VZKRIESENIE V JUDAIZME

VZKRIESENIE V JUDAIZME

Pojem “vzkriesenie” (lehachajot metim) sa začal v judaizme používať až v období redigovania, alebo skôr, vzniku Mišny (Sanh. 10.1; 13.2), dosť možné, že pod vplyvom okolitých kultúr a filozofií. Raný judaizmus nemal vypracovanú žiadnu konkrétnu podobu posmrtného života, až na pár výnimiek v “Starom Zákone” ( šeol). Judaizmus bol a je vierou života, návodom na to ako žiť v súlade so sebou, s blížnymi, so svetom, no a samozrejme s Bohom. Návod na život stojí v protiklade s tým, čo nasleduje po ňom. Námatkové informácie tohto druhu, sú skôr pozostatkom z predjudaistickej doby (kanaánske náboženstvo…) a tie neskoršie, ovplyvnené hlavne párizmom, helénizmom, neskôr kresťanstvom a islamom. Týka sa to aj významu “vzkriesenia”. Judaizmus nepotreboval tento termín. Boh Izraela ponúkal buď život alebo smrť (5M 30.19). Ortieľ nebolo možné zmeniť. Buď si človek svojim správaním vybral jedno, alebo druhé. Nič medzi tým nestálo.

Ostatne,  nie všetci verili vo vzkriesenie. Farizeji áno, Saduceji naopak nie (Skutky 23.8), podobne ako neverili v nesmrteľnú dušu, nečistých duchov schopných posadnúť človeka (1 Sam 16.14) a ani v anjelov.

S pojmom “vzkriesenia” sa ale stretávame v Izajášovi (26.19), Ezechielovi (37.1-14) i Danielovi (12.2-3). Dopracované je až v talmudickom období, ako dotvorenie predstavy o odmene a treste, pričom boli v tomto smere medzi saducejmi a farizejmi vedené značné spory. Iné zmienky o “vzkriesení” nájdeme v talmudickom traktáte “Pirkej avot”, v 2. požehnaní Amidy (Šmone Esre), v 13.článkoch viery (Maimonides zdôrazňoval, že človek nie je intelektuálne schopný predstaviť si podobu telesného vzkriesenia, ani kedy k nemu dôjde) a v piesni “Jigdal”. Vo všeobecnosti ide o vieru v oživenie mŕtvych tiel, ktoré po navrátení do života v nasledujúcom “olam ha-ba” dôjdu nakoniec spravodlivej odmeny, alebo spravodlivého trestu.

Ak berieme do úvahy, že by sa termín “lehachajot metim” (“oživenie mŕtvych”; “privedenie mŕtvych k životu”) začal chápať ako “vzkriesenie” až potom, čo bol predtým chápaný ako “inkarnácia”, znamenalo by to, že sa problematika dostala do judaizmu niekedy v 2. stor.p.n.l., v čase gréckej nadvlády. Je možné, že Gréci boli v tomto smere ovplyvnení fénickou kultúrou, lebo už aj v ich legendách možno vidieť náznaky spomínaného problémy. Kresťanstvo mohlo budovať práve na týchto základoch i keď sa nakoniec svojich helénskych i judaistických vzorov vzdalo. Ovšem, mohlo dôjsť, v prípade judaizmu, tiež k ovplyvneniu z indickej strany, ako kolísky buddhizmu a hinduizmu. Medzi Mezopotámiou a Indiou boli významné obchodné styky, zanechajúce aj možné filozofické stopy.

Je tak otázne, či tento termín nebol v rôznych dejinných epochách i súvislostiach, chápaný rôzne.

Islam vieru vo vzkriesenie z judaizmu neprebral. Možno, že patrila len k okrajovým náboženským zoskupeniam sektového charakteru (raní kresťania, mekubalim…).

Maimonides, značne ovplyvnený gréckou filozofiou, veľmi sčítaný muž, aj čo sa týka pohanskej literatúry, ako mimoriadna náboženská autorita, tento pojem nakoniec do judaizmu definitívne začlenil, bez toho, aby chcel priamo ovplyvniť alebo zaviesť určitý druh dogmatiky. Veriacou obcou bola nakoniec jeho téza prijatá a aj keď nie je jeho Trinásť článkov viery chápaných dogmaticky (judaizmus vo všeobecnosti za dogmatické náboženstvo chápaný nie je, na rozdiel od kresťanstva), je nepísaným pravidlom, že ono “vzkriesenie mŕtvych” do seba judaizmus nakoniec poňal. Čo však ním bolo mienené pôvodne je otázne. Aj termínom “kabala”, ktorý v dnešnej dobe označuje židovskú mystiku, sa pôvodne nazývali nemojžišovské časti hebrejskej Biblie, neskôr slúžil  na označenie tradície všeobecne, a hlavne bez mystického nádychu ( G.Scholem: Počátky kabaly; Malvern 2009).

Podľa môjho úsudku sa pôvodne v samom začiatku, v oživenie už mŕtvych tiel, neverilo. Predovšetkým preto, že okolité národy vo svojich filozofiách postulovali práve problematiku prevteľovania a termín vzkriesenia nepoznali.

V pomenovaní “lehachajot metim” sa podľa mňa zrkadlí predstava o prevteľovaní,  viera v akési znovunavracanie sa do života (mimo iné zachovaná v kabale, už ako mystickej tradícii), v kolobehu mnohých životov, možno to tiež zrkadlí hebrejské slovo pre život – “chajim”, ktoré má na počudovanie plurálovú (!) koncovku (“-im”). Pôvodne znamenalo snáď presne doslova “životy” (doslovný preklad slova “chajim”), tj., že človek má vždy životov viac. Potom by sa sloveso “lehachajot” = “oživenie”, “navrátenie do života”,resp. “…do životov”, stotožňovalo s “gilgul nešamot. “Večný život” by potom získal inú podobu, a síce by znamenal významovo = “životy večnosti”, tj. večný a nekonečný kolobeh životov vo svete  = “chajej – olam”.

“Vzkriesenie” by teda bolo nesprávnym prekladom a skôr by sa malo používať  slovo : “znovuzrodenie”.

Je tiež možné, že pôvodne nemali Izraeliti a snáď aj neskôr už Židia, v tomto termíne jasno. Prijímali učenie okolitých kultúr, bez toho, aby mu rozumeli a každá z komunít (raní kresťania, mekubalim, masianisti, Maimonides…) si význam vysvetľovali po svojom, v rámci svojich znalostí i učenia, ale aj doby a toho, čo táto povoľovala.

-chanele-

Reklamy

One Response to VZKRIESENIE V JUDAIZME

  1. Spätné upozornenie: § 121 – 122 | SEFER ha-BAHIR

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: