TOLEDOT 2. – PREDAJ PRVORODENSTVA

Izák mal štyridsať rokov, keď si zobral Rebeku za ženu a šesťdesiat rokov, keď sa narodili Jákob a Ezau. Rebeka bola rovnako neplodná ako Sára (1M 11.30) a Ráchel (1M 29.31; 30.22).  Akoby vyvolenosť bola závislá na Božom zázraku, kedy život vzniká tam, kde je pôvodne nemožné.

Rabín Júda učil, že Rebeku po 20-tich rokoch neplodnosti vzal Izák na horu Morija, na miesto, kde bol zviazaný a tam sa za ňu modlil a Boh ho vyslyšal, na čo Rebeka otehotnela (Pirke de rabi Eliezer, kap. 32).

Rava zas hovoril:  Nakoľko mal Izák 40 keď  si zobral Rebeku (25.20) a porodila, keď mal 60 (25.26), 20 rokov žil s neplodnou manželkou. Z toho vyvodzoval, že bola neplodná.

Rav Nachman bol toho názoru, že neplodný bol pôvodne Izák a vedel o tom. Vyvodil to z 1M 25.21. Rabín Izák zas tvrdil, že neplodní boli obaja a prosili jeden za druhého (TB, Jevamot 64a).

Podľa Rašiho, Boh vypočul ohľadom potomstva Izáka a nie Rebeku, pretože modlitba spravodlivého, ktorý je zároveň synom spravodlivého ( Izák, Abrahám) je viac ako modlitba spravodlivého, ktorý je dieťaťom zlého človeka (Rebeka, Betúel).

Reš Lakiš učil, že modlitby sú ako vidly. Tak ako preložia snop obilia z miesta na miesto, tak modlitby spravodlivého otočia v mysli Boha prísnosť na milosrdenstvo (TB, Sukah 14a; Jevamot 64a; GnRb 63.5).

Podľa rabi Nehemiu, Rebeka otehotnela nakoniec preto, že si zaslúžila, aby z nej vyšlo potomstvo, z ktorého vzíde 12 izraelských kmeňov (GnRb 63.6).

Keď bola tehotná a cítila, že v jej lone prebieha akoby boj, že sa synovia zrážali v jej živote. Túto skutočnosť vysvetľujú rabíni v súvislosti s ich budúcim vzťahom k Bohu. Stávalo sa to vraj, keď prechádzala Rebeka okolo pohanského chrámu –  vtedy chcel z jej lona vyjsť Ezau a to podľa slov “Hriešnici sú na scestí už od lona matky” (Ž 58.4; GnRb 63.6; Raši) a inokedy, keď šla okolo miesta zasvätého Hospodinovi, pokúšal sa z lona dostať von Jákob lebo je napísané: “Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa” (Jer 1.5).

Podľa Gur Arjeho symbolizuje ich zápas vesmírne sily pri stvorení, pretože podľa jeho úsudku nemohli byť predsa chlapci pred narodením  ovplyvnení náklonnosťou k dobru alebo zlu.

Podľa R. Hoffmana ich zápas v lone matky, symbolizuje ich skutočné budúce zápasy a Talmud upresňuje, že nikdy nebudú pri moci súčasne (TB, Megila 6a).

Rebeka sa šla pýtať Hospodina, prečo je to tak. Podľa tradície mohla použiť len legálne prostriedky ako sú napr. urim a tummim – veštecké kamene, ktoré používal neskôr aj Áron a nosil ich v náprsníku. Boli bežným spôsobom dopytovania sa Boha. Odpoveď bola áno, alebo nie. Podľa jednej tradície sa jednalo o biely a čierny kameň, podľa inej o kameň biely a tmavý kus dreva. Z kontextu sa dá ale vyvodiť, že vyhľadala pravdepodobne proroka.

Rabín Iddi učil, že Boh hovoril skrze anjela, keď vysvetľoval Rebeke dôvody boja v jej lone (GnRb 67.9). Aj Maimonides učil podobne, keď tvrdil, že človeku nie je dané poznať Božie úmysly, ale môže byť informovaný o nich prorokom. Dopytovať sa šla pravdepodobne do Eberu a tam hovorila s anjelom, ale niektorí sú toho názoru, že to sa anjel volal Eber (Maimonides: Sprievodca tápajúcich).

Nakoniec sa narodili dvaja chlapci. Prvý prišiel na svet ryšavý a celý chlpatý i pomenovali ho Ezau a za ním druhý chlapček, pridŕžajúci sa päty prvorodeného. Pomenovali ho Jákob. V päte je náznak ambícií mladšieho brata získať pvorodenstvo úskočnou formou. Raši však s obľubou interpretoval slová midrašu, že prvý bol počatý Jákob a preto, keď sa narodil ako druhý v poradí, musel si svoje prvorodenstvo vybojovať späť, hoci aj podvodom. Pretože mal morálne právo na duchovné dedičstvo, ktoré sa v rámci prvorodenstva, spolu s majetkom tiež odovzdávalo (Chumaš). V starozákonnej dobe, otcom vyslovené požehnanie odovzdáva nie len materiálnu prosperitu, ale pripája sa k nej aj duchovný rozmer. Slová mali v tej dobe veľmi veľkú moc.

Nakoniec, prešmyčkou slová prvorodenstvo a požehnanie veľmi úzko súvisia → BCHORA (בכרה) = prvorodenstvo a BRACHA (ברכה)= požehnanie.

Prvorodený mal v Izraeli mimoriadne postavenie. Verilo sa, že je prvotinou otcovej sily a mužstva (1M 49.3) a že teda zdedil aj jeho najlepšie vlastnosti.

Majetok sa po smrti otca rozdelil do toľko častí, koľko bolo synov, plus jeden diel naviac a ten sa pripočítaval k dielu prvorodeného (4M 21.17; 2 Kr 2.9). A práve tejto časti sa Ezau vzdal. Takže vydedený neostal, ak si niekto myslel práve toto.

Pri dvojčatách  bol prvorodený  ten, kto prvý vyšiel z lona (1M 25.24; 38.27-50; 1 Kron 2.4). Nerozlišovalo sa, či je z obľúbenej ženy alebo nie (5M 21.5). Ak sa previnil, bolo možné prvorodenstvo odňať (1M 49.3; 1 Kron 5.1). Bolo dokonca prenosné (de Vaux), čo poukazuje na slobodu milosti Božej, ktorá určuje cestu človeka. Príbeh dokazuje, že najstarší nemusí byť nositeľom požehnania.

Etymológia mena Jákob pochádza zo slova AKEV – päta, ale súvisí aj s adjektívom AKÓV – ľstivý, zradný, s ktorým súvisí tiež sloveso AKAV – podviesť (27.36). Meno Jakob je ale pôvodne amorejského pôvodu. Zachovalo sa na množstve hlinených klinopisných tabuliek v podobe JAQUB-ILA tzn. “nech boh El ochraňuje”. Hebrejská podoba JA´AKOV je len jeho skrátenou formou, ktorá je už bez teoforickej koncovky EL (Heriban). Význam o úskočnosti a podvode by tým pádom bol na meno Jákob len dodatočne naštepený a pôvodne by toto meno znamenalo Božiu ochranu, čo vo výsledku aj korešponduje s príbehom a tým ako nakoniec dopadol.

Ezau býva nazývaný Edómom, ako jeho zakladateľom a býva dávaný do súvisu s červenou farbou, ktorá podľa midrašu i Rašiho mala byť symbolom jeho budúceho prelievania krvi (GnRb 63,8; Komentáre ku Genesis). Názov EDÓM totiž etymologicky súvisí so slovami ADMONÍ a ADÓM, ktoré oba znamenajú červený. Avšak, sú aj názory, že slovo ADMONÍ nesúvisí s farbou, ale výlučne s ochlpením a vtedy býva pôvod mena Ezau vysvetľovaný, že pochádza asi zo slova, ktoré sa žiaľ nedochovalo a znamenalo “chlpatý”.

Aj Dávid, kráľ Izraela bol ryšavý, preto sa ho prorok Samuel zdráhal pomazať, lebo sa obával jeho budúceho krviprelievania. Boh ho však uistil, že bude zabíjať len v súlade s pravidlami rady starších (midraš).

EDOM ako národ Ezauových potomkov, súvisí nie len s červenými vlasmi a krvou, ale aj červenou farbou šošovice a vyjadruje tým jeho odsúdenie za predatie prvorodenstva (Rašbam).

Sforno vysvetľuje, že Ezau bol tak pohltený lovom a divokým spôsobom života, že aj jedlo rozlišuje len po farbe (nenazýva ho, že je to šošovica, sa dozvedáme až neskôr).

Ezau bol lovec, žil v oblastiach blízkych modlárstvu a teda pohanskému kultu (Jer 13.27, 17.3; 1M 27.1-4).

Jákob je dávaný na roveň Jóbovi (Job 1.1), Noemu i Abrahámovi (1M 6.9; 17.1). Býval v stanoch a to je symbol obecenstva s Bohom (Ž 78,67) a domom(2S 20.1), uprostred ktorého je Hospodin (5M 23.15). Je označovaný termínom TAM – bezúhonný, priamy.

Ezau teda pýtal šošovicu ma zjedenie, lebo práve sa vrátiac z lovu, na ktorom asi nič neulovil, je veľmi unavený a hladný. Jákob využil príležitosť a pýtal si na výmenu za šošovicu prvorodenstvo. Ezau bez okolkov súhlasil, lebo, že načo mu je prvorodenstvo, keď aj tak kedykoľvek môže zomrieť.

Toto jeho zdôvodnenie rozhodnutia je vysvetľované dvoma spôsobmi:

  1. že bol neustále vystavený nebezpečenstvu, a teda si nebol istý do kedy bude žiť (Ramban)
  2. riešil predtým s Jákobom, že čo prináša obetná služba prvorodeného a ten  mu vysvetlil, že sa spája s viacerými zákazmi i možným trestom smrti, ak je táto sprevádzaná požitím vína alebo s dlhými vlasmi (TB, Sanhedrin 22a). Nato Ezau povie: Idem teda zomrieť pre prvorodenstvo, čo je potom na ňom také, aby som ho mal chcieť? (Raši).

To, že sa jedná o šošovicu sa dozvedáme až po odovzdaní prvorodenstva Jákobovi, čo zdôrazňuje Ezauovu pudovosť, že tak dôležitú vec ako je prvorodenstvo, predal za obyčajnú šošovicu (rabi Bachja). A jeho právo prvorodeného preto pre neho tým pádom nemalo hodnotu ani predtým, ani potom (Chumaš).

Šošovica má veľmi vysokú nutričnú hodnotu. Pre svoju dostupnosť i nízku cenu, bývala v Oriente nepostrádateľnou a častou súčasťou stravy, predovšetkým medzi nižšie postavenými spoločenskými vrstvami.

Podľa Talmudu ju Jákob varil preto, že bol deň výročia Abrahámovho úmrtia. Šošovicu bolo zvykom jesť medzi pozostalými (TB, Bava Batra 16b), lebo vraj tak ako šošovica nemá ústa, tzn. rýhu na struku, ktorá struk otvára ako ústa, narozdiel od ostatných strukovín, tak má mlčať a len ticho sedieť aj pozostalý, akoby bez úst. A tiež tak, ako je šošovica okrúhla, tak tak sa smútok pozostalých dokotúľa raz na každého (TB, Bava Batra 16b).

Existujú aj pochybnosti, či sa naozaj pôvodne  jednalo o šošovicu. “To červené” mohlo byť aj “krvavé”.  ADÓM → DAM (krv). Čo keď nu Jákob podal čosi, čo potom už pod prísahou musel vziať (dvojitý úskok?). Alebo chcel úmyselne načerpať novej sily z krvi, ako bývalo v pohanských národoch v tej dobe zvykom, že sa pila aj krv zabitých zvierat a nepriateľov, aby sa získala ich sila?

© chanele

ZDROJE:

  • Pět knih Mojžíšových včetně Haftarot (Praha 2001)
  • Výklad ke SZ, I. (Praha 1991)
  • Ilustrovaná príručka k Biblii (BA 2001)
  • Pirke de rabi Eliezer (Londýn 1916)
  • Pesikta de rav Kahana
  • Midraš Rabba
  • Der Babylonische Talmud (Berlín 1933)
  • Talmud Bavli (Jeruzalem 2014)
  • Rašbam: Komentáre k Tóre (NY 1989)
  • Raši:  Komentáre ku Genesis (Brooklyn 1995)
  • Maimonides: Sprievodca tápajúcich, 2.časť, kap.41 (NY 1956)

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: