PRVOTNÉ SVETLO

Tradícia hovorí, že každotýždenné zapaľovanie sobotných svetiel, v sebe ukrýva nie len spomienku na stvorenie šabatu a jeho posvätenie a požehnanie (preto dve sviece), ale je v nich ukryté aj Prvotné Svetlo, nazývané tiež Svetlo Počiatku, alebo Svetlo Prameňa. Traduje sa, že každá židovská žena, si pri zapaľovaní ner šel šabat, zakrýva tvár práve preto, aby uniesla žiaru tohto svetla, pretože priamy pohľad do neho by smrteľník nemusel vydržať. Takto zazrie jeho letmý  záblesk za zavretými viečkami a ten jej neublíži.

I riekol Boh: Budiž svetlo (1M 1.3). Avšak toto svetlo podľa tradície slúžilo svetu len prvý deň a potom bolo pre svet ukryté. Podľa rabi Joseho bolo ukryté a pripravené pre spravodlivých sveta budúceho a vychádzal pri tom zo žalmu 97.11: “Svetlo je zasiate pre spravodlivých”.

Rabi Jehuda to dopĺňa, že keby bolo ukryté úplne, svet by vo svojej existencii neobstál. No ukryté bolo ako semeno, ktoré zo seba vydá neskôr semená a plody a svet je ním živený, pretože Stvoriteľ ním každý deň obnovuje svet. A ak niekto študuje Tóru v noci, vyjde z neho jeden lúč a upriamy sa na tých, ktorí študujú, lebo je napísané: “Vo dne prikáže Pán” (Ž 42.9; TB Avoda Zara 3b).

To isté svetlo vstúpilo do svätostánku v Stane Stretávania (2M 40.35), keď bol nad ním oblak a Mojžiš musel vtedy čakať vonku. Podobný zázrak sa udial už len za rabiho Šimona, podľa slov rabi Izáka. Keď rabi Šimon hovoril o Tóre zostúpil zhora oblakový stĺp, vo vnútri ktorého žiarilo veľké svetlo, podobne ako za Mojžiša (2M 33.8) (Zohar II., 148b – 149a).

Aj naše duše sú také svetlá, ktoré nezhasínajú, ustavične horia vo svete a napĺňajú ho v okamihoch svojou výnimočnosťou. Oživujú hmotu, čoby odraz Stvoriteľa. Veď tradícia hovorí, že keď chcel Boh uvidieť sám seba, tak stvoril svet.

Možno by stálo za to, nazrieť na Spinózov panteizmus nezaujato. Možno nebol obcou exkomunikovaný úplne odôvodnene. Možno bola kliatba nad ním vyslovená, unáhlene a bez argumentácie. Možno len nebol pochopený. Možno zo strachu, tak ako sa kedysi zdalo neprijateľné, aby žena nosila nohavice, z obáv, že by už nebola ženou.

Prišiel o svoju spolupatričnosť k viere, z obavy, že by už nebol židom? Môže filozofia a osvietenie zabiť ľudskú dušu? Svetlo od Boha, ktoré nikdy nezhasína? Každá pokroková myšlienka je vo svojich začiatkoch odsudzovaná, než sa stane bežnou. No ľudské duše v sebe ukrývajú taký potenciál, že nemôžu byť nikdy umlčané. Tak ako to Prvotné svetlo Počiatku, ktoré sa rozprestieralo od jedného konca sveta po druhý  a v jeho svetle je ukrytá podstata bytia. Nemožno ho zhasnúť, ukryté čaká na správny okamih, aby sa mohlo prejaviť.

-chanele-

AJIN AKO ZDROJ

Slovo AJIN sa bežne prekladá ako OKO. Avšak má ešte jeden význam, PRAMEŇ. V kabale je zdrojom všetkého Neprejavený Transcendentný Boh, ktorý býva preto nazývaný aj termínom AJIN. Avšak, ak v kabale hovoríme o AJIN, väčšinou tým myslíme, a teda aj do druhých jazykov, prekladáme ako NIČ. Je to preto, že Neprejavený Boh v sebe zahŕňa ešte všetko bez prejavenosti, čiže v absolútnej Jednote, v ktorej  nič neexistuje oddelene (a teda stojí tu všetko v pozícii ešte pred stvorením). Ide o neprejavené Transcendentno, Boha, ktorého v takejto podobe nemožno poznať. Stojí za Korunou Korún, kam nemožno nahliadnuť, je to Olam Acilut, do ktorého sa nedostane žiadny mystik.

Tieto Horné Koruny bývajú nazývané aj Hlbiny, odhaliť ich možno jedine v sefire Bina, ktorá býva nazývaná aj Skrytou Temnotou. V Bine sa nekonečno mení v Boha a plodí ďalšie sefirot. Cez Chochmu ďalej expanduje priestor a čas.

A tieto Hlavné Koruny (Skryté Hlbiny) vychádzajú z myšlienky, ktorá plodí reč, ktorá je Šabatom. Preto sú na šabat nedovolené svetské reči (Zohar I, fol. 31b-32b).

Dov Ber, magid z Meziřiče učil preskupovaním písmen meniť AJIN (Jednotu) v ANÍ (Ja), už prejavenú existenciu a nabádal, zbaviť sa ega a vstúpiť do Jednoty s Bohom. “Považuj sa za Ajin a zabudni na seba.”, hovorieval. Tak sa prekoná čas a dá sa preniknúť do sveta myšlienky (Skrytých Hlbín/Horných Korún), kde si je všetko rovné, lebo Ničota (AJIN) zahŕňa v sebe možnosti; život i smrť, vodu i sucho, svetlo i tmu…Kým si človek myslí, že je niekto, Boh sa do neho nemôže odieť, pretože Boh je Nekonečno a žiadna nádoba ho preto nemôže pojať, pokiaľ si nemyslí, že je AJIN. Práve vtedy stráca človek svoje Ego a stáva sa obsiahnutým v Stvoriteľovi. Ak si uvedomíme, že existuje iba (!) Boh (Mešulam Feibuš Heller), potom má Boh z nás tú pravú radosť. Avšak bez oddelenia spôsobeného rozbitím nádob (ševirat kelim), by všetko bolo navzájom spojené a hmotná existencia tým anulovaná, lebo by všetko stálo  znova v Jednote,  v zdroji AJIN. Ševirat dáva vzniknúť rozmanitosti a mnohosti, lebo žiadna nádoba neunesie spútanú Jednotu. Tak vzniká a začína tvorenie skrze Chochmu (Múdrosť, Prvotná Tóra).

Z tohoto Zdroja (AJIN) vyviera už tzv. SVETLO PRAMEŇA, nazývané tiež SVETLO OKA.  A býva nazývané tiež SVETLOM POČIATKU, Prvotným Svetlom. A to je to svetlo, ktoré bolo stvorené na počiatku a Boh ho ukázal Prvotnému človeku, ktorý v ňom videl z jedného sveta na druhý; ktoré bolo tiež ukázané Dávidovi (Ž 31,20) aj Mojžišovi, ktorý v ňom uvidel od Gileáda po Dan; a ktoré ale bolo ukryté pre spravodlivých (Ž 97.11), aby ho nemohli využívať hriešnici. Mojžiš z neho žil dokonca tri mesiace (Ex 2.2), pretože podľa tradície sa narodil v šiestom mesiaci tehotenstva a zvyšné tri mesiace tak  mohol byť bezpečne ukrývaný pred faraónom, pretože nikoho ani len nenapadlo, že by už mohol byť na svete (TB, Sota 12a). Po troch mesiacoch mu bolo odňaté a vrátené až na hore Sinaj, keď prijal Tóru a ostalo mu už navždy, lebo synovia Izraela sa od vtedy už k nemu nemohli priblížiť, pokiaľ si tvár nezakryli závojom (2M 34.30) a od toho je odvodené halenie sa do talitu počas modlitieb, ako píše aj Žalmista (104.2).

Svetlo bolo ukryté vo chvíli, keď Boh uvidel, že povstanú tri pokolenia hriešnikov:

  1. Enóšovo
  2. pokolenie potopy
  3. pokolenie rozdelenia (myslí sa rozdelenie jazykov, stavitelia Babylonskej veže)

A toto svetlo pochádza z, už spomenutej Skrytej Temnoty – Horných Hlbín, manifestujúcich sa cez Binu a vyryté Stvoriteľom (Sefer Jecira), kým nezostúpilo a nespočinulo neskôr v Dolnej Temnote (noc 1M 1.5), ukryté pred zrakmi hriešnikov. Vo svete budúcom (Olam ha-ba) bude opäť zjavené.


ZDROJE:

  • Příběhy rabi Nachmana (Argo 2005)
  • V. Sadek: Židovská mystika (Agite/Fra 2009)
  • ”              : Židovská mystika v Praze (SŽK 1992)
  • Zohar I.

 

CHANUKKA 5777

Chanukkija je časopriestorovou  metaforou chrámovej menóry, ktorá stávala na severnej strane svätyne, oproti stolu na predkladané chleby, vpravo od západnej strany, ktorú prekrýval parochet, bohatý záves deliaci vnútorný priestor na svätyňu a veľsvätyňu. Dnes zakrýva parochet v synagógach aron ha-kodeš – svätú schránu so zvitkami Tór.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Veľsvätyňa ukrývala archu zmluvy (aron ha-brit), nazývanú tiež Božia archa (aron Elohim). V nej boli uložené dosky s Desatorom, podľa tradície aj tie prvé – rozbité, Áronova palica, ktorá zakvitla mandľovými kvetmi a miska s manou.

Chrámová menóra, nazývaná aj “večné svetlo” (ner tamid), bola vyrobená z tepaného zlata. Jej ramená boli zakončené kalíškami s imitáciou kvetných lupeňov, do ktorých sa lial olivový olej, ktorý udržiaval horieť svetlo podľa Božieho nariadenia, vždy od večera do rána.

Chanukkové udalosti znovuzasvätenia chrámu po helénskom znesvätení  a jeho uvedenie do pôvodnej prevádzky, zaviedli zvyk každoročného zapaľovania svetiel vo všetkých židovských domácnostiach. Zapaľuje sa v menórach, už nie sedemramenných, ako bola tá v chráme, ale osemramenných, s prídavným deviatym ramenom pre pomocné svetlo, na pamiatku ôsmych dní, počas ktorých olej horel, napriek tomu, že jeho množstvo bolo pôvodne dostatočné len na horenie počas jednej noci. Viac oleja s pečiatkou veľkňaza, ktorá zaručovala jeho obradnú spôsobilosť, sa totiž po víťaznom Makabejskom povstaní, ktoré viedla rodina Hasmoneovcov na čele s Júdom Makabim, nenašlo.

ch15

foto: autorka

170 ilustr.: autorka

Chanukkový zázrak, kedy olej vydržal horieť osem plných nocí, udržiava v sebe neochvejnú snahu ľudu, zachovať svoju vieru a obhájiť Stvoriteľa. Osem dní, potrebných na výrobu nového oleja, korešponduje aj s ôsmym dňom obriezky – zmluvou krvi. Zmluvou, uzavretou medzi Bohom a Jeho ľudom.  Zmluvou zabezpečujúcou budúcnosť a pre budúcnosť uzavretou. Uzavretou síce v minulosti, ale aj s budúcimi generáciami.

Ôsmy deň symbolizuje zároveň svet, čo ešte len príde → olam ha-ba. Ôsmy deň stvorenia, ktorý ešte len nastane. Prvých šesť dní Boh Tvoril svet. V siedmy (prítomnosť → olam ha-ze) si odpočinul od všetkej svojej práce a tento 1.posvätil a 2.požehnal (preto dve sviece pri požehnávaní šabatu), v ňom svet stále trvá v očakávaní dňa ôsmeho – “sveta, ktorý príde” → olam ha-ba.

Chanukka – sviatok svetiel (chag ha-urim) tým v sebe spája minulosť s budúcnosťou, je nadčasová a vracia k Zdroju, kam raz všetci dôjdeme v historickom návrate znovuzrodenia. Tú súčasnú púť môžeme zapaľovaním chanukkových svetiel prelínať v kvázi spomienkach na počiatok, s očakávaním návratu až bude každý na to pripravený, s dostatkom skúseností, až svet prejde úplnou nápravou (tikun olam). Dovtedy skrze chanukkové svetlo môžeme v náznakoch uvidieť Svetlo Počiatku, ktoré pôvodne obsiahlo celý priestor, avšak, ktoré bolo pred očami tohto sveta ukryté pre spravodlivých sveta budúceho. Svetlo, ktoré je známe rodiacim sa deťom ako čosi bytostne blízke, ktoré ale úderom anjela pri prvom nádychu – úderu tohto sveta, strácajú schopnosť vidieť.

Ôsmy deň symbolizuje večnosť, v ktorej neexistuje žiadne “pred” a “po”, je to zdroj existencie a času. Sama Tóra je v čase a priestore písaná, ale študovaná je vo svojej nadčasovosti, akoby z pohľadu ôsmeho dňa.

-chanele-

OLAM HA-BA A VZKRIESENIE

OLAM HA-BA je termín označujúci svet, ktorý príde. Nakoľko judaizmus nie je dogmatické náboženstvo, jeho kategorická podstata je nejasná. V minulosti rabíni tento termín používali , keď hovorili čisto o duchovnej ríši. Často označoval “priestor a čas”, v ktorom existuje človek po smrti. “Miesto”, kde prebývajú neinkarnované duše, kedy a kde má duša opäť možnosť “uvidieť” SVETLO POČIATKU, ktoré narodením v tele prestáva vnímať a ktoré je schované pre spravodlivých.

Je to ale aj obdobie spájané s mesiášskou érou. Paradoxne k tomu aj keď Mesiáš bol v judaizme vždy chápaný fyzicky, narozdiel od kresťanstva (nižšie sa k tomu ešte vrátim). Slovo MAŠIACH znamená “pomazaný” a myslel sa tým zásadne vždy kráľ alebo prorok. Bolo zvykom na tieto osoby obradne vyliať olej určený na pomazávanie. Išlo vlastne akoby o korunováciu.

Mesiáš má za úlohu v rámci judaizmu znovunastoliť izraelské slobodné kráľovstvo. Aj preto Židia v globále nikdy neprijali Ježiša ako Mesiáša, lebo nespĺňal podmienky stanovené tradíciou a prorokmi.Podľa vierouky mal byť Mesiáš niekto z mäsa a kostí, kto vyslobodí národ zbraňou (aj preto mnohí vykladači evanjelií vidia v Ježišových učeníkoch uvádzaných ako zelóti, dôkaz, že Ježiš sa pôvodne pokúšal o ozbrojenú vzburu a preto bol aj ukrižovaný* – viď napr.  štúdie od Davida Donniniho  http://members.efn.org/~iahu/gesing.htm ) z područia cudzej nadvlády a nastolí kráľovstvo ako za čias Saula, Dávida a Šalamúna. Kráľovstvo na zemi – slovami súčasníka – politickú nezávislosť. To Ježiš neurobil. Pre Židov tej doby nemala duchovná podoba mesiáša miesto ani dôvod. Naviac, zomrel ako mnohí iní predpokladaní mesiáši v izraelských dejinách (napr. Šabtaj Cvi).

Vzkriesenie jednotlivca rovnako tak v judaizme nemalo a nemá miesto, je nepredstaviteľné a nemožné. Pôvodne sa verilo a stále sa verí vo vzkriesenie mŕtvych (Maimonides) všetkých naraz, niekedy v budúcnosti na sklonku dní – v OLAM HA-BA. Predtým, než sa zakomponovalo do vierouky, bolo pre judaizmus neznáme. Integrovalo sa z iných okolitých kultúr. Naviac, pracovať s hebrejskou terminológiou je ťažké. Hebrejčina je veľmi opisná a lyrická reč. Táto jej poetičnosť sa zachovala do dnešných dní a často skresľuje pôvodný zmysel, ak sa tento stáročiami zabudol, či pozmenil.

Hebrejský termín pre VZKRIESENIE – lehachajot metim, by sa tak mohlo doslovne preložiť ako “oživenie mŕtvych”, niekto by v tom mohol vidieť dokonca “znovunarodenie”, od čoho už nie je ďaleko k reinkarnácii a teda gilgul nešamot.

Je jedno ako si termín Olam ha-Ba vysvetlíme, vo vzkriesenie verili len Farizeji, Saduceji nie.

Svet, čo príde po živote, býva niekedy nazývaný tiež termínom AZ (za), ktorý je akýmsi akrostichom písmen ALEF(a ; transcendentný prameň, jednotka) a ZAJIN ( z ; tento svet Olam ha-ze) a ako slovo znamená POTOM, tj. to čo príde po živote v tele.

Okrem tohto, prežitie ukrižovania bývalo bežné, pokiaľ odsúdený nebol útlej konštitúcie, nemal zdravotné problémy a neovplyvňovali to aj iné okolnosti, ktoré telo pred popravou značne vysilili. Podľa historických dokladov, Rimanom nešlo o to, aby človeka zabili ukrižovaním. Išlo im len o poníženie odsúdeného a hlavne  a predovšetkým o výstrahu pre ostaných, aby nerobili to, čo odsúdený. Ukrižovávalo sa len (!) za vzburu proti Rímu* a existujú záznamy, že odsúdení ukrižovanie bežne prežili.

Avšak sú isté nejasné náznaky, že Židia 1-stor.p.n.l. mali nejakú predstavu o vzkriesení.

Jozefus Flavius spomína akéhosi Šimona z Perey, ktorý žil za vlády Herodesa. Išlo o židovského otroka, ktorý viedol ozbrojené povstanie proti Rímu a mal veľa nasledovníkov. Hovoril si kráľ Židov a jeho učeníci ho považovali za spasiteľa. Toto historické obdobie bolo bohaté na existenciu apokalyptických siekt (v rozmedzí – .stor p.n.l. a 1.stor.n.l. vznikla aj všetka apokryfná literatúra, ktorá je charakteristická apokalyptickým obsahom) a samozvaní spasitelia vtedy v hojnom počte putovali krajinou (napr. Judáš z Galiley). Jedným z nich mohol byť aj Šimon z Perey, pretože tým, že sa vyhlasoval za kráľa Židov, musel sa nutne považovať aj za Mesiáša, lebo oddeliť tieto dve titulatúry od seba nemožno.

Flavius vročuje vzburu vedenú Šimonom z Perey do roku 4.p.n.l., v čase sviatku Pesach. Vzbura mala podobu vypálenia nepriateľského paláca v Jerichu, čím Šimon z Perey zpochybnil vládu Ríma, takže vlastne zvíťazil. Bol však chytený, popravený ukrižovaním s následnou smrťou, pretože jeho telo bolo ponechané rozkladu. Je možné, že niektorí Židia po jeho smrti prestali veriť v tzv. “vojenského mesiáša”, podobného kráľovi Dávidovi, ako to bolo dovtedy zvykom, ale začali veriť skôr v spasiteľa, ktorý sa musí najprv sám obetovať, aby mohol byť celý Izrael vykúpený. Že by to mohlo byť semienko zrodu kresťanstva, môžeme len predpokladať.

Nasledovníci Šimona z Perey boli po jeho smrti tiež ukrižovaní a doklady svedčiace o ich počte (cca 2000!) vypovedajú jednoznačne o jeho veľkom vplyve.

Podobný osud ako bol ten Šimonov je tiež opísaný na  “Kameni Gabrielovho zjavenia” (tzv. Jesselsohnova stéla). Ide o kamennú dosku nájdenú pri Mŕtvom mori, popísaný atramentom, čo bola dosť nezvyklá technika, ale nie vylúčená.  Problém pre historikov spočíva v tom, že atrament je značne vyblednutý.

Text na doske hovorí o asi (ďalej upresním) vzkriesenom spasiteľovi, ktorý žil ešte pred Kristom a tvrdí sa o ňom, že po troch dňoch vstal z mŕtvych. Riadok, v ktorom sa o tom hovorí je ale práve vďaka zhoršenej čitateľnosti vplyvom vyblednutia atramentu, sporný.

Profesor Hebrejskej univerzity Izrael Knohl si myslí, že inkriminované slovo, ktoré sa nedá dobre prečítať, je slovo CHAJAH ( hyax ), tj. ŽI. Sporný text by potom znel: “…po troch dňoch znovu ži!”. Ide o príkaz akéhosi Gabriela (predpokladá sa,. že ide o archanjela). Nečitateľný text bol podrobený multispektrálnemu zobrazeniu pri vysokom rozlíšení, avšak výsledky neboli uspokojivé.

Doska rozpráva príbeh apokalypsy – bitky kráľa kráľov  a pád Jeruzalema, ale aj jeho smrť. Mŕtve telo kráľa kráľov označuje Gabriel biblickým termínom “HNOJ V SKALNÝCH ROKLINÁCH”. Ide o celkom bežný termín, ktorým bolo nazývané telo usmrteného, ktorý ale nebol riadne pochovaný a jeho telo bolo ponechané rozkladu na vzduchu. Je možné, že telo spomínané na doske patrilo Šimonovi z Perey, ale nakoľko nie je v texte spomínané meno kráľa kráľov, Izrael Knohl to len predpokladá.

Pod termínom OLAM HA-BA by sme teda mohli chápať jednak okamih v budúcnosti po znovunastolení nezávislého izraelského kráľovstva, ale aj časový úsek, v ktorom, žije duša po smrti tela a prijíma plody svojich minulých činov. Podľa odvážnejších teórií, ktoré nemajú oporu v tradícii je alternatívna viera v nový vesmír (článok: Náš svet a svety iné).

Podľa tradície mesiášska éra má nastať 6000 rokov po stvorení sveta a potom má nastať ešte 1000-ročné pokojné harmonické obdobie. V súčasnosti sa píše podľa židovského letopočtu rok 5774 (rozhodne nie od stvorenia sveta), takže éra začína v roku 2240 n.l. (6000-5774= 226; 2014+226=2240). Môže byť toto obdobie (2240+1000) považované za Olam ha-Ba? Nie je to jednoznačné. Termín BE ACHARIT HA – JAMIM nemožno(!) v kontexte starovekej hebrejčiny chápať ako “posledné dni”, či koniec sveta”, ale len (!) ako niečo “v budúcnosti”, “po sledu určitých dní”. Judaizmus termínom “koniec sveta” ako ho chápe kresťanstvo, nedisponuje. V hebrejčine totiž nepoznáme časy tak ako v slovenčine, alebo v gréčtine (do ktorej sa robili prvé preklady hebrejských Písiem). Hebrejčina má len dokonavý a nedokonavý dej a ten môže byť použitý ako na minulosť, tak prítomné dianie, alebo na budúcnosť. Akékoľvek preklady v tomto zmysle, sú z hebrejčiny do ostatných jazykov, nepresné. Termín BE ACHARIT HA.JAMIM je teda výraz, ktorý vyjadruje budúcnosť. Danielova Kniha teda nehovorí o “konci vekov” ako to vníma celý kresťanský svet, ale učí, čo sa stane niekedy v budúcnosti vo vzťahu k vtedajšej prítomnosti. O podobných klamoch vzniknutých z tohto slovného spojenia pojednáva kniha J. Carmignaka: Eschatologická ulúzia, Paríž 1979).

Judaizmus disponuje mnohými variantmi tradičných výkladových rozprávaní (midraš), týkajúce sa jednej témy. A je bežné, že na jednu tému existuje v tradičnej slovesnosti niekoľko možných výkladov, ktoré judaizmus nevníma antagonisticky (viď. článok MIDRAŠ), práve preto, že judaizmu nemá dogmy.

-chanele-

Súvisiace články:

Vedľajšie  doplňujúce zdroje: