VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

Reklamy

LECH-LECHÁ 1. – POVOLANIE ABRAHÁMA

Abrahám, prvý konvertita (dodnes nesú všetci po konverzii jeho meno – “ben Avraham”) na judaizmus.Kvázi prvý Žid v dejinách. Celá jeho rodina boli konvertiti – hebrej. GERIM.  O jeho pôvode som písala už v článku ABRAHÁMOV PôVOD. V skratke len zhrniem, že jeho predkovia boli Amorejci. Semitský národ, žijúci na území Mezopotámie, ktorého elita sa dostala až do kráľovskej línie. Samotná Biblia naznačuje, že Abrahám mohol byť príbuzensky spriaznení aj s kráľovskou rodinou vládnúcou v Chaldeji (hebrej. názov pre babylonskú ríšu – nástupkyňu akkadskej, ktorá vystriedala pôvodnú sumerskú.

Biblia nazýva Abrahama termínom NASI, ktorý sa bežne prekladá ako KNIEŽA. Pripočítava mu veľké bohatstvo – stáda, zlato, striebro.

Chaldejský UR (pôvodne sumerský Uruk), mesto odkiaľ pochádzal Abrahám, mesto mesačného boha Sína, identifikovali archeológovia s mestom Uru – súčasným Tell al-Muqajjarom v Iraku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Abrahám mal dvoch bratov – Náchora a Hárána. Rabíni učia, že po Háránovej smrti si, vtedy ešte   Abram a Náchor vzali za manželky jeho dcéry – Milku a Jisku. Hárán mal ešte syna Lóta, o ktorom si povieme neskôr. Jisku stotožňujú rabíni so Sárou. Podľa Rašiho (komentátor Talmudu) mala meno Jiska do svadby, po svadbe prebrala meno Saraj, ktoré bolo neskôr (podobne ako Abramovo meno) zmenené na Sára – kňažná – adekvátne svojmu získanému postaveniu. Židovská tradícia učí, že žena má v živote dva poslania – pred svadbou a po nej.

Abram bol povolaný Bohom odísť z Uru do Cháránu, ktorý vtedy ležal na území dnešného južného Turecka. Meno má odvodené pravdepodobne od slova  cesta – haranu. Prvé písomné zmienky o Cháráne pochádzajú z 24. stor. p.n.l. zo sýrskeho mesta Ebla – dnes pahorok Tell Mardich.  V Eble bol nájdený kráľovský klínopisný archív s tabuľkami písanými starovekou eblajčinou, ktorá je dnes považovaná za predchodkyňu SZ hebrejčiny. Texty z tabuliek spomínajú mená Abram, Mikael, Israel a dokonca názov mesta Sodoma.

Chárán bolo významné obchodné centrum.

Kedy presne žil Abrahám sa nevie. Predpokladá sa rozmedzie 20. a 18. stor.p.n.l. avšak sama Biblia je v tomto smere protirečivá. Spomína mesto Ur, ktorého názov sa bežne používal v prvej polovici 1. tisícročia p.n.l., ale súbežne aj termín “zem Filištíncov”, pričom migrácia tohto národa z Egejskej oblasti do Kanaánu prebehla na konci 2. tisícročia p.n.l.! Je možné, že táto nezrovnalosť vznikla pôvodne ako snaha lepšie sprístupniť pre čitateľov dané informácie o lokácii, podobne ako by sme my dnes hovorili o Bratislave v kontexte historických udalostí, kedy sa táto menovala Pressburg.

Biblia uvádza, že z Uru vyviedol Abrama a Lóta  (a aj Sáru a Lóta)Terach (1M 11.31), usadiac sa v Cháráne, pravdepodobne mieste, kde sa ich  etnicky príbuzní v hojnom počte už nachádzali (viď, vyššie o klínopisnom archíve). Terach umrel v Cháráne a Abram sa až potom  vydal cez Kanaán. Rabíni vysvetľujú  toto poradie tak, že s prihliadnutím na Terachov vek (zomrel keď mu bolo 205 rokov) by Abramovi bolo ťažko odísť od starnúceho otca a preto ho Boh povolal až po otcovej smrti.

Historici dokumentujú odchod z Uru z politických dôvodov tej doby a miesta.  Definitívne povolanie dostal Abram až v Cháráne, hoci citácia je významovo dosť nejasná, lebo je reč o “…vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, i z domu svojho otca…”, čím nie je jasné, či je reč o Cháráne (ako by bolo jasné z kontextu), alebo (a to je pravdepodobnejšie) o chaldejskom Ure.

Po vyjdení z Cháránu sa usadili v Sícheme, pri dube Moreho, v kraji Kanaáncov. Tam postavil Abram oltár Hospodinu, potom sa pobral východne od Bételu, medzi Bétel a Aj, kde (opäť?) postavil oltár a vzýval meno Hospodinovo, potom odišiel do Negevu.

Duby dosahovali v Palestíne výšku 25 metrov  a dožívali sa bežne 300-500 rokov, čo mohlo v ľuďoch vzbudzovať pocit  posvätnosti. Dubové háje tak mali v Kanaáne veľký kultový význam. Názov Dub Moreho (elon more) – učiteľov dub, navodzuje myšlienku, že sa jednalo o miesto s vyučujúcim či poučujúcim charakterom, kde sa pravdepodobne sprostredkúvalo učenie božstva. V Knihe Sudcov (9.37) je nazývaný “vešteckým stromom”. A práve pri Moreho dube dostal Abram Božie prisľúbenie kanaánskeho územia.

Postavenie oltára je tiež skutočnosť, ktorú nemožno presne vymedziť. Mohlo ísť o obetovanie (podobne ako to urobil Noe) ale mohlo ísť aj o len (!) pamätné vztýčenie kameňa – menhiru, na území Kanaánu bežné.

Vzývať meno Hospodinovo znamenalo v kontexte “uctievanie”, prenesene by sme mohli povedať “prijatie za Boha”. V Kanaáne bol bežne uctievaný EL ako najvyššie kanaánske božstvo. Tento termín sa tiež zachoval na označenie izraelského Boha, predovšetkým v kabale, ale aj ako súčasť Božích dvojslovných biblických pomenovaní – El Roi, El Šadaj a pod.

Termín NEGEV označuje v dnešnej dobe Negevskú púšť (“vysušená zem”), v hebrejčine ide ale zároveň o označenie “juhu” ako svetovej strany. Cez Negev vedie cesta na Sinajský polostrov a potom do Egypta, kam a bežne v čase hladomoru a neúrody v Kanaáne chodievalo.

Pri čítaní príbehu Abrama a Sáraj , ktorý ju v Egypte vydával za svoju sestru, sa nám nechtiac vynorí v mysli otázka o vypočítavosti alebo ješitnosti či zbabelosti.  Pravda ale môže byť aj trošku iná a to i napriek tomu, že Biblia priznáva, že Abrahám konal vo svojom vlastnom záujme.

V Hornej Mezopotámii totiž u Churritskej šľachty bolo zvykom, že manžel svoju manželku adoptoval za sestru, čím jej zabezpečil oveľa väčšiu úctu, než akú by bola mala len ako manželka. je možné, že Abram tento zvyk prebral. Egypťania o zvyku vedieť nemuseli a mohli sa tak dať ľahko pomýliť.

© chanele

Súvisiace články

POTOPA SVETA

Dlhé stáročia sa verilo, že biblická správa o potope sveta je jedinečná svojim obsahom i posolstvom. Ako sa však ukázalo pri vykopávkach v Ninive (dnešný iracký Mosal), akkadskom meste pochádzajúcom cca z roku 2000 p.n.l., biblický príbeh je, podobne ako aj iné,  len prerozprávaním staršej verzie. Pôvodne šlo opäť o sumerskú legendu, ktorej hlavným hrdinom bol Ziusudra. Legenda sa preniesla do akkadskej kultúry – nasledovníčky sumerskej, potom do babylonskej,  a odtiaľ sa dostala do kánonu hebrejských svätých písiem vďaka Abrahámovi. Ten, ako zakladateľ židovského národa, vlastne prvý Žid (dodnes berú na seba konvertiti na judaizmus hebrejské meno Abraham, podľa praotca Abrahama – prvého konvertitu), pochádzal podľa Biblie z chaldejského Uru. Ur, jedno z najstarších miest sveta, býva lokalizované na juh Mezopotámie a v čase spisovania biblického príbehu už neexistovalo. Ale okolo r. 2000 p.n.l. bolo dôležitým obchodným strediskom s bohatými a to nielen obchodnými, ale aj náboženskými stykmi s mestom Chárán, kam následne Abrahám presídlil, a kde sa dočasne na dlhšie usadil, než došiel do Kanaánu (1M 11.31-32). Chárán sa nachádzal na severozápade Mezopotámie.

Termín Chaldea sa používal v hebrejčine na označenie sumerskej ríše, preto chaldejský Ur.

Sú indície (článok: Abrahámov pôvod), že Abrahám pochádzal z bohatej a významnej rodiny a nie je vôbec čudné, že odchodom do Cháránu si odniesol so sebou aj legendy, ktoré jeho potomkova ďalej odovzdávali svojim potomkom, až sa dostali do hebrejskej Biblie.

V pôvodnej sumerskej verzii sa bohovia rozhodli zoslať na zem potopu, aby zničili ľudské semeno. Jeden z bohov sa však zľutoval a prezradil úmysel kráľovi Šuruppaku a prikázal mu postaviť veľkú loď, na ktorej by mohol on, jeho rodina, remeselníci a zvieratá prežiť. Potopa trvala 7 dní a 7 nocí. Na ôsmy deň bol vypustený holub, lastovička a havran. Naposledy menovaný našiel miesto na sedenie, čo bol znak, že vody začali opadávať. Až opadli úplne, zachránení ľudia opustili loď a obetovali bohom obete. Po potope začala nová éra ľudstva a Sumeri tak delili dejiny na obdobie pred potopu a po potope. Disponovali dokonca zoznamami kráľov panujúcich pred a po potope.

Biblická verzia sa líši v detailoch, ale podstata je tá istá.

V oboch prípadoch, sumerskom aj hebrejskom, pristáva loď na hore na severe. Hora nesie rôzne mená. NISIR, NIMUŠ, ARARAT.

Mezopotámska verzia sumerskej legendy obsahuje zopár úprav a samozrejme iné mená. Ziusudra sa volá Utanapištim. Biblická verzia, tiež “upravuje” niektoré fakty a hrdinu pomenúva Noe.

Niektorí historici si myslia, že sumerské rozprávanie o potope nevypovedá o klasickej potope, ale že je to len opisné vyjadrenie vpádu semitských kmeňov do tejto oblasti (článok Blahoslava Hrušky: Sumerské zlomky o potopě světa).

Keď však robil L. Wooley vykopávky v spomínanom starovekom meste Ur, robotníci narazili v hĺbke 1 metra na vrstvu usadenín. Všetci si mysleli, že kopať pod ňu nemá význam. Avšak nakoniec predsa len kopali a odkryli tak ďalšiu vrstvu bohatú na úlomky keramiky. Jednoznačne sa zhodli na tvrdení, že miesto bolo postihnuté povodňou, pretože Eufrat a Tigris boli vždy náchylné na záplavy, keď sa na jar zaplnili dažďami a topiacim sa snehom a to až do polovice 20.stor.n.l., kým neboli vybudované protipovodňové hrádze.

Sumerská legenda naviac rozpráva, že ľudia pred potopou bývali v príbytkoch vyrobených z trstiny. Rovnaké spôsoby bývania boli vykopané, ako v Ure, tak aj v lokalite El Obejd – tzv. obejdská kultúra.

V biblickom príbehu sa hovorí, že Archa, ktorú postavil Noe, bola zasmolená bitúmenom. Bitúmen je zmes prírodných uhľovodíkov a ich nekovových derivátov, rôznej konzistencie. V tomto prípade išlo o látku na spôsob asfaltu, dechtu alebo smoly. Takže vlastne je to prírodný asfalt. No a práve vo vrchnej vrstve spomínaných vykopávok bol takýto bitúmen spolu so zbytkami koša, v ktorom bol pravdepodobne držaný, nájdený. Okrem iného, v miestach na strednom toku Eufratu sa nachádza aj jeho prírodné nálezište, konkrétne v Chíte.

Ak by sme chceli presne lokalizovať horu na ktorej spočinula Archa, je podľa mňa zavádzajúce trvať na hore Ararat. Myslím, že má význam skôr pátrať po názve hory pôvodnej sumerskej verzie a teda, hľadať horu NISIR. Hebrejci nepoznali horu Nisir, ale poznali Ararat. Ľudia tej doby nevnímali svet v takom merítku ako my. Oblasť v ktorej žili bola celý svet a o veľkosti celej Zemegule nemali ani poňatia. A tak si Nisir mohli ľahko “premenovať” na Ararat, v domnení, že sa jedná len o iný názov tej istej hory. Slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: “Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová”.

Je zaujímavé, že o potope sveta nehovoria len mezopotámske mýty. S rovnakou udalosťou sa stretávame aj v legendách Indie (Sátapatha Bráhmana, Matsya Púrána, Bhagavat púrána), Číny, Barmy, Japonska, Indonézie, Austrálie, Polynézie, Mikronézie, Melanézie, Veľkonočného ostrova, Strednej a Severnej Ameriky, dokonca sa o nej hovorí aj na Ohňovej zemi, v islandských  (Edda) a keltských legendách, a aj v starovekom Egypte a Grécku a dokonca v Bulharsku, na pobreží Čierneho mora, neďaleko Varny, bolo odkrytých množstvo hrobov a hromada zlatých predmetov, vyrobených za pomoci vyspelej technológie, ovládajúcej presnú geometriu. Podľa archeológov ide o najstaršiu európsku kultúru, starú 6000(!) rokov, ktorej znalosti sa premietli do všetkých neskorších civilizácií, ako je Egypt, Sumer, i Grécko. Nazývajú ju “bulharská Trója”a uvádzaná je pod názvom lokality DURANKULAN.

Napriek tomu, výskumy uvádzajú, že skameneliny morských živočíchov nájdených vo veľhorách, sa poväčšine usadili v pokojných vodách plytkých morí (!) a nie v energických a búrlivých vodách katastrofickej záplavy, ako uvádzajú konšpiračné teórie.

-chanele-

Zdroje vedecké:

– A. Kondratov: Legendy o potope

– J.Black, A.Green: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie

– Epos o Gilgamešovi

– V. Zamarovský: Na počiatku bol Sumer

Zdroj alternatívne a konšpiračné:

  • dok. film HISTORICKÉ AKTY X – Potopa sveta
  • H.-J. Zillmer: Darwinuv omyl

Súvisiace články: