VAJERA 3. / AKEDAT JICCHAK

AKEDAT JICCHAK – ZVIAZANIE IZÁKA

Na mieste Gézer, významnom starokanaánskom stredisku,  jednom z kultových stredísk, boli nájdené okolo predhistorického kamenného stola, vázy obsahujúce kostry malých detí, ktoré mali menej ako 8 dní(!). Mohlo ísť len o skoro zomrelé deti, ktoré boli takto pochované v blízkosti oltáru, aby boli čo najbližšie božstvu, ale mohol to byť aj obvyklý zvyk obetovať deti a dokonca prvorodené. Aj iné archeologické výsledky dokazujú, že Kanaánčania prinášali ľudské obete, predovšetkým obete malých detí, ale i väčších, celkom bežne.  Robievali napr. tzv. “obete založenia” a to tak, že do základov nejakej budovy dali ľudskú obeť v nádeji, že táto budova bude mať ochranu zo strany tejto obete. Takéto obete sa našli napr. v lokalite Megiddo, konkrétne to bola kostra asi 15-ročného dievčaťa zamurovaná v kamennej stene domu, alebo to boli kostry detí pod mestskou bránou v Tell el-Far‘ah.

Bežné bývali obete pre Molocha v údolí Gehinom. (viď. článok GEHINOM)

Či bol tento zvyk predsemitského charakteru, alebo bol výlučne semitským “výmyslom”, nevedno. Obete detí bola modloslužba, ktorá starovekých Izraelcov pod vplyvom okolitých národov veľmi priťahovala a boli ňou výrazne ohrození (2 Kr 3.27; 16.2; 23.10 …), preto bývali prorokmi často upozorňovaní na nesprávnosť týchto úkonov (5M 12.31;  Jer 7.31, 32.35 …) a na zástupnú obeť bývali predurčené zvieratá bez vady.

Abrahám pochádzal z polyteistického kmeňa (Joz 24.2, 14). V 1M 14.13 je nazývaný Hebrej (Chabiru?). Cez brata Náchora je strýcom praotca Aramejcov (1M 22.20), prostredníctvom Izmaela (Hagar)  je praotcom bojovného nomádskeho kmeňa Izmaelitov (1M 21.15; 25.12, 18). Cez ženu Ketúru je spojený s inými východnými a južnými semitskými kmeňmi (1M 25.1-4). Je typickým beduínskym šejkom, žijúcim v prostote – hostí sám obsluhuje, zabíja býka a núka im mlieko. Izák sa už stáva poľnohospodárom a nepije mlieko, ale víno. Jakub sa stáva už mestským usadlíkom. Nepatrný vývoj ľudskej spoločnosti na pozadí jednej rodiny…

Hebrejské slovo IVRI=Hebrej, pochádza zo slova EVER = strana, a je to chápané tak, že Abrahám sa držal na strane Boha, avšak zbytok sveta na strane druhej. Patriarchovia ale nežili ešte v čistom monoteizme, tak ako ho vnímame dnes. Monoteizmus bol ešte len na začiatku svojho formovania sa v ľudských mysliach. Ich viera pozostávala v rešpektovaní skutočnosti, že existuje mnoho bohov, ale uctievať treba len kmeňového ochranného Boha. A tak je Abrahámov Boh v Biblii aj vykresľovaný – ako kmeňový Boh, ktorý sa stará o dobro a úspešnú budúcnosť svojho kmeňa/ľudu.

Abrahám pochádzal z chldejského Uru, mesta, ktorého hlavným božstvom bolo mesačné božstvo Nannar, ktorého uctievanie sa prenieslo aj do mesta Chárán(!), kde praotec neskôr presídlil, takže aj po vyjdení z Uru, žil zase len v tom istom kultúrnom a náboženskom prostredí ako dovtedy. Nezačal žiť teda na mieste zbaveného modlárstva alebo detských obetí. V Cháráne bolo po tejto stránke všetko tak ako v Ure. Chárán paril do štátu Mari (korešpondencia medzi Egyptom a Mari nájdená v egyptskej Amarne). Na tabuľkách nájdených počas vykopávok na pahorku Tell Chariri (medzi Mosulom a Damaškom) sa našla úradná korešpondencia, kroniky a iné záznamy, ktoré obsahovali mená, nápadne pripomínajúce tie z Biblie. Machur (Náchor?), Turachu (Tarech?), Sarugi (Serug?).  Kmene Avam-ram, Jakob-el, Benjamin…znejú tiež povedome.  Lingvistický rozbor tabuliek z Mari dokázal, že Izraelci boli veľmi blízki Amorejcom, dokonca tvorili pravdepodobne jednu ich vetvu. Boli to práve Amorejci, ktorí vytlačili Sumerov a zabrali takmer celú Mezopotámiu. Jedným z ich panovníkov bol aj známy Chamurapi, ktorého ešte známejší zákonník (pripravujem jeho slovenské znenie a bude zaradené do rubriky “Pomocné texty”) nápadne pripomína starozákonné zvyklosti Mojžišovho zákona. Aj vďaka týmto nálezom môžeme dnes nájsť bezprostredné súvislosti života praotcov s mezopotámskou kultúrou a aj s jej najstaršími náboženskými kultami.

Ur je identifikovaný ako súčasný TELL EL-MUQAJJAR, nachádzajúci sa 9 míľ západne od NASIRIJEHU na rieke Eufrat v Južnom Iráku.

V hroboch mesta Ur bol medzi inými predmetmi nájdený malý baranček, zachytený rohami v kriakoch. Môže byť baranček zachytený v kriakoch ako náhrada za Izákovu obeť, pôvodne stará sumersko-babylonská tradícia prerozprávaná Abrahámom, či niekým z jeho potomkov? Prejav zmeny v náboženských pojmoch a tradíciách a počiatky odmietania ľudských obetí?

Prečo izraelský Boh vyžadoval obetovanie Izáka? A  prečo Abrahám neoponoval, keď predtým bojoval o záchranu obyvateľov Sodomy a Gomory?! A za vlastného syna sa postaviť nevedel? Nechcel? Nemohol? Podľa Midrašu dodržoval zákony Tóry skôr, než bola táto daná Izraelu. Nepredpokladal vari, že v židovskej tradícii aj Boh musí dodržiavať svoje micvot dané ľudu? (Nebudeš zabíjať!)

Ale nakoľko prostredie Abraháma bolo zvyknuté na ľudské obete, tak práve toto mohlo Abraháma ovplyvniť. Jednoducho sa akoby od neho žiadalo niečo celkom bežné. Možno bol Abrahámov zamýšľaný čin snahou o skopírovanie kultu, na ktorý bol vo svojom prostredí, v ktorom sa narodil a vyrástol a aj žil, zvyknutý, ako na čosi samozrejmé. Možno to spoločnosť, v ktorej fungoval vyžadovala/očakávala. Možno Boh nežiadal Izákovu obeť priamo. Možno len Abrahám predpokladal, že by ju aj jeho Boh žiadať mohol…a Ten v poslednú chvíľu Zasiahol…

Príbeh je označovaný za najväčšie tajomstvo židovskej histórie a judaizmu. V judaizme nie je miesto na smrť človeka, ktorá má poslúžiť Bohu a jeho oslave.

Ide o prečudesnú komunikáciu s Bohom. O stretnutie dvoch, akoby rovnoprávnych strán, lebo Midraš interpretuje Božie slová Abrahámovi ako: “…ani jechidi ve-atá jechidi…” – “…Ja som sám a ty si tiež sám…”. Legenda hovorí, že pôvodne Boh vládol len na nebesiach. To Abrahám rozšíril jeho vládu na celú zem.

Midraš vysvetľuje nezmyselnú Božiu požiadavku zabiť zasľúbeného syna, ako Satanovo vyprovokovanie. Satan riekol Bohu, ako je možné, že keď dal Abrahámovi dieťa vo veku 100 rokov, on mu za to neobetoval ani len hrdličku.  Na čo Boh namietol, že keby chcel, mohol by žiadať od Abraháma obetovať samotného syna, a ten by to bez váhania urobil (TB, Sanhedrin 89b). Satan provokoval ďalej a tak slovo dalo slovo a Boh vyriekol Abrahámovi svoju žiadosť. Midraš pokračuje ďalej Abrahámovou otázkou: -Ktorého? Mám dvoch synov. -Ten, čo je jediný. – Každý je jediný od svojej matky. -Koho miluješ. – Mám rád oboch. – Izáka.

Gemara vysvetľuje takto pomalé oznámenie z dôvodu nevystrašiť Abraháma náhle (TB, Pesachim 4a; Joma 28b).

Talmud interpretuje žiadosť o zviazanie nasledovne: podľa rabbi Jona ibn Janacha žiadal Boh len symbolickú obeť. Rabi Josef H. Hertz uvádza, že u semitských národov boli v staroveku detské obete tak bežné (viď. môj komentár k Bahir § 104), že Izákovo neobetovanie bolo na tú dobu unikátne! Rabbi Josef ibn Caspi je presvedčený, že Boh nemohol tak odporný čin prikázať. Veď už Jer 32.35 píše, aké sú detské obete pre Molocha, Bohu ohavné.

Iné rabínske komentáre tohto kontroverzného príbehu vysvetľujú, že sa jednalo o trest za Abrahámovo zlé zaobchádzanie s Izmaelom, keď bol vyhnaný spolu s Hagar na Sárinu žiadosť, aj keď to boli vtedajšie bežné zvyky starovekej spoločnosti a judaizmus vždy prihliada na spoločenské limity, pri posudzovaní morálky osôb z biblických príbehov; a všeobecne sa má za to, že Boh so Sárou súhlasil, takže táto interpretácia viedla v rabínskych kruhoch aj k vážnym rozporom.

Cemach Cedek (Derech micvotechá 186b) cituje rabína Menachema Mendela Vitebsba, že akedat Jicchak, bola v skutočnosti skúška pre Izáka, a síce, či by bol ochotný obetovať svoj život za účelom Kiduš Hašem (posvätenie Božieho Mena). A to aj napriek tomu, že Tóra tvrdí (1M 22.1), že skúšaný bol Abrahám. Išlo o skúšku viery, či možno pochybovať o Božích slovách, keď Boh predsa predtým sľúbil, že “tvoje potomstvo bude prostredníctvom Izáka…”(1M 21.12), tzn. Izáka a nie Izmaela!

Maimonides zas v Sprievodcovi blúdiacich (zv.2, Kniha III) uvádza, že akedat Jicchak obsahuje dva veľké pojmy:

  1. ochotu Abraháma obetovať Izáka, ktorá určuje hranicu ľudskej lásky a bázne pred Bohom
  2. že Abrahám konal prorockú víziu niečoho, čo Boh žiadal, čím proroctvo získalo hodnotu pravdy ako filozofického argumentu, s istotou bez ohľadu na to, ako to dopadne

Midraš o akede opisuje celý príbeh nasledovne:

Cestou na horu Moria stretáva Abrahám Satana, vydávajúceho sa za starca. -Kam ideš? Pýta sa Satan.-Modliť sa. Odpovedá Abrahám. – Ideš sa modliť s nožom v ruke? S ohňom a drevom? -Možno sa zdržíme a budeme si musieť pripraviť jedlo. Nato sa mu Satan ukáže vo svojej pravej podobe a vykríkne: -Úbohý starec! Ty si myslíš, že ma oklameš? Nevieš, že som bol pri Bohu, keď ti dával tento rozkaz? Stratil si rozum? Vyprázdnil svoje srdce od citu?  V sto rokoch si mal šťastie, že sa ti narodil syn a teraz ho chceš zabiť? -Áno. Odpovedá Abrahám. -A keď ti Boh zajtra pripraví oveľa ťažšie skúšky, aj tie splníš? -Dúfam, že áno. -Lenže zajtra ťa On obviní z vraždy, ktorú ti sám prikázal! Odsúdi ťa za vraždu syna, aj keď ti ju prikázal. To chceš? -Áno. Musím predsa poslúchnuť. Chcem ho poslúchnuť.

Na to Satan odíde, premení sa na mladíka a ide k Izákovi.

-Kam ideš? Pýta sa ho. -Učiť sa Tóru. -A budeš sa ju učiť ešte teraz, alebo až po smrti?

-Čo sú to za otázky? Pravdaže teraz, veď Tóra je určená živému, čo to nevieš?

-Úbohý chlapec! Tvoja matka si ťa vymodlila a tvoj bláznivý otec ťa chce zabiť, aby ťa obetoval.

Izák neverí a Satan pokračuje.

-A vieš, kto bude z tvojej smrti najviac profitovať?  Tvoj brat Izmael. Všetka pozornosť venovaná doteraz tebe, bude patriť jemu.

To Izáka spochybní a prehovorí k otcovi, aby si vypočul Satanove slová. Ten namieta, že sú to len slová, aby ich nepočúval.

Satan odmieta prijať porážku a tak sa premení na rieku, ale Abrahám zaženie jej vlny. Premení sa na hmlu, ale Abrahám ju rozptýli. Nakoniec Satan vsadí na pravdu, odhalí obom pravdu, ako príbeh začal aj ako skončí, že obetovaný bude nakoniec baranček a že sa ani jeden nemusí báť.  Je to len skúška.

Abrahám však nepočúva a kráča ďalej. Stáva sa osamelým. Čo keď Satan hovorí pravdu?  To v ňom vzbudzuje úzkosť, ale kráča ďalej.

Prečo putovali tri dni? Midraš to vysvetľuje tak, že aby druhí nemohli povedať, že konal pod vplyvom šoku a upozorňuje na maximálnu blízkosť oboch zúčastnených. Jeden aby vraždil a druhý, aby bol zavraždený. A pritom sú obaja obeťou.

Počas príprav oltára  sa Izák spýta, čo bude otec robiť s matkou potom?

-Ten, čo nás utešoval doteraz, nás bude utešovať aj naďalej.

Izák prosí otca, aby keď bude matke oznamovať svoj čin, aby bol opatrný, aby si v šoku neublížila.

Až keď Izák leží spútaný, Abrahám emočne zlyháva a začína srdcervúco plakať. Precitá hrôzou a vtedy zaznie z nebies anjelský hlas, aby syna nezabíjal.

Prečo anjelský a nie Boží? Lebo k smrti je potrebného Boha, k záchrane života stačí anjel.

A tu začína Abrahám vyjednávať. Vyžaduje od anjela, aby sa predstavil, potom vyžaduje dôkaz, že nie je poslaný Satanom a nakoniec aj tak odmieta prijať počuté. Keď mu syna prikázal zabiť Boh, tak nech to teraz odvolá tiež On sám. A vtedy Boh ustúpi a sám prikáže Abrahámovi, aby syna nezabíjal.

A tu začína Abrahám voči Bohu hovoriť. Vysvetľuje, že Boží príkaz si od začiatku protirečil s jeho zasľúbením potomstva, ale že túto bolesť vo svojom srdci potlačil a nevyčítal mu nič. Na oplátku žiada, aby až raz v budúcnosti jeho potomstvo bude konať  proti Božiemu zákonu, Boh mlčal. Bude im odpustené, stačí, keď si budú rozprávať tento príbeh. Boh súhlasil. Mal radosť, že ho jeho deti porazili.

Biblia neuvádza Izákov vek v čase zviazania. Rabíni ale učia, že mal 37 rokov, čo odvodzujú od Sárinho veku keď ho porodila(1M 17.17, 21) a veku v čase jej smrti (1M 33.1). Midraš upresňuje Sárinu smrť  príbehom, že v okamihu, keď mal Abrahám obetovať Izáka a anjel ho zastavil, zostúpil Satan k Sáre v podobe Izáka a povedal jej, že ho Abrahám vzal na horu za účelom obetovania. Akonáhle dohovoril, Sára od ľaku vypustila dušu a umrela (midraš Tanchum Vajera).

Hora, na ktorej mal byť Izák obetovaný, bola pôvodne v krajine Amorejcov a hebrejská tradícia ju identifikovala s horou Sion, horou, na ktorej neskôr postavil Šalamún Chrám (2 Kron 3.1), a Boh to videl. Keď Dávid nariadil sčítanie ľudu (2Sam24.1-16), Boh potrestal Izraelitov morom (1Kron 21.15) a potom “…Boh to videl a oľutoval to…”. Gemara učí, že to, že videl je, že videl popol Izákov (a teda zásluhy obete), príp. že videl Chrám. Preto dal tej hore Abrahám meno MORIJA – tam, kde Pán bude vidieť. Tradícia ju teda stotožňuje s horou Sion, kde neskôr v Chráme, Bohu prinášali zápalné obete. Boh tam teda uvidel aj zásluhy chrámových obetí (TB, Berachot 62b). Kto mal možnosť vidieť skalu v Omarovej mešite, o ktorej sa traduje, že je oným balvanom, na ktorom mal byť obetovaný Izák a na ktorom neskôr stála archa zmluvy (aron brit) si určite vybaví aj pozostalé jamky na krv…

Izáka nakoniec naozaj nahradil baran. Rabín Jašiah učil v mene svojho otca, že Boh stvoril barana (1M 22.13) na tento účel, v predvečer prvého Šabatu za súmraku (TB, Pesachim 54a).

Abrahámovu oddanosť Bohu vyjadrenú zviazaním syna Izáka (1M 22.1-19) chápali rabíni ako dôvod pre získanie milosrdenstva pre Abrahámových potomkov, keď sú v núdzi. A tak v 16.stor. v Safede Rabbi Eliezer Azikri vyťažil z tohto výkladu, aby vyprosil milosť pre Abrahámových potomkov v kabalistickej básni Jedid nefeš (Milovaná duša), ktorá sa spieva pravidelne pred Kabalat Šabat v piatok večer (Reuven Hammer: Or chadaš – komentáre k sidur Sim Šalom pre Šabat).

Od Abrahámovej ochoty obetovať Izáka sa zároveň očakáva Božie milosrdenstvo a väčšia inšpirácia veriacich k láske k Bohu a očista kajúcneho (sidur pre všedné dni).

-chanele-

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot ( Praha 2012)
  • Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy (Liptovský Mikuláš 1989)
  • Komentáre ku Sterému Zákonu, Genesis (Trnava 2008)
  • Samuel J. Shultz: Starý Zákon mluví (1991)
  • Daniel Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • Elie Wiesel: BIBLE, postavy a příběhy (Praha 1994)
  • Výklady ke Starému zákonu (Praha 1991)
  • Zenon Kosidowski: Příběhy Mrtvého moře (Praha 1988)
  • Talmud Bavli (1932)
  • Midraš Berešit Rabba
  • Megiddo – http://www.netours.com/content/view/139/26/1/2/
  • Gezer – http://www.timesofisrael.com/discover-gezer-israels-lost-city/

PRIAMO I OKRAJOVO SÚVISIACE ČLÁNKY:

MIDRAŠ

Midraš je zbierka rabínskych výkladov pôvodne tradovaných ústne ako homílie prednášané v synagógach v nadväznosti na aktuálne čítanie z Tóry a Prorokov.

Midraše vznikli po sformovaní Talmudu a pokračovali vo výklade Písma svätého formou alegórie  – sú to akési kázania v podobenstvách s výrazným mystickým podtextom. Ide spravidla o agadický aparát obsahujúci okrem podobenstiev mýty a legendy o slávnych rabínoch, rozprávania o zázrakoch, doplnený o poučenia a pod.

Midraše dali základ neskoršej mystickej tradícii – kabale. Rozvíjali Talmud a bojovali proti pseudomesiášstvu.

Slovo MIDRAŠ má základ v slovese DARAŠ = skúmať, vykladať. Midraše majú pôvod hlavne v gaónskom období (589-1040), ale celkovo siahajú od dôb tana´im (1.stor.n.l.) až do raného stredoveku(14.stor.).

Najznámejší midraš je MIDRAŠ RABA, tzv. VEĽKÝ MIDRAŠ. Ide o rozsiahly zborník textov zo 6.-10. storočia n.l., komentujúcich Tóru, knihu Ezechiela, knihu Kazateľ, Rút, Ester a Veľpieseň. Časť komentujúcich knihu Berešit (1 Mojžišova) sa nazýva BEREŠIT RABA a je pôvodným zdrojom podstatných kabalistických myšlienok, ďalej rozvedených v knihe Bahir aj Sefer Jecire. Ide o stvorenie desiatimi slovami, čo tvorí základ učenia o sefirot; o vieru v tri veci predchádzajúce stvorenie (voda, dych, oheň) a učenie o cimcume (stiahnutí, odpútaní), rozpracované ďalej v Ma´ase Berešit.

Druhý, rovnako známy midraš je PIRKE DE ELIEZER (Výroky rabi Eliezera), v ktorom rabi veľmi podrobne rozoberá témy ako: koncepcia jediného Boha existujúceho už pred stvorením sveta, samotného, nevysloviteľného mena, ktorú neskôr rozvíja Zohar v podobe Vekovitého, Starého dní, či Predka Predkov.

Midraš však nie je vždy len mystický ekvivalent talmudického výkladu agadického charakteru (Midraš Raba, Tanchuma, Jelamudenu, Midraš Tehilim(k Žalmom), Jakut Šimoni), ktorého koncepcia stavia na pokračovaní výkladu toho, čo komentuje Talmud, ale poznáme aj midraše halachické (Mechilta k 2M, Sifra k 3M a Sifrej k 4 a 5M).

Zvláštnosť midrašickej literatúry spočíva v tom, že existencia jedného druhu výkladu nevylučuje existenciu ďalších paralelných.

Podľa Talmudu poznáme štyri rôzne typy výkladu Písma, ktoré môžeme radiť medzi midraše:

  1. PEŠAT – doslovný výklad
  2. REMEZ – alegorický výklad
  3. DERUŠ (DERAŠ) – homiletický výklad
  4. SOD – ezoterický (derech ha-kabala

Akrostich ktorých tvorí slovo PARDES. Ide o skratku prvých písmen, ktorá vypovedá o ceste poznania štyroch mužov, ktorí sa pokúsili o Ma´ase Merkava. Prvý Ben Azai zomrel, druhý Ben Zoma zošalel, tretí Acher odpadol od viery a len (!) štvrtý rabi Akiva obišiel bez újmy (TB, Chagiga 14b).

Iné midraše:

  • Ejcha Raba (komentáre k Žalospevom)
  • Šir Raba (komentáre k Veľpiesni)
  • Ester Raba (kmentáre ku Knihe Ester)

-chanele-

Súvisiace články:

 

TÓRA / TALMUD / MIDRAŠ

TÓRA / TALMUD / MIDRAŠ

Slovo Tóra sa prekladá ako “zákon”, či “učenie”.

Pred prvým Churbanom (=spustošenie, zničenie; 586 p.n.l.) Izraeliti rozumeli pod slovom Tóra Päť kníh Mojžišových.

Po druhom Churbane (70 n.l.) boli sväté písma konečne usporiadané a v 7. storočí kodifikované Masoretmi (rabínski učenci). Od tej doby sa pojmom Tóra nezvykne označovať len Päť kníh Mojžišových, ale aj celá biblická literatúra (Torah šebichtav = Tóra písaná) a aj talmudistická literatúra (Torah šebe al-pe = Tóra ústna).

Tóra písaná je vlastne “Starý Zákon”, ako ju nazývajú kresťania a delí sa na tri časti. Tóru (Päť kníh Mojžišových; inak tiež “Mojžišova Tóra”, alebo “Tóra pravdy”), Neviim – Proroci a Ketuvim (Spisy).

V hebrejčine nazývame všetky tri časti termínom “TaNaCH”, podľa prvých písmen jej častí.

051foto: autorka

(“Tanach” – kódex)

Tanach je písaný v hebrejčine a aramejčine. Možno ho nazvať aj najväčšou zbierkou historickej a epickej literatúry a poézie. “Ak niekedy nejaká kniha pohla svetom, bola to Tóra”(Dagobert D. Runes: Slovník Judaizmu).

Mnohí rabíni hovorili o Tóre ako o knihe, v ktorej sú odpovede na všetky otázky.

V najväčšej úcte sa má Päť kníh Mojžišových, ktoré sa čítajú cyklicky rok čo rok. Názvy jednotlivých kníh sa odvodzujú od prvého slova každej z nich. 1.Mojžišova – Berešit (Na počiatku), 2. Mojžišova – Šemot (Mená), 3.Mojžišova – Vajikra (A zvolal), 4.Mojžišova – Bamidbar (Na púšti) a 5.Mojžišova – Devarim (Slová; čiže “Reči” – tj. Mojžišove). Tie sa delia na sidry (synonymum = perašot), týždenné oddiely čítané na šabat, v pondelky a štvrtky. Potom mimoriadne cez sviatky, v novmesiac a na pôsty. V celkovom počte ich je 54. Prvá sidra knihy Berešit sa začína čítať na jeseň na sviatok Simchat Tóra a v priebehu roka sa prečíta všetkých päť kníh. Ku každej sidre sa na šabat pripojuje ešte haftara – čítanie z prorokov, obsahom nadväzujúca na čítanie z Tóry. Názvy sidier sú opäť odvodené z počiatočných slov príslušného biblického textu.

V synagóge sa číta Tóra z pergamenového zvitku (megila), ktorý sa bežne nazýva Sefer Tóra – Kniha Zákona/Učenia, čiže Náuky.

Neviim sa delia na dve časti. “Prví proroci” (Jozue, Knihy Sudcov, Samuelove knihy, Kráľovské knihy) a “Neskorí proroci” (Izajáš, Jeremiáš, Ezechiel a 12 menších prorokov).

Ketuvim zahrňujú v sebe liturgickú poéziu a múdroslovie. Patria do nich Žalmy, Príslovia, kniha Jób, Veľpieseň, Rút, Jerimiášov plač, Kazateľ, Kniha Ester, Daniel, Ezdráš, Nehemiáš a Kroniky.

Historici zaraďujú vznik Tóry približne do obdobia spred 3 500 rokov. Najskôr bola za svätú považovaná len Tóra (Päť kníh Mojžišových), len tesne pred začiatkom nášho letopočtu, boli kanonizované aj prorocké knihy.

Celá písaná Tóra je doslova preplnená prikázaniami (micvot), toleranciou a ohľaduplnosťou. Je akýmsi návodom na každodenný spôsob života, realizáciu harmónie so svetom, návodom ako by mal človek žiť.

Tóra bola pre Židov v diaspóre (hebr.= galut) tým jediným čo si so svojej krajiny so sebou odniesli. I napriek utrpeniu, ktorému boli vystavení, či už v pogromoch, alebo v období inkvizície, svojej viery sa nezriekli a považovali Tóru vždy za svoj najväčší majetok, aký len mohli mať a zakaždým, keď zmenili svoje bydlisko, prvé, čo stavali hneď po synagóge, boli školy na vyučovanie Tóry.

Tóra ústna má podľa tradície tiež  svoj pôvod už v dobe zjavenia na hore Sinaj a už vtedy bola akýmsi výkladom Tóry písanej. To, že bola dlhú dobu tradovaná len ústne, má svoju odozvu aj na vzniku jej názvu. Pôvodne totiž nemala byť písomne fixovaná, aby sa zabránilo jej “skostnateniu” – aby zostala večne živá. Keď však po zničení 2.Chrámu (=2.Churban) a strate štátnej samostatnosti hrozilo, že v dôsledku rozptýlenia do ostatných národov (hebr.: galut; gréc.: diaspóra), by mohla upadnúť do zabudnutia, došlo k spísaniu ústnej tradície. Tak vzniklo obrovské mimobiblické dielo judaizmu – Talmud.

Delí sa na dve časti – halachu a hagadu. Halacha – “Chodenie” (tj. Ukazateľ cesty) pojednáva o pravidlách vo všetkých oblastiach života. Zaoberá sa životom veriacich až do podrobností. Nie je nemenná, ale je determinovaná vývojom,  no zároveň kladie veľký apel na tradíciu. Ešte aj dnes smie byť obohacovaná o nové poznatky.

Obsahuje diskusie, týkajúce sa poľnohospodárstva, sviatkov, manželského a civilného práva, modlitieb, rituálnych predpisov; vedených Tanaitmi (učenci z prelomu 1.stor.p.n.l. a 2 stor. n.l.), ktoré boli potom na prelome 2. a 3. storočia kodifikované Jehudou ha-Nasim. Ten ich spísal v diele, ktoré sa nazýva Mišna – “Opakovanie”,  a ktoré sa člení na šesť oddielov nazývaných “sedarim”, alebo tiež “Šiša sidrej mišna”.

Prvý oddiel sa nazýva “Zeraim” (Semená) a pojednáva o zákonoch o požehnaniach a modlitbách, o siatí, o poplatkoch a daroch pre kňazov, či chudobných pri žatve.

Druhý “Moed” (Sviatky) sa zaoberá Sobotou, sviatkami, zakázanými prácami, predpísanými obradmi.

Tretí “Našim” (Ženy) hovorí o manželstve, zásnubách, svadbe, rozvode a sľuboch.

Štvrtý “Nezikin” (Škody) zas o možnom poškodení a tým následnom súkromnom i trestnom práve, o mravných zásadách a pravidlách. Obsahuje tiež známy traktát Pirkej Avot (Výroky otcov), ktorý pre svoju populárnosť býva vydávaný aj samostatne, nie len ako súčasť Talmudu.

Piaty “Kodašim” (Sviatosti) pojednáva o zákonoch obetí a posledný šiesty “Tohorot” (Čistota) sa zaoberá rituálnou čistotou pri službe kňazov i predpismi zdravotnými.

Tieto diskusie a komentáre k Mišne boli spísané a doplnené o ďalší materiál, ktorý Jehuda ha-Nasi pri svojom spisovaní nepoužil. To je tzv. Gemara. Gemaru rozoznávame Jeruzalemskú a Babylonskú, podľa miesta jej vzniku. Konečnú úpravu Jeruzalemskej Gemary dokončili v 4.stor. n.l. a Babylonskú na prelome 5. a 6. stor. n.l.

Hagada – “Rozprávanie” sa zas zaoberá etickými a filozofickými otázkami, ktoré sprístupňuje čitateľovi v podobe príbehov, podobenstiev a múdroslovia. Je doplnením halachy a čitateľsky je prístupnejšia než halacha.

Gemara spolu s Mišnou tvoria spolu TALMUD. Podľa Gemary Jeruzalemský, alebo Babylonský – známe dielo, Židmi tak milované a starostlivo študované a v minulosti okolitými národmi nenávidené, až v niektorých prípadoch kresťanskou cirkvou pálené na hraniciach, kvôli svojej “údajnej” zhubnosti a kacírstvu.

Talmud je “synonymom židovstva”  (J.Franek) a základom ortodoxného židovstva. Je to vlastne súhrn židovského zákona, poznania, múdrosti, pojednáva o všetkých oblastiach ľudského života.

Celá Mišna, obsiahnutá v Talmude, býva vydávaná aj samostatne, doplnená o Maimonidov predslov a iné komentáre. V bežnej reči býva slovo Gemara  aj náhradou termínu Talmud.

Jeruzalemský Talmud sa skladá hlavne z halachy, Babylonský je obsiahlejší a získal takmer kanonickú platnosť a to aj napriek tomu, že vo väčšej miere (cca 2/3) obsahuje hagadu. Vysvetliť to možno tým, že v minulosti mal veľmi veľký vplyv a teda aj autoritu. Štúdiom Talmudu sa zaoberajú hlavne študenti ješív (vysoká rabínska škola). Jednou z najstarších a najvýznamnejších ješív v Európe, bola do r. 1939 ješiva v Bratislave. V súčasnej dobe je vo východnej a strednej Európe len jedna jediná ješiva v Budapešti.

V minulosti bola každá škola vedená známym učiteľom, podľa ktorého niesla aj svoje meno. Najznámejším z nich bol Hilel, ktorý celé učenie Tóry vyjadril jedinou vetou: “Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili Tebe”.

Slovo Talmud je vlastne podstatným menom, odvodeným od slovesného kmeňa slova “učiť sa”. Presnejšie by teda bolo používať na jeho označenie slovné spojenie Talmud Tóra (Učenie Tóry), ale to slúži na označenie výučby Tóry v chederoch, ktoré bývajú zriaďované pri synagógach, pre deti veriacich.

Štúdiu Talmudu napomáha jeho optické členenie. Uprostred je výrok Tóry, týkajúci sa diskusie, okolo neho je menším písmom napísaná mišna, za ňou gemara oddelená hláskami GM a na okrajoch sú ešte menšími písmenami dodatočné komentáre, predovšetkým najvýznamnejšieho komentátora Talmudu, Rašiho, ale aj iných.

Je zaujímavé, že toto členenie vymyslela údajne dcéra pre svojho otca, aby mu tým uľahčila štúdium a zbavila ho tým veľkého množstva kníh uložených na stole.

016foto: autorka

(“TB, traktát Pesachim”)

Súhrnným kódexom halachy je tzv. Mišnej Tórah (Opakovanie Tóry) napísaná rabim Moše ben Maimonom, čiže Maimonidesom, v 12.stor. n.l. Pôvodne sa tak volala posledná z piatich kníh Mojžišových.

014015foto: autorka

(“Mišne Torah”)

Je to najhlavnejšie dielo, v ktorom sú usporiadané celé halachické diskusie Talmudu, inak nazývané aj Maimonidov kódex, alebo tiež Jad Chazaka (Silná ruka), podľa 14-tich častí, z ktorých pozostáva a ktoré v gematrii dávajú číselnú hodnotu slova “jad” (ruka).

Iným spôsobom pre zachovanie ústnej Tóry bol a je Midraš (výklad, skúmanie), ktorý je výkladom k jednotlivým biblickým knihám. Poznáme halachické, aj hagadické midraše. Ich doba vzniku ďaleko presahuje obdobie ukončenia písania Talmudu a dosahuje až do obdobia 12.stor. n.l.

Štúdium Tóry je údelom a dedičným právom každého Žida. Je to jeho svätá povinnosť, pretože je napísané: “Lebo jeho potešenie je v Tóre Božej a nad JEHO Tórou premýšľa vo dne v noci”. A múdri Talmudu o tom rozprávajú: “Rabi Jošua ben Levi kedysi povedal: Ktokoľvek sa nenamáha nad Tórou, je v neprávosti Božej. A rabi Jochanan ben Zakaj: Ak si sa naučil veľa Tóry, nedávaj žiadnu zásluhu sebe, lebo k tomu si bol stvorený”.

Vo všeobecnosti možno Tóru a Talmud nazvať židovským učením v celej svojej šírke.

Štúdium Tóry a jej plnenie nie je samozrejme všetko. Musí byť spojené súbežne s poctivou prácou a dobrými skutkami. To je základ a podstata židovstva.

-chanele-

upravené pôvodné vydanie: INTRO č.6 a č.7/1994-95

Súvisiace články: