SMRŤ, POHREB, CHEVRA KADIŠA

Midraš k žalmom opisuje umieranie ako vynesenie duše anjelom smrti. Ten, stojac vedľa umierajúceho človeka, vytiahne nešamu cez hlavu človeka tak, že ju z neho vytrhne. Zo spravodlivého ju vytrhne jemne, z hriešneho ako keď vytrhujete tŕň z klbka vlny. Po smrti ostane podľa midraša duša pri tele, dokiaľ sa toto nerozloží. Potom ju anjel odvedie do dvorany smrti a ak bol zosnulý spravodlivý, uvidí šechinu (II. 7, 51 b…).

Talmudický traktát Avoda Zara opisuje anjela smrti s mnohými očami, ktorý stojí pri hlave umierajúceho, v ruke drží meč, na konci ktorého je kvapka žlče. Keď ho umierajúci uvidí v úľaku otvorí ústa a anjel mu do nich kvapku kvapne. Tak človek zomrie a preto mŕtvola zapácha (AZ 20b).

Na smrť  sa judaizmus díval vždy ako na prirodzenú vec: “…je čas rodenia, aj čas umierania” (Kaz 3.2). Nakoľko človek nikdy nepozná deň svojej smrti, mal by sa kajať každý deň (TB, Šab 153a).

Chorý a umierajúci človek nesmel byť nikdy opustený. O to sa staralo vždy pohrebné bratstvo – Chevra Kadiša. Členovia tohto spoločenstva držia stráž pri mŕtvom tele, konajú prípravy na pohreb, čím pomáhajú pozostalým zbaviť sa starostí a pomáhajú im aj v prípade núdze.

Mŕtve telo sa pred pohrebom rituálne očisťuje (tahara). Robí sa to zvyčajne na cintoríne, v prístrešku na to určenom (bejt ha-kvarot).

Zomrelého umyjú vodou, v ktorej sa podľa tradície rozmiešalo vajce, ako symbol života. Na čistenie nechtov, česanie a strihanie vlasov sa používalo strieborné náčinie, určené len k tomuto  účelu.

Po očisťovacej procedúre je telo oblečené do kitlu (pohrebného rubášu) bielej farby (kitl si obliekajú zbožní Židia aj na Jom Kipur a oblieka si ho aj ten, čo vedie séder na Pésach). Na hlavu sa spravidla dával mŕtvemu čepiec. Muži sa halia do talitu bez ozdobných spôn. Do  hrobu je zakázané dávať šperky a kvety. Pre židovský pohreb je typická jednoduchosť a rovnosť ako pre bohatého, tak aj pre chudobného.

Po modlitbe a uložení truhly do zeme, modlitbe rabína, hodí každý z prítomných na truhlu 3 lopatky zeminy. Nakoniec sa modlí ešte kadiš.

Pozostalí držia týždeň po úmrtí príbuzného, šiva (prvých sedem dní smútku), kedy nevychádzajú z domu a sedia na zemi, alebo nízkych stoličkách. Je zvykom zakrývať zrkadlá látkou, aby pozostalí v nich nevideli svoju smutnú tvár.

Tridsať dní od pohrebu sa drží šlošim , vtedy je držanie smútku už zmiernené.

Za rodičov sa drží smútok 1 rok a platí zákaz akýchkoľvek spoločenských zábav a udalostí. 11 mesiacov sa odrieka kadiš sirôt. Ten sa modlí aj na výročie dňa smrti (jahrzeit).

Macéva (náhrobný kameň) sa osádza rok po úmrtí.

Chevra kadiša poskytuje svoje služby zadarmo, ale je oprávnená vyberať milodary, na ktoré slúžili krásne zdobené strieborné pokladničky.

Služba mŕtvemu je považovaná za najväčšiu náboženskú zásluhu.

Členom Chevra kadiša sa mohol stať len úplne bezúhonný človek.

Na hrob sa chodí spravidla v deň výročia úmrtia a pri návšteve hrobu sa kladú na hrob kamienky, nie kvety, tak ako je zvykom v kresťanskom svete.

Počet skaliek zodpovedá množstvu návštev a tak sa na prvý pohľad vie, ktorý hrob býva často navštevovaný.

V minulosti bývali pre nedostatok miesta pochovávaný mŕtvi na seba do vrstiev (typické pre Pražský židovský cintorín), pretože kresťania zakázali rozširovať židovské cintoríny, čo malo za následok husté osadenie macév, typické pre stredoveké židovské cintoríny.

-chanele-

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: