SMRŤ, POHREB, CHEVRA KADIŠA

Midraš k žalmom opisuje umieranie ako vynesenie duše anjelom smrti. Ten, stojac vedľa umierajúceho človeka, vytiahne nešamu cez hlavu človeka tak, že ju z neho vytrhne. Zo spravodlivého ju vytrhne jemne, z hriešneho ako keď vytrhujete tŕň z klbka vlny. Po smrti ostane podľa midraša duša pri tele, dokiaľ sa toto nerozloží. Potom ju anjel odvedie do dvorany smrti a ak bol zosnulý spravodlivý, uvidí šechinu (II. 7, 51 b…).

Talmudický traktát Avoda Zara opisuje anjela smrti s mnohými očami, ktorý stojí pri hlave umierajúceho, v ruke drží meč, na konci ktorého je kvapka žlče. Keď ho umierajúci uvidí v úľaku otvorí ústa a anjel mu do nich kvapku kvapne. Tak človek zomrie a preto mŕtvola zapácha (AZ 20b).

Na smrť  sa judaizmus díval vždy ako na prirodzenú vec: “…je čas rodenia, aj čas umierania” (Kaz 3.2). Nakoľko človek nikdy nepozná deň svojej smrti, mal by sa kajať každý deň (TB, Šab 153a).

Podľa biblických textov, smútočné obrady začínali vždy nárekmi plačiek z povolania. Pozostalí si na znak smútku trhali šatstvo, ale aj vlasy. Tiež bolo zvykom meniť si výzor na nepoznanie, aby pozostalí neboli vystavení napospas nečistým duchom smrti. Podľa tradície bol ešte nepochovaný zosnulý obkolesený zvádzajúcimi a kárajúcimi anjelmi, ktorí znečisťovali jeho telo a trápili jeho dušu, preto sa mŕtvy zvykol pochovávať ešte v deň úmrtia, lebo pohrebom sa týmto duchom znemožnilo na neho pôsobiť.

Chorý a umierajúci človek nesmel byť nikdy opustený. O to sa staralo vždy pohrebné bratstvo – Chevra Kadiša. Členovia tohto spoločenstva držali stráž pri mŕtvom tele, konali prípravy na pohreb, čím pomáhali pozostalým zbaviť sa starostí a pomáhali im aj v prípade núdze. Cieľom spolku bolo tiež navštevovať chorých. Ak sa choroba vyvíjala tak, že sa blížila smrť, chorého už neopúšťali. Keď zomrel, zapálili pri jeho hlave dve sviece, držali pri jeho mŕtvom tele stráž a pripravovali pohreb.

Mŕtve telo sa pred pohrebom rituálne očisťovalo (tahara). Robilo sa to zvyčajne na cintoríne, v prístrešku na to určenom (bejt ha-kvarot).

Zomrelého umyli vodou, v ktorej sa podľa tradície rozmiešalo vajce, ako symbol života. Na čistenie nechtov, česanie a strihanie vlasov sa používalo strieborné náčinie, určené len k tomuto  účelu.

Po očisťovacej procedúre bolo telo oblečené do kitlu (pohrebného rubášu) bielej farby (kitl si obliekajú zbožní Židia aj na Jom Kipur a oblieka si ho aj ten, čo vedie séder na Pésach). Na hlavu sa spravidla dával mŕtvemu čepiec. Muži sa halili do talitu bez ozdobných spôn. Do  hrobu je zakázané dávať šperky a kvety. Pre židovský pohreb je typická jednoduchosť a rovnosť ako pre bohatého, tak aj pre chudobného.

Po modlitbe a uložení truhly do zeme, modlitbe rabína, je zvykom, že každý z prítomných hodí na truhlu 3 lopatky zeminy.

Povinnosťou synov voči zosnulým rodičom, je zatvoriť týmto oči. Zatlačenie očí mŕtvemu sa zdôvodňuje tvrdením, že oči nemôžu uvidieť druhý svet, kým sa pozerajú stále na tento, v ktorom žili doteraz.

Pozostalí držia týždeň po úmrtí príbuzného, šiva (prvých sedem dní smútku), kedy nevychádzajú z domu a sedia na zemi, alebo nízkych stoličkách. Je zvykom zakrývať zrkadlá látkou, aby pozostalí v nich nevideli svoju smutnú tvár.

Tridsať dní od pohrebu sa drží šlošim , vtedy je držanie smútku už zmiernené.

Za rodičov sa drží smútok 1 rok a platí zákaz akýchkoľvek spoločenských zábav a udalostí. 11 mesiacov sa odrieka kadiš sirôt. Ten sa modlí aj na výročie dňa smrti (jahrzeit).

Pohreb sa koná do zeme s prihliadnutím na biblický verš “Prach si a na prach sa obrátiš”. Pod hlavu mŕtveho v hrobe sa dáva vrecúško so zemou z Izraela, ktorou sa mu aj posype tvár.

Počas sprievodu k hrobu je zvykom vyberať milodary na dobročinnú činnosť pohrebného bratstva, na čo slúžili krásne zdobené strieborné pokladničky. Po pochovaní odrieka syn zosnulého kadiš. Zvláštnosťou je, že kadiš bola pôvodne modlitba ktorou sa končilo čítanie s Tóry. Až postupne sa vyvinula na smútočnú modlitbu detí pre blaho zosnulých rodičov.

Ženy stoja pri modlitbách bokom, priamo sa modlitieb nezúčastňujú.

Pri odchode z cintorína, smútiaci odtrhnú kúsok trávy aj so zeminou, zahodia ju za seba a hovoria pritom: “Mysli na to, že sme prach”. Až po umytí rúk, môžu vstúpiť do smútiacej domácnosti. Vo väčšine komunít bolo zvykom umiestňovať v smútiacej domácnosti dve obetné nádoby. Do jednej, otvorenej, sa vkladali peniaze ako podpora pre pozostalých, do druhej nádoby,  ktorá bola uzavretá, mohli smútiaci vkladať dary pre bratstvo. Ak pozostalí neboli odkázaní darované peniaze použiť, presypali obsah otvorenej nádoby do uzavretej. Tým, že bola uzavretá,  dodržalo sa znenie “Neponižuj chudobného”, lebo takto sa nevedelo, koľko bolo pred dosypaním, peňazí v nádobe pôvodne, a teda sa nevedelo ani, či rodina peniaze využila pre seba, alebo ich darovala bratstvu.

Dary pre Chevra kadiša boli pre bratstvo nutnosťou, lebo spolok poskytuje svoje služby zadarmo, preto sa aj počas pohrebného sprievodu, ako bolo uvedené vyššie vyberali do pokladničiek milodary.

Služba mŕtvemu je považovaná za najväčšiu náboženskú zásluhu.

Členom Chevra kadiša sa mohol stať len úplne bezúhonný človek.

Na hrob sa chodí spravidla každý rok v deň výročia úmrtia a pri návšteve hrobu sa kladú na hrob kamienky, nie kvety, tak ako je zvykom v kresťanskom svete, pretože kameň je v symbolickom význame najbližšie k vyjadreniu večnosti. Iná tradícia hovorí, že je to spomienka na cestu púšťou, kde bolo mŕtvolu nutné zasypať hŕbou kamenia, aby ju nevyhrabali divé šelmy.

Počet skaliek zodpovedá množstvu návštev a tak sa na prvý pohľad vie, ktorý hrob býva často navštevovaný.

V minulosti bývali pre nedostatok miesta pochovávaný mŕtvi na seba do vrstiev (typické pre Pražský židovský cintorín), pretože kresťania zakázali rozširovať židovské cintoríny, čo malo za následok husté osadenie macév, typické pre stredoveké židovské cintoríny.

Orem tradičných náhrobných kameňov (macéva), u Aškenázov kolmo stojacich a u Sefardov vodorovne ležiacich hrobových platní, sa s obľubou používali, hlavne pri významných osobnostiach náhrobné kamene v tvare sarkofágu s typickou strechou v tvare sedla, či stanu (tumba). Reliéfna výzdoba  sa vždy vzťahuje k povolaniu zosnulého – nožnice, harfy, mažiare, koruny Tóry, reťaze…dve žehnajúce ruky sa dávali na náhrobky kohenov, konvica zas patrila levítom. Ak sú na náhrobku kuriatka, zosnulá zanechala po sebe maloleté siroty. Macéva sa pôvodne nazývala nefeš, tzn. duša, tak ako ju interpretuje Biblia; nefeš chaja = živá duša, to čo žije v hmotnom svete, takže aj zvieratá, i keď tie bývajú vo všeobecnosti nazývané chajjim.

Na náhrobky sa často píšu skratky ako PE a NUN (po niftar) – tu spočíva, alebo TAV NUN CADE BET HE (tihje nišmato crura bicror hachajim)  – nech je jeho duša pojatá/pripojená do zväzku živých (myslí sa tým zosnulých predkov, ktorí naďalej živú vo večnosti).

Hroby chasidov sa často stávali pútnymi miestami. Napríklad hroby kabalistov v Safede.

Cintorín sa nazýva domom večnosti (bejt olam), alebo domom života (bejt chajjim), nakoľko smrťou nič nekončí.

Hrob vníma židovská tradícia ako miesto zamknuté na zámok (N.Kameraz-Kos: Swieta o obyczaje zydowskie; Warszawa 1977) a cintorín ako záhradu mŕtvych, kde vládne klipa (vnútorná schránka Božieho svetla). Cintorín je najvzdialenejšie miesto od Boha.

Na ortodoxných cintorínoch nesmie stáť nič živé, ani stromy.

-chanele-

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: