K

K´ARA – séderová misa v dvoch možných podobách – 1./ jednoduchá plochá   2./ so štyrmi poschodiami, používaná na sviatok Pesach* (viď. tiež Pesach )

KABALA  – pôvodne ústna ezoterická tradícia. Neskôr začal termín označovať židovskú mystiku, sformovanú asi v polovici 12. storočia n.l. v Katalánsku. Pôvodný základ učenia kabaly tvoria texty knihy Daniel, Ezechiel, Apokryfy a iné apokalyptické texty, ďalej naratívna agada*, midraše*, normatívna halacha*, ale aj samotná liturgia, tradícia hejchalotickej* mystiky (ma´ase merkava*) a špekulatívno-magická tradícia známa prostredníctvom knihy Sefer Jecira*. Za hlavné diela sú považované tri stredoveké knihy – Sefer Bahir*, Sefer Zohar* a Sefer Jecira*.

KABALAT ŠABAT – “prijatie, uvítanie šabatu*“, v podobe Kráľovnej Šabat. Synagogálna liturgia z piatkového predvečera. Jej pôvod treba hľadať medzi safedskými kabalistami 6. storočia, ktorí v piatok večer pri západe Slnka vychádzali za hranice mesta vítať kráľovnú Šabat, ktorú stotožňovali so Šechinou* (viď.: Šechina ). Tento ich zvyk sa veľmi rozšíril aj do ostatných komunít. V dnešnej dobe Kabalat Šabat pozostáva zo žalmov (29; 92-93; 95-99), piesni Lecha Dodí a čítania mišnaického* traktátu Šabat. V prítomnosti minjanu* je ukončovaná kadišom*.

KADIŠ – aramejsky “svätý”. Modlitba za zosnulých, pri pohrebe. Prednáša ju kantor*, alebo niekto kto je poverený vedením bohoslužby. Jej prednášanie je podmienené minjanom*. Pôvodne  slúžil ako chválospev  po výkladu Tóry*. Poznáme kadiš celý (prednášaný po amide* a na konci slichot*), polovičný ( prednášaný počas liturgie), rabínsky ( po štúdiu rabínskych textov), kadiš sirôt ( odriekaný  11 mesiacov po pohrebe a potom vždy na jarzait*) a kadiš obnovenia (po pohrebe a na záver štúdia talmudického traktátu). Kadiš sirôt slúži na uvoľnenie citov smútiacich. Pri pohrebe ho recituje pozostalý muž (za ženu mužský príbuzný) a to v jeho rozšírenej podobe. V deň výročia úmrtia sa recituje  jeho normálna podoba. Aškenázski Židia sa ho modlia tiež na Vysoké sviatky*, Roš Hašana* a tri pútnické sviatky.

KANTOR – tiež chazan*. Muž, ktorý vedie modlitby v synagóge*. Pôvodne len vyhlasoval začiatok a koniec Šabatu* a staral sa o synagógu*. Tieto jeho pôvodné povinnosti neskôr postupom času prebral synagogálny sluha šamaš* a jemu ostalo už len viesť modlitby.

KARAITI – učenci z asi 8.stor.n.l., ktorých komunita sa sformovala čiastočne ako reakcia na vzniknutý islam. Odmietali “ústnu Tóru”(dnes nazývanú Talmud*) ako zvrchovanú autoritu, za tú považovali výlučne Tóru* písanú (Päť kníh Mojžišových). V súčasnosti existujú komunity karaitov už len v Izraeli, Turecku a Litve.

KARET – exizácia. tzv. “odrezanie”, či “vyťatie” od zvyšku spoločenstva. Ide o biblický trest za činy ako napríklad jedenie chamecu na Pesach, neobrezanie, incest a pod. Jozefus Flavius tento druh trestu stotožňuje s ostatnými biblickými trestami smrti (Židovské Starožitnosti III 12:1) uvádzanými Tórou. Nie je jasné, prečo sa ale v takomto prípade používa práve tento termín a nie doslova “zabitie”. Niektorí súčasní bádatelia upozorňujú na to, že sa mohlo pôvodne jednať len o akési vylúčenie z komunity a nie rovno o zabitie. Zároveň ale treba upozorniť, že tento trest sa dáva len za náboženské prečiny a nikdy nie napríklad za vraždu, preto sa usudzuje, že sa jedná o formu trestu Božieho, aj keď nie je jasné ako sa odlišuje tzv. smrťou ruky Neba. Raz sa jedná o predčasnú smrť, raz o smrť bez detí. Maimonides tento trest považuje za najhorší a vníma ho ako úplné vyhladenie duše pre budúcnosť. V súčasnosti sa táto problematika v judaizme prehliada.

KARON – voz, do ktorého je, podľa tradície, vo vízii posadený adept kabaly*, akonáhle sa dostane pred poslednú siedmu mystickú komnatu, počas mentálneho výstupu pri duchovnej sebaprojekcii. Tento druh mystických zážitkov je označovaný ako merkava* tzn. voz – duchovné vozidlo, ktoré si adept utvorí  aby v ňom vystúpil do nebeských komnát. Viď, tiež hejchalot*

KAŠRUT – súbor stravovacích pravidiel, určujúcich čo a za akých pravidiel sa môže konzumovať. Ortodoxní ľudia vidia za kašrutom čisto náboženskú povahu, reformovaní sa ho snažia vysvetliť hygienicky, ale i inak (viď.článok: Kašrut 3. )Zvyklosti sú priamo úmerné aj súvislostiam s chrámovým rituálom obetí. Viď. tiež článok Kóšer kuchyňa .

KAŠER/KÓŠER – (jidiš, hebrej.) výrazy označujúce spôsobilosť predmetu k použitiu, alebo jedla ku konzumácii.

KAVANA – pozornosť, oddanosť, zameranie, sústredenosť. Meditačný systém praktizovaný predovšetkým medzi chasidmi* využívajúcimi denných modlitieb ako mantier, učiac sa pritom vkladať pocity a emócie do slov modlitby, čo pomáha odprostiť sa od telesnosti (hitpašot gašmijut). Meditačných stavov  možno dosiahnuť tiež pomocou hudby (viď. biblickí proroci), alebo tanca (viď. chasidi). Viď.článok: Kavana

KAVOD – sláva Božia. Niektorí starí kabalisti ju stotožňovali so šechinou* (viď.: BAHIR § 130-133§ 126-128§ 78§ 50 ; § 3-7), ale ich názory sa v konkrétnostiach aj líšia.

KEDUŠA – svätosť; posvätenie za účelom napodobniť Boha (3M 19.2). Tiež modlitba velebiaca Božie Meno, prednášaná postojačky  vždy a len v prítomnosti minjanu*.

KEFICA – “skákanie”. Metóda cerufu, ktorú požíval napr. Abulafia, avšak z dostupných textov sa nedá vyvodiť v čom presne spočívala. Ide v podstate o asociovanie štandardného permutovania písmen pri ktorej sa “preskakuje” z jednej metódy manipulácie s písmenami k druhej, čím je možné dosiahnuť  hlbokého duchovného osvietenia.

KEHILA – systém židovskej samosprávy, židovská obec. Tým, že Židia nesmeli podľa kresťanských nariadení vlastniť poľnohospodársku pôdu, ale aj pod vplyvom násilností zo strany kresťanského obyvateľstva stredoveku, vznikali oddelené židovské spoločenstvá s vnútornou autonómiou, so silnými organizačnými štruktúrami, ktoré prerástli časom až do podoby ghett (pozri tiež článok Ghetto ). Na vrchole stál jediný predstaviteľ. Náboženskou autoritou bol rabín a do funkcií sa podľa potreby dostávali aj bežní členovia ⇒ výbor, pokladník, dozorca nad mravnosťou, obecní sluhovia (šamaš*), spolok Chevra kadiša* ( viď. článok Smrť, pohreb, Chevra kadiša ) a pod.

KIBUC – osada v Erec Israel fungujúca na princípe kolektívneho vlastníctva. Prvé kibuce bývali zakladané v počiatkoch sionistického hnutia a stali sa základom osídlenia a budovania budúceho štátu Izrael. Poznáme kibuce náboženské i sekulárne. Dodnes mnohé existujú a plnia hlavne poľnohospodársku funkciu. Prísnosť v dodržiavaní spoločného vlastníctva je dnes už benevolentná, narozdiel od počiatkov tejto praxe, kedy člen kibucu  pracoval bez nároku na mzdu v prospech spoločenstva, v prípade, že pracoval mimo kibuc, odovzdával celý svoj plat v prospech kolektívu, za čo bolo postarané o všetky jeho potreby. Dá sa povedať, že šlo v začiatkoch o jediný, naozaj komunistický režim (počas budovania komunity v podmienkach osídľovania púšte nevyhnutný k prežitiu), ktorý heslo “každému podľa jeho zásluh, každému podľa vykonanej práce”, premenil naozaj v plnom rozsahu do praxe.

KIDUŠ – sobotné a sviatočné požehnanie nad vínom, či iným nápojom na báze ovocnej šťavy, prípadne len nad dvomi bochníkmi chaly*, ktoré posväcuje sobotný alebo sviatočný deň. Vždy sa prednáša pri domácej bohoslužbe, nikdy nie v synagóge, s výnimkou erev Pesach*. Víno býva naliate v ozdobnom, zvyčajne striebornom pohári na to určenom. Dnes sa používajú mnohé ďalšie materiály. Pri požehnaní sa stojí. Micva* je odvodená od 2M 20.8 “pripomínaj si ho nad vínom “. Maimonides chápal kiduš ako predel medzi posvätným a profánnym (napr. tiež Havdala*), na čo upriamujú pozornosť tiež recitujúce verše 1M 1.31-2.1. Víno sa používa tiež z dôvodu jeho symboliky – 1./ “radosť” (Ž 104.15) a 2./  “svadba”, kedy je nevestou práve Šabat*. Od toho sa odvíja aj vysvetlenie, prečo sa modlitba odrieka postojačky. Je to preto, že všetky svadobné požehnania sa recitujú stojac. Ďalšie nasledujúce požehnania sa odriekajú už posediačky, pretože bývajú začleňované už do “hostiny” (seuda*) a pri tej sa bežne sedí, resp. slobodní ľudia v staroveku pri nej vždy sedeli (otroci stáli a bohatí ležali pohodlne na ľavom boku (poznáte z čias rímskej ríše), podopierajúc sa lakťom – preto sa pri sederovej* hostine opierajú stolovníci ľavým lakťom o stôl).

KIDUŠ HA ŠEM – posvätenie Božieho Mena mučedníckou smrťou. Zvyk sa zrodil v gaónskom* období a neskôr sa v ňom pokračovalo v už intenzívnejšej forme až do kresťanského stredoveku. Opustenie svojej viery je popri vražde a krvismilstve, najzávažnejším hriechom a práve v časoch násilných konverzií na kresťanstvo, ktoré bývali so strany kresťanov sprevádzané brutálnymi útokmi, stúpol výrazne počet mučedníckych úmrtí, vrátane samovrážd, ktoré judaizmus povoľuje jedine v takejto situácii. Často krát dochádzalo počas pogromov*  aj k zabíjaniu vlastných detí a manželky, aby nemohli byť ženy znásilnené a s deťmi nakoniec zabité. Dochádzalo k tomu často počas križiackych výprav (kedy nebolo civilné obyvateľstvo iného ako kresťanského vierovyznania nikdy ušetrené), ale aj napríklad počas Chmelnického masakrov, ale aj v období holokaustu. Ide v podstate o sebaobetovanie, ktorého základy siahajú do čias druhého Chrámu, asýrskych perzekúcií, rímskeho útlaku i obdobia 2. Churbanu*.

Dnes znamená kiduš ha-šem akýkoľvek čin, ktorý vzdáva česť a úctu Židom a judaizmu. Opakom posvätenia Božieho Mena je jeho znesvätenie – chilul ha-šem.

KIDUŠIN – svadobný obrad, ktorého pôvodne  delil od samotného obradu pod chupou* (baldachýn) necelý rok a býval na úrovni záväzných zásnub, kedy snúbenci bývali už považovaní za manželov, ale ešte spolu nežili. V prípade ich rozchodu (len z vážnych dôvodov!) bol už nutný rozvodový list, aj keď manželstvo ešte nenadobudlo praktické naplnenie. Dnes sú oba obrady – kidušin aj chupa*, spojené dokopy.

KIPA – rituálna čiapočka, tiež jarmulka*. Nie je predpísaná Tórou* (viď.článok: Tóra, Talmud, Midraš), ale Talmud* považuje prikrytie hlavy počas modlitby (viď.: Modlitba ) za chvályhodné a plnilo účel akejsi symboliky zahŕňajúcej prítomnosť Božiu – Šechinu* (viď.článok: Šechina) nad hlavami (TB, Kidušin 31a). V stredoveku sa tento zvyk ustálil a stal sa znakom  mužskej zbožnosti a ženskej skromnosti (viď.článok: Pokrytie hlavy v judaizme ). Odhalenie hlavy bývalo odsudzované (Maimonides), neskôr odmietané z dôvodov podobnosti s kresťanskou praxou. Dnes sa nosí kipu ako prejav úcty k tradícii a to pri modlitbách, čítaní z Tóry*, požehnaní, pri vstupe do synagóg* alebo aj stále, predovšetkým v Izraeli.

KITL – biely odev v podobe rúcha, symbolizujúci čistotu a radosť z, hoci pominuteľného života. Oblieka sa na Vysoké sviatky* (viď.články: Roš Hašana10 dní pokánia a Jom Kipur ), pri musafe* na Šemini Aceret* (viď.článok: Sukkot a Simchat Tóra ) a pésachový séder* (viď.článok: Pesach a Vývoj séderu). Tiež ho má oblečený ženích pod chupou*. V kitlu, prípadne podobnom rúchu, bývajú pochovávaní tiež  mŕtvi. Biela farba sa odvodzuje z Iz 1.18 “…aj keď sú hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh”.

KLEJ KODEŠ – doslovne “sväté nádoby” a myslia sa tým predmety určené k náboženským úkonom a rituálom, predovšetkým v Chráme (4M 3.31), ale tento termín zahŕňa aj ozdoby pre Sefer Tóru* (viď.článok: Sefer Torah ), kidušový pohár na šabat* a sviatky ( viď. tiež článok : Šabat ), sobotné sviece, chanukkija*, schránky na besamin*, havdalová* svieca so svietnikom, šofar*, sederová misa (K´ara*) a pod.

KISLEV –  9. mesiac židovského lunárneho kalendára

KLIPOT – termín pre kozmické zlo. Doslova “kôra”, “škrupinky”, “čriepky” božského svetla, ktoré v prehistórii padlo do hlbín a nadobudlo démonický charakter. Viď.článokčlánok: Klipot a Sitra Achra

KNESET – zhromaždenie. Dnes parlament. Inštitúcia založená Ezrou (Ezdráš) po návrate z Babylonského zajatia, pozostávajúca zo 120 zákonodarcov (Anšej kneset ha gdola = Muži veľkého zhromaždenia; tiež Veľký Sanhedrin – grécky). Dnešný parlament má tiež 120 členov, na čele ktorých stojí volený prezident.

KETER – prvá sefira* na sefirotickom strome (viď. rubrika: Sefirot )

KETER TÓRA – ozdobný nástavec na zvitok Tóry (viď.: Sefer Torah ) v podobe koruny, vytvorený spravidla so striebra. Má samozrejme aj mystický význam (Maimonides, Jehuda Löw).

KISE ŠEL ELIJAHU – Eliášovo kreslo používané pri obrade obriezky* (viď.článok: Brit mila ), zdobené bohato ornamentami a náboženskými textami. Jeho pôvod je odvodený zo stránok midrašu* Pirke de rabi Eliezer (28): “Pokiaľ budeš živý Eliáš, nebude sa konať obriezka, pokiaľ neprídeš a nebudeš prítomný na nej…”. Eliáš je odvtedy považovaný za anjela (posla) obriezkovej zmluvy  a preto býva vnímaný ako ochranca detí a spolu so slnkom a Anjelom smrti je vnímaný ako všadeprítomný.

KOHEN – kňaz prinášajúci obeť na oltár, potomok kmeňa Levi. Kedysi mohol obetovať, podľa niektorých starších textov, hocikto (Sd 6.26; 1K 8.22, 41.31), avšak prax bola, že tieto úkony vykonávali kňazi, pričom veľkňaz (potomok kňaza Árona, Mojžišovho brata) mal na starosti aj špeciálnu obeť určenú na Deň zmierenia – Jom kipur* (viď. Jom Kipur ).  Ohľadom Chrámu sa na kňazov vzťahovalo veľmi veľa predpisov. Niektoré sa zachovali dodnes, aj keď Chrám dnes už nestojí. Kohen sa nesmie oženiť s rozvedenou ženou, ani s vdovou či prozelytkou*, či ženou absolvujúcou obrad chalica*. Ak tak urobí, deti, ktoré s ňou má, už nie sú považované za kohanim (pl. od kohen). Kohen nesmie byť tiež v kontakte s mŕtvym telom, nesmie sa teda podieľať na pohrebných prípravách ani byť členom Chevra kadiša* . Výnimku tvorí úmrtie rodičov, detí, manželky a nevydatej sestry. Bývajú tiež pochovávaní v samostatnej časti cintorína. Kňazstvo sa dedí po otcovi. Byť kohen je česť. Potomkovia bývajú samostatne vyzývaní k čítaniu z Tóry*, udeľujú kňazské požehnanie a vykonávajú obrad vykúpenia prvorodeného.

-chanele-

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: