, čo máte skúsenosti s meditáciami a hlasmi, ktoré sú ich súčasťou, tiež ste boli vydesení, keď sa vám to stalo prvý krát…čo potom Boží Hlas?

Odháňanie dravcov od rozpoltených obetovaných zvierat možno chápať ako symbol zaháňania zlého osudu (urartská mytológia). Samotné dravé vtáky možno vnímať ako národy, ktoré sa budú snažiť zrušiť zmluvu vyhladením Izraela (Radak) alebo aspoň zamedziť jeho službe Bohu (Ramban).

Dymiaca pec a ohnivá fakľa zastupujú v príbehu Božiu Prítomnosť, ktorá prechádzala pomedzi zvieratá a vyjadrovala účasť Boha  na zmluve (Raši). Rituál prechádzania pomedzi rozpolené zvieratá (tiež Jer 34.18), býval v staroveku slávnostným aktom uzatvárania zmluvy. Z textu jednej starej asýrskej zmluvy z 8.stor.p.n.l. je zrejmé, že rozpolené zviera predstavuje osud zmluvného partnera, ktorý by zmluvu porušil. Sú teda akousi kvázi výstrahou.

Zároveň netreba opomenúť, paralelu s ohnivým a oblakovým stĺpom, vedúcimi Izraelitov púšťou z Egypta. Tiež symbolizoval Božiu prítomnosť.

Pec symbolizuje zároveň gehennu, kam zostúpia štyri mocnosti, ktoré si v minulosti podmanili Izrael (Raši).

Termín “gehenna” je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienenej historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.

Južne od Jeruzalema sa nachádza prudká strž siahajúca k údoliu Kidron.

Volá sa “Gej Ben – Hinom” = strž Himónovho syna.

Deti obetované Molochovi boli prevádzané ohňom tak, ako to Tóra zakazuje.

Proti týmto praktikám veľmi bojovali proroci.

Socha Molocha bola obklopená hradbami. Tvár mala podobu teľaťa, ruky mal vystreté dopredu pred seba na prijatie obete. V jeho dutom tele horel oheň.

Dieťa sa kládlo do rozpálených rúk sochy a aby nebolo počuť jeho zúfalý plač, obrad sprevádzalo veľké bitie do bubnov.

Názov “Hinom” vysvetľovali Mudrci aj tak, že je toto odvodené od slovesa “NOCHEM” – stenať v utrpení.

Názov údolia bol v hebrejčine skrátený na Gehinom (ekv. gehenna) a rovnaký názov sa dodnes používa  na označenie miesta, kde sa po smrti dostanú hriešnici. Je to akýsi ekvivalent kresťanského pekla a protiklad záhrady Eden.

Dávni učenci učili, že práve v údolí Hinom, medzi dvomi palmami sa nachádza vstup do Gehenny.

Aj prorok Zachariáš hovorí o tom, ako Hospodin zhromaždí pri Jeruzaleme všetky národy do boja.  A ON sediac, bude priamo počas súdu zlých vrhať rovno  do Gehenny (Zach 14.2; 5M 18.10; TB Eruvim 19a, TB Suka 32b).

Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.

© chanele

Súvisiace články:

LECH-LECHÁ 1. – POVOLANIE ABRAHÁMA

Abrahám, prvý konvertita (dodnes nesú všetci po konverzii jeho meno – “ben Avraham”) na judaizmus.Kvázi prvý Žid v dejinách. Celá jeho rodina boli konvertiti – hebrej. GERIM.  O jeho pôvode som písala už v článku ABRAHÁMOV PôVOD. V skratke len zhrniem, že jeho predkovia boli Amorejci. Semitský národ, žijúci na území Mezopotámie, ktorého elita sa dostala až do kráľovskej línie. Samotná Biblia naznačuje, že Abrahám mohol byť príbuzensky spriaznení aj s kráľovskou rodinou vládnúcou v Chaldeji (hebrej. názov pre babylonskú ríšu – nástupkyňu akkadskej, ktorá vystriedala pôvodnú sumerskú.

Biblia nazýva Abrahama termínom NASI, ktorý sa bežne prekladá ako KNIEŽA. Pripočítava mu veľké bohatstvo – stáda, zlato, striebro.

Chaldejský UR (pôvodne sumerský Uruk), mesto odkiaľ pochádzal Abrahám, mesto mesačného boha Sína, identifikovali archeológovia s mestom Uru – súčasným Tell al-Muqajjarom v Iraku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Abrahám mal dvoch bratov – Náchora a Hárána. Rabíni učia, že po Háránovej smrti si, vtedy ešte   Abram a Náchor vzali za manželky jeho dcéry – Milku a Jisku. Hárán mal ešte syna Lóta, o ktorom si povieme neskôr. Jisku stotožňujú rabíni so Sárou. Podľa Rašiho (komentátor Talmudu) mala meno Jiska do svadby, po svadbe prebrala meno Saraj, ktoré bolo neskôr (podobne ako Abramovo meno) zmenené na Sára – kňažná – adekvátne svojmu získanému postaveniu. Židovská tradícia učí, že žena má v živote dva poslania – pred svadbou a po nej.

Abram bol povolaný Bohom odísť z Uru do Cháránu, ktorý vtedy ležal na území dnešného južného Turecka. Meno má odvodené pravdepodobne od slova  cesta – haranu. Prvé písomné zmienky o Cháráne pochádzajú z 24. stor. p.n.l. zo sýrskeho mesta Ebla – dnes pahorok Tell Mardich.  V Eble bol nájdený kráľovský klínopisný archív s tabuľkami písanými starovekou eblajčinou, ktorá je dnes považovaná za predchodkyňu SZ hebrejčiny. Texty z tabuliek spomínajú mená Abram, Mikael, Israel a dokonca názov mesta Sodoma.

Chárán bolo významné obchodné centrum.

Kedy presne žil Abrahám sa nevie. Predpokladá sa rozmedzie 20. a 18. stor.p.n.l. avšak sama Biblia je v tomto smere protirečivá. Spomína mesto Ur, ktorého názov sa bežne používal v prvej polovici 1. tisícročia p.n.l., ale súbežne aj termín “zem Filištíncov”, pričom migrácia tohto národa z Egejskej oblasti do Kanaánu prebehla na konci 2. tisícročia p.n.l.! Je možné, že táto nezrovnalosť vznikla pôvodne ako snaha lepšie sprístupniť pre čitateľov dané informácie o lokácii, podobne ako by sme my dnes hovorili o Bratislave v kontexte historických udalostí, kedy sa táto menovala Pressburg.

Biblia uvádza, že z Uru vyviedol Abrama a Lóta  (a aj Sáru a Lóta)Terach (1M 11.31), usadiac sa v Cháráne, pravdepodobne mieste, kde sa ich  etnicky príbuzní v hojnom počte už nachádzali (viď, vyššie o klínopisnom archíve). Terach umrel v Cháráne a Abram sa až potom  vydal cez Kanaán. Rabíni vysvetľujú  toto poradie tak, že s prihliadnutím na Terachov vek (zomrel keď mu bolo 205 rokov) by Abramovi bolo ťažko odísť od starnúceho otca a preto ho Boh povolal až po otcovej smrti.

Historici dokumentujú odchod z Uru z politických dôvodov tej doby a miesta.  Definitívne povolanie dostal Abram až v Cháráne, hoci citácia je významovo dosť nejasná, lebo je reč o “…vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, i z domu svojho otca…”, čím nie je jasné, či je reč o Cháráne (ako by bolo jasné z kontextu), alebo (a to je pravdepodobnejšie) o chaldejskom Ure.

Po vyjdení z Cháránu sa usadili v Sícheme, pri dube Moreho, v kraji Kanaáncov. Tam postavil Abram oltár Hospodinu, potom sa pobral východne od Bételu, medzi Bétel a Aj, kde (opäť?) postavil oltár a vzýval meno Hospodinovo, potom odišiel do Negevu.

Duby dosahovali v Palestíne výšku 25 metrov  a dožívali sa bežne 300-500 rokov, čo mohlo v ľuďoch vzbudzovať pocit  posvätnosti. Dubové háje tak mali v Kanaáne veľký kultový význam. Názov Dub Moreho (elon more) – učiteľov dub, navodzuje myšlienku, že sa jednalo o miesto s vyučujúcim či poučujúcim charakterom, kde sa pravdepodobne sprostredkúvalo učenie božstva. V Knihe Sudcov (9.37) je nazývaný “vešteckým stromom”. A práve pri Moreho dube dostal Abram Božie prisľúbenie kanaánskeho územia.

Postavenie oltára je tiež skutočnosť, ktorú nemožno presne vymedziť. Mohlo ísť o obetovanie (podobne ako to urobil Noe) ale mohlo ísť aj o len (!) pamätné vztýčenie kameňa – menhiru, na území Kanaánu bežné.

Vzývať meno Hospodinovo znamenalo v kontexte “uctievanie”, prenesene by sme mohli povedať “prijatie za Boha”. V Kanaáne bol bežne uctievaný EL ako najvyššie kanaánske božstvo. Tento termín sa tiež zachoval na označenie izraelského Boha, predovšetkým v kabale, ale aj ako súčasť Božích dvojslovných biblických pomenovaní – El Roi, El Šadaj a pod.

Termín NEGEV označuje v dnešnej dobe Negevskú púšť (“vysušená zem”), v hebrejčine ide ale zároveň o označenie “juhu” ako svetovej strany. Cez Negev vedie cesta na Sinajský polostrov a potom do Egypta, kam a bežne v čase hladomoru a neúrody v Kanaáne chodievalo.

Pri čítaní príbehu Abrama a Sáraj , ktorý ju v Egypte vydával za svoju sestru, sa nám nechtiac vynorí v mysli otázka o vypočítavosti alebo ješitnosti či zbabelosti.  Pravda ale môže byť aj trošku iná a to i napriek tomu, že Biblia priznáva, že Abrahám konal vo svojom vlastnom záujme.

V Hornej Mezopotámii totiž u Churritskej šľachty bolo zvykom, že manžel svoju manželku adoptoval za sestru, čím jej zabezpečil oveľa väčšiu úctu, než akú by bola mala len ako manželka. je možné, že Abram tento zvyk prebral. Egypťania o zvyku vedieť nemuseli a mohli sa tak dať ľahko pomýliť.

© chanele

Súvisiace články