VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠINv ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JODy ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

© chanele

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články:

LECH LECHA 4. – HAGAR a IZMAEL

Zmluva hrala v Abramovom živote dôležitú úlohu. Zasľúbenie o potomstve, na ktorom je všetko založené však nadobúda v príbehu úplne inú podobu, než by sme čakali. Zdá sa, že Abram ani len nepomyslel na to, že mu Boh prisľubuje potomstvo skrze Sáraj, tá bola predsa neplodná a aby mala deti, bolo vlastne nemožné. Podľa platných zákonov v Chaldeji, a Abrahám pochádzal z chaldejského Uru, takže chaldejské zákony automaticky zotrvali vo svojom uplatňovaní v Abramovej rodine po celý jeho život; žena, ktorá bola bezdetná, mohla dať svojmu mužovi svoju slúžku a deti, ktoré sa z nej potom narodili, boli považované za deti bezdetnej, právoplatnej manželky.

Podľa Midrašu bola Hagar faraónova dcéra, ktorý ju dal Saraj za slúžku preto, lebo keď videl aké zázraky sa dejú okolo Saraj, mal dojem, že bude pre jeho dcéru úctivejším postavením, byť slúžkou Bohom chránenej ženy, ako len obyčajnou manželkou niekoho (Raši).  Hagar tak nadobúda kvázi postavenie damašského Eliezera, ktoré je dobre dokumentované napr. v textoch z Nuzi (15.stor.p.n.l.) ale aj v Zákonníku Chammurapiho (18.stor.p.n.l.) či v zákonníku Lipit ištara (19.stor.p.n.l.).

Hagar sa však začala po otehotnení a pôrode správať povýšenecky (ako dokladuje Tóra) a to bolo v rozpore so vtedajšími zvyklosťami. Preto nemožno ani Saraj ani Abrama odsudzovať za ich následné činy, pretože len plnili vtedajšie platné zákony. Chammurapiho zákonník aj zákonník Ur Nammu (2112 – 2095 p.n.l.) v takýchto prípadoch nariaďoval previnilej otrokyni soľou vydrhnúť ústa a podľa zákonníka Lipit ištara nesmela viac ostať bývať v dome svojho pána.

Saraj teda nekonala ani zlovoľne ani s nenávisťou, len iniciovala dodržanie zabehnutých zvyklostí a zákonov tej doby a je nesprávne ju za to s jej manželom, odsudzovať.

Raši vysvetľuje Hagarino správanie tak, že keď Saraj po toľkých rokov stále nerodila, považovala ju Hagar za nedostatočne spravodlivú, keď ona (Hagar) predsa počala okamžite! Je samozrejmé, že talmudickí zostavovatelia a kompilátori nemuseli byť znalí niekdajších reálií a biblický problém vysvetľovali najlepšie ako vedeli.

Abramovo rozhodnutie dať Hagar do Sarajiných rúk, vysvetľujú rabíni tak, že z jeho pozície mu bola manželka a preto mu nenáležalo s ňou nakladať nemilo, ale pre Saraj bola len obyčajnou slúžkou a otrokyňou a tá keď sa nespráva náležite, dovolil Saraj s ňou naložiť ako sama uznala za vhodné (Radak, Haamek davar) a tá len dodržala miestne zvyklosti.

Hagar bola naozaj degradovaná na úroveň otrokyne, tak ako to dovoľovalo vtedajšie právo. Abarbanel a Sforno boli mienky, že Saraj s Hagar jednala preto tak nemilo, lebo sa ju snažila primäť k tomu, aby ju prestala urážať. Tá sa však odmietla pokoriť a preto ušla na púšť. Tam hovorila pri prameni na ceste do Suru s anjelom Pána a ten jej prikázal vrátiť sa a podrobiť sa svojej panej. Dostala za to prísľub početného potomstva a príkaz mena, ktoré má dať synovi (Izmael), ktorého porodí. I nazvala Boha, Bohom vidiacim (El Roi), Bohom, ktorý ju videl, tzn. ten, ktorý sa o ňu stará, ale aj Boh, “ktorého videla a neumrela”. V tej dobe sa totiž verilo, že kto vidí Boha, musí umrieť. Preto je Hagar udivená, že prežila a “dáva” Bohu meno, ktorým vyjadruje svoju mimoriadnu pozíciu. Text sa zvykne vysvetľovať tak, že Hagar videla Boha len odzadu, podobne ako Mojžiš.

V Biblii je ale veľa miest, kde sa píše, že Boh hovorí “tvárou v tvár” s človekom, ktorý nemá pritom strach zo smrti.

V dávnych časoch sa anjel nechápal ako samostatne stvorená bytosť rozdielna od Boha (2M 23.20), ale ako Boh samotný, Boh vo viditeľnej podobe, v ktorej sa zjavuje a dáva poznať ľuďom(1M 16.13, 18.1; 2M 3.2…) .

Termín “anjel Pána” používaný v Tóre, ale označuje nie len samotného Boha, ale aj posla Božieho – Jahweho anjel (1M 22.11; 2M 3.2; Sdc 2.11), Boží anjel (1M 21.17; 31.11; 2M 14.19).

Zmysel výroku sa dá vždy určiť z kontextu. V prípade Hagar označuje samotného Boha. Termín “malach” (anjel) je odvodené od slovesného kmeňa (lamed, alef, kaf), podobného ugaritskému “l´k” a znamená “poslať posla alebo správu”. V hebrejčine sa môže termín vzťahovať ako na nebeskú bytosť tak aj na človeka  (1M 16.7; 22.11,15; 32.4, 7).

Pojem a funkcia anjelov sa počas dejín rôzne vyvíjali a vrchol dosiahli v poexilnom (Babylonský exil) období, kedy sa naplno vyvinula angelológia (1 Hen). V predexilnom období nemali anjeli svoje mená, ani presne stanovené poslanie.

Boli len poslovia, ktorí:

  1. oznamovali narodenie (1M 16.11-12; 18.9-15; Sdc 13.3-5)
  2. utvrdzovali v poslaní a potvrdzovali prísľuby (1M 31.11-13)
  3. určovali poslanie (2M 3.2; Sdc 6.11-24)
  4. sprostredkovávali Božie slovo (1 Kr 22.19-22; 2 Kr 1.3)
  5. zasahovali v kritických chvíľach (1M 16.9; 22.11-12; 4M 22.31-35)
  6. ochraňovali a viedli (1M 24.7, 40; 48.16; 2M 14.19-20)
  7. vykonávali Božie tresty (1M 19.12-13)

Izmael je nazývaný “pere adam”= “človek divý osol” a myslí sa tým, že beduínsky život (divý=túlavý) mu bude blízky, bude milovať slobodu a bude sa môcť charakterizovať ako neskrotný (=divý). Bude beduínom, ktorý bojuje proti všetkým a všetci bojujú proti nemu. Targum Onkelos však o ňom hovorí skôr ako o “závislom od okolitých národov a aj tieto národy budú závislé od neho”. Jób (39.5-8) chápe tuláctvo (viď. vyššie) ako typické pre Arabov-kočovníkov

© chanele

LECH-LECHÁ 1. – POVOLANIE ABRAHÁMA

Abrahám, prvý konvertita (dodnes nesú všetci po konverzii jeho meno – “ben Avraham”) na judaizmus.Kvázi prvý Žid v dejinách. Celá jeho rodina boli konvertiti – hebrej. GERIM.  O jeho pôvode som písala už v článku ABRAHÁMOV PôVOD. V skratke len zhrniem, že jeho predkovia boli Amorejci. Semitský národ, žijúci na území Mezopotámie, ktorého elita sa dostala až do kráľovskej línie. Samotná Biblia naznačuje, že Abrahám mohol byť príbuzensky spriaznení aj s kráľovskou rodinou vládnúcou v Chaldeji (hebrej. názov pre babylonskú ríšu – nástupkyňu akkadskej, ktorá vystriedala pôvodnú sumerskú.

Biblia nazýva Abrahama termínom NASI, ktorý sa bežne prekladá ako KNIEŽA. Pripočítava mu veľké bohatstvo – stáda, zlato, striebro.

Chaldejský UR (pôvodne sumerský Uruk), mesto odkiaľ pochádzal Abrahám, mesto mesačného boha Sína, identifikovali archeológovia s mestom Uru – súčasným Tell al-Muqajjarom v Iraku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Abrahám mal dvoch bratov – Náchora a Hárána. Rabíni učia, že po Háránovej smrti si, vtedy ešte   Abram a Náchor vzali za manželky jeho dcéry – Milku a Jisku. Hárán mal ešte syna Lóta, o ktorom si povieme neskôr. Jisku stotožňujú rabíni so Sárou. Podľa Rašiho (komentátor Talmudu) mala meno Jiska do svadby, po svadbe prebrala meno Saraj, ktoré bolo neskôr (podobne ako Abramovo meno) zmenené na Sára – kňažná – adekvátne svojmu získanému postaveniu. Židovská tradícia učí, že žena má v živote dva poslania – pred svadbou a po nej.

Abram bol povolaný Bohom odísť z Uru do Cháránu, ktorý vtedy ležal na území dnešného južného Turecka. Meno má odvodené pravdepodobne od slova  cesta – haranu. Prvé písomné zmienky o Cháráne pochádzajú z 24. stor. p.n.l. zo sýrskeho mesta Ebla – dnes pahorok Tell Mardich.  V Eble bol nájdený kráľovský klínopisný archív s tabuľkami písanými starovekou eblajčinou, ktorá je dnes považovaná za predchodkyňu SZ hebrejčiny. Texty z tabuliek spomínajú mená Abram, Mikael, Israel a dokonca názov mesta Sodoma.

Chárán bolo významné obchodné centrum.

Kedy presne žil Abrahám sa nevie. Predpokladá sa rozmedzie 20. a 18. stor.p.n.l. avšak sama Biblia je v tomto smere protirečivá. Spomína mesto Ur, ktorého názov sa bežne používal v prvej polovici 1. tisícročia p.n.l., ale súbežne aj termín “zem Filištíncov”, pričom migrácia tohto národa z Egejskej oblasti do Kanaánu prebehla na konci 2. tisícročia p.n.l.! Je možné, že táto nezrovnalosť vznikla pôvodne ako snaha lepšie sprístupniť pre čitateľov dané informácie o lokácii, podobne ako by sme my dnes hovorili o Bratislave v kontexte historických udalostí, kedy sa táto menovala Pressburg.

Biblia uvádza, že z Uru vyviedol Abrama a Lóta  (a aj Sáru a Lóta)Terach (1M 11.31), usadiac sa v Cháráne, pravdepodobne mieste, kde sa ich  etnicky príbuzní v hojnom počte už nachádzali (viď, vyššie o klínopisnom archíve). Terach umrel v Cháráne a Abram sa až potom  vydal cez Kanaán. Rabíni vysvetľujú  toto poradie tak, že s prihliadnutím na Terachov vek (zomrel keď mu bolo 205 rokov) by Abramovi bolo ťažko odísť od starnúceho otca a preto ho Boh povolal až po otcovej smrti.

Historici dokumentujú odchod z Uru z politických dôvodov tej doby a miesta.  Definitívne povolanie dostal Abram až v Cháráne, hoci citácia je významovo dosť nejasná, lebo je reč o “…vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva, i z domu svojho otca…”, čím nie je jasné, či je reč o Cháráne (ako by bolo jasné z kontextu), alebo (a to je pravdepodobnejšie) o chaldejskom Ure.

Po vyjdení z Cháránu sa usadili v Sícheme, pri dube Moreho, v kraji Kanaáncov. Tam postavil Abram oltár Hospodinu, potom sa pobral východne od Bételu, medzi Bétel a Aj, kde (opäť?) postavil oltár a vzýval meno Hospodinovo, potom odišiel do Negevu.

Duby dosahovali v Palestíne výšku 25 metrov  a dožívali sa bežne 300-500 rokov, čo mohlo v ľuďoch vzbudzovať pocit  posvätnosti. Dubové háje tak mali v Kanaáne veľký kultový význam. Názov Dub Moreho (elon more) – učiteľov dub, navodzuje myšlienku, že sa jednalo o miesto s vyučujúcim či poučujúcim charakterom, kde sa pravdepodobne sprostredkúvalo učenie božstva. V Knihe Sudcov (9.37) je nazývaný “vešteckým stromom”. A práve pri Moreho dube dostal Abram Božie prisľúbenie kanaánskeho územia.

Postavenie oltára je tiež skutočnosť, ktorú nemožno presne vymedziť. Mohlo ísť o obetovanie (podobne ako to urobil Noe) ale mohlo ísť aj o len (!) pamätné vztýčenie kameňa – menhiru, na území Kanaánu bežné.

Vzývať meno Hospodinovo znamenalo v kontexte “uctievanie”, prenesene by sme mohli povedať “prijatie za Boha”. V Kanaáne bol bežne uctievaný EL ako najvyššie kanaánske božstvo. Tento termín sa tiež zachoval na označenie izraelského Boha, predovšetkým v kabale, ale aj ako súčasť Božích dvojslovných biblických pomenovaní – El Roi, El Šadaj a pod.

Termín NEGEV označuje v dnešnej dobe Negevskú púšť (“vysušená zem”), v hebrejčine ide ale zároveň o označenie “juhu” ako svetovej strany. Cez Negev vedie cesta na Sinajský polostrov a potom do Egypta, kam a bežne v čase hladomoru a neúrody v Kanaáne chodievalo.

Pri čítaní príbehu Abrama a Sáraj , ktorý ju v Egypte vydával za svoju sestru, sa nám nechtiac vynorí v mysli otázka o vypočítavosti alebo ješitnosti či zbabelosti.  Pravda ale môže byť aj trošku iná a to i napriek tomu, že Biblia priznáva, že Abrahám konal vo svojom vlastnom záujme.

V Hornej Mezopotámii totiž u Churritskej šľachty bolo zvykom, že manžel svoju manželku adoptoval za sestru, čím jej zabezpečil oveľa väčšiu úctu, než akú by bola mala len ako manželka. je možné, že Abram tento zvyk prebral. Egypťania o zvyku vedieť nemuseli a mohli sa tak dať ľahko pomýliť.

© chanele

Súvisiace články