MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY

Keď mal Abram 99 rokov zjavil sa mu Ha-Šem a riekol mu: “…Ja som Boh Všemohúci, kráčaj predo mnou  a buď čestný (hebrej.:tam; priamy) (hebrej. tiež dokonalý), uzavriem zmluvu medzi mnou a tebou a preveľmi ťa rozmnožím…staneš sa otcom mnohých národov…Abrahám bude tvoje meno…všetko mužské, nech je medzi vami obrezané. Dajte si obrezať mäso svojej predkožky a bude to znamením  zmluvy medzi mnou a vami, keď je obrezaný každý kto má osem dní medzi vami…a to v dome narodený sluha, ako aj od cudzincov za peniaze kúpený…” (1M 17.1-14).

Hebrejský termín pre obriezku je BRIT MILA (hlm tyrb))) = zmluva obriezky. Niekedy býva nazývaná aj Zmluva krvi. Odstraňuje sa pri nej predkožka, hebrej. ORLA (  עורלה  ). Pôvodne tento termín označoval ovocie novozasadeného stromu, ktoré sa prvé tri roky nesmelo  konzumovať, vo štvrtom bolo považované za posvätné a muselo sa ako prvotina (druh obete) odviesť do Chrámu, až piaty rok pripadla úroda majiteľovi na konzum (3M 19.23-25).

Pri odstránení časti predkožky vytečie krv a táto sa stáva súčasťou zmluvy (obriezka je u konvertitov znakom prijatia do komunity a v prípade, že je dotyčný už obrezaný zo zdravotných dôvodov, mohel nechá z už obrezaného údu, vytrysknúť aspoň jednu kvapku krvi). Krv teda zohráva počas rituálu významnú úlohu. Významnejšiu, než si bežne dokážeme predstaviť. Krv (hebrej.  דם  ) je nositeľkou života. Tóra hovorí, že v krvi je život a preto sa nesmie jesť (3M 17.10-16), nesmie sa preliať (vražda, zabitie), po porážke zvieraťa sa táto musí zakopať a aj menštruujúca žena a žena po pôrode po očistení musí odviesť do chrámu obeť za hriech (!). Prečo? Začnem stvorením človeka.

Po jeho stvorení Boh vdýchol do nozdier človeka dych života – ruach chajim (רוח חיים) a ten sa stal živou dušou – nefeš chajim (חיים vpn) (1M 2.7).

Boh teda do nás niečo vdýchol. Znamená to, že vlastne do nás vložil svoj výdych a my sme prvým nádychom začali žiť a každým ďalším sa pri živote udržujeme. Výdych-nádych, výdych-nádych. Tak to medzi nami a Stvoriteľom pulzuje.

Predstavte si, že vydychujete do balóna svoj dych (výdych=dych=nádych). Vkladáte tým do balóna niečo, čo bolo predtým vašou súčasťou, akoby niečo zo seba.

Boh je čisté vedomie, čistý duch a teda pri výdychu, ktorým nás oživuje vlastne vkladá do nás kúsok zo seba! Hebrejské slovo dych – ruach (רוח ) znamená aj duch. Boh teda svojim dychom vkladá do nás svojho ducha. Ruach znamená ale aj vietor, vánok…= pohyb vzduchu, ktorý dýchame a je to práve kyslík, ktorý ako súčasť vzduchu, nás udržuje pri živote. Žiadny iný plyn! A kde sa dostane kyslík po našom nádychu? Poviete: Predsa do pľúc! Ale aby sme mohli žiť, nestačí to. Musí byť “vložený” do krvi(!) a za pomoci červených krviniek roznesený do všetkých kútov nášho tela. Myslím, že nikomu z vás netreba už viac vysvetľovať podstatu významu krvi a prečo na ňu Tóra kladie tak veľký dôraz.

Preto je krv preliata obriezkou znamením zmluvy, preto ju nemožno konzumovať, preto sa jej preliatie trestá, preto ju po porážke zvieraťa treba úctivo “pochovať” (podobne ako sa pochovávajú poškodené knihy, ktoré sa už nedajú používať a nesú Božie Meno), preto žena po pôrode a mesačnej nečistote odvádza obeť za hriech…krv je posvätná.

Niekto namietne, že prečo sa obrezáva pohlavný úd a nie napr. ucho alebo prst? Možno odpovedať jednoducho, že mužský pohlavný úd, ako zdroj nového života je svojou funkciou (podobne menštruujúca žena, ktorá sa po ukončení menštruácie stáva plodnou) vlastne totožný s Božím výdychom dychu života. Aj dych Boží dáva život a aj skrze pohlavné orgány vzniká život.

Možno ale odpovedať aj komplikovanejšie, zachádzajúc už ďalej do hĺbok kabaly, kedy vieme, že “pohlavný úd” zodpovedá sefire JESOD (základ; dsy ), na ktorom stojí svet, lebo cezeň prechádza stredný stĺp rovnováhy (TB, Chagiga 12a) a svet stojí na spravodlivom (cadik; TB, Suka 45b), bezúhonnom človeku (tam; 1M 17.1), takom, akého chcel mať Boh Abraháma, keď s ním uzatváral zmluvu (1M 17.1-14). Novonarodený chlapec po obriezke dostáva svoje meno a stáva sa členom židovskej komunity. Obriezkou sa podľa tradície stáva dokonalým (tam) a niektorí biblickí muži , ako napr. Noe, sa narodili už obrezaní (Midraš de-rabi Natan).

illan

Odrezaná predkožka, ako súčasť kože ór (עור), ktorú kabala chápe v zmysle polarity negatívne (duchovno je pozitívne, hmota negatívna) je v prenesenom význame šupka, škrupina, ktorá bola odstránená.

Duchovno a pozitívum je stotožňované  so svetlom (tiež) ór (ale s alefom  אור) a hmota, koža ako negatívum a teda ne-svetlo, resp. nedostatok svetla, (pozitívum/duchovno=svetlo) a obe stoja v protiklade ako dobro – tov (טוב) a zlo – ra (רע). Judaizmus nechápe zlo ako niečo výslovne zlé, ale ako nedostatok svetla a dobra. Je to len iná polarita skutočnosti.

Predkožka ako niečo, čo predtým čosi obaľovalo, plnila funkciu šupky či škrupinky , ktorá ako zlo, po odstránení ukázala plod – tj. dobro, svetlo, duchovno.  Za šupkou, či škrupinkou možno vidieť tiež KLIPOT ( twpylq ) (viac v pripravovanom článku), ktoré sú črepinami obalov niekdajších sefirot predchádzajúcich svetov.

© chanele

Súvisiace články:

SEDEM NEBIES (Ma´ase Merkava a výstup rabi Akivy do siedmeho neba)

Dielo Voza  (Ma´ase Merkava) je opísané v mnohých apokryfných textoch, ale aj v Písme sv.

Základ tvorí vízia proroka Ezechiela a na ňu ďalej nadväzujú predovšetkým knihy Henochove a potom, už menej známe Nanebovzatie Leviho, Abrahama, izajáša, Mojžiša či Barucha, pretože v prípade Ma´ase Merkavy ide vždy zásadne o výstup do vyšších svetov/siení/nebies.

Okrem opisu výstupu rabiho Akivy neexistuje snáď žiadny ucelenejší text zaznamenávajúci túto cestu, čoby referujúci jej priebeh. Židovská literatúra obsahuje väčšinou len fragmenty takýchto a podobných skúseností, nachádzajúcich sa v jednotlivých kabalistických textoch, ale aj v Talmude, no väčšinou sa poznanie odovzdávalo v minulosti len (!) ústne.

Výstup sa začína na kabalistickej úrovni (vo svete Jecira), tam, kde sa prelína hmotný svet Asija so svetom Jecira a pokračuje do beriatickej úrovne (svet Berija) plynule, vďaka prepojenosti jednotlivých svetov vzájomným prekrývaním sa, tj. Tiferet Asija je prekrytá s Malchut Jecira, Tiferet Jecira zas s Malchut Berija a podobným postupom si každý z vás dokáže poprepájať aj ostatné sefiry.

Na obrázku vidíte schému vzájomne prepojených štyroch svetov,

4 svety

ktoré vo svojom vyjadrení dáva Päť tvárí, nazývaných tiež Päť záhrad, ktoré vyjadrujú rozdielne stupne v štyroch svetoch.

Schéma býva tiež nazývaná JÁKOBOV REBRÍK. Práve po tomto rebríku vystupoval rabi Akiva a ako jedinému sa tento výstup podaril bez újmy na zdraví aj živote. Okrem neho sa o výstup snažili ešte traja adepti, avšak bez úspechu. Prvý zomrel, druhý zošalel a tretí odpadol od viery.

Päť záhrad sa prelína so siedmymi nebesami, podobne ako sa prelínajú štyri svety medzi sebou. Sedem nebies nie sú konkrétne miesta – v duchovnom svete nie je priestor ako ho poznáme z nášho hmotného sveta. Ide o sedem rôznych úrovní vedomia, v ktorých možno vnímať rozličné podnety.

1. NEBO – VILON (závoj, záclona, záves) je najnižšie položené a človeku najprístupnejšie. “Závoj” oddeľuje svet vnímaný bežnými zmyslami od sveta nadzmyslového. Ukrýva svetlo vyšších svetov. Býva nazývanú tiež “kráľovstvom nebeským”. Zodpovedá 1.dňu stvorenia. Do tohto neba vstúpil rabi Akiva “v stave zbožnosti”. Viac nebolo treba. Ľudia do neho často vstupujú náhodou. Je to “miesto” kde sa stretávajú ľudia a anjeli, sídlo viery.

2. NEBORAKIJA (“Klenba nebeská”) je hranicou, ktorá chráni človeka pred nahliadnutím do vyšších svetov, aby neutrpelo jeho duševné zdravie. Oddeľuje dva nižšie svety od dvoch vyšších, prirodzené od nadprirodzeného. Je to “priestor” modlitieb anjelov, duchov, nevtelených duší a sem vystupujú tiež modlitby ľudí žijúcich v tele. Zodpovedá 2.dňu stvorenia.

Rabi Akiva sem vystúpil  “v stave čistoty”, aby videl nebeské znamenia a symboly, ktorým sa ťažko rozumie. Chápu ich len proroci a ľudia čistého srdca.Tu duše zomrelých začínajú očisťujúcu cestu.

3. NEBOŠECHAKIM (“Oblaky”). Tu kabalista vníma vzťahy medzi sefirami, má možnosť nahliadnuť do vlastnej psychiky, nachádza sa tu 12 veľkých duchov ľudstva a odtiaľto vyšli prvé stvorenia zeme – ryby a vtáctvo. Dvadsaťdva písmen hebrejskej abecedy riadi odtiaľto vyššie svety. Sú tu tiež nebeské mlynské kamene melúce duchovnú manu – jasnosť a osvietenie, múdrosť, porozumenie a poznanie. 3. deň stvorenia. Rabi Akiva sem vstúpil “v stave úprimnosti”.

4.NEBO – ZEBUL (“Príbytok”) je “miestom” nebeského Jeruzalema, v ktorom sídli Mesiáš a 10 veľkých duchovných majstrov – cadikov. Stráži ho archaniel Michael – strážca Izraela. Tu bol rabi Akiva s Bohom. Najviac sa priblížil k Božiemu Menu ADONAJ, ktoré je “najbližšie” hmotnému človeku.

5. NEBO – MAON (Miesto príbytku”) obývajú anjeli. Tu sa zrodili farby, zvuky a tvary. Zodpovedá 5. dňu stvorenia. Kabalista tu dosahuje psychickú plnosť až svätosť.

Rabi Akiva tu stál pred anjelom prísnosti Samaelom (je to anjel smrti, ktorý nie je zlý, ako si ľudia myslia, ale vyrovnáva nerovnováhu vo svete.Bez smrti by sa nemohlo zrodiť nič nové. Niekedy býva stotožňovaný so Satanom.), anjelom pravdy Michaelom a anjelom svätosti Cadkielom. Všetci traja dohliadajú nad duchovnú mravnosť ľudí. 5. nebo je miestom pre očistené ľudské duše, nanebovzatých patriarchov Izraela a anjeli a archanieli. Zároveň tu možno stretnúť štyri sväté bytosti nesúce nebeský trón tak ako v Ezechielovom videní – býk, lev, orol a človek.

V 6. NEBI – MAKOM (“Miesto”, “Palác”) sa predurčujú odmeny a tresty. Odtiaľto sa šíri Hlas Boží (Bat Kol). Je to “Palác vôle” lebo tu sa uskutočňuje Božský zámer a uskutočňuje sa stvorenie. Pôsobí tu Božie Meno EL CHAJ ŠADAJ a rabi Akiva tu stál pred svätým Duchom – Ruach ha-kodeš a odriekal kedušu – nebeské posvetenie anjelov.

Tu sa najuvedomelejší duchovia spájajú s vôľou  Ruach ha-kodeš , aby sa s ním stali jedno. Možno tu teda stratiť pocit individuality, docieliť výstup z hmotného stavu. Avšak nejde o telesnú smrť, kabalistovi je umožnené slobodne sa rozhodnúť, či pôjde ďalej až do siedmeho neba, alebo sa “vráti”.

7. NEBO – ARAVOT (“Oblaky”, “Nebesia”) je najbližšie k Bohu a tradícia ho opisuje ako šíre nebeské more, či nekonečný mrak, v ktorom sa tvoria duchovia a kam sa po účinkovaní v nižších svetoch opäť vracajú. Tu sa Duch Boží v 1. deň stvorenia vznášal nad “priepasťou”. Je tvorené aktívnym stĺpom sveta Acilut, ktorý sa vzťahuje k ohňu, pasívnym, vzťahujúcim sa k vode a stredným z,loženým zo vzduchu v podobe Ruach Elohim – Ducha svätého.

Tu sú tvorené nové veci slovom a toto slovo je najvyššie Meno Božie – EHJE. Každý tvor pri stvorení toto meno vysloví a rovnako tak pri svojom návrate k svojmu Tvorcovi.

Rabi Akiva stál v 7.nebi “vzpriamený” a zo všetkých síl udržiaval rovnováhu, trasúc sa posvätnou úzkosťou pred najvyššou stvorenou bytosťou – Metatronom – pomenovaným Henochom – archanjelom prítomnosti Božej (šechina) vo stvorení.

Meno EHJE prináleží svetu Acilut, kam ľudský duch nemôže dosiahnúť. Existuje ešte deväť ďalších mien. Zodpovedajú desiatim Sefirám/Iskrám/Nádobám/Silám…a sú vyžarované večne. Keby prestali existovať, svety by sa rozplynuli.

-chanele-

Súvisiac články:

ZVUK A SLOVÁ V JUDAIZME AJ TEURGII

Podľa judaizmu majú slová reálne účinky nie len vo fyzickom svete, ale aj v duchovnom. Najjednoduchšou a najčastejšou formou takýchto slov sú požehnania. Zbožný Žid požehnáva jedlo, predmet, vlastnosť, udalosť a pod.

Ľudia, ktorí majú prístup k sidurom (modlitebné knihy) vedia, že požehnanie (beracha) sa vyslovuje snáď nad všetkým. Počnúc jedlom, umývaním rúk, cez nové šatstvo, zapaľovanie sviec až po uvidenie dúhy  a pod.

Požehnávaním sa povznášajú predmety a deje na duchovnú úroveň. Význam jedla ako čohosi čo nás udržiava pri živote sa tak dopĺňa na úroveň duchovnej výživy. Pri požehnaní dochádza k vzájomnej interakcii vzťahov človek – Boh. Človek vzhliada k Bohu, Boh sa znižuje a zhliada vo svojej milosrdnosti k človeku, lebo ho chce udržať pri existencii.

Aby malo požehnanie platnosť  musí obsahovať dve veci (TB, Berachot 40b):

  1. musí obsahovať Božie Meno JHWH (podľa Rava)
  2. Boh v ňom musí byť titulovaný ako “kráľ” (rabi Jochanan)

Až vtedy nadobudne svoju korektnú reálnosť.

Slová sú tvorené písmenami, ktoré nesú v sebe mnohotvárnu symboliku. Hebrejská reč a písmená hebrejskej abecedy majú tak v judaizme veľký význam. Významné miesto však zaujíma aj zvuk. Veľmi dôležitý je “HLAS BOŽÍ” tzv. BAT KOL (bližšie o ňom bude uvedené v pripravovanom  samostatnom článku), ktorý možno počuť a ktorý povoláva človeka k Bohu.

Biblia hovorí o sluchu ako o veľmi jemnom zmysle, schopnom zachytiť aj “tichý šelest” (1 Kr 19.12). Je to najdelikátnejší z ľudských zmyslov a preto možno Boha častejšie počuť, ako vidieť. Takto ho možno ale zažiť len mimo čas a priestor, v ktorom existujeme ako hmotné bytosti. Stáva sa tak počas meditácií, koncentrácií, modlitieb a pod., kedy človek maximálne prenikne do svojho vnútra. V tom okamihu, keď sa tak stane, si človek uvedomí svoj zdroj odkiaľ pochádza. Stávame sa vtedy svedkami Božej existencie a pre to sme boli vlastne stvorení. Ide o svedectvo o Jedinom, tak ako sa o tom hovorí v židovskom vyznaní viery – modlitbe Šema. A vtedy, možno Boha začuť. Počuť možno rôzne hlasy (anjelov, duše zomrelých..), časom a skúsenosťou sa dá prísť na to, ktorý z hlasov je Bat Kol – Hlas Ducha Božieho – Ruach Elohim.

-chanele-

súvisiace články: