TOLEDOT 2. – PREDAJ PRVORODENSTVA

Izák mal štyridsať rokov, keď si zobral Rebeku za ženu a šesťdesiat rokov, keď sa narodili Jákob a Ezau. Rebeka bola rovnako neplodná ako Sára (1M 11.30) a Ráchel (1M 29.31; 30.22).  Akoby vyvolenosť bola závislá na Božom zázraku, kedy život vzniká tam, kde je pôvodne nemožné.

Rabín Júda učil, že Rebeku po 20-tich rokoch neplodnosti vzal Izák na horu Morija, na miesto, kde bol zviazaný a tam sa za ňu modlil a Boh ho vyslyšal, na čo Rebeka otehotnela (Pirke de rabi Eliezer, kap. 32).

Rava zas hovoril:  Nakoľko mal Izák 40 keď  si zobral Rebeku (25.20) a porodila, keď mal 60 (25.26), 20 rokov žil s neplodnou manželkou. Z toho vyvodzoval, že bola neplodná.

Rav Nachman bol toho názoru, že neplodný bol pôvodne Izák a vedel o tom. Vyvodil to z 1M 25.21. Rabín Izák zas tvrdil, že neplodní boli obaja a prosili jeden za druhého (TB, Jevamot 64a).

Podľa Rašiho, Boh vypočul ohľadom potomstva Izáka a nie Rebeku, pretože modlitba spravodlivého, ktorý je zároveň synom spravodlivého ( Izák, Abrahám) je viac ako modlitba spravodlivého, ktorý je dieťaťom zlého človeka (Rebeka, Betúel).

Reš Lakiš učil, že modlitby sú ako vidly. Tak ako preložia snop obilia z miesta na miesto, tak modlitby spravodlivého otočia v mysli Boha prísnosť na milosrdenstvo (TB, Sukah 14a; Jevamot 64a; GnRb 63.5).

Podľa rabi Nehemiu, Rebeka otehotnela nakoniec preto, že si zaslúžila, aby z nej vyšlo potomstvo, z ktorého vzíde 12 izraelských kmeňov (GnRb 63.6).

Keď bola tehotná a cítila, že v jej lone prebieha akoby boj, že sa synovia zrážali v jej živote. Túto skutočnosť vysvetľujú rabíni v súvislosti s ich budúcim vzťahom k Bohu. Stávalo sa to vraj, keď prechádzala Rebeka okolo pohanského chrámu –  vtedy chcel z jej lona vyjsť Ezau a to podľa slov “Hriešnici sú na scestí už od lona matky” (Ž 58.4; GnRb 63.6; Raši) a inokedy, keď šla okolo miesta zasvätého Hospodinovi, pokúšal sa z lona dostať von Jákob lebo je napísané: “Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa” (Jer 1.5).

Podľa Gur Arjeho symbolizuje ich zápas vesmírne sily pri stvorení, pretože podľa jeho úsudku nemohli byť predsa chlapci pred narodením  ovplyvnení náklonnosťou k dobru alebo zlu.

Podľa R. Hoffmana ich zápas v lone matky, symbolizuje ich skutočné budúce zápasy a Talmud upresňuje, že nikdy nebudú pri moci súčasne (TB, Megila 6a).

Rebeka sa šla pýtať Hospodina, prečo je to tak. Podľa tradície mohla použiť len legálne prostriedky ako sú napr. urim a tummim – veštecké kamene, ktoré používal neskôr aj Áron a nosil ich v náprsníku. Boli bežným spôsobom dopytovania sa Boha. Odpoveď bola áno, alebo nie. Podľa jednej tradície sa jednalo o biely a čierny kameň, podľa inej o kameň biely a tmavý kus dreva. Z kontextu sa dá ale vyvodiť, že vyhľadala pravdepodobne proroka.

Rabín Iddi učil, že Boh hovoril skrze anjela, keď vysvetľoval Rebeke dôvody boja v jej lone (GnRb 67.9). Aj Maimonides učil podobne, keď tvrdil, že človeku nie je dané poznať Božie úmysly, ale môže byť informovaný o nich prorokom. Dopytovať sa šla pravdepodobne do Eberu a tam hovorila s anjelom, ale niektorí sú toho názoru, že to sa anjel volal Eber (Maimonides: Sprievodca tápajúcich).

Nakoniec sa narodili dvaja chlapci. Prvý prišiel na svet ryšavý a celý chlpatý i pomenovali ho Ezau a za ním druhý chlapček, pridŕžajúci sa päty prvorodeného. Pomenovali ho Jákob. V päte je náznak ambícií mladšieho brata získať pvorodenstvo úskočnou formou. Raši však s obľubou interpretoval slová midrašu, že prvý bol počatý Jákob a preto, keď sa narodil ako druhý v poradí, musel si svoje prvorodenstvo vybojovať späť, hoci aj podvodom. Pretože mal morálne právo na duchovné dedičstvo, ktoré sa v rámci prvorodenstva, spolu s majetkom tiež odovzdávalo (Chumaš). V starozákonnej dobe, otcom vyslovené požehnanie odovzdáva nie len materiálnu prosperitu, ale pripája sa k nej aj duchovný rozmer. Slová mali v tej dobe veľmi veľkú moc.

Nakoniec, prešmyčkou slová prvorodenstvo a požehnanie veľmi úzko súvisia → BCHORA (בכרה) = prvorodenstvo a BRACHA (ברכה)= požehnanie.

Prvorodený mal v Izraeli mimoriadne postavenie. Verilo sa, že je prvotinou otcovej sily a mužstva (1M 49.3) a že teda zdedil aj jeho najlepšie vlastnosti.

Majetok sa po smrti otca rozdelil do toľko častí, koľko bolo synov, plus jeden diel naviac a ten sa pripočítaval k dielu prvorodeného (4M 21.17; 2 Kr 2.9). A práve tejto časti sa Ezau vzdal. Takže vydedený neostal, ak si niekto myslel práve toto.

Pri dvojčatách  bol prvorodený  ten, kto prvý vyšiel z lona (1M 25.24; 38.27-50; 1 Kron 2.4). Nerozlišovalo sa, či je z obľúbenej ženy alebo nie (5M 21.5). Ak sa previnil, bolo možné prvorodenstvo odňať (1M 49.3; 1 Kron 5.1). Bolo dokonca prenosné (de Vaux), čo poukazuje na slobodu milosti Božej, ktorá určuje cestu človeka. Príbeh dokazuje, že najstarší nemusí byť nositeľom požehnania.

Etymológia mena Jákob pochádza zo slova AKEV – päta, ale súvisí aj s adjektívom AKÓV – ľstivý, zradný, s ktorým súvisí tiež sloveso AKAV – podviesť (27.36). Meno Jakob je ale pôvodne amorejského pôvodu. Zachovalo sa na množstve hlinených klinopisných tabuliek v podobe JAQUB-ILA tzn. “nech boh El ochraňuje”. Hebrejská podoba JA´AKOV je len jeho skrátenou formou, ktorá je už bez teoforickej koncovky EL (Heriban). Význam o úskočnosti a podvode by tým pádom bol na meno Jákob len dodatočne naštepený a pôvodne by toto meno znamenalo Božiu ochranu, čo vo výsledku aj korešponduje s príbehom a tým ako nakoniec dopadol.

Ezau býva nazývaný Edómom, ako jeho zakladateľom a býva dávaný do súvisu s červenou farbou, ktorá podľa midrašu i Rašiho mala byť symbolom jeho budúceho prelievania krvi (GnRb 63,8; Komentáre ku Genesis). Názov EDÓM totiž etymologicky súvisí so slovami ADMONÍ a ADÓM, ktoré oba znamenajú červený. Avšak, sú aj názory, že slovo ADMONÍ nesúvisí s farbou, ale výlučne s ochlpením a vtedy býva pôvod mena Ezau vysvetľovaný, že pochádza asi zo slova, ktoré sa žiaľ nedochovalo a znamenalo “chlpatý”.

Aj Dávid, kráľ Izraela bol ryšavý, preto sa ho prorok Samuel zdráhal pomazať, lebo sa obával jeho budúceho krviprelievania. Boh ho však uistil, že bude zabíjať len v súlade s pravidlami rady starších (midraš).

EDOM ako národ Ezauových potomkov, súvisí nie len s červenými vlasmi a krvou, ale aj červenou farbou šošovice a vyjadruje tým jeho odsúdenie za predatie prvorodenstva (Rašbam).

Sforno vysvetľuje, že Ezau bol tak pohltený lovom a divokým spôsobom života, že aj jedlo rozlišuje len po farbe (nenazýva ho, že je to šošovica, sa dozvedáme až neskôr).

Ezau bol lovec, žil v oblastiach blízkych modlárstvu a teda pohanskému kultu (Jer 13.27, 17.3; 1M 27.1-4).

Jákob je dávaný na roveň Jóbovi (Job 1.1), Noemu i Abrahámovi (1M 6.9; 17.1). Býval v stanoch a to je symbol obecenstva s Bohom (Ž 78,67) a domom(2S 20.1), uprostred ktorého je Hospodin (5M 23.15). Je označovaný termínom TAM – bezúhonný, priamy.

Ezau teda pýtal šošovicu ma zjedenie, lebo práve sa vrátiac z lovu, na ktorom asi nič neulovil, je veľmi unavený a hladný. Jákob využil príležitosť a pýtal si na výmenu za šošovicu prvorodenstvo. Ezau bez okolkov súhlasil, lebo, že načo mu je prvorodenstvo, keď aj tak kedykoľvek môže zomrieť.

Toto jeho zdôvodnenie rozhodnutia je vysvetľované dvoma spôsobmi:

  1. že bol neustále vystavený nebezpečenstvu, a teda si nebol istý do kedy bude žiť (Ramban)
  2. riešil predtým s Jákobom, že čo prináša obetná služba prvorodeného a ten  mu vysvetlil, že sa spája s viacerými zákazmi i možným trestom smrti, ak je táto sprevádzaná požitím vína alebo s dlhými vlasmi (TB, Sanhedrin 22a). Nato Ezau povie: Idem teda zomrieť pre prvorodenstvo, čo je potom na ňom také, aby som ho mal chcieť? (Raši).

To, že sa jedná o šošovicu sa dozvedáme až po odovzdaní prvorodenstva Jákobovi, čo zdôrazňuje Ezauovu pudovosť, že tak dôležitú vec ako je prvorodenstvo, predal za obyčajnú šošovicu (rabi Bachja). A jeho právo prvorodeného preto pre neho tým pádom nemalo hodnotu ani predtým, ani potom (Chumaš).

Šošovica má veľmi vysokú nutričnú hodnotu. Pre svoju dostupnosť i nízku cenu, bývala v Oriente nepostrádateľnou a častou súčasťou stravy, predovšetkým medzi nižšie postavenými spoločenskými vrstvami.

Podľa Talmudu ju Jákob varil preto, že bol deň výročia Abrahámovho úmrtia. Šošovicu bolo zvykom jesť medzi pozostalými (TB, Bava Batra 16b), lebo vraj tak ako šošovica nemá ústa, tzn. rýhu na struku, ktorá struk otvára ako ústa, narozdiel od ostatných strukovín, tak má mlčať a len ticho sedieť aj pozostalý, akoby bez úst. A tiež tak, ako je šošovica okrúhla, tak tak sa smútok pozostalých dokotúľa raz na každého (TB, Bava Batra 16b).

Existujú aj pochybnosti, či sa naozaj pôvodne  jednalo o šošovicu. “To červené” mohlo byť aj “krvavé”.  ADÓM → DAM (krv). Čo keď nu Jákob podal čosi, čo potom už pod prísahou musel vziať (dvojitý úskok?). Alebo chcel úmyselne načerpať novej sily z krvi, ako bývalo v pohanských národoch v tej dobe zvykom, že sa pila aj krv zabitých zvierat a nepriateľov, aby sa získala ich sila?

© chanele

ZDROJE:

  • Pět knih Mojžíšových včetně Haftarot (Praha 2001)
  • Výklad ke SZ, I. (Praha 1991)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (BA 2001)
  • Pirke de rabi Eliezer (Londýn 1916)
  • Pesikta de rav Kahana
  • Midraš Rabba
  • Der Babylonische Talmud (Berlín 1933)
  • Talmud Bavli (Jeruzalem 2014)
  • Rašbam: Komentáre k Tóre (NY 1989)
  • Raši:  Komentáre ku Genesis (Brooklyn 1995)
  • Maimonides: Sprievodca tápajúcich, 2.časť, kap.41 (NY 1956)

 

MYSTICKÝ VÝZNAM OBRIEZKY

Keď mal Abram 99 rokov zjavil sa mu Ha-Šem a riekol mu: “…Ja som Boh Všemohúci, kráčaj predo mnou  a buď čestný (hebrej.:tam; priamy) (hebrej. tiež dokonalý), uzavriem zmluvu medzi mnou a tebou a preveľmi ťa rozmnožím…staneš sa otcom mnohých národov…Abrahám bude tvoje meno…všetko mužské, nech je medzi vami obrezané. Dajte si obrezať mäso svojej predkožky a bude to znamením  zmluvy medzi mnou a vami, keď je obrezaný každý kto má osem dní medzi vami…a to v dome narodený sluha, ako aj od cudzincov za peniaze kúpený…” (1M 17.1-14).

Hebrejský termín pre obriezku je BRIT MILA (hlm tyrb))) = zmluva obriezky. Niekedy býva nazývaná aj Zmluva krvi. Odstraňuje sa pri nej predkožka, hebrej. ORLA (  עורלה  ). Pôvodne tento termín označoval ovocie novozasadeného stromu, ktoré sa prvé tri roky nesmelo  konzumovať, vo štvrtom bolo považované za posvätné a muselo sa ako prvotina (druh obete) odviesť do Chrámu, až piaty rok pripadla úroda majiteľovi na konzum (3M 19.23-25).

Pri odstránení časti predkožky vytečie krv a táto sa stáva súčasťou zmluvy (obriezka je u konvertitov znakom prijatia do komunity a v prípade, že je dotyčný už obrezaný zo zdravotných dôvodov, mohel nechá z už obrezaného údu, vytrysknúť aspoň jednu kvapku krvi). Krv teda zohráva počas rituálu významnú úlohu. Významnejšiu, než si bežne dokážeme predstaviť. Krv (hebrej.  דם  ) je nositeľkou života. Tóra hovorí, že v krvi je život a preto sa nesmie jesť (3M 17.10-16), nesmie sa preliať (vražda, zabitie), po porážke zvieraťa sa táto musí zakopať a aj menštruujúca žena a žena po pôrode po očistení musí odviesť do chrámu obeť za hriech (!). Prečo? Začnem stvorením človeka.

Po jeho stvorení Boh vdýchol do nozdier človeka dych života – ruach chajim (רוח חיים) a ten sa stal živou dušou – nefeš chajim (חיים vpn) (1M 2.7).

Boh teda do nás niečo vdýchol. Znamená to, že vlastne do nás vložil svoj výdych a my sme prvým nádychom začali žiť a každým ďalším sa pri živote udržujeme. Výdych-nádych, výdych-nádych. Tak to medzi nami a Stvoriteľom pulzuje.

Predstavte si, že vydychujete do balóna svoj dych (výdych=dych=nádych). Vkladáte tým do balóna niečo, čo bolo predtým vašou súčasťou, akoby niečo zo seba.

Boh je čisté vedomie, čistý duch a teda pri výdychu, ktorým nás oživuje vlastne vkladá do nás kúsok zo seba! Hebrejské slovo dych – ruach (רוח ) znamená aj duch. Boh teda svojim dychom vkladá do nás svojho ducha. Ruach znamená ale aj vietor, vánok…= pohyb vzduchu, ktorý dýchame a je to práve kyslík, ktorý ako súčasť vzduchu, nás udržuje pri živote. Žiadny iný plyn! A kde sa dostane kyslík po našom nádychu? Poviete: Predsa do pľúc! Ale aby sme mohli žiť, nestačí to. Musí byť “vložený” do krvi(!) a za pomoci červených krviniek roznesený do všetkých kútov nášho tela. Myslím, že nikomu z vás netreba už viac vysvetľovať podstatu významu krvi a prečo na ňu Tóra kladie tak veľký dôraz.

Preto je krv preliata obriezkou znamením zmluvy, preto ju nemožno konzumovať, preto sa jej preliatie trestá, preto ju po porážke zvieraťa treba úctivo “pochovať” (podobne ako sa pochovávajú poškodené knihy, ktoré sa už nedajú používať a nesú Božie Meno), preto žena po pôrode a mesačnej nečistote odvádza obeť za hriech…krv je posvätná.

Niekto namietne, že prečo sa obrezáva pohlavný úd a nie napr. ucho alebo prst? Možno odpovedať jednoducho, že mužský pohlavný úd, ako zdroj nového života je svojou funkciou (podobne menštruujúca žena, ktorá sa po ukončení menštruácie stáva plodnou) vlastne totožný s Božím výdychom dychu života. Aj dych Boží dáva život a aj skrze pohlavné orgány vzniká život.

Možno ale odpovedať aj komplikovanejšie, zachádzajúc už ďalej do hĺbok kabaly, kedy vieme, že “pohlavný úd” zodpovedá sefire JESOD (základ; dsy ), na ktorom stojí svet, lebo cezeň prechádza stredný stĺp rovnováhy (TB, Chagiga 12a) a svet stojí na spravodlivom (cadik; TB, Suka 45b), bezúhonnom človeku (tam; 1M 17.1), takom, akého chcel mať Boh Abraháma, keď s ním uzatváral zmluvu (1M 17.1-14). Novonarodený chlapec po obriezke dostáva svoje meno a stáva sa členom židovskej komunity. Obriezkou sa podľa tradície stáva dokonalým (tam) a niektorí biblickí muži , ako napr. Noe, sa narodili už obrezaní (Midraš de-rabi Natan).

illan

Odrezaná predkožka, ako súčasť kože ór (עור), ktorú kabala chápe v zmysle polarity negatívne (duchovno je pozitívne, hmota negatívna) je v prenesenom význame šupka, škrupina, ktorá bola odstránená.

Duchovno a pozitívum je stotožňované  so svetlom (tiež) ór (ale s alefom  אור) a hmota, koža ako negatívum a teda ne-svetlo, resp. nedostatok svetla, (pozitívum/duchovno=svetlo) a obe stoja v protiklade ako dobro – tov (טוב) a zlo – ra (רע). Judaizmus nechápe zlo ako niečo výslovne zlé, ale ako nedostatok svetla a dobra. Je to len iná polarita skutočnosti.

Predkožka ako niečo, čo predtým čosi obaľovalo, plnila funkciu šupky či škrupinky , ktorá ako zlo, po odstránení ukázala plod – tj. dobro, svetlo, duchovno.  Za šupkou, či škrupinkou možno vidieť tiež KLIPOT ( twpylq ) (viac v pripravovanom článku), ktoré sú črepinami obalov niekdajších sefirot predchádzajúcich svetov.

© chanele

Súvisiace články:

NOE 2. / POTOPA

Historici sa už dlho snažia dokázať či vyvrátiť pravdu o potope. Sú názoru, že sa mohlo jednať nanajvýš o záplavu lokálneho charakteru a miesto pre ňu nachádzajú v oblasti súčasného Iraku, bývalej Mezopotámie (viď. článok POTOPA SVETA). Archeologickí vykopávky to len potvrdzujú. Nájdu sa však aj názory iných, konšpiračných bádateľov, ktorí umiestňujú potopu naozaj na celú Zem (Hans-Joachin Zillner: Darwinúv omyl, 2008) a to aj s odôvodnením (viď. článok: POTOPA SVETA). Podobne sa na problematiku díva dokumentárny film USA zo seriálu veľké záhady, pod názvom NOEMOVA ARCHA. Hovorí o jednom subkontinente, bohato zarastenom vegetáciou, pod ktorého povrchom  sa nachádzali obrovské množstvá slanej vody, v podobe podzemných morí, jazier a riek s polovičným objemom vôd dnešných oceánov. Po prasknutí v kôre pozdĺž celej zemegule na dve polovice (?) vplyvom narastajúceho tlaku podzemných vôd, tieto explodovali na povrch.  Jej spätný pád na povrch v podobe dažďa i snehu zavŕšil nie len potopu, ale aj vznik ľadovcov. Pozostatky tejto pukliny sú vraj (?!) transatlantickým chrbtom, vďaka ktorej sa začali hýbať pevninské dosky.

Voda sa po potope pri vrásnení údajne čiastočne vrátila späť. Zvyšok ostal na povrchu v podobe jazier, riek a oceánov. Ako dôkaz uvádzajú zásoby slanej vody  pod Tibetskou náhornou plošinou a čínske legendy o podzemných zdrojoch vody. Ide o veľmi konšpiratívnu teóriu, je na každom čitateľovi, čo z nej prijme a čo nie. My sa teraz vrátime k pôvodným biblickým tradíciám.

Potopu chápe judaizmus v Božích očiach ako očistu Zeme od ľudského hriechu. Voda je používaná  na očisťovanie aj neskôr (Iz 1.16; 4M 8.7, 29.č; 3M 14.8 a pod.) a z chemického hľadiska ide o univerzálne rozpúšťadlo. Voda spolu s ohňom rituálne aj hygienicky očisťujú a spôsobujú, že ľudia aj predmety sú nábožensky spôsobilé (košer).

K vode je prirovnávaná aj Tóra. Tóra je ako MORE, lebo je modré preto, že sa v ňom, podobne ako v nej, odráža nebo. Tak ako voda udržiava pri živote, aj zákony Tóry sú základom života a ich plnenie predlžuje život. Voda občerstvuje, dáva silu, zmýva hriechy…rovnako tak Tóra.

Podľa starovekej biblickej kozmológie bola obloha z pevného  nepriepustného materiálu, v ktorom boli PRIEPUSTY cez ktoré mohli vody nad oblohou pretekať pod oblohu na zem. Biblická predstava používa ustálené slovné spojenia  ako VODY CHAOSU V PRIEPASTI a PRAMENE VEĽKEJ PRAHLBINY. Je to symbol chaotického tmavého priestoru a hriech súvisí s chaosom a temnotou. Potopa zmýva hriech.

Biblia opisuje, že vody potopy “vyrazili žriedla veľkej priepasti a roztvorili sa stavidlá nebies “ (1M 7.11) “a dážď sa lial na zem…” (1M 7.12). Podľa Rašiho zo začiatku len pršalo,  a teda potopa nebola prvoplánová. Keby sa ľudia v poslednej chvíli kajali, bol by sa dážď zmenil na požehnanie, ale nakoľko tak neurobili, zmenil sa na živel. Talmud uvádza  (Sanhedrin 108b), že voda bola počas vlnobitia vriaca a strhávala stromy aj s koreňmi, a brala so sebou aj domy (Rambam).

Všetko zahynulo, okrem rýb, lebo tie neniesli vinu na účasti ľudských hriechov (Zevachim 113b podľa Chumašu). Rabíni radi porovnávali atmosféru potopy s atmosférou na začiatku stvorenia. Vietor (ruach), ktorý spôsobil opadávanie vôd, je podľa Rašiho ekvivalent Božieho Ducha vznášajúceho s nad vodami pri stvorení.

Archa sa na záver potopy zachytila na horách Araratu. Tie sa v súčasnosti lokalizujú v Turecku. Pôvodne patrili Arménsku. Je však otázne, či záchranný koráb pristál naozaj na tomto mieste. Hebrejci si možno nevedeli predstaviť vyššiu horu, než je Ararat v ich blízkosti. Etymologicky možno Ararat odvádzať od babylonského URAŠTU alebo asýrskeho URARTU. V oboch prípadoch ide o kráľovstvo v hornatom kraji medzi jazerami VAN (východné Turecko), URMIA (západný Irán) a SEVAN (Arménsko). Podľa apokryfnej Knihy Jubileí (5.28) sa archa zachytila na vrchole knihy LUBAR (možno dnešný Elbrus?) jednej z hôr Araratu, kde bol Noe aj pochovaný (10.15 tamtiež).

Ako prvý bol vypustený krkavec, ak by sa bol vrátil so zdochlinou v zobáku, znamenalo by to, že ju mohol nájsť len na odkrytej zemi po opadnutí vôd, ktoré sa už dali na ústup. Nestalo sa však tak.

Týždeň nato bola vypustená holubica. Tej, odkrytá zem len na vrcholkoch hôr nestačí. Holubica potrebuje koruny stromov a preto olivová ratolesť v jej zobáku znamenala už dostatočne opadnuté vody (Rambam). Horké olivové lístie rabíni vysvetľujú ako “horké jedlo na slobode” (rabi Hirsch), a podobný význam nadobúdajú horké byliny jedené na pésachový séder.

“Radšej nech je môj pokrm horký, ale z Božej ruky, než sladký ako med, ale závislý od smrteľníka (Pirke de rabi Eliezer + Raši).

Po skončení potopy Noe postavil oltár Hospodinu a na ňom obetoval čisté zvieratá ako vďaku za prežitie. Boh sa rozhodol zem, ľudstvo, ani žiadne zviera, už nikdy nepotrestať vyhubením, pretože usúdil, že aj keď sú náklonnosti ľudského srdca zlé, nikdy už nič živé nepobije (1M 8.21).

Po celopaloch sú v tomto okamihu zároveň zvieratá prisľúbené ľuďom ako potrava, rovnako ako rastliny a plody stromov.

Noe obetoval celopaly, to znamená, že zvieratá boli úplne spálené, narozdiel od iných druhov obetí, neskôr z ktorých mali svoj podiel aj kňazi aj obetujúci a slúžili takto aj za pokrm.

Celopal – hebrej. “OLA” pl. “OLOT”znamená doslovne “to, čo vystupuje”. V tomto prípade vystupuje “príjemná vôňa” k Hospodinu. V starovekom judaizme bol “nos” sídlom hnevu a teda vystúpenie vône zo spaľovanej obete, bola vždy vnímaná  ako zmiernenie hnevu Božieho, lebo príjemná vôňa uspokojuje a nastoľuje pokoj.  Staroveký človek to vnímal ako priblíženie sa k Bohu (od toho aj odvodenie slova obeta “OLA”).

Boh sa rozhodol obetu prijať a ľudstvo už nikdy viac nevyhubiť. Avšak Noemu to neoznámil, dozvedel sa to až Mojžiš (Rambam), lebo ako uvádza Biblia: “…povedal si…”(1M 8.21) tj. Boh sám sebe.

Tradícia učí, že Noemov oltár stál na tom istom mieste ako oltár Šalamúna, Dávida, Abraháma, Kaina, Ábela aj Adama, na vrchu Moria, kde bol neskôr postavený Šalamúnov Chrám.

Ľudský sklon k zlému (jecer ha-ra) spomínaný v 1M 8.21 prenáša zodpovednosť len na jednotlivcov. Ľudstvo ako celok by za hriechy jednotlivcov trestané byť nemalo.

Človek sa po potope stáva pánom zvierat (1M 9.2). Avšak judaizmus to chápe ako poslanie starať sa o ne. Rovnako ako sa o zvieratá stará Boh. Násilie na zvieratách je dovolené len na utíšenie hladu a to bezprostredne, nie do zásoby a prebytku. Zabíjať sa nesmie viac než je k jedlu nutné. Krv, ako nositeľka duše je zapovedaná (1M 9.4) a za jej preliatie je braný každý na zodpovednosť. Zbytočné preliatie krvi človekom i zvieraťom je trestné. Zmluva, ktorú Boh uzatvára s človekom a ktorej znakom je dúha na nebi, je jednostranný akt Boha k človeku a hovorí o vzájomnom vzťahu a ochote Boha  vojsť do vzťahu s človekom. Boh však uzavrel zmluvu aj so zvieratami (1M 9.10).

Zem je rozdelená pre Noemových synov v závislosti od umiestnenia  záhrady Eden. Nakoľko nevieme, kde presne záhrada ležala, je ťažké lokalizovať presne všetky rieky (Tina, Gichon…), hory (Ráfa, Senir, Amán, hory Keltov, Rasa…), moria (Meat, Veľké More, Egyptské more…), miest (Karaso, Afra…) a krajiny, predovšetkým Gadil, Aferag, Gadir alebo Freg.

Niektoré názvy sú nepochybné (Ararat, Bášán, Ašúr, Média…)avšak iné polemické až úplne neznáme (Aferag, Gadir…).

Ľudstvo dostalo 7 Noemových prikázaní (ŠEVA MICVOT BNEJ NOACH), čoby ekvivalent Tóry pre všetky nežidovské národy.Každý národ je za ich plnenie/neplnenie braný na zodpovednosť.

Ide o:

  1. vybudovanie právneho systému (dinim)
  2. vyvarovanie sa blasfémie (birkat ha-šem)
  3. zákaz modloslužobníctva (avoda zara)
  4. zákaz nepovolených sexuálnych praktík (giluj arajot)
  5. zákaz krviprelievania (šfichut damim)
  6. zákaz krádeže (gazal)
  7. zákaz jesť mäso živých zvierat  (evar min ha-chaj), ktoré sa neskôr rozšírilo na zákaz spôsobovať  utrpenie živým tvorom (ca´ar ba´alej chajim)

Všetky sa však vo svete porušujú, vrátane pôvodnej formy siedmeho prikázania, kedy sa mäso zaživa odrezáva zo zvierat (konkrétne v Austrálii je zvykom v niektorých hospodárstvach odrezávať zadnice ovciam kvôli kvalite mäsa!!!)

Nájsť vedeckú oporu pre potopu sa nepodarilo, pretože archeologické a geologické nálezy takúto kataklyzmu nepotvrdili. Cunami, ktoré by vznikli po páde asteroidu (napr. Yucatán) sú nedokázateľné. Rovnako ako vnímame svet vo vtedajšom ponímaní (Blízky Východ), archeológovia nenašli nánosy bahna celoplošne. O tom, či bola  archa na Ararate nájdená sa môžu viesť nanajvýš diskusie. Jediná oblasť, v ktorej sú záznamy pravidelných záplav, je práve oblasť medzi Eufratom a Tigrisom. Preukázateľný sa ukázal aj ústup hranice mora v oblasti Perzského zálivu, ktorá pôvodne siahala až po dnešný Bagdad, takže aj podmorské sopky mohli spôsobovať cunami lokálneho charakteru, ktoré zaplavovali časť Mezopotámie. Avšak na potopu zasahujúcu celý Blízky Východ, či dokonca svet, nie sú žiadne dôkazy. Výskumy naplavenín so skamenelinami živočíchov vo veľhorách vykazujú, že tieto boli naplavené a usadené v pokojných vodách plytkých morí a nie v búrlivých a energických katastrofických vodách. Inu, slovami amerického geológa Davida Montgomeryho: Ak je váš svet dosť malý, každá potopa je svetová.

Podľa najnovších geologických výskumov sa však treba na biblickú potopu dívať trochu inak. Bolo zistené, že približne pred 10 000 rokmi došlo k náhlemu vyliatiu Čierneho mora do vnútrozemia, práve do oblasti biblického príbehu. Následky boli nedozierne. Je zázrak, že človek niečo tak rozmerné vôbec prežil…

-chanele-

Súvisiace články:

KAŠRUT 2.

Tento článok je doplnením a rozšírením článku KAŠRUT spred roka.

KÓŠER MäSO.

Zviera patriace medzi čisté zvieratá musí byť  správne zabité, aby čo najmenej trpelo. Takúto porážku prevádza šochet, špeciálne na to vyučený človek. Mäso zabitého zvieraťa sa po prvom základnom zbavení krvi (jej vytečením) dôkladne skontroluje. Prezrú sa jeho vnútornosti, ktoré nesmú javiť známky choroby a nesmú mať abnormálne tvary, pľúca napr. nesmú mať zrasty (GLAT KOŠER). V prípade akejkoľvek chyby sa mäso stáva nespôsobilým na konzumáciu. Stečená krv sa zakopáva na mieste, kadiaľ sa bežne nechodí.  Nasleduje odstránenie bedernej šľachy (NIKUR) a zakázaného tuku, ktorý obrastá vnútorné orgány. Bederná šľacha sa neodstraňuje u vtákov a v prípade jedenia zakázaných tukov hrozí trest “duchovného vyťatia” (KARET). Pri odstraňovaní bedernej šľachy môže dôjsť pri neskúsenom mäsiarovi k omylu a preto niektoré komunity preventívne nekonzumujú zadné nohy zvierat vôbec. Zákaz jedenia bedernej šľachy sa opiera o biblický príbeh Jákoba, ktorý pri zápase s Bohom (1M 32.26) bol práve na tomto mieste zranený.

Takto pripravené mäso sa potom musí ešte zbaviť zbytkovej vlásočnicovej krvi, pretože judaizmus a vlastne Tóra (5. kníh Mojžišových) zakazuje akékoľvek požívanie krvi (Tu si dovolím podotknúť, aké nezmyselné bývali stredoveké kresťanské obvinenia z požívania krvi kresťanských dietok Židmi! Väčší nezmysel už ani nemohol byť vymyslený!).

Najskôr sa mäso opláchne a namočí do vody nie príliš studenej, ani nie teplej, asi na pol hodinu. Ak by stálo vo vode viac ako 24 hodín, nesmie sa jesť. Od okamihu vybratia z vody sa rátajú tri dni a dovtedy musí byť nasolené. Soľ vytiahne posledné zbytky krvi. Ak sa to nestihne do troch dní, mäso sa už jesť nesmie, mohol v ňom začať hnilobný proces.

Pred nasolením sa zo zvieraťa odstránia všetky vnútornosti, z krku sa odstránia žily, z nôh beháky, u hydiny konce krídel a aj kolenné kĺby. Časti, v ktorých sa rada hromadí krv (hlava, srdce, jazyk, krk , pažerák, pľúca, priedušnice) a vemeno (môže obsahovať mlieko) sa dôkladne vypláchnu vodou. Odstráni sa tuk z orgánov. Mäso sa nasolí zo všetkých strán (vtáky aj zvnútra), vrátane dutín a zárezov. Soľ sa používa hrubozrnná, v núdzi aj jemná, vtedy ale treba brať zreteľ na to, že táto sa rada do mäsa absorbuje. Solia sa aj kosti (napr. na polievku). Soľ sa necháva na mäse 1-12 hodín. Mäso je počas nasoľovania položené na šikmej drevenej doske (používa sa len! na tento účel), po ktorej odkvapkáva krv do zbernej nádoby. Nakoniec sa mäso opláchne a môže sa upraviť k jedlu. Nikdy sa nepoužíva iná ako drevená doska. V dreve ak aj ostanú mikróby v zárezoch, ďalej sa nemnožia. Drevo sa dá ľahko kóšerovať vrenou vodou. Umelú hmotu nevykóšerujete nijak, naviac zárezy v nej sú liaheň baktérií.

Krv je zakázaná aj tá vo vajci, z obavy, že by znamenala oplodnenie.Vtedy sa vyhadzuje celé vajce. V dnešnej dobe ale nie je žiadne vajce z obchodu oplodnené, takže stačí, keď sa krv ručne odstráni. Ortodoxní ale aj v tomto prípade vajce nekonzumujú. Rovnako tak nejedia vajcia s hnedou škrupinou, lebo ich tradícia tvrdí, že práve takéto vajíčka obsahujú krv. Dnes vieme, že farba škrupiny je podmienená geneticky a je ovplyvnená druhom sliepky. Sliepka, ktorá znáša biele vajcia, nikdy nemôže zniesť hnedé vajce a naopak, nech by čo akú špeciálnu strava žrala.

Na tvrdo uvarené vajce sa smie jesť bez prehliadnutia.

Tiež krv, ktorá by ostala napr.  na chlebovej sriedke po zahryznutí (v prípade poranenia ďasien) sa nesmie jesť, len ak si zahryzneme do jazyka, krv je prípustné prehltnúť.

Krv z rýb sa neodstraňuje, lebo ryba má veľmi slabú cievnu sústavu.

Ryby tiež nie sú považované za mäso a preto sa smú jesť s mliekom (ortodoxní tak ale nerobia).

Inak je zakázané jesť mäso s mliekom, ako už uvádza článok KAŠRUT 1. a aj ryby s mäsom.

Pečeň sa kóšeruje špeciálne. Tak isto sa namočí do vody (nie dlhšie ako na 24 hodín), opláchne sa, položí sa na rošt a posolí. Krv počas opekania vyteká.

Ak  sa potom už pri príprave jedla upravuje nakrájaná na kúsky, nenareže sa,  a len sa z oboch strán opaľuje ohňom, počas ktorého krv vyteká. Ak sa mieni pečeň variť, urobí sa na nej pred opálením krížový rez, ktorým sa na rošte položí smerom dole k ohňu, aby krv lepšie vytiekla.

-chanele-

Súvisiace články: