LECH LECHA 3. – ABRAHÁMOVO ZASĽÚBENIE

Zmluva zohráva v Abrahámovom živote veľmi dôležitú úlohu. Abrahám dostáva niekoľko zasľúbení. Zasľúbenie zeme i syna i potomstva ako takého, ktorého bude ako hviezd na nebi. Hviezdy sú symbolom Božej moci (Ž 8.4; Iz 40.26) a toto porovnanie bolo bežné aj v egyptskej, gréckej, mezopotámskej a rímskej kultúre.

Židovská kultúra ešte pridáva, že tak ako si hviezdy nemožno podmaniť a zničiť ich, tak tak sa nikomu nepodarí vyhubiť Izrael  (Pesikta Zutresa).

Zasľúbenie sa netýka len Abrama (ešte pred zmenou mena, ktoré je súčasťou zasľúbenia) , ale aj jeho ženy Sáraj (tiež ešte pred zmenou mena), lebo zasľúbenie dostáva aj ona. Bude rodiť, pre ženu v nezvyklom a súčasne fyziologicky nemožnom veku.

Podľa tradície, keď Boh zvelebil Abramove meno o písmeno HE ( Avram – Avraham) obohatil ho o číslo 5, o ktoré pôvodné meno Saraj (forma ženského mena s koncovkou “-aj” bola dokumentovaná ako pri amoritských menách v textoch z Mari tak aj pri ugaritských menách) pri zmene na Sara, ukrátil. A tak sa do Abramovho mena dostalo HE z Božieho mena a zo Sarajinho mena odišlo JOD a bolo nahradené druhým písmenom HE z Božieho mena. Písmeno WAW  (z Božieho Mena)symbolizuje v kabale vždy spojku, háčik, jednoducho niečo, čo čosi spája. Jedným HE dal Boh plodnosť Abramovi, druhým HE dal plodnosť Saraj. JOD sa ale nestráca, ale nachádza sa opätovne v budúcom, lebo JOD je symbolom sveta budúceho tzn. Olam ha-ba, podobne ako je do budúcnosti zasľúbené už Abrahámovi (po zmene mena), potomstvo.

Abram zozačiatku pochybuje o Božom zasľúbení, zdôvodňujúc svoje obavy svojou bezdetnosťou. Hebrejské slovo “bezdetný” sa používa len v súvislosti s mužom. Príkaz (micva) oženiť sa a mať deti dostal podľa Talmudu len muž, ak sa teda muž neožení a nesplodí potomstvo, porušuje micvu, ak sa nevydá a neporodí dieťa žena, táto je Talmudom spod micvy vyňatá. Pravda ale je, že takéto prípady boli v minulosti ojedinelé, pretože nebolo možné, aby v staroveku niekto ostal sám, cez to všetko, mohli nastať situácie, kedy bolo v populácii žien jednoducho viac ako mužov, konieckoncov aj v súčasnosti je žien v spoločnosti podľa štatistík vždy viac, vzhľadom na zvýšenú mužskú úmrtnosť (a to aj čo sa týka novorodencov mužského pohlavia), takže nie je možné utvoriť presné matematické páry.

Hebrejský termín “bezdetnosti” použitý pri Abramovi, sa nikdy nespája so ženou a nemusí znamenať vždy, že bezdetnosť je trestom (3M 20.20-21; Jer 22.30), ale môže byť plánovaným dôvodom a príležitosťou pre Boží zázrak, kedy sa dotyčný vo vysokom veku stane predsa  len rodičom.

Abram predpokladal, že sa jeho dedičom stane niektorí z jeho sluhov, konkrétne Eliezer  z Damašku. Bol to starý akkadský zvyk. Akkadská spoločnosť predpokladala možnosť úmrtia bezdetnej osoby a umožňovala (archív hlinených tabuliek v Nuzi; polovica 2.tisícročia p.n.l.) v takom prípade adopciu sluhu, ako budúceho správcu a dediča celého majetku. Akkadský termín “MAR BITI” označuje takéhoto sluhu a je ekvivalentom hebrejského termínu “BEN BAJT” – “syn domu”, používaného v tomto kontexte.

Boh však prisľúbil Abramovi  jeho vlastného syna. Abram sa tomuto Božiemu tvrdeniu podriadil, nechal sa Bohom viesť a vložil do neho všetku svoju dôveru (R.Hirsch). Abram uveril a bolo mu to pripočítané ako spravodlivosť.

VIERA – hebrejsky EMUNA je odvodená od slova AMAN, ktoré je vyjadrením istoty, pevnosti, vytrvalosti, stability, niečoho, čo nemožno poškodiť, ani zničiť.

Neeman je ten, kým si môžeme byť istí jeho pravdivosťou a stálosťou.

Keď sa píše o Abrahámovi, že “…vehu heemin ba-JHWH…”znamená to viac, než len “…a on uveril Pánovi…”. Abrahám si bol istý pravdou Božieho výroku. V hebrejčine teda veriť znamená byť si istý pravdou. Hebrejčina kladie vieru vždy do spojitosti s rozumom a poznaním, prístupným všetkým ľuďom. Európska kultúra kladie medzi rozum a vieru veľký predel, sú to pre ňu dva antagonizmy, ktoré nemožno zlúčiť. Tak ako je pre Hebrejca VIERA istotou rozumu a konkrétneho poznania, pre Európana viera NIE JE istotou rozumu.

V európskych jazykoch keď povieme, že v niečo veríme, je v tom vždy náznak aj neistoty. Je to skôr “chcel by som veriť” ako “verím” – “…verím, že sa uzdravím…”, “verím, že príde…”. Vždy za tým verím je pomedzi riadky napísaná aj opačná možnosť a my tak nejak podvedome pripúšťame, že sa aj nemusíme vyliečiť, a že dotyčnému by mohlo do  cesty  niečo prísť…Ak hovorí Európan, že verí, nikdy si tým nie je úplne istý, kdežto keď hovorí Hebrejec, že verí, hovorí o neotrasiteľnej pravde. Nie o tom, že verí, že by čosi mohlo byť, ale že to o čom hovorí, je pevne istá nevyvrátiteľná pravda.

Raši, veľký talmudický komentátor tak učil, že Abramova viera bola prejavom spravodlivosti, kdežto Ramban naopak učil, že to Abram považoval na spravodlivý Boží prísľub.  Avšak, tiež podľa Rašiho, si zároveň zachoval pochybnosti o zasľúbenosti zeme, kvôli hriešnosti jeho potomkov, preto sa neskôr udržiavalo zasľúbenie vďaka obetiam v Chráme, ako učí talmud (TB, Megillah 31b).

Abram vyžadoval na Bohu potvrdenie zasľúbenia. Ten mu prikázal priniesť trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbka, rozťať ich na polovice, uložiť ich naproti sebe a nedovoliť ich dravým vtákom zožrať.

Keď sa zvečerilo, na Abrama doľahol “tvrdý spánok a prepadla ho hrôza” (1JM 15.12) a Boh prehovoril, oznamujúc egyptské otroctvo v budúcnosti, ale aj exodus s veľkým majetkom z otroctva do zasľúbenej zeme (1M 15.13-16).

Nato prechádzali pomedzi rozpoltené zvieratá dymiaca pec a ohnivá fakľa. Tak bola uzavretá zmluva medzi Jahwe a Abramom (1M 15.17-20).

Termín “tvrdý spánok” – hebrejsky TARDEMA, podobne ako v Jóbovi (4.13-14) označuje stav, v ktorom človeka prepadne úzkosť v súvislosti s videním a majestátom Božej prítomnosti. Je to onen stav na pomedzí bdenia a snenia (dnes by sme povedali meditačný stav mysle, kedy mozog pracuje vo frekvencii théta) a kedy je ľudská myseľ schopná prepojenia s nadvedomím a teda aj vnímať Boží hlas – Bat kol. (Za zaujímavosť a možno pre ďalšie rozvedenie stojí zato spomenúť, že rovnaký termín TARDEMA bol použitý aj v 1M 2.21 pri zoslaní spánku na Adama, pri tvorení ženy…).

Spánok a veľká temná hrôza symbolizujú podľa Radaka, udalosti, ktoré ide Boh Abramovi oznámiť, podľa Rambana zas štyri mocnosti, ktoré si v staroveku podmanili Izrael. No ja osobne si myslím, že už samotný Boží Hlas musí bez diskusií vzbudzovať v počúvajúcom bázeň v podobe posvätnej hrôzy. Priznajme si bez debaty, všetci by sme boli v takej situácii vydesení. Vy, čo máte skúsenosti s meditáciami a hlasmi, ktoré sú ich súčasťou, tiež ste boli vydesení, keď sa vám to stalo prvý krát…čo potom Boží Hlas?

Odháňanie dravcov od rozpoltených obetovaných zvierat možno chápať ako symbol zaháňania zlého osudu (urartská mytológia). Samotné dravé vtáky možno vnímať ako národy, ktoré sa budú snažiť zrušiť zmluvu vyhladením Izraela (Radak) alebo aspoň zamedziť jeho službe Bohu (Ramban).

Dymiaca pec a ohnivá fakľa zastupujú v príbehu Božiu Prítomnosť, ktorá prechádzala pomedzi zvieratá a vyjadrovala účasť Boha  na zmluve (Raši). Rituál prechádzania pomedzi rozpolené zvieratá (tiež Jer 34.18), býval v staroveku slávnostným aktom uzatvárania zmluvy. Z textu jednej starej asýrskej zmluvy z 8.stor.p.n.l. je zrejmé, že rozpolené zviera predstavuje osud zmluvného partnera, ktorý by zmluvu porušil. Sú teda akousi kvázi výstrahou.

Zároveň netreba opomenúť, paralelu s ohnivým a oblakovým stĺpom, vedúcimi Izraelitov púšťou z Egypta. Tiež symbolizoval Božiu prítomnosť.

Pec symbolizuje zároveň gehennu, kam zostúpia štyri mocnosti, ktoré si v minulosti podmanili Izrael (Raši).

Termín “gehenna” je výsledkom ľudovej slovesnosti, podmienenej historickými udalosťami a legendou o údolí Himmónovom, kde sa v staroveku prinášali ohňové obete Molochovi, mnohokrát detské, čo silne kontrastoval s charakterom judaizmu.

Južne od Jeruzalema sa nachádza prudká strž siahajúca k údoliu Kidron.

Volá sa “Gej Ben – Hinom” = strž Himónovho syna.

Deti obetované Molochovi boli prevádzané ohňom tak, ako to Tóra zakazuje.

Proti týmto praktikám veľmi bojovali proroci.

Socha Molocha bola obklopená hradbami. Tvár mala podobu teľaťa, ruky mal vystreté dopredu pred seba na prijatie obete. V jeho dutom tele horel oheň.

Dieťa sa kládlo do rozpálených rúk sochy a aby nebolo počuť jeho zúfalý plač, obrad sprevádzalo veľké bitie do bubnov.

Názov “Hinom” vysvetľovali Mudrci aj tak, že je toto odvodené od slovesa “NOCHEM” – stenať v utrpení.

Názov údolia bol v hebrejčine skrátený na Gehinom (ekv. gehenna) a rovnaký názov sa dodnes používa  na označenie miesta, kde sa po smrti dostanú hriešnici. Je to akýsi ekvivalent kresťanského pekla a protiklad záhrady Eden.

Dávni učenci učili, že práve v údolí Hinom, medzi dvomi palmami sa nachádza vstup do Gehenny.

Aj prorok Zachariáš hovorí o tom, ako Hospodin zhromaždí pri Jeruzaleme všetky národy do boja.  A ON sediac, bude priamo počas súdu zlých vrhať rovno  do Gehenny (Zach 14.2; 5M 18.10; TB Eruvim 19a, TB Suka 32b).

Gehenna sa tak stala rozšíreným významom slova šeol.

© chanele

Súvisiace články:

Reklamy

SEDEM NEBIES (Ma´ase Merkava a výstup rabi Akivy do siedmeho neba)

Dielo Voza  (Ma´ase Merkava) je opísané v mnohých apokryfných textoch, ale aj v Písme sv.

Základ tvorí vízia proroka Ezechiela a na ňu ďalej nadväzujú predovšetkým knihy Henochove a potom, už menej známe Nanebovzatie Leviho, Abrahama, izajáša, Mojžiša či Barucha, pretože v prípade Ma´ase Merkavy ide vždy zásadne o výstup do vyšších svetov/siení/nebies.

Okrem opisu výstupu rabiho Akivy neexistuje snáď žiadny ucelenejší text zaznamenávajúci túto cestu, čoby referujúci jej priebeh. Židovská literatúra obsahuje väčšinou len fragmenty takýchto a podobných skúseností, nachádzajúcich sa v jednotlivých kabalistických textoch, ale aj v Talmude, no väčšinou sa poznanie odovzdávalo v minulosti len (!) ústne.

Výstup sa začína na kabalistickej úrovni (vo svete Jecira), tam, kde sa prelína hmotný svet Asija so svetom Jecira a pokračuje do beriatickej úrovne (svet Berija) plynule, vďaka prepojenosti jednotlivých svetov vzájomným prekrývaním sa, tj. Tiferet Asija je prekrytá s Malchut Jecira, Tiferet Jecira zas s Malchut Berija a podobným postupom si každý z vás dokáže poprepájať aj ostatné sefiry.

Na obrázku vidíte schému vzájomne prepojených štyroch svetov,

4 svety

ktoré vo svojom vyjadrení dáva Päť tvárí, nazývaných tiež Päť záhrad, ktoré vyjadrujú rozdielne stupne v štyroch svetoch.

Schéma býva tiež nazývaná JÁKOBOV REBRÍK. Práve po tomto rebríku vystupoval rabi Akiva a ako jedinému sa tento výstup podaril bez újmy na zdraví aj živote. Okrem neho sa o výstup snažili ešte traja adepti, avšak bez úspechu. Prvý zomrel, druhý zošalel a tretí odpadol od viery.

Päť záhrad sa prelína so siedmymi nebesami, podobne ako sa prelínajú štyri svety medzi sebou. Sedem nebies nie sú konkrétne miesta – v duchovnom svete nie je priestor ako ho poznáme z nášho hmotného sveta. Ide o sedem rôznych úrovní vedomia, v ktorých možno vnímať rozličné podnety.

1. NEBO – VILON (závoj, záclona, záves) je najnižšie položené a človeku najprístupnejšie. “Závoj” oddeľuje svet vnímaný bežnými zmyslami od sveta nadzmyslového. Ukrýva svetlo vyšších svetov. Býva nazývanú tiež “kráľovstvom nebeským”. Zodpovedá 1.dňu stvorenia. Do tohto neba vstúpil rabi Akiva “v stave zbožnosti”. Viac nebolo treba. Ľudia do neho často vstupujú náhodou. Je to “miesto” kde sa stretávajú ľudia a anjeli, sídlo viery.

2. NEBORAKIJA (“Klenba nebeská”) je hranicou, ktorá chráni človeka pred nahliadnutím do vyšších svetov, aby neutrpelo jeho duševné zdravie. Oddeľuje dva nižšie svety od dvoch vyšších, prirodzené od nadprirodzeného. Je to “priestor” modlitieb anjelov, duchov, nevtelených duší a sem vystupujú tiež modlitby ľudí žijúcich v tele. Zodpovedá 2.dňu stvorenia.

Rabi Akiva sem vystúpil  “v stave čistoty”, aby videl nebeské znamenia a symboly, ktorým sa ťažko rozumie. Chápu ich len proroci a ľudia čistého srdca.Tu duše zomrelých začínajú očisťujúcu cestu.

3. NEBOŠECHAKIM (“Oblaky”). Tu kabalista vníma vzťahy medzi sefirami, má možnosť nahliadnuť do vlastnej psychiky, nachádza sa tu 12 veľkých duchov ľudstva a odtiaľto vyšli prvé stvorenia zeme – ryby a vtáctvo. Dvadsaťdva písmen hebrejskej abecedy riadi odtiaľto vyššie svety. Sú tu tiež nebeské mlynské kamene melúce duchovnú manu – jasnosť a osvietenie, múdrosť, porozumenie a poznanie. 3. deň stvorenia. Rabi Akiva sem vstúpil “v stave úprimnosti”.

4.NEBO – ZEBUL (“Príbytok”) je “miestom” nebeského Jeruzalema, v ktorom sídli Mesiáš a 10 veľkých duchovných majstrov – cadikov. Stráži ho archaniel Michael – strážca Izraela. Tu bol rabi Akiva s Bohom. Najviac sa priblížil k Božiemu Menu ADONAJ, ktoré je “najbližšie” hmotnému človeku.

5. NEBO – MAON (Miesto príbytku”) obývajú anjeli. Tu sa zrodili farby, zvuky a tvary. Zodpovedá 5. dňu stvorenia. Kabalista tu dosahuje psychickú plnosť až svätosť.

Rabi Akiva tu stál pred anjelom prísnosti Samaelom (je to anjel smrti, ktorý nie je zlý, ako si ľudia myslia, ale vyrovnáva nerovnováhu vo svete.Bez smrti by sa nemohlo zrodiť nič nové. Niekedy býva stotožňovaný so Satanom.), anjelom pravdy Michaelom a anjelom svätosti Cadkielom. Všetci traja dohliadajú nad duchovnú mravnosť ľudí. 5. nebo je miestom pre očistené ľudské duše, nanebovzatých patriarchov Izraela a anjeli a archanieli. Zároveň tu možno stretnúť štyri sväté bytosti nesúce nebeský trón tak ako v Ezechielovom videní – býk, lev, orol a človek.

V 6. NEBI – MAKOM (“Miesto”, “Palác”) sa predurčujú odmeny a tresty. Odtiaľto sa šíri Hlas Boží (Bat Kol). Je to “Palác vôle” lebo tu sa uskutočňuje Božský zámer a uskutočňuje sa stvorenie. Pôsobí tu Božie Meno EL CHAJ ŠADAJ a rabi Akiva tu stál pred svätým Duchom – Ruach ha-kodeš a odriekal kedušu – nebeské posvetenie anjelov.

Tu sa najuvedomelejší duchovia spájajú s vôľou  Ruach ha-kodeš , aby sa s ním stali jedno. Možno tu teda stratiť pocit individuality, docieliť výstup z hmotného stavu. Avšak nejde o telesnú smrť, kabalistovi je umožnené slobodne sa rozhodnúť, či pôjde ďalej až do siedmeho neba, alebo sa “vráti”.

7. NEBO – ARAVOT (“Oblaky”, “Nebesia”) je najbližšie k Bohu a tradícia ho opisuje ako šíre nebeské more, či nekonečný mrak, v ktorom sa tvoria duchovia a kam sa po účinkovaní v nižších svetoch opäť vracajú. Tu sa Duch Boží v 1. deň stvorenia vznášal nad “priepasťou”. Je tvorené aktívnym stĺpom sveta Acilut, ktorý sa vzťahuje k ohňu, pasívnym, vzťahujúcim sa k vode a stredným z,loženým zo vzduchu v podobe Ruach Elohim – Ducha svätého.

Tu sú tvorené nové veci slovom a toto slovo je najvyššie Meno Božie – EHJE. Každý tvor pri stvorení toto meno vysloví a rovnako tak pri svojom návrate k svojmu Tvorcovi.

Rabi Akiva stál v 7.nebi “vzpriamený” a zo všetkých síl udržiaval rovnováhu, trasúc sa posvätnou úzkosťou pred najvyššou stvorenou bytosťou – Metatronom – pomenovaným Henochom – archanjelom prítomnosti Božej (šechina) vo stvorení.

Meno EHJE prináleží svetu Acilut, kam ľudský duch nemôže dosiahnúť. Existuje ešte deväť ďalších mien. Zodpovedajú desiatim Sefirám/Iskrám/Nádobám/Silám…a sú vyžarované večne. Keby prestali existovať, svety by sa rozplynuli.

-chanele-

Súvisiac články:

BAT KOL / HLAS BOŽÍ

BAT KOL je termín v judaizme používaný na označenie “Hlasu Božieho”, ktorý oznamuje vôľu Božiu, príp. Božie rozhodnutie, ďalej Božie skutky, prikázania.

Pôvodne sa používal len termín KOL = hlas, avšak história ukázala, že nie vždy ide o hlas bežnej a vyššej hlasitosti, ale aj o šepot, alebo tiché slová. Preto sa vžil termín BAT KOL , ktorý by sa z hebrejčiny dal preložiť ako HLÁSOK. Kalk znie – dcéra hlasu. BAT KOL je hebrejská fráza, ktorú ale doslovne prekladať nemožno. Zároveň tento termín určuje, že počuté má výnimočný charakter a pri rozprávaní o ňom, tak diskutujúci vedia vďaka názvu rozlíšiť, že sa nejedná o normálny hlas (TB, Sanh 96b, Ta´anit 21b, BM 85b, tiež Raši).

Typické pre BAT KOL je to, že pri jeho počutí nevidieť hovoriaceho. Vychádza z neviditeľného zdroja, niekedy má počujúci pocit, že ho počuje za sebou (TB, Meg 32). Verí sa, že ide o Hlas Boží, pretože práve toto sa stalo aj na Sinaji (5M 12.4). V celej biblickej histórii sa Boh zjavuje človeku len prostredníctvom sluchu, nikdy nie zraku. Vidieť Boha je dokonca zapovedané (2M 19.21; Sud 13.22), aby človek nezahynul, ale napriek tomu boli okamihy, kedy videlo Jeho Slávu (kavod) celé zhromaždenie (2M 16.7), alebo aj  jednotlivec(Jób 19.26; 2M 33.11).

Niekedy hovorí Boh aj “tvárou v tvár”(čo presne sa pod tým myslelo, nevedno) (1M 32.31; 2M 33.11), hoci nie vždy je to bezpečné (2M 33.20, 21) a to dokonca aj pre toho, ku ktorému predtým tvárou v tvár hovoril (Mojžiš).

Prostredníctvom sluchu počuli Boha aj proroci (Ez, Eliáš, Jer, Joel, Amos). V súvislosti s nimi býva BAT KOL spájaný s Duchom Svätým, pretože sa verilo, že proroci majú Ducha Svätého.

V Biblii, Talmude a midrašoch sa hovorí, že “Hlas spadol z neba” (Da 4.28…), “prišiel z neba” , “vychádzal z neba”, alebo jednoducho, že ho “bolo počuť” (5M 4.36).

Často býva sprevádzaný hrmením a burácaním (Ez 3.12; 2M 19.16, 19).

Býva mocný (Ž 68.34; Ex R30.20; Sotah 13b; Jozefus Flavius o Mojžišovej smrti) ale aj jemný (1 Kráľ 19.12; Eliáš) ako vánok, alebo cvrlikanie či šepkanie. Jeho sila a intenzita je tak prispôsobená okolnostiam.

Boh prehovára ako k jednotlivcom (Mojžiš, Áron (3M 10.5; 4M 21.8/, Jaakob, Abraham, Hilelova manželka / Jeb 122/, proroci, veľkňaz Jochanan), tak aj k zástupom. Hovorí dokonca s bežnými smrteľníkmi aj s hriešnikmi. Počuť ho vo sv. Zemi, ale aj mimo nej.

Hovorí sa, že po smrti posledných prorokov (Zachariáš, Malachiáš, Aggeas) odišiel Duch Svätý z Izraela avšak BAT KOL bolo ďalej počuť.

Spomína ho aj Talmud V apokalyptickej literatúre ho počuť ako prejav bytosti, ktorá vedie chválospevy nebeských bytostí okolo Trónu Najvyššieho.

Poznajú ho aj iné národy. Pre Arabov je známy pod názvom HATIF a Peržania ho menujú MUNADI a chápu ho ako “hlasy duchov”. Kresťania hovoria o “hlasoch z duchovného sveta – duch sv., anjeli, Boh”.

Psychológovia si myslia, že ide o vnútorný hlas stimulovaný samotou v meditácii, na púšti, hore, tvárou v tvár smrti, počas mučeníckej smrti a pod. Všetko sú to zmenené stavy vedomia. Veda ukázala (psychiater R. Strassman), že v takýchto situáciách dochádza k nadprodukcii dimethyltriptaminu v epifýze ľudského mozgu, ktorý chápe americký lekár a vedec R. Strassman ako akýsi katalyzátor, ktorý umožňuje vyladenie organizmu na rovnakú frekvenciu, kedy je ľudské vedomie schopné vnímať komunikáciu zo sveta nad nami.

BAT KOL počutý počas meditácií môže vyriešiť osobný problém, či nejakú filozofickú otázku. Prichádza nečakane, málokedy sa dá ovplyvniť vôľou.

-chanele-

súvisiace články:

súvisiaca literatúra:


 

ZVUK A SLOVÁ V JUDAIZME AJ TEURGII

Podľa judaizmu majú slová reálne účinky nie len vo fyzickom svete, ale aj v duchovnom. Najjednoduchšou a najčastejšou formou takýchto slov sú požehnania. Zbožný Žid požehnáva jedlo, predmet, vlastnosť, udalosť a pod.

Ľudia, ktorí majú prístup k sidurom (modlitebné knihy) vedia, že požehnanie (beracha) sa vyslovuje snáď nad všetkým. Počnúc jedlom, umývaním rúk, cez nové šatstvo, zapaľovanie sviec až po uvidenie dúhy  a pod.

Požehnávaním sa povznášajú predmety a deje na duchovnú úroveň. Význam jedla ako čohosi čo nás udržiava pri živote sa tak dopĺňa na úroveň duchovnej výživy. Pri požehnaní dochádza k vzájomnej interakcii vzťahov človek – Boh. Človek vzhliada k Bohu, Boh sa znižuje a zhliada vo svojej milosrdnosti k človeku, lebo ho chce udržať pri existencii.

Aby malo požehnanie platnosť  musí obsahovať dve veci (TB, Berachot 40b):

  1. musí obsahovať Božie Meno JHWH (podľa Rava)
  2. Boh v ňom musí byť titulovaný ako “kráľ” (rabi Jochanan)

Až vtedy nadobudne svoju korektnú reálnosť.

Slová sú tvorené písmenami, ktoré nesú v sebe mnohotvárnu symboliku. Hebrejská reč a písmená hebrejskej abecedy majú tak v judaizme veľký význam. Významné miesto však zaujíma aj zvuk. Veľmi dôležitý je “HLAS BOŽÍ” tzv. BAT KOL (bližšie o ňom bude uvedené v pripravovanom  samostatnom článku), ktorý možno počuť a ktorý povoláva človeka k Bohu.

Biblia hovorí o sluchu ako o veľmi jemnom zmysle, schopnom zachytiť aj “tichý šelest” (1 Kr 19.12). Je to najdelikátnejší z ľudských zmyslov a preto možno Boha častejšie počuť, ako vidieť. Takto ho možno ale zažiť len mimo čas a priestor, v ktorom existujeme ako hmotné bytosti. Stáva sa tak počas meditácií, koncentrácií, modlitieb a pod., kedy človek maximálne prenikne do svojho vnútra. V tom okamihu, keď sa tak stane, si človek uvedomí svoj zdroj odkiaľ pochádza. Stávame sa vtedy svedkami Božej existencie a pre to sme boli vlastne stvorení. Ide o svedectvo o Jedinom, tak ako sa o tom hovorí v židovskom vyznaní viery – modlitbe Šema. A vtedy, možno Boha začuť. Počuť možno rôzne hlasy (anjelov, duše zomrelých..), časom a skúsenosťou sa dá prísť na to, ktorý z hlasov je Bat Kol – Hlas Ducha Božieho – Ruach Elohim.

-chanele-

súvisiace články: