POKORNÝ KRÁĽ

NACHMANOVE KÓANY – POKORNÝ KRÁĽ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal múdreho radcu. Raz sa dozvedel o kráľovi, ktorý si hovorí “udatný bojovník a muž pravdivý a pokorný”. To, že bol udatný bojovník, to o ňom vedel, ale či sú opodstatnené aj ďalšie prívlastky, to sa chcel dozvedieť a tak vyslal svojho radcu, aby mu doniesol jeho portrét. Kráľ mal totiž portréty všetkých kráľov, len tohoto nie, pretože sa stránil všetkých a sedával za závesom. I vydal sa mudrc do tej krajiny a rozhodol sa, že ju spozná za pomoci žartov, ktoré ňou kolujú, lebo len tak je možné druhého spoznať pravdivo. Počúvajúc žarty jej obyvateľov, prišiel na to, že je to krajina plná neprávostí, lebo ľudia si v nej robili žarty z toho a onoho, ako bol podvedený a oklamaný, dokonca tak žartovali aj sudcovia na najvyššom súde a prijímali popri tom úplatky. Mudrc sa teda vybral priamo ku kráľovi, aby mu rozpovedal, čo sa v krajine deje a či vie ako je celá zem plná klamstva a úplatkov a podvodov. Kráľ ho počúval spoza závesu a čudoval sa, ako je o všetkom v jeho krajine dobre informovaný.

Najskôr si mudrc myslel, že aj kráľ je podobného zmýšľania ako ostatní, ale nakoniec zmenil reč v prospech panovníka, mysliac si, že to sa asi preto schováva za záves, bokom od všetkej neprávosti, aby ju nevidel a začal ho veľmi chváliť. Kráľ tej krajiny bol naozaj veľmi pokorným človekom a čím ho mudrc viac chválil, tým sa stával ešte pokornejším a zatúžil spoznať človeka, ktorý takto jeho krajinu ľahko odhalil. Odhrnul teda záves, a vtedy mudrc uvidel jeho tvár a jeho portrét odniesol svojmu pánovi.

“Pozri a porozumej, kam až tieto veci siahajú,” hovorí rabi Nachman “blažený ten, kto dôjde k poznaniu a pochopí čo len málo z tajomstva týchto príbehov…”


VÝKLAD:

Pokorný kráľ, svojou oddelenosťou od skazeného sveta zastupuje transcendentného Boha, oddeleného od svojho stvorenstva a ktorého nemožno spoznať a ani ho nikdy nikto nevidel. Božia transcendencia (nadprirodzenosť) zahŕňa v sebe absolútnu Ničotu (pozri článok: Ševirat kelim a narušenie symetrie ), čo je najvyššou rovinou tohoto stavu v ľudskom poznávaní. AJIN, ako absolútne NIČ sa tu stotožňuje s absolútnym všetkým a vzniká EJN SOF. Človek nemôže Boha vidieť v jeho veľkosti (gedula) a plnosti jeho bytia, ale len v negatívnom vymedzení, ako Ničotu, tj. Jednotu zahrnutú v mnohosti prírody a sveta.

Jeho pokora súvisí so sefirou  Chesed (Gedula) z ľavého stĺpu sefirotického stromu a jeho ďalšia vlastnosť bojovníka, zas so sefirou Gevura z pravého stĺpu. Talmud dáva veľkosť (gedula) aj pokoru do úzkeho súvisu, keď hovorí: “kde najdeš veľkosť , tam nájdeš aj pokoru (TB, Megila 31a). Stredný stĺp štruktúry sefirot, zosobňuje pravdu.

Kráľ, čo chcel spoznať pokorného kráľa je zastupovaný sefirou Malchut, ktorá zosobňuje hmotný svet. 

Mudrc vyslaný za neznámym kráľom je cadik, ktorý chce poznať nepoznateľného Boha a chce ho primäť k tomu aby odhalil svoju tvár a dal sa spoznať svetu.

Mudrc sa zameriava na spoznávanie krajiny neznámeho kráľa prostredníctvom humoru a žartov, pretože v ideológii judaizmu sa bežne predpokladalo, že človeka možno spoznať aj podľa jeho štýlu humoru – “človeka spoznáš podľa jeho šálky, mešca a podľa jeho humoru” (TB, Eruvim 65b). “Kto chce do hĺbky spoznať povahu nejakého miesta, mal by skúmať vtipy, ktoré tam vznikajú (Likutej ecot, Lejcanut I.) Tí skôr narodení si určite pamätajú z minulého režimu “vtipy o zlatú mrežu” 🙂 ktoré výstižne charakterizovali dané zriadenie…

Mudrcova púť právnym zriadením krajiny je zobrazením výstupu do vyšších svetov ⇒ súd (olam asija) → vyšší súd (olam jecira) → najvyšší súd (olam berija) → kráľ (olam acilut). 

Kľúčovým momentom tohto príbehu je tu utajenie Božej tváre (hester panim), ktorý je zároveň najväčším problémom teodície (náuka o skúmaní možnej existencie dobrotivého Boha v protiklade k nespravodlivému svetu, plnému zla) a snaží sa vyjadriť príčinu – Boh skrýva svoju tvár preto, lebo nemôže zniesť ľudskú hriešnosť. 

chanele-

 

KRÁLI EDÓMU

Tradícia učí, že po Božom rozhodnutí stvoriť svet prekypujúci životom, Svätý stvoril najprv množstvo iných svetov, ktoré boli predchádzajúcou nutnosťou; ktoré však museli zaniknúť a nazýva ich termínom “Edómski králi” (ZOHAR III 61b). Slovami súčasnej fyziky, by sme mohli povedať, že v multiverze vzniklo množstvo vesmírov s rôznymi podmienkami a fyzikálnymi zákonmi, až vznikol nakoniec ten náš, ktorý má parametre “nastavené” v takých matematických škálach, že umožňuje vznik a vývoj inteligentného života, vo svojej podstate na obraz Boží, ktorý ho predchádzal, lebo aj Písmo hovorí, že čo bolo, je to, čo byť má a ktorákoľvek už existujúca vec bola vytvorená v časoch pred nami (ZOHAR III61b). Skôr než Starý Starých, či Starý dní (Atik Jomin* – termín Zoharu pre označenie Boha) a Skrytý Skrytých (to samé) pripravil Korunu Korún (Keter), nebol ani počiatok ani koniec (stav pred možnou singularitou – súčasná veda ale pripúšťa aj neexistenciu singularity ako nutnosti pri zrode vesmíru). Všetko bolo načrtnuté a navrhnuté v Ňom Samotnom. Po odhalení Koruny už začali vznikať prvé svety (ZOHAR III 123a).

Termín je inšpirovaný biblickým veršom 1M 30.31 “A toto sú králi, ktorí vládli v Edóme” a myslí sa tým v krajine nesmiernej prísnosti. Kabala to prepracováva do nerovnováhy sefír Súd(Din) a Milosť(Chesed). Iné názvy pre tieto sefira sú Gevura (Prísnosť) a Rachamim (Milosrdenstvo).

ZOHAR tak hovorí o svetoch, ktoré existovali už pred tým našim, v ktorých vládol len ženský princíp (aktívne sefiry ženského stĺpu na sefirotickom strome) a to nemohlo obstáť. Muselo dôjsť k vyrovnaniu s mužským princípom (sefiry na mužskom stĺpe sefirotického stromu) a tak sa

zrodilo, alebo to dalo vzniknúť čomusi trvalejšiemu (ZOHAR III 142a). Táto rovnováha plynie so sefiry Keter, zodpovedajúcej miestu, či lepšie povedané potencii AJIN, bez inej ako svojej opory a ktorá vyrovnáva minulé, prítomné i budúce. Kým táto rovnováha ešte nefungovala,  stredný vyrovnávací a harmonizujúci stĺp na sefirotickom strome Illán, chýbal (absencia, či rekombinácia sefír Tiferet a Malchut) a celkovo štruktúra Illánu bola iná, než ju poznáme (ZOHAR II 176b).

Rovnováha sveta je založená na dualite, na existencii mužskej a ženskej formy, na dipólovosti častíc, pretože v inej podobe veci existovať nemôžu (ZOHAR III290a).

Preto, ak chceme hovoriť o existencii Niečoho, musí byť toto dodržané. Bytie sa manifestuje len a len práve v takomto vesmíre. Všetky ostatné, ktoré túto podobu nemajú, nemôžu priniesť život na nijakej úrovni. To je základný princíp bytia (ZOHAR III 290a).

Táto polarita je Zoharom nazývaná ako “prijatie podoby Boha” (ZOHAR III 290a). Staré svety bez tejto podoby boli beztvaré, avšak tak rýchlo ako vznikli aj rýchlo zanikli, podobne ako vznikajú a zanikajú iskry vznikajúce pri kutí železa. Vyletujú spomedzi nákovy a kladiva, letiac vzduchom trvajú a potom rýchlo pohasínajú (ZOHAR III292a, b). Bolo to preto, že Boh vtedy ešte neprijal podobu mužského a ženského, a Chesed a Din ešte tým nestáli proti sebe vo vzájomnou vyrovnaní. Takéto svety museli jednoznačne zaniknúť, lebo nemohli uniesť bytie. Nemohol v nich existovať človek ani nič živé, nakoľko ľudská podoba ešte neexistovala a tak sa zrútili až kým znovu nepovstali v novej podobe a pod iným menom (ZOHAR III 135a, b).

Ľudská podoba v sebe obsiahne všetko. Preto je napísané, že Boh učinil človeka na svoj obraz (1M 1.26). Človek má aj akýsi svoj nebeský predobraz (Adam Kadmon*), tzv. Horného človeka. Oba nemôžu bez seba existovať. Od ľudskej podoby je závislé formovanie vesmíru (ZOHAR III 144a, b). Podoba Horného človeka je spomínaná v knihe Ezechielovej (1.26) a tiež Danielovej (7.13), a obe dali vznik a vývoj apokalyptickej literatúre (aj sa do nej radia) vznikajúcej v rozmedzí rokov 100 p.n.l. a 100 n.l., kedy sa začína formovať základ tzv. hejchalotickej (hejchalot = Paláce) literatúry, kabaly Ma´ase Merkava – Činy Vozu, a myslia sa tým ezoterické vízie Božieho Trónu, v jednotlivých nebeských úrovniach.

© chanele

LITERATÚRA:

  • SEFER ZOHAR
  • BIBLIA, Písmo sv. Starej a Novej Zmluvy