OSUD CHRÁMOVÝCH PREDMETOV PO DOBITÍ RIMANMI

OSUD CHRÁMOVÝCH PREDMETOV PO

DOBITÍ RIMANMI

V dejinách Chrámu sa udiali dve veľké znesvätenia a následné zbúrania Jeruzalemského Chrámu – tzv. churban. Prvý churban predchádzal babylonské zajatie (6.stor.p.n.l.) a druhý churban sa udial v čase dobitia Rimanmi 1.stor.n.l.).V oboch prípadoch hovoria legendy o veľkej snahe  ukryť chrámové predmety.

Podľa Naftali ben Jicchaka Elchanana bolo množstvo chrámových nádob odnesených už do Babylonskej ríše a ukrytých ako v Babylone, tak aj v Bagdáde, Barsife a na iných miestach. Podľa legendy majú tam byť ukryté až dovtedy, kým sa v Izraeli nechopí moci spravodlivý kráľ a kým sa všetky kmene izraelské nezhromaždia v zemi izraelskej.

V Babylonii našiel údajne miesto spočinutia aj Šalamúnov trón vyrobený zo slonoviny. Odviezol ho tam Nabúkadnesar po zničení Jeruzalema. Odtiaľ, podľa tradície putoval do Perzie (dobitie Babylonie perzským kráľom Kýrom), potom do Grécka (helenistické obdobie) až nakoniec údajne skončil v Ríme (dobitie Rimanmi). Svedectvo o ňom v Ríme podáva rabi Eliezer (Ester raba 1.10).

Drvivá väčšina chrámových predmetov padla za obeť Rímskej ríši. Jozefus Flavius uvádza, že po 2.churbane boli chrámové nádoby odvezené do Ríma do cisárskeho paláca. Podľa legendy, keď Tito v chráme rozrezal chrámovú oponu, vytryskla z nej krv. Rabi Josi tvrdil, že keď v 2. stor. n.l. navštívil Rím, tento záves videl aj so zachytenými kvapkami krvi (J.Flavius: Vojna židovská, VII, 8,7; Tosefta Jom ha-kipurim 3.8; TB Gittin 56b, Suka 5a) a táto vždy na Jom Kipur nanovo vytryskne.

Rovnako tak skončili podľa legendy v Ríme aj bronzové stĺpy z Chrámu. Spomína ich známy židovský cestovateľ Benjamin z Tudely (Španielsko), ktorý v 12. stor.n.l. navštívil Rím (Berešit Raba 33.1; Cesty rabiho Benjamina z Tudely).

Ten istý cestovateľ spomína aj zlatú menóru, o ktorej mu rozprávali Židia so Stredomoria, že je spolu s ostatnými predmetmi ukrytá v Ríme – v krypte kostola San Giovani in Laterano, kde ich dal uložiť Titus.

Podľa Stefana Zweiga bola prenesená späť do Jeruzalema. Francúzsky archeológ Paul Veyne  si myslí, že menóra sa nachádza potopená na morskom dne pri Kartágu, kde sa potopila pri stroskotaní vizigótskej lode, ktorej posádka predtým vydrancovala Rím.

Sú aj iné verzie: Vatikán (ktorý ale stále neodpovedá na výzvy izraelskej strany o spoluprácu v tomto ohľade), rieka Tibera, alebo jej roztavenie pre cirkevnú pokladnicu. Iná legenda hovorí o jej uložení v Rennes-le-Chateau v Prevorstve sionskom, kde ju v 19.stor. objavil kňaz Béranger Sauniere a poslúžila mu na financovanie rekonštrukcie kostola (je otázne, či by mal svedomie, aj keď bol kresťan, niečo také dať roztaviť?). (Salomon Malka: pod Titovým oblúkom, Armand Colin, 2011, Francúzsko).

Prevoz menóry do Ríma opísal podrobne Jozefus Flavius. Bola tam dovezená spolu s oponou, rituálnymi nástrojmi a stolom na predkladané chleby.

Zarážajúc je, že menóra zobrazená na reliéfe Titovho oblúku v Ríme, má osemboký podstavec, kdežto tá v Tóre je opisovaná , že stojí vraj na podstavci na troch nohách (?). Je na reliéfe teda skutočne menóra z Chrámu? Možno sa autori reliéfu nezapodievali takými detailmi   ako je podstavec,  a viac ich zaujímali ľudské postavy dobyvateľov? Šlo len o glorifikáciu ich činov? Je pravda, že pre Židov boli posvätné texty dôležitejšie než zlaté predmety z Chrámu. Po dobití Jeurzalema, mnohí utekali k Mŕtvemu moru, aby tam v jaskyniach spomínané texty ukryli. A aby to mohli urobiť nebadane, zlato z chrámu nechali napospas Rimanom ako návnadu.  Podobne sa dostali mnohé texty do jaskýň v Qumráne. Preto sú tak rôznorodé, akoby ani nepatrili jednému spoločenstvu. (S.Malka: Pod Titovým oblúkom/Sous l´Arche de Titus).

A existujú ešte dve zaujímavé legendy. Jedna z nich má dokonca dvojakú podobu. Hovorí sa, že svietnik bol odnesený do Konstantinopolu, kde bol uložený v paláci cisára Justiniána.  Ten zo strachu pred možnou kliatbou ju vrátil do Jeruzalema, kde dal pre ňu vybudovať kostol. Ten bol pri zemetrasení zničený. Archeologické vykopávky však nepreukázali, že by sa v jeho ruinách nachádzalo čo i len niečo podobné menóre.  Druhá doplňujúca legenda rozpráva o kresťanských sviatkoch, pri ktorých bývala pravidelne zapaľovaná ešte  v 10.stor.n.l.

No a nemenej zaujímavá legenda považuje za legendárnu menóru – bronzový (!?) svietnik z Chrámu sv. Víta v Prahe, ktorý bol údajne do Čiech privezený ako vojnová korisť po bojoch v Taliansku v 12.stor.n.l. (Z.Vilnay: Legendy Jeruzalema, Volvox Globator, Praha 2000).

O tom, kde by mohla byť Archa zmluvy si povieme v niektorom z budúcich článkov.

-chanele-

súvisiace články:  1./  Archa zmluvy – kde sa nachádza?

2./ Archa zmluvy a jej egyptské predobrazy

3./Nachádza/-la sa Archa Zmluvy v Egypte?

MENÓRA

MENÓRA

Menóra (sedemramenný svietnik) je symbol s nadzmyslovou podstatou. Vo svojej podstate nie je ničím iným, než prostriedkom spätného pôsobenia na človeka zo sveta duchovna.

Sedemramenný svietnik – symbol judaizmu, má svoj pôvod v Tóre, v knihe Šemot (2M) v sidrách Teruma (2M 25.1-27.19), Tecave (2M 27.20-30.10), Pekude (2M 38.21-40.38) a v knihe Vajikra (3M) v sidre Emor (3M 21.1-24.23).

Bol vyrobený z jedného kusu čistého tepaného zlata, bohato zdobený. Plnil sa čistým olivovým olejom a stával na južnej strane svätyne, kde bol umiestnený pred oponou Svedectva v Stane Stretávania, oproti stolu na predkladané chleby a podľa príkazu musel horieť od večera do rána (2M 25.31-40; 27.20-21; 40.24-25; 3M 24.1-4).

Neskôr, keď bol postavený Šalamúnov Chrám, sa svietnikov používalo desať (1Kr 7.49; 2 Kron 4.7).

Po prvom Churbane v r. 586 p.n.l., sa všetky posvätné predmety (klej kodeš) z Chrámu stratili ako vojnová korisť Antiocha IV. Epifana. A tak bola vyrobená nová zlatá menóra Júdou Makabi (1Mak 4.49), ktorá bola potom v Herodovom Chráme nahradená väčšou a honosnejšou.

Po druhom Churbane (70 n.l.), po dobití Rimanmi, bol odnesený cisárom Titom do Ríma, ako trofej. Táto udalosť je zachytená na Titovom oblúku, na Rímskom Fóre, postavenom na pamiatku víťazstva, Rimanmi. Predpokladalo sa tým, že sa tak naveky podarí uhasiť svetlo Izraela. Pravda je však opakom, svetlo Tóry, ktoré je príkazom (Prísl. 6.23), žiari ďalej.

047foto: autorka

Od počiatku diaspóry bol sedemramenný svietnik používaný predovšetkým na synagogálnych mozaikách.

Kabala v ňom vidí sedem nižších emanácií Boha, ktoré sú súčasťou desiatich sefirot a zároveň troch nižších svetov, Ólam Berija, Ólam Jecira a Ólam Asija.

Svieti v ňom šesť svetiel rozdielnej “činnosti”, spojených v siedmom svetle, ktoré je vo svojej “činnej podstate” totožné s ostatnými šiestimi svetlami súčasne. Prostredníctvom neho žiari vo všetkých ono známe “Svetlo svitania prvého dňa stvorenia” – Ór Bahir – tvorivý lúč, v ktorom je obsiahnuté všetko stvorenie, vo všetkých svojich podobách a pôsobeniach, získavajúce svoje priame pôsobenie vo svetoch, známym “Jehí ór” – Buď svetlo!

Jeho rozžiarenie v prvý deň bolo tak zmesou všetkých ostatných svetiel, žiariacich naraz a rovnako, neprekážajúc si  navzájom, pretože vo svojej pravej podstate sú len jedným jediným; rovnako ako sú v prvom dni stvorenia obsiahnuté všetky ostatné dni stvorenia.  Takže všetky svetlá sedemramennej menóry sú vlastne “Ór Bahir v činnej podstate” a vplyvom pôsobenia NAJVYŠŠIEHO horia vo všetkých sférach rovnako.

Sedemramenná menóra je tak zdrojom svetla, ktoré rozpínajúc sa prúdi do najvyšších svetov a súčasne v ňom sa všetky ostatné svetlá rozplývajú. Svetlo z neho vychádzajúce tak cez všetky svety smeruje až k Bohu a späť, a my, prepojení s ním cez jednotlivé sefiry s NÍM, získavame tak vyššiu duchovnú podstatu.

Menóra je tak symbolom svetla a duchovna a jej svetlo upozorňuje na prevahu ducha nad hmotou. Tak, ako izraelský ľud tým, že prijal na seba bremeno Tóry, ju jej plnením vyžaruje do priestoru a času, tak aj menóra vyžaruje zo seba samú Tóru a svetlo, ktorým je, a ktoré sa stalo príkazom.

Podľa kabalistov, vo svätyni, na mieste, kde je umiestnená menóra, sídli Šechina (Božia prítomnosť, Talmud Meg.21b) a v samotnej svätyni je analogicky vyjadrené samo vyžarovanie z  makrokozmu, cez sféry, v poradí ako bol svet tvorený.

Prvému dňu stvorenia, kedy bolo stvorené svetlo a “Duch Boží sa vznášal nad vodami”, zodpovedá vymedzenie priestoru vo vnútri svätyne pre Šechinu, vznášajúcu sa medzi cherubmi (hebrej keruvím) Archy zmluvy a Tórou v nej uloženou, z ktorých vychádza ono svetlo, ktoré ožiari svet a je príkazom (3M 16.2).

Druhému dňu stvorenia a “oddeleniu vody od vôd” potom prináleží oddeleniu metafyzickej sféry od sféry fyzickej a to medzi Archou zmluvy a príbytkom (2M 26.31-33).

Paralelne s tretím dňom stvorenia, kedy “zem vydala rastliny”, súvisí stôl s predkladanými chlebami, ktorý je akoby výzvou človeka k posväcovaniu potravy (príkazy kašrútu) ponúkané mu Božou milosťou, ktorú predkladané chleby majú pripomínať.

Štvrtému dňu a “vzniku nebeských svetiel” zodpovedá samotná menóra, svetlo Božieho slova, prostredníctvom nej šíreného.

Piaty deň a “stvorenie živočíchov” má paralelu v obetnom oltári;

šiesty deň stvorenia, kedy bol nakoniec “stvorený človek”, nachádza svoj obraz v osobe veľkňaza, zástupcu ľudu a prostredníka Božieho, ktorému zasvätil svoj život a tým oživuje svätyňu v zhromaždení. Je akýmsi prototypom ľudského duchovného naplnenia.

Posledný siedmy deň – Šabat, ideálny obraz svätosti uskutočnený v čase, získava cez svätyňu uskutočnenie v priestore.

-chanele-

pôvodné vydanie: INTRO č.4, 5, 6 rok 1994/5