CHAJEJ SARA 2. / ŽENA PRE IZÁKA

Postarať sa o ženu svojho syna v zmysle jej výberu bolo v staroveku otcovou povinnosťou i právom. Abrahám odmietal vybrať ženu pre Izáka z Kanaánčaniek, pretože Božie zasľúbenie hovorilo o tom, že potomkovia Abraháma budú dedičmi krajiny, nie Kanaánčania, preto potomkovia nesmeli pochádzať zo zmiešaných manželstiev. Nato sa rozhodol Abrahám poslať svojho sluhu Eliezéra do domu svojho otca.

Eliezér je Bibliou označovaný ako “služobník”, čo môže označovať akéhokoľvek podriadeného, ale aj “správcu domu”, tzn. niekoho s čestným postavením. Vzhľadom na to, že práve damašský Eliezér mal pôvodne po Abrahámovi dediť, prikláňa sa verzia bez okolkov k druhej verzii. Abrahámov vyslanec je identifikovaný s Eliezérom aj v Pirke de Eliezer, a upresňuje, že Eliezér bol daný Abrahámovi Nimródom ako otrok (Pirke de Eliezer kap. 16).

Rabi Chama ben Chanina učil, že predkovia neboli nikdy bez Rady starších. Aj Abrahám bol členom takejto Rady (1M 24.1), rovnako tak Eliezer (1M 24.2) a Biblia takýchto ľudí nazýva “starších Izraela”.

Abrahám mal bohatstvo, majetok, deti a dožil sa vysokého veku (to bol znak Božieho požehnania). Chýbalo mu už len vidieť synových potomkov (Rambam). A tak teda poveruje Eliezéra poslaním a zaprisaháva ho splnením svojich požiadaviek. Rabi Aggens učil, že Abrahám mal prorockého ducha (1M 24.7), preto posielal Eliezéra do domu svojho otca, lebo vedel, že odtiaľ bude pochádzať Izákova žena. Abraham Ibn Ezra zas učil, že keby šlo o proroctvo (24.7) Abrahám by vo verši 24.8 nepovedal”…a v prípade, že by žena nebola ochotná ťa nasledovať…”, a tým to chápe len ako modlitbu.

V staroveku bolo nutné držať pri prísahe niečo posvätné, preto kladie Eliezér Abrahámovi ruku do lona, k obrezanému penisu, symbolizujúcemu Božiu Zmluvu. Neskôr sa používali na prísahu napríklad aj tefilin (Tosefta; Genesis Raba 60.2; TB Šavuot 38b).

Eliezér prikladá ruky na Abrahámove slabiny (bedrá), miesto na ľudskom tele, ktoré je zdrojom plodivej sily (1M 46.26; 2M 1.5, Sdc 8.30). Raši túto časť vysvetľuje zas zvykom vziať do ruky predmet skrze ktorý sa požehnanie malo uskutočniť. V našom príbehu ide o zachovanie potomstva, ktoré sa má narodiť Rebeke, čoby budúcej Izákove žene, ktorá mu ho v budúcnosti porodí. Zároveň je penis, nachádzajúci sa v blízkosti slabín znakom zmluvy skrze obriezku. Obriezka je nie len prikázaním pre Abraháma, a ktorá mu spôsobila mnoho bolesti (Targum Jonathan), ale aj pre ďalšie generácie. Mimochodom, beduíni ešte aj dnes prisahajú tak, že sa pri prísahe dotknú pohlavného údu. Je to akási kvázi záruka splnenia prísahy, pretože jej nedodržaním, trest postihne automaticky aj potomstvo prisahajúceho.

Cesta z Kirjat Arby do Háránu trvala obvykle 17 dní. Ale Abrahámov sluha ju prešiel za tri hodiny! (Pirke de Rabi Eliezer) Abrahámov sluha bol tak radený k mužom (Jakob, Abišaj), ktorí zázračne cestovali na dlhé vzdialenosti v krátkom čase (Genesis Raba 59.11).

Eliezér volí možnosť uzrieť nastávajúcu Izákovu nevestu pri práci mimo dom, v ktorom býva, lebo chce poznať jej prirodzené správanie a uistiť sa, že bude milá. Preto prichádza ku studni, kde sa dá predpokladať, že ju stretne, pretože každý raz musí zájsť po vodu (Midraš). Všetky stretnutia praotcov sa odohrávajú pri studni.

Tým, že ochotne Eliezérovi ponúkne vodu a ešte aj napojí jeho ťavy, jeho očakávanie potvrdí. Keby ju prvý krát videl doma, mohla by sa štylizovať do pozície domácich zvyklostí, preto prosí Boha, ani nie tak o znamenie (to je v judaizme zapovedané), ako skôr o potvrdenie toho, za čím prišiel a v čo dúfa (TB, Chulin 95b). Že išlo o modlitbu k Bohu a nie o žiadanie znamenia, učil aj taliansky rabín Obadja ben Jakob Sforno, lebo žiadať znamenie by bolo potvrdenie veštenia a to by bol predsa hriech (Sforno: Komentár k Tóre).

Rav však vysvetľuje, že  Eliezér žiadal znamenie a radí ho spolu so znamením pre Jonatana (1Sam 14.9-10) medzi nevhodné spôsoby veštenia (TB, Chullin 95b).

Podľa Kicur šulchan aruchu sa prv dáva jesť zvieratám (5M 11.15) až potom ľuďom, ale piť sa dáva najskôr ľuďom až potom zvieratám a to práve podľa 1M 24.14 a aj 4M 20.8.

Ponuku napojiť jeho aj jeho ťavy svedčí o pohostinnosti akú mali aj Abrahám a  Sára (Midraš Agada).

Eliezér jej po tomto čine dáva zlatý krúžok do nosa a náramky. Bol to dar za jej ochotu napojiť ťavy, ale aj akási kvázi záruka, že bude v dome jej otca prívetivo prijatý.

V Oriente nosia spomenuté okrasy ženy dodnes. Krúžok v nose pôvodne spínal dva okraje šatky zahaľujúcej tvár. Zároveň zastupoval ochrannú moc pred zlými duchmi, takže spĺňal tiež úlohu amuletu. Nosný krúžok sa nosil/nosí na strednej chrupavke, alebo na strane nosa. Podľa odborníkov sa dá predpokladať, že nakoľko bol len jeden, a tak to uvádza ja text, vážil samotný s najväčšou pravdepodobnosťou pol šekela (5,7 g), čo Raši chápe ako náznak sumy, ktorá mala byť neskôr odvádzaná ročne každým Izrelitom pre potreby a prevádzku Jeruzalemského Chrámu.

Dva náramky, ktoré sa nosili na zápästí alebo nad lakťom sú Rašim vnímané ako symbol predzvesti dvoch dosiek Zákona a ich váha po 10 šekelov, zas samotné Desatoro.

Rebeka po príchode domov odovzdáva zvesť v “dome svojej matky”. Medzi beduínmi bolo a je zvykom, že ženy bývajú od mužov oddelene 〈podobne keď Izák uvedie Rebeku do domu/stanu svojej matky sáry (1M 24.67)〉. Zvláštnosťou ale je, že počas jednania vystupuje za Rebekinu rodinu Lábán, jej starší brat, s ich spoločnou matkou. Oni sú to, kto dostávajú za Rebeku dary (1M 24.53), nie otec Betúel. Dary – akési výkupné nevesty, lebo žena bola v orientálnej spoločnosti chápaná ako robotníčka, ktorú bolo tým pádom pri zásnubách vykúpiť. Rabi Helbich vysvetľuje, že Eliezér odovzdal všetko Izákovo dedičstvo, ktoré mu Abrahám chcel dať, aby nevesta videla svoje zabezpečenie a bola ochotnejšia si ho vziať (Genesisi Raba 59.11). Podobne učil rabi Simeon, že Abrahám dokonca napísal závet, v ktorom odkázal všetko Izákovi (1M 25.5) a tento dokument dal Eliezérovi, aby sa mal v dome nevesty na čo odvolávať (Pirke de Rabi Eliezer kap.16).

Prečo za Rebekinu rodinu jedná jej brat spolu s matkou, a o otcovi nie je ani len zmienka, sa dá vysvetliť niekoľkými spôsobmi. Všeobecne sa verí, že Rebekin otec bol už veľmi starý (to bol ale aj Abrahám!) a preto ho zastupoval jeho syn Lábán. Dôvody môžu byť ale aj iné. Tým najjednoduchším by bola skutočnosť, že Betúel bol už mŕtvy, podobne ako Sára, hoci a napriek tomu do “jej” domu/stanu bola Rebeka, slovami Písma, ako Izákova nevesta, uvedená.

Dôvodom môžu však byť aj pozostatky matriarchátu. Je doložené, že práve on predchádzal patriarchát. Kým sa nepoznala funkcia muža pri splodení dieťaťa, žena bola považovaná za jedinú, ktorá zodpovedá za nový život,  a podľa tejto viery bola aj uctievaná. Bola to bohyňa-matka, niekto posvätný, na kom je závislá budúcnosť ľudstva. Všetci prijímali jej tehotenstvo a pôrod ako jej nadprirodzenú schopnosť a preto bývala vo veľkej úcte. Bola hlavou spoločenstva, ona určovala chod života. Funkcia otca neexistovala a za deti  rozhodovala matka. Za dievčatá niesol zodpovednosť aj najstarší brat, ktorý bol vnímaný ako príbuzný, narozdiel od otca, ktorého podiel v tej dobe nebol známy a teda pojem “otec” vlastne neexistoval. V našom biblickom príbehu takto vystupujú naozaj Milka a najstarší brat Lábán. Možno Lábánovo vyjednávanie bolo pozostatkom pôvodne takto organizovanej ľudskej spoločnosti.

Akonáhle však muži odpozorovali súvislosti a zákonitosti  okolo pohlavia ženy a odkryl sa im poznaním fakt, že na splodení nesú svoj podiel, ich postoj k ženám sa začal postupne meniť. Ženu začali vnímať už len ako akúsi nádobu, ktorá drží formu a seba povýšili na výlučný dôvod vzniku nového života. Zrodila sa patriarchálna spoločnosť. Tendencie mužskej spoločnosti zachádzali až tak ďaleko, že žena začala byť ponižovaná, sú obdobia a kultúry, v ktorých bola považovaná dokonca za menej, než zviera. Toto trvalo až do obdobia objavu ženských pohlavných buniek kedy sa sily začali vyrovnávať. Až na niektoré kultúry, dnes máme rovnomerné rozloženie síl a vzájomnú rovnoprávnosť.

Rebekina rodina mohla teda používať ešte pôvodné, staré matriarchálne zvyklosti v už existujúcej patriarchálnej spoločnosti.

Podľa Jozefa Flavia povedala Rebeka Abrahámovmu sluhovi:”…môj otec bol Betúel, ale je mŕtvy a Lábán je môj brat a spolu s matkou sa stará o všetky naše rodinné záležitosti a je strážcom môjho panenstva (Židovské starožitnosti, kniha 1 kap.16, odsek 2).

Midraš učí zároveň, že Betúel neprial Rebekinej svadbe a tak cez noc zomrel, a preto žiadali prítomní aby ostala ešte doma, kvôli jeho smrti (Genesis raba 60.12).

O vydaji Rebeky sa celý čas príbehu rozhoduje bez nej (tak to bývalo v Oriente zvykom), ale nakoniec sa predsa len čaká na jej súhlas, lebo bez súhlasu ženy, túto vydať nebolo možné (Genesis Raba 60.12; TB Kidušin 41a).

Výber nevesty sa naviac celý čas točí okolo jej Božieho výberu a celá udalosť je kladená do roviny Božieho zámeru (1M 24.50), pretože podľa rabínskej tradície, správneho partnera určuje človeku Boh (TB Moed Kátán 18b). Tento dôvod je tiež vyjadrený v texte absenciou ponuku na sobáš ako odmietnuť tak ju potvrdiť (Sforno) a berie sa ako vôľa Božia (1M 24.50). Maimonides cituje Lábanove slová (24.51) ako potvrdenie, že Písmo udalosti pripisuje Bohu.

Podľa Mišny bývalo panne dopriate sa na sobáš pripraviť. Išlo o dobu dlhú okolo jedného roka (TB Ketubot 57b, Genesis Raba 60.12). Raši pokladal použité slovo “jamin” (dni) ako rok, takže v spojení s číslovkou 10 to interpretoval ako 10 mesiacov, či 1 rok, inak tiež vnímané ako neurčito dlhú dobu.  Rav Hisda interpretuje slovo “dni” tiež ako “rok”. Gemara usudzuje na dva dni, s čím Eliezér nesúhlasí a na to sa nezmyselne hovorí už o dňoch desiatich. Z toho Gemara učí, že zo slova “jamin” je nutné vyvodiť “rok”, podobne ako v 3M 25.29. Tak bolo navrhnuté znenie 10 mesiacov (TB Ketubot 57b).

Podobne učí Mišna, že panna má na prípravu k svadbe 12 mesiacov od požiadania o ruku (Mišna Ketubot 5.2; TB Ketubot 57a).

Nakoľko sa ale jedná o Bohom naplánovaný sobáš, Eliezér vyprosuje okamžitý odchod, a nie čakanie 10 mesiacov, s čím Rebeka súhlasí. Stretnutie s Rebekou a jej pytačky mali tak hladký priebeh preto, lebo obaja si boli od narodenia určení (Pirke de Rabi Eliezer kap.16) a aj Rabi Reuben ben Estrobile učil, že podľa 1M 24.50-51 sa dá vyvodiť, že Boh predurčuje ženu a muža do manželstva (TB Moed Kátan 18b) a všetko tak bolo chápané ako slovo od Pána (Genesis Raba 60.10; Pirke de rabi Eliezer kap. 16).

S Rebekou odchádza aj jej dojka a slúžka, lebo to tak bývalo v orientálnej spoločnosti zvykom (Ibn Ezra), pretože dievča nesmelo byť na ceste  v noci s cudzím mužom (Pirke de Rabi  Eliezer kap.16).

Rebekino požehnanie (…staň sa matkou tisícov desaťtisícov…) je bežné ako v Biblii, tak v celom Ugarite a Kanaáne a znamená niečo ako “nespočetné množstvo” (tiež 5M 32.30, 33.17; 1 Sam 18.7, 8; 21.12; 29.5; Mich 6.7; Ž 68.18; 91.7; 144.13).

Stretnutie Izáka s Rebekou predchádza Izákovo vyjdenie na pole. Midraš vysvetľuje, že “poprechádzať sa” je treba interpretovať ako “rozjímať”, zato Raši hovorí o “porozprávaní sa s Bohom”. A práve na základe tohto tvrdenia sa Izák pokladá za zakladateľa popoľudňajšej modlitby (Genesis Raba 60.15; Abrahám založil rannú modlitbu (19.27) a Jákob večernú (28.11) – TB Berachot 26b).

Pole (sade) bývalo miesto, kam sa vychádzalo za božstvom. Ugaritské texty hovoria o “božom poli”. Jeremiáš ho neskôr považuje už len za pozostatok pohanských kultov a varuje pred modloslužbou (25.27; 27.1-4). Aj Hospodin mal pôvodne v ranom judaizme  “svoje” pole, kde bolo možné od Neho získať rôzne znamenia (1S 19.3; 20.35). Daněk dokonca odvodzuje pôvod jedného z Božích mien – Šadaj, zo slova SADE – pole.

Zohar učí, že okamih stretnutia Eliezéra s Rebekou je totožný s okamihom Izákovej popoludňajšej modlitby (Zohar, Berešit, oddiel 1,str. 132a).

Pred stretnutím s Izákom si Rebeka zakryla tvár závojom (24.65), čo sa stalo základom pre zvyk haliť nevestu do závoja. Pôvodne to ale bol bežný zvyk  pri stretnutí s cudzím mužom. Závoj býval bežnou súčasťou ženského oblečenia (reliéfy z Lakíša alebo Beni Chasanu).

Rebekino uvedenie do stanu Izákovej mŕtvej matky Sáry, býva opäť (podobne ako Lábánovo jednanie za Rebekinu rodinu) zdrojom rôznych polemík. Jedni sa zhodujú na tom, že po príchode Rebeky, Abrahám už nežil a tak nemohla byť privedená k nemu (to nežila ale ani Sára!). Ja sa prikláňam k možnostiam a/ oddeleného bývania žien a mužov, alebo b/ pozostatok matriarchátu. Text totiž ešte ďalej hovorí o Abrahámovom ďalšom manželstve takže musel ešte žiť, i keď toto mohlo byť kompilačnou vsuvkou.

Rabín José učil, že Izák držal za matku smútok 3 roky. Po troch rokoch sa oženil s Rebekou a prestal smútiť. Na základe toho učil, že kým sa muž ožení, jeho láska je upriamená na rodičov, akonáhle sa však ožení, jeho láska sa presunie na manželku, “Preto muž opustí svojho otca i matku a prilnie k svojej žene” (1M 2.24) 〈Pirke de Rabi Eliezer〉.

© chanele

LITERATÚRA:

  • Sväté Písmo, Starý Zákon I. (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1992)
  • Pět knih Mojžišových včetně haftarot (Sefer 2012)
  • Komentáre ku Genesis (Dobrá Kniha, Trnava 2008)
  • Výklady ke SZ I. (ČBS, Praha 1991)
  • Pirke de Rabi Eliezer (preklad a poznámky Gerald Friedlander)
  • Midrash Rabbah: Genesis (preklad Harry Freedman a Maurice Simon, 2.diel)
  • Zohar (Stanford University Press, 2004, str. 240)
  • Abraham Ibn Ezra: Komentáre k Tóre (NY 1988)
  • Obadiah ben Jacob Sforno: Komentár k Tóre (Venice 1567; Brooklyn 1997)
  • Maimonides: Sprievodca hľadajúcich (Káhira 1190; NY 1956)

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: