LECH LECHA 5. – ZMENA MENA Z ABRAM NA ABRAHAM

18. októbra 2015 3 komentáre

Keď Boh oznamuje Abramovi (hebrej. čítané Avram)zmenu mena na Abraham (čítané Avraham) , označí sám seba termínom EL ŠADAJ (   ydv la ) – Boh Všemohúci.

Biblická kritika uvádza, že napriek prekladu “Všemohúci”, pôvodný význam tohto Mena je neznámy.

Možno

  • pochádza z akkadského slova ŠADU = vrch a myslí sa tým ten, ktorý je na Božom vrchu
  • súvisí s menom kanaánskeho božstva polí a stepí z jedného ugaritského textu
  • či ugaritským termínom pre “hruď*“, prsia”evokujúc tak božstvo plodnosti miestneho rázu
  • hľadať súvis s hebrejským “sade” ( hdf) – pole (a zase tá plodnosť)
  • alebo je odvodené z hebrejského slova ddv ((š(šin, dalet, dalet)=ničiť v kontexte s Iz 13.6 a Joel 1.15, kde text vyjadruje pustošenie.
  • “šad” sú ale aj* hebrejsky prsia, a to ako ženské (životodárne) tak aj mužské (ochranné a bojovné), zato “šed” je démon (pl. šedim) a šadaj by tak mohlo znamenať “naša hruď”, odkiaľ srší aj materské mlieko aj násilie a teda kde sa ukrýva aj “človek” aj “démon”. A v týchto prsiach sa dal Všemohúci poznať  Abramovi– tj. EL ŠADAJ s číselnou hodnotou 345, totožnou s číselnou hodnotou mena MOŠE (hebrej. Mojžiš), ale aj mena HAŠEM, ktoré sa používa na vyslovenie Tetragrammatonu ( ydv la = hvm =  koncové mvh= 345 ).

Meno ŠADAJ sa píše na mezuzu visiacu na pravej zárubni dverí. Jeho akrostich má plné znenie “šomer daltot Jisrael” = strážca dverí Izraela.

Hebrejčina chápe termín v zmysle všemohúcnosti. Jedná sa o jednu zo štyroch vlastností Boha (múdrosť, láska, všemohúcnosť a nesmrteľnosť). Štvorka v kabale symbolizuje najvyššie číslo, ktorým bolo všetko tvorené a teda aj vďaka týmto štyrom vlastnostiam. Dalo by sa do toho  samozrejme zakomponovať aj štvorpísmenné meno Božie JHWH.

Písmeno ŠIN (  v ) značí podľa tradície ZUB. To bol jeho pôvodný hieroglyfický znak.  Zub hryzúci potravu k tomu, aby bola strávená a spracovaná a umožnila tak pokračovať v živote. Duchovne takto “žujeme” dojmy, pocity, slová a vzťahy. Aj praotcovia “žuli” množstvo udalostí, ktoré boli pre nich nepochopiteľné (syn neplodnej Sáry, obetovanie Izáka, Jákobov nočný boj).

Tri kvapôčky v písmene ŠIN – tri “jody”  (  y y y ) symbolizujú tak Izraela, Jákoba a Ješurun. Všetky tri sú tak spojené v jednom písmenku. Akoby toto ŠIN bolo synonymom trojnosti Izraela (Koheni, Levíti, Izrael). Samo ŠIN značí “nebesá” – šamajim, ktoré symbolicky púšťame cez dvere “dalet” ( d ) – druhé písmeno mena ŠADAJ, do nášho sveta. Samo JOD (  y ), strojené v troch kvapôčkach ŠIN, symbolizuje 10 skúšok, ktorými prešiel Abrahám. Ináč je to ruka “dávajúca”, ruka Božia, starajúca sa o Izrael poskytujúca ochranu, potravu, milosť, poznanie, spásu…ruka, ktorou analogicky dávame aj my, keď sa snažíme podobať Bohu (Ja som svätý, buďte aj vy svätí – 3M 11.4, 19.2, 20.26).

EL ŠADAJ je Boh, ktorý začína s človekom viesť rozhovor. S rodom patriarchov je spriaznený ako Priateľ, Brat, Otec, Príbuzný (porovnaj nižšie s významom slova “am”). Je skrytý a predsa blízky. I z teoformných mien je cítiť spriaznenosť a spríbuznenosť Abímelech =môj otec je kráľ; Achíram=môj brat je vznešený pričom pod otcom a bratom je treba vnímať samotného Boha. Vyžaruje z nich až intímna spojitosť.

Midraš Berešit Rabba (46.2) vysvetľuje meno Šadaj tak, že ide o zloženú formu šin –  v , tzn. skrátenú formu vzťažného zámena “ktorý” – ašer (   rva  )  a slova “daj” ( yD) s významom “dostatok”, kedy EL ŠADAJ nadobúda význam ”Boh, ktorý je sám sebe postačujúci. Raši to komentuje ďalej tak, že je Bohom, ktorý stačí a postačuje na udelenie svojho milosrdenstva a ktorý má dostatočnú moc dať všetko, čo je potrebné.

Ale vráťme sa k zmene Abramovho mena. Vysledovať dôvod tejto zmeny je dosť problematické. Pôvod mena Abram je nutné hľadať v aramejskom mene ABIRAM, pretože ako vieme Abramovi predkovia boli Aramejci, pochádzajúci z chaldejského Uru (1M 11.28) a slúžili mesačnému božstvu Nannarovi (slnečné božstvo malo svätyňu v Babylone).  Aj v 5M sa bez okolkov priznáva: “Môj otec bol blúdiacim Aramejcom, zostúpil do Egypta, žil tam ako cudzinec s malým počtom osôb a stal sa veľkým, mocným a početným národom” (5M 26.5).

Konvertiti na judaizmus dodnes ku svojmu novozvolenému menu pripájajú slovné spojenie ”ben Avraham” – “syn Abrahámov”, lebo Abrahám sám o sebe nebol Židom v takom ponímaní, ako sa berie dnes. V podstate bol vlastne prvým konvertitom, pretože skôr, než začal uctievať jediného Boha, neskoršie nazývaného Bohom Izraela, patril do rodiny, v ktorej sa uctievali bôžikovia a už spomenuté božstvo Nannar.

Meno ABIRAM sa prekladá: “Otec je vznešený”, alebo “Môj otec je Baal” (Abi=môj otec; ram=vznešený, popr. baal).

Pojmom Baal sa v aramejskom prostredí označoval termín “pán”, “majiteľ”, “manžel”. Dodnes sa zachovalo i v súčasnej hebrejčine s ekvivalentným významom – “manžel”, “účastník” “majiteľ”, “vlastník”. Okrem toho sa týmto termínom označovalo na tú dobu dosť rozšírené božstvo – Baal, boh plodnosti a života, búrky a dažďa, ktorý postupne získaval čoraz väčšiu pozornosť oproti ostatným božstvám.

Nakoľko je aramejčina a hebrejčina vo veľmi blízkom vzťahu a oba jazyky patria do tej istej jazykovej skupiny, je ľahké odvodiť význam mena Abram i priamo z hebrejčiny, ktorej odtienky neskôr nabralo.

Tu sa prvá časť mena “av” prekladá ako “otec” a druhá “ram” ako “vznešený”. Základom pre ostatne menované slovo je slovesný kmeň RHM  ( shr) (byť hrdý,pyšný, vyvýšený, vznešený…).

To znamená, že meno Abram malo podobný význam ako aramejské meno Abiram. Na základe Abramovho východu z krajiny svojich predkov i Božej zmluvy s ním (1M 17.5), bolo nutné jeho meno zmeniť na “Abraham”, ktoré sa prekladá viacerými spôsobmi – “otec zástupov”, “otec mnohých”, “otec množstva”, alebo “otec hlučiaceho davu”.

Zmena druhej časti mena “ram”  na “raham”, nie je v hebrejčine nijak zvlášť doložená, každopádne má však súvis so štvrtým veršom sedemnástej kapitoly knihy Genesis: “…vehájijá leav hamón gójím…” – “…budeš otcom chýrneho (hučiaceho, zoskupeného) davu národov…”(1M 17.4).

Slovo “hamón” sa z hebrejčiny prekladá ako “dav, zhluk, hluk, šelest, šumenie, sláva, chýr..”. Spojenie “hamón gójím” sa prekladá buď  ako “chýrne národy”, poprípade “mnohé národy”, alebo “početné národy”, či “davy národov”, a pod.

Samotné meno Abraham, keby sme chceli rozložiť, dostaneme: “av”=otec; “raham”=to by sme mohli(ale!) čiste hypoteticky rozložiť na “rav” = mnohý a “hamón”=chýr, dav, zhluk, huk. Túto analýzu berte prosím za čisto hypotetickú špekuláciu, ku ktorej som došla na základe určitých faktov a znalostí. Z nej by sme potom mohli dostať syntézou výsledok, ktorý by mohol znieť: “otec mnohých hučiac zoskupených chýrnych davov”, čiže, povedané zrozumiteľnejšie – “otec hlučiaceho davu národov”(tak ako uvádzajú preklady), alebo ešte jednoduchšie – “otec mnohých národov”.

Možno by sme mohli vidieť koncovku “-am” samostatne stojacu a v nej, odhliadnúc od nezmyselného doslovného spojenia predchádzajúcich “-rah-“, hebrejské slovo “am”, prekladané slovom ľud. V Svätom Písme sa toto slovo vyskytuje nesmierne veľa krát a to v rôznych významoch. Je tiež súčasťou mnohých známych mien, napr. Jarobeám, Rachabeám a pod.

Pojem “am” vo väčšine semitských jazykov označuje pôvodne kolektív, alebo skupinu ľudí, spriaznených príbuzenským vzťahom a to po otcovskej línii. Pritom veľkosť daného spoločenstva nie je nijak podmienená. Jedná sa tým viac-menej o vyjadrenie vzťahu.  Podobu vzťahovosti, o ktorej hovorím možno vidieť aj v množstve biblických miest.

Zvláštnym príkladom sú tzv. teoformné vlastné mená, čiže mená úzko súvisiace s Bohom. Napríklad: Ammiel=môj otcovsky príbuzný je Boh, alebo Ammíšaddaj=môj otcovsky príbuzný je sám Boh Všemohúci –Šadaj a pod.

Nakoľko ale slovenčina nepozná množné číslo od slova “ľud”, je termín “am” prekladaný ako národ aj keď by sa viac hodil termín ľud a termín národ by sa zas spätne do hebrejčiny mal preložiť skôr termínom gój. Používanie slov “am” a “gój” vyplýva v hebrejčine z kontextu (ďalej vysvetlím), čo v jednotnom preklade do slovenčiny jediným termínom “národ” priniesol v minulosti prekladové nezrovnalosti až duchovnú predpojatosť, kedy po napasovaných vyštylizovaných prekladoch “gój”= pohanský národ (neviem, ako prekladateľ prišiel k tak šialenému zneniu!), viedlo nakoniec k rozvoju antisemitizmu, pritom, židia nikdy nehovorili o ostatných národoch ako o pohanských, len ich označovali špecifickým termínom vyplývajúcim z pravidiel hebrejskej gramatiky.

Slovo “gój” je špecifický hebrejský termín, ktorého etiológia sa presne vypátrať nedá, jednoznačne však možno povedať, že  “am” označuje spoločenstvo ľudí z vnútorného pohľadu (príbuzenský vzťah), kdežto pojem “gój” sa na spoločenstvo díva z vonkajšieho smeru a to vždy prihliadajúc na konkrétne miesto, poprípade spôsob organizácie konkrétnej spoločnosti. Niektoré preklady Písma sv. prekladajú tento termín slovom “pohania”. Podľa mňa je tento spôsob prekladu zavádzajúci a len z vrodenej tolerantnosti sa radšej k pravdepodobnému zneužitiu určitými kruhmi, práve tohto prekladu, nebudem bližšie vyjadrovať. Každý, kto sa s touto problematikou a problémom vzťahov medzi Židmi a okolitým svetom (prihliadajúc na historické okolnosti) zaoberal, alebo s ňou prišiel do styku, sa hravo dovtípi, o čo niektorým ľuďom išlo a čo mám na mysli.

Nie vždy sa dá držať prekladu “am” = ľud, “gój” = národ mechanicky, a často na základe textových a kontextových špecifík, je možné tieto slová prekladať rôzne, a dokonca aj ako synonymá.

Obecne však možno termínom “gój” označiť neizraelské národy i napriek tomu, že v Písme sv. je takto často nazývaný aj samotný Izrael, hlavne v prípadoch, kedy je o ňom hovorené ako o jednom z mnohých národov, prichádzajúcom s okolitými národmi  do kontaktu, či už mierového, alebo vojnového. Kdežto termín “am” je častejšie používaný priamo v súvislosti s Izraelom, ako  ľudom Božím, poprípade “am kadoš” – “ľudom svätým” (5M 7.6, 14.2, 26.19 atď.), ktorý je odvodený od vzťahu Izraela k Bohu, nie od možného faktu svätosti, ako národnej vlastnosti. Mimochodom, svätosť nie je nadprirodzená vlastnosť, ako ju chápe napr. kresťanstvo, ale definuje “oddelenosť” (viď. článok AM SEGULA – VYVOLENÝ ĽUD).

Izrael je termínom “gój” predovšetkým označovaný práve  v Abrahámovom zasľúbení (preto to tu takto podrobne rozvádzam) – “…urobím ťa národom veľkým (…gój gadól…) – 1M 12.2, podobne ale aj v zasľúbení Jákobovom a Mojžišovom (1M 18.18), alebo v prípadoch kolektívneho poklesku, kedy sa Izrael niečím voči Bohu previnil (…že tento národ (gój) je tvojim ľudom(am)…-2M 33.13).

Izrael ako “gój” je povolaný zo všetkých národov k službe Bohu, ako zástupca všetkých ostatných národov.

Keď teda bolo Abramovi zmenené meno na Abraham, bolo to s prihliadnutím na to, že ku konečnému zhromaždeniu po stránke duchovnej a náboženskej v olam ha-ba (svet, ktorý príde), dôjde na úrovni všetkých národov, nie len Izraela. A tu si opäť pripomeňme 15-ty verš 17-tej kapitoly knihy Genesis (1M), kde sa hovorí: “…vehajittá leáv hamón gójim.” = “…a budeš (staneš sa) otcom hlučiaceho (možno by sme mali chápať vo význame “žijúceho”) davu národov”.

Talmud (TB, Berachot 13a) hovorí o mene Abram  ako o vyjadrení dovtedajšieho postavenia patriarchu, keď bol ešte otcom ARAMU, svojho rodiska. Nové meno Abraham podľa Rašiho vyjadruje už jeho nové postavenie = otec mnohých národov.

Podľa Sefer ha-bahir (§6) je dôvodom rozšírenia Abramovho mena o písmenko HE stvorenie človeka na Boží obraz (1M 9.6) – doslovne “v Božom obraze” – becelem Elohim.

Kniha Bahir považuje za dôvod rozšírenia Abramovho mena fakt, že sa tým momentom sa Abram stáva, teraz už ale Abraham, praotcom “množstva” (1M 17.15) a teda množstvo jeho potomkov hraničí s počtom hviezd a zrniek piesku (1M 13.16, 15.5). Avšak táto poznámka býva považovaná za pochybnú a len akýmsi medzistupňom medzi §5 a §7, pojednávajúcimi o biblických veršoch 4M 33.23, Job 11.9 a Joz 15.18.

Podľa §6 má novovzniknuté meno Abraham číselnú hodnotu 248 (  a =1,   b =2,   r =200,   h=5,  koncové m=400), zodpovedajúcu číselnej hodnote slovného spojenia “becelem Elohim” (na obraz Boží), ktoré zodpovedá histórii stvorenia človeka, ktoré sa ako dôvod zmeny mena uvádza hneď nato. Vo všeobecnosti je to jedna zo základných tém, na ktorých stojí množstvo pôvodných midrašických textov. Podobne ako sa o probléme hovorí aj v hagade a neskôr vo všeobecnosti aj v samotnej kabale, ktorej základ tvoria práve midrašické texty, lebo na nich vznikla (prameň pre §6 knihy Bahir poslúžil talmudický traktát Nedarim 32b).

Podľa inej starej tradície má znak HE dvakrát obsiahnutý v najsvätejšom Božom Mene význam tohto sveta (olam ha-ze) v protiklade k JOD, ktoré symbolizuje svet budúci (olam ha-ba). HE je tak bránou spájajúcou dva svety. Doplneným písmenom HE je Abram zvelebený a stáva sa Abrahamom a  za asistencie obriezky (o tej nabudúce) je povolaný k spoluzodpovednosti za tento svet.

Číselná hodnota znaku JOD Božieho Mena  (JHWH)  je 10 a je dvojnásobnou hodnotou znaku HE. Keď Všemohúci premenoval Abrama a Sarah na Abrahama a Saraj, zvelebil Abramovo meno o to HE, o ktoré umenšil číselnú hodnotu mena Sarah na Saraj. A toto JOD spája Abrahama a Saraj, už ako plodný pár,  spája tak mužské a ženské a vedie k zjednoteniu vo svete budúcom (olam ha-ba).

© chanele

Zdroje:

  • A. Havlíčková: Sefer ha-Šem (2004, súkromné vydanie)
  • Kresťanská revue 1993, č.6, 7)
  • M. Balabán: Hebrejské myšlení (1993)
  • M. Bič:Ze světa Starého Zákona (1986)
  • K. Armstrongová: Dějiny Boha (1996)
  • J. Heriban: Príručný lexikón biblických vied (1994)
  • L. Moučka: Sefer Jecira (1993)
  • B. Pípal: Hebrejsko-český slovník ke SZ (1974)
  • V. Trabalka: Prvý hebrejsko-slovenský slovník(1996)
  • D. Rops: Biblia a jej ľud (1991)
  • K. Sidon: Návrat Abrahamúv (1995)
  • C. Tonič: Praotcovia Izraela (1993)
  • Biblia Hebraica Stuttgartensia of Kittel (1990)
  • Das Buch Bahir (1923)
  • A. Kaplan: Bahir (2008)
  • Encyklopedie Bible (1992)
  • Slovník biblické teologie (1991)
  • Komentáre ku knihe Genesis (2008)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (2001)
  • midraš Berešit Rabba

Súvisiace články:

Zaradené do SIDRY Tagged with , , , , , , , , , , , , ,