SEFER JECIRA 1:1

SEFER JECIRA hebrejsky   ספר יצירה , Kniha stvorenia, je stredoveký kabalistický spis, ktorého autorstvo pripisuje židovská tradícia Abrahámovi, skutoční autori sú však neznámi.

 Sefer Jecira sa objavuje už v Talmude (Sanhedrin 65b), avšak je nepravdepodobné, že by Talmud mal na mysli práve ten  text, ktorý sa za Sefer Jeciru považuje dnes. Súčasní bádatelia sa domnievajú, že to pravdepodobne neskorší komentátori Sefer Jeciru dodatočne stotožnili so zmieneným  spisom v Talmude.

Pôvodne sa verilo, že Sefer Jeciru dostal na Sinaji už Mojžiš ako súčasť ústneho zákona. Podľa  gaonských učencov, ako napr. podľa  Sa’adju Gaona, bol Abrahám nezpochybniteľným autorom Jeciry, podľa Moše Cordovera bol Abrahám síce autorom, rabi Akiva však konečným redaktorom diela. V niektorých rukopisoch bývala nazývaná aj ako “Otijot de-Avraham Avinu” (G. Scholem: Kabbalah).

Abraham údajne ako 48 ročný uvažoval o Bohu a vesmíre. Po dôkladnom štúdiu bol schopný napísať Jeciru. Nato sa mu zjavil Boh, pobozkal ho, nazval ho priateľom a uzavrel zmluvu s ním aj s jeho potomstvom naveky (Legends of Jews, Ginsburg, 210 Sefer Jecira 6).

Potom bola tradícia odovzdaná Jeremiášovi, ten ju odovzdal Josefovi ben Uzielovi, ten svojmu synovi, až bola na prelome 1. a 2. stor. n.l. spísaná (Robert Zucker).

Odhady na vek Sefer Jeciry sa podľa rôznych vedcov  pohybujú od 2. do 10. storočia n.l.

Je to veľmi zvláštny rukopis, študovaný stáročia a dopĺňaný rôznymi, často aj protichodnými interpretáciami  rôznych rabínov a kabalistov. Je najdôležitejším kabalistickým textom, aký kedy vznikol a snaží sa odhaliť tajomstvo stvorenia sveta, avšak v takých hádankách, že je len sťažka  možné urobiť jej komplexný a absolútny výklad.

Niektorí špekulujú aj o tom, že obsahuje návod na to ako vyrobiť golema…

1:1

32 mystickými cestičkami múdrosti vytesal Jah, pán Zástupov, (Boh Izraela, Živý Boh, Kráľ sveta, El Šadaj, Milostivý a Milosrdný, Vznešený a Vyvýšený, bývajúci vo Večnosti, Jeho meno je Svätý, On je ušľachtilý a svätý), a stvoril svoj svet s tromi knihami, s textom (sefer), s číslom (sefar) a s komunikáciou (sipur).

ספר יצירה פרק א

(א) בשלשים ושתים נתיבות פליאות חכמה חקק י”ה יהו”ה צבאות את עולמו בשלשה ספרים בספר ספר וספור (נוסח אחר – אלהי ישראל אלהים חיים ומלך עולם אל רחום וחנון שוכן עד וקדוש שמו):

 


VÝKLAD:

Sefer Jecira hovorí o troch modalitách stvorenia: texte (sefer), čísle (sefar) a komunikácii (sipur), čiže reči, ktoré sú zdrojom 32 cestičiek (Moše Kordovero), zahŕňajúc všetko stvorené a sú základom sveta (Moše ben Nachman).  Tieto tri knihy určujú tri spôsoby, ktorými sa dá 32 cestičiek prijať a pochopiť.

Písmená (text/sefer), čiže forma, určujú podobu niečoho. Sú akoby projektom. Prototypom, podľa ktorého sa ďalej tvorí a obsahujú informáciu. TEXT (sefer) zastupuje PÍSMENÁ, kvalitu, je to aspekt, ktorým sa cestičky prejavujú v Tóre. Písmená sú dané tvarom a teda sú podmienené priestoru a svetu, vesmíru (Sefer Jecira, kap.6).

Čísla (sefar), jednoznačne kvantita, vyjadrujú nie len množstvo, ale aj oddelenosť a mnohosť čohosi, ktorá vznikla až stvorením, kedy bolo jedno oddelené od druhého. Dovtedy bolo len Jedno. V Stvoriteľovi mnohosť chýba – Stvoriteľ je Jednota. Pojem čísel začína až stvorením sefír. ČÍSLO (sefar) zastupujú číselné hodnoty písmen a teda kvantita, ktorou je možné vyjadriť číselné postupnosti a delenie (32-22-12-7-10). Číselná hodnota korešponduje s časom a v Jecire s termínom Rok (viac v kapitole 6).

Na to, aby mohli vzniknúť písmená a čísla, je nutný duchovný predobraz. Ním je 10 sefír (sefirot), ktoré sú zároveň 10 praslovami, 10 pračíslami, 10 praideami a pod.,  a tvoria základ stvorenia. Sú prvotnou Božou emanáciou. Slúžia na komunikáciu (sipur/reč) Boha so svetom. Keby nebolo sefír, Boh by ostal nepoznaný a ukrytý. KOMUNIKÁCIA (sipur) – mohli by sme povedať aj reč, alebo vokály, jednoducho už vyslovené hlásky a názvy hlások; hovorí o duchovnom rozmere, rečou Jeciry o Duši (kap.6). A toto je záležitosť už jednotlivých cestičiek, lebo cez ne prúdi obojsmerne informácia a vplýva na stav vedomia.

Desať sefirot zodpovedá desiatim prstom – päť proti piatim – ľavému stĺpu milosrdenstva oproti pravému stĺpu prísnosti, pričom v strede stojí srdce (LEV=32) a ústa uvoľňujúce reč (Moše ben Nachman). Bližšie pojednám v SJ 1:2.

Všetky tri (sefer, sefar, sipur) majú spoločný slovný kmeň ako slovo sefira. A aj sefiry obsahujú informáciu (je v nich uložené všetko, čo kedy bolo), podobne ako sefer (text), uvádzajú do existencie mnohosť a teda vo výsledku čísla (sefar) a slúžia na komunikáciu (sipur). Dokopy (10 sefír+22 písmen, ktoré majú aj číselný význam) tvoria teda 32 cestičiek múdrosti, o ktorých Jecira hovorí ako o spôsobe vymedzenia aspektov stvorenia, o kanáloch, ktorými sa uplatňuje kontrola nad stvorením i komunikácia s ním. Zároveň sú tieto vyjadrením 5-rozmerného vesmíru (3 priestorové smery, čas a duchovný princíp v zastúpení duše),  pretože číslo 32 je rovné počtu vrcholov 5rozmernej hyperkocky, akéhosi kvázi hyperpriestoru. Keď si vezmete priamku, má dva vrcholy (dva konce), to jest 2¹. Štvorec má už štyri vrcholy – 2²; kocka osem vrcholov – 2³; 4rozmerná hyperkocka 16 vrcholov – 2 na 4; a 5rozmerná hyperkocka 32 vrcholov – 2 na 5.

Všetko v hmotnom priestorovom svete stojí na dvoch veciach – kvalite/forme a kvantite/množstve. Forme zodpovedajú v našom prípade  písmená, množstvu číslice.

Číslice (10) a písmená (22) dávajú dokopy týchto 32 cestičiek múdrosti. Kabalisti ich odvodzujú od veršov Prvej Knihy Mojžišovej. Tá obsahuje  32x Božie meno ELOHIM; zároveň 10x spojenie “Boh riekol”, desiatimi výrokmi bol stvorený svet (Pirkej Avot 5.1) a tie zodpovedajú 10 sefirám (Bamidbar Raba 14.12), 3x Boh stvoril (hlásky: šin, mem, alef; tj. tri matky), 7x Boh videl (7 dvojitých hlások) a 12x obsahuje ostatné Božie mená (Boh oddelil; videl, že svetlo je dobré; oddelil svetlo od tmy…- 12 základných hlások) , čo dáva dokopy 32 Božích Mien (Moše Kordovero).

32 sa píše hebrejsky za pomoci písmen LAMED(30) a BET(2), čo získava zároveň slovný význam LEV (srdce). Podľa judaizmu sa myseľ a jej činy prejavujú práve v srdci (Bahir § 106). Akonáhle myseľ(mozog) prestane pracovať, nastáva smrť. Srdce umožňuje spojenie medzi mysľou a telom, preto Sefer Jecira nazýva srdce “kráľom nad dušou” (SJ 6.3) a mystickú skúsenosť nazýva “ponáhľanie srdca” (SJ 1.8). Srdce  je stotožňované s vôľou (Moše ben Nachman). Srdcom Stvorenia je Tóra. Jej prvým písmenom je práve písmeno BET  (Berešit bara elohim…) a posledným zas písmeno LAMED (…Jisrael). Tradícia tak teda tvrdí, že 32 mystických cestičiek je ukrytých práve v Tóre a aj  ju samotnú možno vyložiť 32 spôsobmi (Josi ha-Galili; Moše ben Nachman ).

Písmená LAMED a BET nesú ešte jedno veľké tajomstvo. Sú to jediné písmená, ktoré možno kombinovať s hláskami Božieho Mena JHWH a tvoriť tak v hebrejčine prípony osobným zámen, ktoré nie náhodou vyjadrujú existenciu vlastnenia (mi, jej, jemu), ale i formu existencie (vo mne, v nej, v ňom), lebo samotný Tetragrammaton je tiež vyjadrením Existencie. “Som, ktorý som” – Ehje ašer ehje”, je meno, ktorým sa dal Boh poznať Mojžišovi a od ktorého je Tetragrammaton JHWH odvodený a je imperfektom 3.os. maskulina jednotného čísla, kedy Izrael o ňom hovorí ako o JHWH, On o sebe hovorí ako o EHJH (alef, he, jod, he) a ak by sme Ho chceli (čisto hypoteticky) osloviť, mali by sme použiť 2.os. a teda THJH…(to som len naznačila ako je to s Božím Menom a prečo sa nevyslovuje…kto už má na túto tému nejaké vedomosti, isto pochopil 🙂  čo tým myslím. Ak nie, časom k poznaniu dôjde. Všetko má svoj čas, ako hovorí kniha Kazateľ.).

V 1M 1.1 vystupuje Boh pod menom ELOHIM. Všeobecne kabala interpretuje toto meno ako Boha prejavujúceho sa v mnohosti prírodných síl a zákonov (preto aj plurálová koncovka, aj keď lingvisti sa prikláňajú k jej iným vysvetleniam), Jecira ho vníma ako manifestácia vzniknutej mnohosti kvantít (čísel; alebo kvánt keby sme chceli použiť jazyk fyziky, lebo aj s fyzikou možno kabalu kombinovať a hľadať v nej úspešne analógie) a teda ako manifestáciu vymedzenia.

Sa´adja Gaon, keď porovnával starozákonné zjavenia s Aristotelovskými kategóriami, v súvislosti s výkladom Sefer Jeciry, vysvetľuje, že pôvod vecí tkvie v číslach a písmenách. Ako prvé zo všetkých vecí boli vytvorené čísla. Všetky veci sú diferencované množstvom a formou. Číslo má svoj predobraz, forma predchádza vytvorenú vec. Boh stvoril vzduch a vytvoril 32 vecí v ňom – 10 čísel a 22 písmen. Pohybom vzduchu sa rodia formy, tvary a v závislosti na kombinácii písmen dochádza k vytváraniu vizuálnych línií. Ako je to možné? Aj rabíni hovoria o niečom podobnom, keď komentujú scénu zjavenia na hore Sinaj. “A všetok ľud videl hrmenie (2M 20.18). Rabíni sa pýtali: Ako je možné vidieť zvuky? Vysvetlili to tak, že na hore horel jasný oheň, lebo sa hovorí:”…Večný na ňu (horu) zostúpil v ohni…”(2M 19.18). Potom vrch vzplanul ohňom až po samé nebo, zahalené do tmy, oblaku a mrákavy (5M 4.11). O tomto čiernom mraku a tme sa hovorí: Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojim stánkom temné vody, husté oblaky (Ž 18.12). Hlas vychádzal z ohňa a jeho forma sa zobrazila v oblaku podľa výslovnosti pohybom vzduchu. Ľudia videli túto podobu ako sa premieta do okolitého čierneho vzduchu a ako je povedané: “…hovoril k vám z prostriedku ohňa…” (5M 4.12) a inde sa hovorí:”…keď ste počuli hlas z tmy, zatiaľ čo vrch planul ohňom…” (5M 5.23). Z toho vyplýva, že ak niekto hovorí za chladného dňa, artikulácia reže vzduch a vytvára premenlivé formy a podoby v líniách, ktoré zanecháva zvuk vo vzduchu.

Staré kabalistické školy interpretujú 32 cestičiek múdrosti aj ako 32 rôznych stavov vedomia (1.mystické, 2.žiariace, 3.posvätné, 4.pevné, 5.zakorenené, 6.transcendentálneho prítoku, 7.skryté, 8.dokonalé, 9.čisté, 10.iskriace, 11.oslňujúce, 12.žhnúce, 13.riadiace jednotu, 14.osvecujúce, 15.upevňujúce, 16.trvalé, 17.vedomie zmyslov, 18.Domu prílivu, 19.mystérií duchovných činností, 20.vôle, 21.vytúžené, 22.verné, 23.posilujúce, 24.zjavujúce, 25.preverujúce, 26.obnovujúce, 27.hmatateľné, 28.prirodzené, 29.fyzické, 30.obecné, 31.pokračujúce, 32.uctievané).

  1. najvyššia koruna, prasvetlo, = prvé panstvo
  2. koruna stvorenia = druhé panstvo
  3. základ pramúdrosti, pravá viera (v hebrejskom význame skôr dôvera→ hebrejské slovo EMUNA sa bežne prekladá ako “VIERA”, avšak v pôvodnom jazyku je pojem viera chápaný inak ako v prekladových rečiach Európy.     Je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť. Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou. Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý Božou pravdou. My Európania môžeme veriť aj klamstvu a pritom stále veríme.  Slovo VERIŤ používa v dvoch interpoláciách. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej Božej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá pravda. )
  4. prapôvodný prameň duchovných síl najvyššej koruny
  5. esencia homogénnej Jednoty; pôvodná múdrosť
  6. emanácia požehnaní
  7. lesk videný rozumom a vierou
  8. pôvodné usporiadanie – možno ho vnímať len v sálach Geduly (Veľkosti=iný názov pre sefiru Chesed) vyvierajúce z trvania; prameň prameňov vyvierajúci z prapodstaty
  9. očisťuje a zjednocuje  sefiroty bez oddelenia a rozlíšenia
  10. lesk nebeských svetiel na tróne porozumenia, podporujúc tvárne princípy
  11. zoči-voči Príčine príčin, esencia usporiadania systému
  12. miesto prorockých vízií
  13. zjednotenie pravdy
  14. základ svätosti a základného uholného kameňa šetijah (Zohar Im41b); tajomstvá posvätných mystérií
  15. upevnenie esencie stvorenia v temnote
  16. potešenie Slávy. Eden pripravený pre zbožných; večný rozum
  17. základ krásy v stave nebeskej krásy (Tiferet); prijatie Ducha svätého→ruach ha-kodeš
  18. tajomstvo symbolov  zakotvené v Príčine príčin
  19. najvyššie Požehnanie a Sláva; duchovné schopnosti
  20. štruktúra stvoreného, poznanie Pôvodnej múdrosti
  21. Božské požehnanie prapôvodnej múdrosti
  22. duchovné sily
  23. sila sefirot
  24. zdroj podôb všetkých bytostí
  25. Božie skúšky pre múdrych
  26. Božia obnova všetkého stvoreného
  27. zdroj rozumu a zmyslu stvoreného
  28. dokonanie všetkého stvoreného
  29. dokonanie fyzických hmotných podôb
  30. prostriedok k poznaniu pravidiel vesmíru
  31. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú Slnko a Mesiac
  32. riadenie prírodných zákonov, podľa ktorých sa pohybujú planéty

Cestičky sú cestou k Bohu. Tvoria akoby strom(illán), či rebrík, po ktorom sa dá vystúpiť k Stvoriteľovi. Cestičky (hebrej.: netivot) treba chápať ako osobné cestičky každého jednotlivca, skryté (peli′ot) pred svetom, na duchovnej báze, zázračné (pele=zázrak). Pre každého jednotlivca prechádzajúce osamote.

32 krát je meno ELOHIM použité v Prvej knihe Mojžišovej.

10 krát (sefirot) je použité spojenie “Boh riekol” → 10 čísel ničoty, 10 prstov, Desatoro.

22 krát (hebrejská abeceda) je použité všeobecne Božie meno

3 krát (tri matky – alef, mem, šin) je použité spojenie “Boh stvoril”. Sa´adja Gaon vysvetľuje, že termín “matka” pochádza z Mišny. Je povedané:… tu je jedna matka na tradíciu a jedna matka na čítanie (TB, Pesachim 6b; Sukah 6b). Znamená to, že Zákon možno interpretovať dvoma spôsobmi: v súlade s princípom Písma a podľa ústneho podania. Mem a šin. Alef je vzduch, ktorý oddeľuje oheň od vody (eš od majim).

7 krát (7 dvojitých spoluhlások) je použité spojenie “Boh videl”/6 smerov v priestore (Bahir § 30-31) a stred nesúci svätý chrám (J, Z, V, S, hore, dole a stred) – dvojité spoluhlásky sú také, ktoré podľa určitých gramatických zákonitostí možno čítať dvoma spôsobmi (1:B-V; 2:P-F; 3:D-Dh; 4:T-Th; 5:K-CH; 6:G-Gh; 7:R – reš má v súčasnej hebrejskej gramatike len jednu formu, tj. nepriberá dageš, ktoré určuje razenú výslovnosť. Predpokladá sa, že pôvodne malo reš aj razenú výslovnosť, ktorá sa v prípade tohto písmena zvykne prirovnávať k výslovnosti českého Ř, ale dôkazy na to nie sú. Ladislav Moučka v Cestě pouští hľadá analógiu s egyptským R, ktorého hieroglyf sa používal súbežne aj pre písmeno L(?) a chce tým poukázať, že od R nie je ďaleko k L a dôkazom má byť detské žvatlanie, kedy dieťa pri výučbe výslovnosti R úmorne používa zo začiatku L. Treba poznamenať, že všetky Moučkove diela, aj keď vychádzajúce z kabaly, sú násilne zostavené tak, aby umelo potvrdzovali cudzie dogmy a teda s pôvodnou židovskou kabalou nemajú absolútne nič spoločné. Ak ich budete čítať, tak s rezervou, pretože jeho výklady sú vykonštruované a prispôsobené úplne iným filozofickým podmienkam. Ani jeho preklad Jeciry nie je presný, pretože už len základné termíny ako ako “text, číslo a reč”, prekladá ako “číslo, počtár a počítané” , prispôsobujúc si tak text  ideám iného náboženstva. Pre porovnanie však môžu byť jeho diela, s pokusom o hebrejsko-gnosticko-egyptskú zlátaninu, pre niekoho inšpirujúce. V súčasnosti je za najlepší preklad považovaný preklad Arje Kaplana).

Podľa Sa´adju Gaona,  7 dvojitých znamená, že existujú dva druhy znalostí:”…a odhalil ti tajomstvá múdrosti, lebo sú dvojité na pochopenie…(Jób 11.6). Reč je o poznaní Stvoriteľa a o poznaní stvoreného. Existujú tiež dva druhy trestov: …že dostal (Jeruzalem) z rúk Hospodina dvojnásobne za všetky svoje hriechy (Iz 40.2). Sú to tresty posvätné a svetské, pre kráľa i pre ľud.

12 krát (12 základných jednoduchých spoluhlások) je použité iné meno ako Elohim a Sa´adja Gaon dopĺňa, že  12 jednoduchých je ako jednoduchý rok, ktorý má 12 mesiacov, narozdiel od prestupného, ktorý ich má 13. Ide teda o odlíšenie od ostatného (opäť odlíšenie ako existencia mnohosti, viď. nižšie).

Pod Múdrosťou (Chochma) chápe na tomto mieste kabala čistú, nerozlíšenú myseľ s úrovňou pred rozdelením. Stav, kedy myseľ vníma jednotu, a minulosť, prítomnosť a budúcnosť nie sú od seba oddelené. Je protikladom Porozumenia (Bina), ktoré už oddelenosť obsahuje (Bina→bejn=medzi=rozdelenie).

Chochma→nerozlíšenie→kolektívna duša/myseľ (Adam Kadmon)

Bina→už(!) rozdelenie a teda aj pochopenie→duše(nešamot) jednotlivcov

 

Jecira hovorí o  Bohu, ktorý VYTESAL/VYRYL svet za pomoci troch kníh. Prečo práve VYTESAL? Arje Kaplan to vysvetľuje tak, že podobne ako keď tešeme do kameňa, odstraňujeme niečo z podkladového materiálu a v kameni sa utvára niečo ako prázdny priestor, ktorý je vyformovaný do tvaru písmen. Luriánska kabala zas učí, že keď Boh išiel tvoriť svet, najprv sa STIAHOL (cimcum) akoby sám do seba, aby akoby  uvoľnil/vytvoril/vyryl/vytesal kus priestoru, z ktorého akoby seba kvázi odstránil, v ktorom potom tvoril svet, pretože pred stvorením nebol priestor, bol len neprejavený Boh. Takže v podstate  tým, že sa stiahol, niečo akoby odstránil, čiže v našom ponímaní VYTESAL/VYRYL. No a tradícia hovorí, že tvoril slovom, takže zas nie sme ďaleko od tesania do kameňa alebo klínopisu.

Zohar (1.15a) hovorí o tomto akte nasledovne:

“Na počiatku kráľovej autority lampa temnoty vyhĺbila dieru do nadpozemskej luminiscencie…”.

Cimcum nastal vo svete pojmov, nakoľko priestor ako ho poznáme my, ešte neexistoval. Takto vzniknutý kvázi priestor ešte neobsahoval žiadnu informáciu, bol to chaos a prázdno (tohu  a bohu)(1M 1.2). Až vďaka 32 cestičkám, ktoré už informáciu niesli (písmená, čísla, zvuky), boli stvorené sefiry, ktoré nesú Božie mená symbolizujúce Božiu manifestáciu vo svete. Preto Boh nadobúda akoby meno až zjavením. Manifestáciou v prírode je to ELOHIM. Manifestáciou v dejinných súvislostiach je to JHWH…ale  pokiaľ nebolo nič stvorené, bol kvázi Nepomenovaný, bolo to čisté BYTIE – EHJE (SOM). Bližšie o Božích menách vám vypracujem v dohľadnej dobe samostatný článok. Tu na to nie je miesto.

 

ZHRNUTIE:

  1. fyzická podoba písmen – TEXT (sefer) – podoba/forma definovaná len v priestore – vesmír
  2. číselná hodnota písmen – ČÍSLO (sefar) – súvisí s časom a jeho plynutím – rok
  3. zvuk písemna – REČ(KOMUNIKÁCIA) (sipur) – podmienenosť mysli – duchovné kontinuum – duša

© chanele

(z technických dôvodov prosím, keby ste ďalšie kapitoly a verše SEFER JECIRY čítali na tomto linku: https://seferjecira.wordpress.com/  Ďakujem)

LITERATÚRA a iné ZDROJE:

  • A. Kaplan: Sefer Jecira (Volvox Globator, 1998
  • J. Shulman: Léčba kabalou(cesta k probuzení duše)
  • Moše Kordovero: Peruš ha-Ramak leSefer Jecira
  • Moše ben Nachman: Peruš ha-Ramban leSefer ha-Jecira
  • Sa´adja Gaon: On the “Closed” Numbers, Mothers, Doubles,& Simples
  • Sa´adja Gaon: On the Origin of the World According to the Pythagoreans a the Sefer Yetzirah
  • http://robert-zucker.com/qabalah/seferyetzirah/index.html

 

LITERATÚRA  NEŽIDOVSKÉHO PÔVODU, INŠPIROVANÁ KABALOU:

  • L. Moučka: Sefer Jecira (pražská) (Púdorys 1993)
  • L. Moučka: Šest dnú stvoření/Světlo světa Beriah (Púdorys 1997)
  • L.Moučka: Cesta pouští (Púdorys 1993-?)

 

Súvisiace články:

LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠINv ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JODy ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

© chanele

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články: