OLAM HA-BA A VZKRIESENIE

OLAM HA-BA je termín označujúci svet, ktorý príde. Nakoľko judaizmus nie je dogmatické náboženstvo, jeho kategorická podstata je nejasná. V minulosti rabíni tento termín používali , keď hovorili čisto o duchovnej ríši. Často označoval “priestor a čas”, v ktorom existuje človek po smrti. “Miesto”, kde prebývajú neinkarnované duše, kedy a kde má duša opäť možnosť “uvidieť” SVETLO POČIATKU, ktoré narodením v tele prestáva vnímať a ktoré je schované pre spravodlivých.

Je to ale aj obdobie spájané s mesiášskou érou. Paradoxne k tomu aj keď Mesiáš bol v judaizme vždy chápaný fyzicky, narozdiel od kresťanstva (nižšie sa k tomu ešte vrátim). Slovo MAŠIACH znamená “pomazaný” a myslel sa tým zásadne vždy kráľ alebo prorok. Bolo zvykom na tieto osoby obradne vyliať olej určený na pomazávanie. Išlo vlastne akoby o korunováciu.

Mesiáš má za úlohu v rámci judaizmu znovunastoliť izraelské slobodné kráľovstvo. Aj preto Židia v globále nikdy neprijali Ježiša ako Mesiáša, lebo nespĺňal podmienky stanovené tradíciou a prorokmi.Podľa vierouky mal byť Mesiáš niekto z mäsa a kostí, kto vyslobodí národ zbraňou (aj preto mnohí vykladači evanjelií vidia v Ježišových učeníkoch uvádzaných ako zelóti, dôkaz, že Ježiš sa pôvodne pokúšal o ozbrojenú vzburu a preto bol aj ukrižovaný* – viď napr.  štúdie od Davida Donniniho  http://members.efn.org/~iahu/gesing.htm ) z područia cudzej nadvlády a nastolí kráľovstvo ako za čias Saula, Dávida a Šalamúna. Kráľovstvo na zemi – slovami súčasníka – politickú nezávislosť. To Ježiš neurobil. Pre Židov tej doby nemala duchovná podoba mesiáša miesto ani dôvod. Naviac, zomrel ako mnohí iní predpokladaní mesiáši v izraelských dejinách (napr. Šabtaj Cvi).

Vzkriesenie jednotlivca rovnako tak v judaizme nemalo a nemá miesto, je nepredstaviteľné a nemožné. Pôvodne sa verilo a stále sa verí vo vzkriesenie mŕtvych (Maimonides) všetkých naraz, niekedy v budúcnosti na sklonku dní – v OLAM HA-BA. Predtým, než sa zakomponovalo do vierouky, bolo pre judaizmus neznáme. Integrovalo sa z iných okolitých kultúr. Naviac, pracovať s hebrejskou terminológiou je ťažké. Hebrejčina je veľmi opisná a lyrická reč. Táto jej poetičnosť sa zachovala do dnešných dní a často skresľuje pôvodný zmysel, ak sa tento stáročiami zabudol, či pozmenil.

Hebrejský termín pre VZKRIESENIE – lehachajot metim, by sa tak mohlo doslovne preložiť ako “oživenie mŕtvych”, niekto by v tom mohol vidieť dokonca “znovunarodenie”, od čoho už nie je ďaleko k reinkarnácii a teda gilgul nešamot.

Je jedno ako si termín Olam ha-Ba vysvetlíme, vo vzkriesenie verili len Farizeji, Saduceji nie.

Svet, čo príde po živote, býva niekedy nazývaný tiež termínom AZ (za), ktorý je akýmsi akrostichom písmen ALEF(a ; transcendentný prameň, jednotka) a ZAJIN ( z ; tento svet Olam ha-ze) a ako slovo znamená POTOM, tj. to čo príde po živote v tele.

Okrem tohto, prežitie ukrižovania bývalo bežné, pokiaľ odsúdený nebol útlej konštitúcie, nemal zdravotné problémy a neovplyvňovali to aj iné okolnosti, ktoré telo pred popravou značne vysilili. Podľa historických dokladov, Rimanom nešlo o to, aby človeka zabili ukrižovaním. Išlo im len o poníženie odsúdeného a hlavne  a predovšetkým o výstrahu pre ostaných, aby nerobili to, čo odsúdený. Ukrižovávalo sa len (!) za vzburu proti Rímu* a existujú záznamy, že odsúdení ukrižovanie bežne prežili.

Avšak sú isté nejasné náznaky, že Židia 1-stor.p.n.l. mali nejakú predstavu o vzkriesení.

Jozefus Flavius spomína akéhosi Šimona z Perey, ktorý žil za vlády Herodesa. Išlo o židovského otroka, ktorý viedol ozbrojené povstanie proti Rímu a mal veľa nasledovníkov. Hovoril si kráľ Židov a jeho učeníci ho považovali za spasiteľa. Toto historické obdobie bolo bohaté na existenciu apokalyptických siekt (v rozmedzí – .stor p.n.l. a 1.stor.n.l. vznikla aj všetka apokryfná literatúra, ktorá je charakteristická apokalyptickým obsahom) a samozvaní spasitelia vtedy v hojnom počte putovali krajinou (napr. Judáš z Galiley). Jedným z nich mohol byť aj Šimon z Perey, pretože tým, že sa vyhlasoval za kráľa Židov, musel sa nutne považovať aj za Mesiáša, lebo oddeliť tieto dve titulatúry od seba nemožno.

Flavius vročuje vzburu vedenú Šimonom z Perey do roku 4.p.n.l., v čase sviatku Pesach. Vzbura mala podobu vypálenia nepriateľského paláca v Jerichu, čím Šimon z Perey zpochybnil vládu Ríma, takže vlastne zvíťazil. Bol však chytený, popravený ukrižovaním s následnou smrťou, pretože jeho telo bolo ponechané rozkladu. Je možné, že niektorí Židia po jeho smrti prestali veriť v tzv. “vojenského mesiáša”, podobného kráľovi Dávidovi, ako to bolo dovtedy zvykom, ale začali veriť skôr v spasiteľa, ktorý sa musí najprv sám obetovať, aby mohol byť celý Izrael vykúpený. Že by to mohlo byť semienko zrodu kresťanstva, môžeme len predpokladať.

Nasledovníci Šimona z Perey boli po jeho smrti tiež ukrižovaní a doklady svedčiace o ich počte (cca 2000!) vypovedajú jednoznačne o jeho veľkom vplyve.

Podobný osud ako bol ten Šimonov je tiež opísaný na  “Kameni Gabrielovho zjavenia” (tzv. Jesselsohnova stéla). Ide o kamennú dosku nájdenú pri Mŕtvom mori, popísaný atramentom, čo bola dosť nezvyklá technika, ale nie vylúčená.  Problém pre historikov spočíva v tom, že atrament je značne vyblednutý.

Text na doske hovorí o asi (ďalej upresním) vzkriesenom spasiteľovi, ktorý žil ešte pred Kristom a tvrdí sa o ňom, že po troch dňoch vstal z mŕtvych. Riadok, v ktorom sa o tom hovorí je ale práve vďaka zhoršenej čitateľnosti vplyvom vyblednutia atramentu, sporný.

Profesor Hebrejskej univerzity Izrael Knohl si myslí, že inkriminované slovo, ktoré sa nedá dobre prečítať, je slovo CHAJAH ( hyax ), tj. ŽI. Sporný text by potom znel: “…po troch dňoch znovu ži!”. Ide o príkaz akéhosi Gabriela (predpokladá sa,. že ide o archanjela). Nečitateľný text bol podrobený multispektrálnemu zobrazeniu pri vysokom rozlíšení, avšak výsledky neboli uspokojivé.

Doska rozpráva príbeh apokalypsy – bitky kráľa kráľov  a pád Jeruzalema, ale aj jeho smrť. Mŕtve telo kráľa kráľov označuje Gabriel biblickým termínom “HNOJ V SKALNÝCH ROKLINÁCH”. Ide o celkom bežný termín, ktorým bolo nazývané telo usmrteného, ktorý ale nebol riadne pochovaný a jeho telo bolo ponechané rozkladu na vzduchu. Je možné, že telo spomínané na doske patrilo Šimonovi z Perey, ale nakoľko nie je v texte spomínané meno kráľa kráľov, Izrael Knohl to len predpokladá.

Pod termínom OLAM HA-BA by sme teda mohli chápať jednak okamih v budúcnosti po znovunastolení nezávislého izraelského kráľovstva, ale aj časový úsek, v ktorom, žije duša po smrti tela a prijíma plody svojich minulých činov. Podľa odvážnejších teórií, ktoré nemajú oporu v tradícii je alternatívna viera v nový vesmír (článok: Náš svet a svety iné).

Podľa tradície mesiášska éra má nastať 6000 rokov po stvorení sveta a potom má nastať ešte 1000-ročné pokojné harmonické obdobie. V súčasnosti sa píše podľa židovského letopočtu rok 5774 (rozhodne nie od stvorenia sveta), takže éra začína v roku 2240 n.l. (6000-5774= 226; 2014+226=2240). Môže byť toto obdobie (2240+1000) považované za Olam ha-Ba? Nie je to jednoznačné. Termín BE ACHARIT HA – JAMIM nemožno(!) v kontexte starovekej hebrejčiny chápať ako “posledné dni”, či koniec sveta”, ale len (!) ako niečo “v budúcnosti”, “po sledu určitých dní”. Judaizmus termínom “koniec sveta” ako ho chápe kresťanstvo, nedisponuje. V hebrejčine totiž nepoznáme časy tak ako v slovenčine, alebo v gréčtine (do ktorej sa robili prvé preklady hebrejských Písiem). Hebrejčina má len dokonavý a nedokonavý dej a ten môže byť použitý ako na minulosť, tak prítomné dianie, alebo na budúcnosť. Akékoľvek preklady v tomto zmysle, sú z hebrejčiny do ostatných jazykov, nepresné. Termín BE ACHARIT HA.JAMIM je teda výraz, ktorý vyjadruje budúcnosť. Danielova Kniha teda nehovorí o “konci vekov” ako to vníma celý kresťanský svet, ale učí, čo sa stane niekedy v budúcnosti vo vzťahu k vtedajšej prítomnosti. O podobných klamoch vzniknutých z tohto slovného spojenia pojednáva kniha J. Carmignaka: Eschatologická ulúzia, Paríž 1979).

Judaizmus disponuje mnohými variantmi tradičných výkladových rozprávaní (midraš), týkajúce sa jednej témy. A je bežné, že na jednu tému existuje v tradičnej slovesnosti niekoľko možných výkladov, ktoré judaizmus nevníma antagonisticky (viď. článok MIDRAŠ), práve preto, že judaizmu nemá dogmy.

-chanele-

Súvisiace články:

Vedľajšie  doplňujúce zdroje:

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: