TOLEDOT 3. – IZÁKOVE STUDNE

V staroveku, keď neboli k dispozícii súčasné technologické postupy v poľnohospodárstve,  bolo bežné, že sa v oblasti Kanaánu striedali obdobia hladu s obdobiami hojnosti. Vtedy sa obyčajne zostupovalo z Kanaánu do Egypta. Ale ani Egypt nebýval ušetrený od hladomorov (príbeh o Jozefovi).

Izák mal však práve v jednom z týchto období od Boha inštruktáž ostať v Gerare a do Egypta nezostupovať. Pod Gerarom možno rozumieť ako mesto, tak aj oblasť. Zákaz zostupu do Egypta je midrašom vysvetľovaný tak, že nakoľko bol Izák na oltári pripravený na obetu a oltár stál v Kanaáne, preto nesmel opustiť toto územie, podobne ako celopal nesmel byť odstránený z chrámového nádvoria (Midraš Rabba, Genesis Rabba 64.3).

Boh prehováral ďalej k Izákovi a tomuto sa dostalo zasľúbenia, “…usaď sa, budem s Tebou…” – “ilanú el…” (tiež Iz 7.14; 8.8). V tomto zmysle býva  tiež niekedy vysvetľovaný aj verš 2M 3.14: “…Ehje ašer ehje…” – “…som ten, ktorý je s tebou…”, namiesto “…som, ktorý som…”.

Kanaán je územie Filištíncov, ktorí sú nesemitského pôvodu. Radia sa k tzv. “národom mora” . Podľa biblických údajov (5M 2.23; Am 9.7; Jer 47.4) pochádzali z Kréty (Kaftor). Po ich neúspešnom vpáde do Egypta, kedy boli porazení Ramzesom III., sa usadili (1200 p.n.l.) pri území Stredozemného mora, v Kanaáne. Nakoniec sa celé ich územie od Gazy až po Karmel, po nich aj pomenovalo Pelešet → Palestína (pre neznalých hebrejčiny: “p” sa v hebrejčine v niektorých prípadoch číta ako “f”, preto názvy Filištínci a Palestínčania, spolu súvisia).

Strediskom Kanaánu (hebrejský názov oblasti) bolo päť miest: Gaza, Aškalon, Ašdód, Gat a Ekrón. Tvorili spolu štátny aj obchodný celok (porovnaj s 1 Sam 5.8). O ich kultúre a reči nevieme veľa, pretože po usadení sa v Palestíne prevzali reč, kultúru i náboženstvo od miestnych obyvateľov. Hlavným božstvom sa stal Dagon (1 Sam 5.2), semitský boh obilia a plodnosti (Ebla, Asýria, Ugarit), ktorý mal chrámy v Ašdóde a Gaze. Prvá zmienka o ňom je v textoch z Mari, a používal sa aj ako súčasť amoritských mien. Spomína sa aj v starých sumerských i asyrsko-babylonských textoch.

Od obdobia Makabejcov (cca 200 p.n.l.), Filištínci úplne splynuli so židovským etnikom.

V knihách Sudcov a Samuelových knihách sú Filištínci národom, ktorému vládne tzv. SEREC. Etymológia tohto slova je nejasná; pravdepodobne sa ale jedná významovo o suverénneho vládcu s neobmedzeným právom (napr. tiež → Sd 3.3; 16.5, 8, 18, 23, 27, 30; 1 Sam 5.8, 11; 6.4, 12, 16; 7.7; 29.2; 1 Kron 12.20; Sir 46.18). V našom príbehu žijú Filištínci na území Geraru (1 Sam 6.16-17) a majú nad sebou kráľa (MELECH), no nemôže byť totožný s Abímelechom, ktorého poznal Abrahám.

Termín “Abímelech” znamená možno skôr filištínsky titul, ktorý my vnímame ako “kráľ”, podobne ako egyptský termín “faraón”. Nemusí ísť teda o vlastné meno. Ak ho chceme preložiť, dostaneme “môj otec je kráľ”, čo by mohlo celkom korešpondovať s teóriou o titule, vzniknutom kedysi v minulosti.

Abímelech a jeho ľudia sú pravdepodobne prvými filištínskymi usadlíkmi.

Boh potvrdil Abrahámovo zasľúbenie skrze Izáka (26.4, 5), pričom zásluhy jednoznačne pripísal Abrahámovi, ktorý “…zachovával moje pokyny, prikázania, ustanovenia a nariadenia…”, a Rambam to vysvetľuje tak, že Abrahám poznal Tóru skrze Božiu inšpiráciu a dodržiaval ju, aj keď ešte nebola zjavená (Mišna Kiddušin 4.14, Tosefta  Kiddušin 5.21).

Raši to ďalej rozvádza tak, že POKYNY sú prekážky zabraňujúce porušiť biblické zákazy, PRIKÁZANIA zas zákony vyjadrujúce ľudský zmysel pre morálku, USTANOVENIA sú zákony nevysvetliteľné rozumom a NARIADENIAMI sú poučenia, tj. ústna a písaná Tóra.

Opäť sa v príbehu stretávame so zapretím manželky. Izák, rovnako ako jeho otec Abrahám, s rovnakým zámerom, zaprel svoju manželku Rebeku a vydával ju za svoju sestru, čo len potvrdzuje vžité miestne zvyklosti, spomínané už v sidre Chajej Sara, v súvislosti s Abrahámom a Sárou. Treba podotknúť, že praotcovia neklamali, ale vzhľadom na miestne pomery, v sebaobrane, jednoducho len  zamlčali úplnú pravdu. Jediný rozdiel medzi obidvoma príbehmi spočíva v tom, že Rebeka, narozdiel od Sáry, nebola od manžela odvedená. V oboch prípadoch je vyjadrená nedotknuteľnosť vyvolenej dvojice.

Izák sa, podľa Božieho zasľúbenia, veľmi majetkovo i spoločensky zmohol, až to u miestnych začalo vzbudzovať obavy a tak Izáka vyhnali. Ten sa usadil v gerarskom úvale, kde žil ako pastier a zároveň obhospodaroval pôdu, a zároveň sa pustil do obnovovania studní, ktoré vykopal ešte jeho otec Abrahám, a ktoré Filištínci  po Abrahámovej smrti zasypali kamením, aby vyhladili na neho spomienku. I dal im po ich obnove rovnaké mená aké mali za čias jeho otca. Gerarskí pastieri však stáli s Izákom v prieku, nepáčilo sa im, že si nárokuje na vodu, ktorú považovali za svoju. Voda bola vždy vzácna. Mesačné zrážky v tejto oblasti klesajú zo 100 mm v januári na nulu počas štyroch letných mesiacov.

Studne boli v tejto oblasti zasvätené naviac božstvám, miestnym baalom, čiže šlo aj o akýsi náboženský spor.

Tri vykopané studne  (Esek, Sitna a Rechovot) sa tak v tradícii stali narážkou na 3 jeruzalemské chrámy – 1. a 2. zničené, 3. ktorý je očakávaný.

  1. studňa Esek, znamenajúca “spor, zápas”, symbolizuje 1. chrám, ktorý sa stal obeťou zápasu cudzích národov (dobytie Babyloňanmi)
  2.  studňa Sitna “nepriateľstvo”, zastupuje 2. chrám, kedy mimoriadne vzrástlo nepriateľstvo k Izraelu (rímska nadvláda) a
  3. studňa Rechovot “priestrannosť” (rachav = široký) naráža na 3. chrám, kedy spory a nepriateľstvo budú minulosťou (Ramban), nakoľko po jej vykopaní už k žiadnym sporom nedošlo a Filištínci už Jákoba nechali na pokoji.

Po vykopaní tretej studne, odišiel Izák do oblasti súčasnej Beer Šeby a tam došlo k Božiemu zjaveniu, zabezpečujúcemu potvrdenie požehnania a budúcich pokolení (26.24-25), po ktorom, ako obvykle, Izák postavil oltár, aby pri ňom vzýval Božie meno, a pri ktorom, podľa tradície stála tamaryška (lat. tamarix). Dodnes je na archeologickej lokalite táto tamaryška ukazovaná turistom (viď. http://www.bibleplaces.com/beersheba/ ).

Boh sa obvykle zjavuje preto, aby sa s ním človek mohol stretnúť, pričom vyjavuje svoje zámery a vyznačuje človeku jeho budúcu cestu. Vyučuje, vysvetľuje  a zjavuje zmysel budúcich udalostí. Jeho slovo sa teda chápe ako zasľúbenie. Boh sa zvykne zjavovať napr. v oblaku (2M 13,21), v ohni (2M 3.2, 1M 15.17), v búrke (2M 19.16), alebo v ľahkom vánku (1 Kr 19.12)…Pohania tieto znamenia ale vnímali opačne (Mdr 13.1), čo opäť zvýrazňuje rozdielnosť izraelského Boha od pohanských modiel. Zjavenie býva podávané v podmienení k úrovni poznania a kultúrnemu stupňu človeka, ku ktorému je prehovárané.

Oltár býval stredom obetnej bohoslužby a zárukou Božej prítomnosti. Prvé oltáre sa stavali na miestach stretnutia s Bohom, ako v prípade nášho príbehu, i v prípade ostatných praotcov (1M 12.7; 13.18; 26.25) a boli pripomienkou na Božiu priazeň (1M 33.20; 35.1-7; Sd 6.24). Spočiatku mal oltár podobu otesaného kameňa či skaly (Sd 6.20; 13.19), neskôr sa vyrábal aj z hliny a viacerých kameňov (2M 20.24). V prípade Izraela býval neskôr kladený dôraz na to, aby bol obetný kameň práve “neotesaný” a odlišoval sa od pohanských oltárov. Ako plynul čas, oltáre sa stávali pútnickými miestami a nebolo výnimkou, že sa pôvodné kanaánske oltáre menili na oltáre uctievania izraelského Boha (Bétel 1M 35.7; Síchem 1M 33.19; Gilgal Joz 4.20 a pod.).

Po vykopaní tretej studne Rechovot, prišiel Abímelech so svojim vojvodcom a priateľom za Izákom s očakávaním uzavretia mierovej zmluvy. V príbehu možno čítať pomedzi riadky Abímelechovu obavu z Izákovho vzmohnutia sa, čo bolo prisudzované jednoznačne Božej priazni. Abímelech s obavami, že by sa neskôr mohol Izák proti nim obrátiť, predpokladal, že Boh by mu bol aj v tomto priaznivo naklonený a on by mohol byť v nepriazni. Preto sa priberá k vyjednávaniu, kým je ešte všetko ako tak dobré. Predpokladá však, že Izák bude na neho nahnevaný, pretože ho jeho ľudia z územia vyhnali a ešte mu aj bránili v používaní studní, ktoré sa rozhodol obnoviť a ktoré pôvodne vykopal jeho otec Abrahám. Preto najprv posiela za ním svojho vojvodcu Fichola aby Izála pred jeho príchodom upokojil. Potom posiela svojho priateľa Ahuzata, aby ho ešte viac uzmieril a až keď bol Izák úplne kľudný, prišiel za ním samotný Abímelech. Múdri Talmudu, z tohoto príbehu usúdili, že ak chceme niekoho zo svojich blížnych prosiť o odpustenie, mali by sme to urobiť tri krát. Pre prípad, že by nám ani tretí krát nebolo vyhovené, vinu za spor už nenesieme my, ale ten, ktorý neodpustil (Sa´adja ben David Ta´ari of Jemen in Encyclopedia of Biblical Interpretation).

Opísané uzatváranie zmluvy bolo v tej oblasti celkom bežné. V chetitských zmluvách (Chetiti mali veľký vplyv na okolité národy, viď. nižšie) sa často pripomínali vzájomné dobré vzťahy a pomoc z minulosti zúčastnených, tak ako to robí aj Abímelech, keď hovorí s Izákom. To sa prenieslo aj do novoasýrskych zmlúv. Súčasťou uzatvárania zmlúv bývala hostina, avšak v našom prípade sa prísaha, ako vyplýva z textu (1M 36.1), konala až ráno po hostine, po strate účinku vína, aby ani jedna strana nemohla povedať, že zmluvu neuzatvorila v triezvom stave.

Po uzavretí mierovej dohody Izákovi služobníci dokončili kopanie ďalšej studne, ktorá vydala vodu. I nazvali ju ŠEVA a podľa nej sa BEER ŠEVA volá dodnes. Názov sa prekladá dvoma spôsobmi, ako “Studňa prísahy” alebo ako “Sedem studní” (ševa = hebrej. 7).

Potom si Izák privzal dve vedľajšie ženy, obe Chetitky.

Chetiti, alebo Chetejci,  bolo etnikum Malej Ázie, ktoré prišlo do Mezopotámie po páde amorejskej dynastie, v 3. tisícročí p.n.l. Ich jazyk patril do chetitsko-luvijskej vetvy indoeurópskych jazykov. Chetiti používali klinové písmo, čo sa dochovalo v textoch z Boghazkale alebo Mašat Hüyük. Chetitštinu rozlúštil r. 1915 Bedřich Hrozný. Asýrske texty si s obľubou požičiavali chetitské termíny, z čoho možno vyvodiť, nie len že sa v tejto oblasti nachádzali už na prelome 3. a 2. tisícročia p.n.l. (texty z Kaneš), ale aj že mali výrazný vplyv na okolité kultúry. V 17.stor. p.n.l. starochetitská ríša zanikla a vznikla jej nástupkyňa, ríša novochetitská, ktorej vplyv sa šíril až po Egypt a okolo r. 1200 p.n.l. nakoniec aj táto zanikla, vplyvom nestability vnútorných pomerov a vpádom tzv. morských národov, medzi ktoré patrili, ako som už spomínala, aj Filištínci. Zvyklosti zavedené touto kultúrou ale v praxi stále zotrvávali.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Pět knih Mojžíšových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentár k Starému Zákonu, Genesis (Dobrá Kniha 2008)
  • Midraš Rabba, Genesis Rabba (Londýn 1939)
  • Der Babylonische Talmud, traktát Kiddušin http://www.halakhah.com/pdf/nashim/Kiddushin.pdf
  • Encyclopedia of Biblical Interpretation
  • Pirke de Rabbi Eliezer (Londýn 1916)
  • Dějiny Mezopotámie (Karolinum 1998)
  • J.Klíma: Ľudia Mezopotámie (Obzor 1988)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (SBS 2001)
  • Slovník Biblické teologie (Velehrad 1991)
  • J.Heriban: Príručný lexikón biblických vied (Don Bosco 1994)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Dagon
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: