LECH LECHA 4. – HAGAR a IZMAEL

Zmluva hrala v Abramovom živote dôležitú úlohu. Zasľúbenie o potomstve, na ktorom je všetko založené však nadobúda v príbehu úplne inú podobu, než by sme čakali. Zdá sa, že Abram ani len nepomyslel na to, že mu Boh prisľubuje potomstvo skrze Sáraj, tá bola predsa neplodná a aby mala deti, bolo vlastne nemožné. Podľa platných zákonov v Chaldeji, a Abrahám pochádzal z chaldejského Uru, takže chaldejské zákony automaticky zotrvali vo svojom uplatňovaní v Abramovej rodine po celý jeho život; žena, ktorá bola bezdetná, mohla dať svojmu mužovi svoju slúžku a deti, ktoré sa z nej potom narodili, boli považované za deti bezdetnej, právoplatnej manželky.

Podľa Midrašu bola Hagar faraónova dcéra, ktorý ju dal Saraj za slúžku preto, lebo keď videl aké zázraky sa dejú okolo Saraj, mal dojem, že bude pre jeho dcéru úctivejším postavením, byť slúžkou Bohom chránenej ženy, ako len obyčajnou manželkou niekoho (Raši).  Hagar tak nadobúda kvázi postavenie damašského Eliezera, ktoré je dobre dokumentované napr. v textoch z Nuzi (15.stor.p.n.l.) ale aj v Zákonníku Chammurapiho (18.stor.p.n.l.) či v zákonníku Lipit ištara (19.stor.p.n.l.).

Hagar sa však začala po otehotnení a pôrode správať povýšenecky (ako dokladuje Tóra) a to bolo v rozpore so vtedajšími zvyklosťami. Preto nemožno ani Saraj ani Abrama odsudzovať za ich následné činy, pretože len plnili vtedajšie platné zákony. Chammurapiho zákonník aj zákonník Ur Nammu (2112 – 2095 p.n.l.) v takýchto prípadoch nariaďoval previnilej otrokyni soľou vydrhnúť ústa a podľa zákonníka Lipit ištara nesmela viac ostať bývať v dome svojho pána.

Saraj teda nekonala ani zlovoľne ani s nenávisťou, len iniciovala dodržanie zabehnutých zvyklostí a zákonov tej doby a je nesprávne ju za to s jej manželom, odsudzovať.

Raši vysvetľuje Hagarino správanie tak, že keď Saraj po toľkých rokov stále nerodila, považovala ju Hagar za nedostatočne spravodlivú, keď ona (Hagar) predsa počala okamžite! Je samozrejmé, že talmudickí zostavovatelia a kompilátori nemuseli byť znalí niekdajších reálií a biblický problém vysvetľovali najlepšie ako vedeli.

Abramovo rozhodnutie dať Hagar do Sarajiných rúk, vysvetľujú rabíni tak, že z jeho pozície mu bola manželka a preto mu nenáležalo s ňou nakladať nemilo, ale pre Saraj bola len obyčajnou slúžkou a otrokyňou a tá keď sa nespráva náležite, dovolil Saraj s ňou naložiť ako sama uznala za vhodné (Radak, Haamek davar) a tá len dodržala miestne zvyklosti.

Hagar bola naozaj degradovaná na úroveň otrokyne, tak ako to dovoľovalo vtedajšie právo. Abarbanel a Sforno boli mienky, že Saraj s Hagar jednala preto tak nemilo, lebo sa ju snažila primäť k tomu, aby ju prestala urážať. Tá sa však odmietla pokoriť a preto ušla na púšť. Tam hovorila pri prameni na ceste do Suru s anjelom Pána a ten jej prikázal vrátiť sa a podrobiť sa svojej panej. Dostala za to prísľub početného potomstva a príkaz mena, ktoré má dať synovi (Izmael), ktorého porodí. I nazvala Boha, Bohom vidiacim (El Roi), Bohom, ktorý ju videl, tzn. ten, ktorý sa o ňu stará, ale aj Boh, “ktorého videla a neumrela”. V tej dobe sa totiž verilo, že kto vidí Boha, musí umrieť. Preto je Hagar udivená, že prežila a “dáva” Bohu meno, ktorým vyjadruje svoju mimoriadnu pozíciu. Text sa zvykne vysvetľovať tak, že Hagar videla Boha len odzadu, podobne ako Mojžiš.

V Biblii je ale veľa miest, kde sa píše, že Boh hovorí “tvárou v tvár” s človekom, ktorý nemá pritom strach zo smrti.

V dávnych časoch sa anjel nechápal ako samostatne stvorená bytosť rozdielna od Boha (2M 23.20), ale ako Boh samotný, Boh vo viditeľnej podobe, v ktorej sa zjavuje a dáva poznať ľuďom(1M 16.13, 18.1; 2M 3.2…) .

Termín “anjel Pána” používaný v Tóre, ale označuje nie len samotného Boha, ale aj posla Božieho – Jahweho anjel (1M 22.11; 2M 3.2; Sdc 2.11), Boží anjel (1M 21.17; 31.11; 2M 14.19).

Zmysel výroku sa dá vždy určiť z kontextu. V prípade Hagar označuje samotného Boha. Termín “malach” (anjel) je odvodené od slovesného kmeňa (lamed, alef, kaf), podobného ugaritskému “l´k” a znamená “poslať posla alebo správu”. V hebrejčine sa môže termín vzťahovať ako na nebeskú bytosť tak aj na človeka  (1M 16.7; 22.11,15; 32.4, 7).

Pojem a funkcia anjelov sa počas dejín rôzne vyvíjali a vrchol dosiahli v poexilnom (Babylonský exil) období, kedy sa naplno vyvinula angelológia (1 Hen). V predexilnom období nemali anjeli svoje mená, ani presne stanovené poslanie.

Boli len poslovia, ktorí:

  1. oznamovali narodenie (1M 16.11-12; 18.9-15; Sdc 13.3-5)
  2. utvrdzovali v poslaní a potvrdzovali prísľuby (1M 31.11-13)
  3. určovali poslanie (2M 3.2; Sdc 6.11-24)
  4. sprostredkovávali Božie slovo (1 Kr 22.19-22; 2 Kr 1.3)
  5. zasahovali v kritických chvíľach (1M 16.9; 22.11-12; 4M 22.31-35)
  6. ochraňovali a viedli (1M 24.7, 40; 48.16; 2M 14.19-20)
  7. vykonávali Božie tresty (1M 19.12-13)

Izmael je nazývaný “pere adam”= “človek divý osol” a myslí sa tým, že beduínsky život (divý=túlavý) mu bude blízky, bude milovať slobodu a bude sa môcť charakterizovať ako neskrotný (=divý). Bude beduínom, ktorý bojuje proti všetkým a všetci bojujú proti nemu. Targum Onkelos však o ňom hovorí skôr ako o “závislom od okolitých národov a aj tieto národy budú závislé od neho”. Jób (39.5-8) chápe tuláctvo (viď. vyššie) ako typické pre Arabov-kočovníkov

© chanele

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: