SYNAGÓGA

SYNAGÓGA

Synagóga je miestom modlitieb, ale aj miestom obecných vzdelávacích aj spoločenských aktivít.

Názov “synagóga” je gréckeho pôvodu a vžil sa pravdepodobne v časoch tzv. “helénskych židov” ako náhrada za hebrejské “kehila/kehala”, popr. “kneset”. Práve tieto tri termíny slúžili v židovskom svete na označenie miesta  za účelom zhromaždenia sa k bohoslužbe či náboženskej výučbe. Najznámejším názvom pre synagógu je v hebrejčine “bejt kneset”.

Už v čase prorokov existovali mnohé modlitebne roztrúsené  po celom území sv. Zeme. Takáto modlitebňa sa nazývala “malá svätyňa” (mikdaš meat).

Po 2. churbane nahradila zároveň synagóga Chrám a modlitby  nahradili predpísané obete.

Centrom synagógy je svätostánok (Aron ha-kodeš) – “synagogálna skriňa”, v ktorej sa uchovávajú zvitky Tóry, strieborné ozdoby na Tóru, kópie Tóry, kópie Megily, šofar a pod.

Býva postavený pri východnej strane synagógy, aby smeroval smerom na Jeruzalem a iný možný názov je “hejchal” – podľa veľsvätyne v pôvodnom jeruzalemskom Chráme, či ešte predtým v pôvodnom Stane Stretávania, lebo veľsvätyňa obsahovala aj samotné Desatoro uložené v Arche Zmluvy a vytesané do kamenných dosák. A Sefer Torah zastupuje tieto kamenné dosky.

Dvere do Aron ha-kodeš bývajú vyrezávané ornamentmi, často veľmi honosne. Pred Aron ha-kodeš visí “parochet”- vyšívaním zdobený záves, zväčša zamatový. Visí tam na pamiatku jemne tkaného závoja oddeľujúceho veľsvätyňu od svätyne (2M 26.31-33).

parochetfoto: autorka

Aškenázi ho vešajú pred dvere Aron ha-kodeš, Sefardi za dvere.

Synagóga vlastní vždy niekoľko parochetov. Zväčša sa jedná o dary významných členov obce. Cez rok sa používa parochet zamatový, farebný, na Vysoké sviatky z bieleho saténu, aby korešpondoval s farbou pohrebného rubáša, ktorý zbožní na tieto sviatky používajú pri modlitbách ako odev.

Na Tiša be-av je Aron ha-kodeš bez parochetu na znak smútku.

Motívmi výšivky parochetu sú ornamnety, júdske levy, magen David, menora, koruna a zväčša býva na ňom vyšité aj meno darcu. Ornamenty sú reflexiou na prikázanie:”…neurobíš si vyrezávanú modlu, ani podobu ničoho, čo je na zemi, či pod morom…”.

V strede synagógy je umiestnená “bima” – centrálne pódium, mierne vyvýšené nad okolitú podlahu, aby všetci zhromaždení počuli čítaný text čo najzrozumiteľnejšie.

“Bima” býva obklopená mrežou a vystupuje sa do nej po niekoľkých schodíkoch.

Od 19.stor. sa “bima” umiestňuje do čela interiéru pred Aron ha-kodeš.

Z “bimy” sa predčítava Tóra a prednáša sa kázanie rabína (deraša). Ostatné časti bohoslužby vedie chazan z pultu “amud”, umiestneného vpravo pod Aron ha-kodeš. V stredoveku stával “amud” pod úrovou podlahy, aby sa tým naplnil biblický vderš”…z hĺbky volám k Tebe Hospodin…” (Ž 130.1).

Iný názov pre “bimu” je “almemor”. U sefardských Židov sa “bima” nazýva “teva”.

Bohoslužbu vedie obyčajne, už spomenutý chazan – kantor. Pôvodne vyhlasoval chazan začiatok a koniec šabatu, staral sa o synagógu, ale aj iný majetok obce a dával znamenia, kedy bolo treba počas liturgie odpovedať slovkom AMEN.

Od stredoveku prebral aj vedenie bohoslužieb a jeho pôvodné povinnosti vykonáva v súčasnosti “šamaš” – synagogálny sluha.

Od 19.stor. n.l. sa kladie veľký dôraz na jeho hudobné znalosti a hlasovú spôsobilosť kvôli náboženským prednesom. Mnohí kantori sa tak stali kvôli týmto schopnostiam aj veľmi známi.

Pred Aron ha-kodeš visí “ner tamid” – tzv. “večné svetlo”.

001foto: autorka

Visí na reťazi a pripomína chrámovú menóru. Tá mala knôt v olivovom oleji a preto sa aj v straších synagógach sa tento zvyk stále  doržiava a “ner tamid” býva zhotovované ako olejová lampa. V novších synagógach vo svete sa tieto tradičné lampy nahrádzajú už elektrickými.

“Ner tamid” je tiež symbolom viery Izraela a zhmotnením biblického verša “…ľudský duch je svetlo od Boha…” (Prísl. 20.27).

Interiér synagógy sa delí na mužskú a ženskú časť, pričom tieto sú buď oddelené od seba prepážkou (mechica), alebo je ženská časť umiestnená na balkón. Pôvod zvyku nespočíva v diskriminácii žien, ale v snahe uľahčiť mužom bohoslužby, aby títo neboli pri nich prítomnosťou žien rozptyľovaní.

Halacha prikazuje mužom nosiť v synagóge pokrývku hlavy.

Aškenázski Židia volajú synagógu často “šul” (z jidiš), sefardskí “esnoga” (z ladino) a stúpenci chasidizmu zas “štibl” (tiež z jidiš).

-chanele-

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: