ŠEM HA-MEFORAŠ

ŠEM HA-MEFORAŠ

Jediná oblasť v judaizme kde sa používanie Božieho Mena ako Tetragrammatonu či Šem ha-meforašu zachovalo, je židovská mystika – kabala.

JHWH je v kabalistickej symbolike termínom označujúcim Boha ako “Všemohúceho”. Talmud ho zakazuje vysloviť (Joma 86b) a tak vzniklo známe, avšak nevysloviteľné Meno, známe ako Šem ha-meforaš.

Tento termín bol odvodený od participia slovesa “foraš” = odlúčiť;    či vysvetliť, alebo opísať čosi spôsobom, aby sa to stalo zrozumiteľnejšie (od toho istého kmeňa vzniklo tiež označenie “perušim”= farizeovia, tj. odlúčení, od ľudu sa strániaci).

Toto tak vystihuje, už i beztak   jednu z judaistických téz, že Boh je “večne existujúci” (Zohar, Deuteronomium  127, Jecita IX).

Šem ha-meforaš sa stal jedným z hlavných kabalistických predmetov. Časom došlo k presvedčeniu, že kto toto nevysloviteľné Meno, ktorého pravú a pôvodnú punktáciu už pravdepodobne nikto nepozná, dokáže vysloviť správne, získa tým schopnosť konať prostredníctvom neho zázraky. Podporou tejto viery bol i jeho, veľkňazom vokalizované vyslovovanie raz do roka (Joma 39), i keď podľa určitých prameňov (Raši, Kidušim 71) išlo o recitovanie jeho 12 alebo 42 písmenných variánt. Hovorí o nich aj Zohar (Jetro 79), keď vysvetľuje, že mená ADNJ (Adonaj), JHWH a EHJH (Ehje) ho dávajú dokopy po sčítaní ich 12-tich písmen (alef, dalet, nun, jod, jod, he, waw, he, alef, he, jod, he), ktoré po ich rozložení dávajú 42 hlások.

Avšak, je tu ešte 72-písmenné Meno, ktoré dostaneme sčítaním číselných hodnôt mien JH, JHW a JHWH. Verše 19, 20 a 21 z Ex 14, obsahujú každý samostatne 72 písmen. Ich ďalšou kombináciou (spojenie prvého písmena 19 veršu, posledného písmena 20 veršu a opäť prvého písmena 21 veršu; potom druhého písmena 19veršu, predposledného písmena 20 veršu a druhého písmena 21 veršu, atď.) nám vyjde 72 trojpísmenných kombinácií, čiže Mien Božích (Zohar, Bešalach 52), ktoré slúžili podľa tradície na konanie divov.

Neskoršie kabalistické školy už ale zakazujú používanie Božích Mien. Sám dôvod je často v tradícii odlišný a to podľa názoru jednotlivých učiteľov.

Ari, niekdajší kabalista, v jednom zo svojich textov vysvetľuje problém tromi rôznymi spôsobmi.

Prvým dôvodom je nemožnosť získania popola z červenej jalovice (4M 19.1-22; Joma 2a-2B)potrebného k očisťovaniu sa od kontaktu s mŕtvym. To v dávnych dobách možné bolo, avšak v čase pôsobenia Ariho, to  už bolo minulosťou, nakoľko druhým Churbanom skončili definitívne všetky obetné obrady zmierenia. I keby sa adepti očistili od všetkých ostatných previnení, poškvrna spôsobená dotykom s mŕtvym, by na nich ostala. Preto podľa Ariho, nemožno používať Božie Mená a kto tak predsa len činí, môže tým na seba privolať ťažký trest.

Druhým dôvodom sú chybné dochovania znení Mien na vtedy poznaných i keď údajne účinných amuletoch. Je preto zakázané používať ich či už pri meditáciách alebo iných úkonoch. Smelo by sa tak len vtedy, keby bola správnosť ich výslovnosti zachovaná.

No a tretím dôvodom je fakt vyplývajúci  zo samotného vyslovovania Mien, ktoré privádza vraj  anjelov k tomu, aby sa tým podrobili vôli človeka. Tí ho potom uvrhnú do hriechu tým, že bude naďalej v budúcnosti brať Meno Božie nadarmo i pri iných príležitostiach (paradoxne modlitby a požehnania), nakoľko jeden hriech plodí druhý.

Ako vidíme, každá z možností má čosi do seba a vyzerá to tak, že ozajstný dôvod bude mať rozsiahlejší záber.

Ari pripúšťa, že je dokonca možné, aby človek, praktizujúci vyslovovanie Božích Mien, bol trestu zbavený, lepšie povedané, aby sa naň vôbec nevzťahoval. Stačí (!) ak je bezúhonný, bez hriechu a vtedy Anjel Smrti, pôsobiaci v tomto zmysle ako žalobca, nachádza v človeku priateľa,  ktorého si zamiluje, lebo mu je dovolené používať  Božie Mená beztrestne.

Je otázne, či sa tým len nepotvrdzuje horeuvedené, lebo pri všetkej úcte k veľkým učencom a zbožným (Cadikim), možnosť bezúhonnosti až bezhriechovosti, je u ľudí, a to aj v prípade podľa tradícii existencie36-tich Spravodlivých, viac než nemožná. Avšak, existovali tzv. “Páni Mena” (Ba´alej ha-Šem), ktorí používanie Mien niesli nie len úspešne, ale aj bez následkov.

Správna výslovnosť Mena tak ostala   známa len   určitým zasvätencom a stala sa hlbokým a najväčším mystériom kabaly.

Písmeno JOD, ktorým Meno začína, je základným znakom hebrejskej abecedy a podľa tradície počiatkom každého jedného písmena.Malé, nenápadné, bez neho však neexistuje žiadne iné. Ním sa tvorí. Zostáva navždy začiatkom, spájajúc predchádzajúce z nasledovným, ešte nenarodeným tajomným. Je počiatočnou kvapkou a múdrosť tajomstva v ňom obsiahnutá je miestami čímsi, čo sa nazýva NIČ. Je to nenarodené dieťa, ktoré v sebe obsahuje mystérium nepoznaného. Preto sa vždy múdri spytujú malých detí na to, čo sa cez deň naučili, aby tak prenikli k tajomstvu, lebo sa tiež hovorí: “…na malých školákoch spočíva svet.”. Skrze dieťa odkrývame tajomstvá.

Zároveň je JOD symbolom čísla 10, ktoré otvára bránu do Nekonečna a symbolom slova “ruka” – pripravená jednať. Ruka vedená zhora. Základom nášho   jednania vyvierajúceho ako tá počiatočná kvapka z hlbín sveta.

Kvapka, ktorou Najvyšší prehovára v tekutej forme, lebo všetko sa najprv prejavuje ako kvapalné. I Duch Boží sa vznášal nad tvárami vôd. Neskôr získava tvar pevný – podobu čísel – znamení, ktoré k nám volajú z tajomnej Ničoty a nadobúdajú v našom časopriestore tvar.

JOD a desať skúšok, ktorými musel prejsť Abraham, desať slov Desatora, desať výrokov, ktorými bol stvorený svet, tj. Desať Sefirot. Desiatka je základom všetkého, ostatné je len opakovaním.

Desiatim sefirám zodpovedá desať Božích atribútov, alebo Mien, zodpovedajúcich Božím vlastnostiam.

     Sú to formujúce sa city a kvality. Pravé, absolútne čísla.

Druhé a štvrté písmeno HE, zdvojené okno, ktorými vpúšťame svet za hranicami toho našeho k sebe, do svojho vnútra, nám odhaľuje čosi z toho pred nami i toho po nás.Ním prechádzajú do nášho     sveta posolstvá. Svetlo v našom svete pramení v tom mimo neho a práve HE mu umožňuje medzi oboma prúdiť. Symbolizuje dovŕšenosť sveta, ustavičné bytie.

Jedno HE smeruje zdola hore, druhé zhora dole. Vzťah medzi obomi je oddelený človekom, ktorého symbolizuje písmeno WAW. Je to človek aktu stvorenia, priame spojenie toho, čo je hore s tým, čo je dole. WAW značí hák, háčik a v hebrejčine tiež slúži ako spojka “a”. Spája dve veci. Nebo so zemou. Podľa tradície šesť (WAW) dní stvorenia spojilo svet, ktorý bol pred stvorením a ktorý trvá dodnes.

Tetragrammaton je takto Bytie vo všetkých možnostiach času – minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Úlohou hebrejských slov  nie je len dorozumievanie. A človek je zdanlivo pojidlom     nesúvisiacich vecí.

Aby mohlo niečo vzniknúť, musí sa spojiť mužský aspekt JOD so ženským aspektom HE (JOD+HE=10+5=15=1+5=6=WAW), čím dostaneme spojivko i Božie Meno, ktorého konečná aritmetická hodnota je 8 (10+5+6+5=8), číslo symbolizujúce dvojitú štvornosť, z mystického hľadiska úplnosť a nekonečnosť (na Blízkom Východe často užívaný symbol dvoch prekrývajúcich sa štvorcov s následným vyobrazením osemcípej hviezdy).

Koreň Šem ha-meforašu je, ako som už spomenula identifikovateľný s Menom EHJE (“byť”)a stáva sa východiskom následných 12-tich kombinácií, niekedy tiež nazývaných “12 ukazovateľov mocného Mena”. To je často nazývané tiež magickou formulou života a je samotným tajomstvom tvorivého magického prazvuku, ktorým bol formovaný svet stvorenia.

Jedna z legiend hovorí, že tajomstvo Mena je ukryté na nápise z macévy rabbiho Lowa ben Becalela, pražského Maharala a tvorcu Golema, ktorý tohto oživoval práve za pomoci Šem ha-meforašu, skrátene Šému.

Šém sa nepoužíval len v praktickej kabale pri zhotovovaní rôznych ochranných amuletov, ale tiež ako prostriedok k dosiahnutiu duchovného rastu.

Šem ha-meforaš existuje aj v 72 písmennej podobe, kedy každé z Mien pozostáva z troch spoluhlások a jednoslabičného Božieho Mena EL, či JAH.

Je to vlastne 72 anjelov (či géniov kabaly) zvláštnej pôsobnosti, pričom každému z nich je vymedzený konkrétny čas vlády (hodina, deň, ročné obdobie) i miesto (svetová strana…)a súvisia s niektorým zo štyroch živlov.

Svetom 72 anjelov Veľkého Božieho Mena, je Olam ha-berija,ktorý je  zároveň nazývaný “svet anjelov”, či “svet archetypov”.

Anjele je nutné v judaizme chápať ako Božie činné sily, skrze ktoré sa Boh manifestuje. Nie sú to konkrétne postavy, ako ich vykresľuje kresťanstvo.

Vo svojich funkciách sú samostatní, na základe čoho môžu byť považovaní za samostatné bytosti, avšak v skutočnosti sú len Božími prejavmi na nižšej duchovnej úrovni, do ktorej Boh priamo vstúpiť nemôže a preto na to používa energeticky zhustenejšiu formu svojho prejavu v podobe čohosi, čo nazývame anjele.

Preto, keď sa v Starom Zákone píše o kontakte ľudí s anjelmi, píše sa o tomto ako o stretnutí či rozprávaní sa priamo s Bohom,. Tým je v nich a teda v 72-písmennom Šem ha-meforaši zjavená Božia podstata, v ktorej pramení Jeho Všemohúcnosť a neobmedzená moc Šému.

Zohar tvrdí, že za pomoci tohto Mena možno získať úplne všetko, pretože “tvar veci určuje číslo, váhu a rozmer”. Písmená sú číslicami, číslice ideami, idee silami a sily(Božia pôsobnosť v mnohosti prírodných síl) je ono presväté Meno.

Samo je Jedničkou, jeho stĺpy sú dva, jeho sily tri, tvar štyri, odraz osem. 24 je trónov múdrosti, tj. korún, v ktorých každá má tri cípy. Na každom z týchto cípov je Meno a všetkých Mien je 72.

72 sa tak stáva najvyšším číslom Božskej praemanácie.

Ak sa Šem vyslovil, jeho moc bola väčšia, avšak netrvala dlho.

Napísané malo dobu trvania účinku dlhšiu, avšak jeho pôsobnosť mala negatívnu funkciu – ochrannú – negatívne     pôsobiacu na zlo (talizmany). V prvom prípade sa jednalo o pozitívne, tvorivé pôsobenie.

Zvyklo sa tiež vyslovovať odzadu (Sefer Raziel ha-Malach) ako ochrana pred útočiacim nepriateľom.

Počiatky 72-písmenného Šému, môžeme vystopovať v ďalekej minulosti a jeho používanie je zachytené už v Midrašoch (rozprávanie o vyslobodení Izraelitov   z  Egypta, ktorí boli vyvedení z domu otroctva samotným Božím Menom pozostávajúcim zo 72-och písmen.).

Ani jeho vyslovenie, podobne ako  vyslovenie  Tetragrammatonu, nie je jasne určité. O správne dosadených samohláskach sa možno len dohadovať.

Vzhľadom na jeho dĺžku, nemožno ho vysloviť naraz a samotné v sebe zahŕňa 10 sefír, 22 písmen, 4 x po 10 manifestácií sefír v 4 svetoch n (olam acilut, olam berija, olam jecira, olam asija), 10+22+40=72.

Za Šém je v niektorých prameňoch považovaný aj Magen David, pozostávajúci z dvoch opačne orientovaných, vzájomne sa prekrývajúcich trojuholníkov, z ktorých smerujúci hrotom hore symbolizuje oheň – eš (šin) a smerujúci hrotom dole, vodu – majim (mem), ktoré dokopy tvoria slovo “šem” (hebr. “meno”).

Tento mal podľa legendy na čarovnom prsteni samotný Šalamún a v spojení s Božím Menom ním činil zázraky.

Používanie a vyslovovanie samotného Šému, Šem ha-meforašu sa stalo v minulosti rovnako záhadným ako používanie Tetragrammatonu, ktorý mal pôvodne vlastne nahradiť. Nakoniec sa stalo samostatnou kabalistickou disciplínou, rovnako zahalenou tajomstvom a zákazom.

22 a 42-písmenné varianty Mena sa nahlas vysloviť nesmeli vôbec, len v mysli.

Je otázne, či používanie Šému pôvodne naozaj malo stáť na mieste Tetragrammatonu, alebo sa jednalo len o “zaklínacie” formulky, popríp. prostriedky k navodeniu meditačných stavov a k zvládnutiu meditačných techník.

-ch-

In: Sefer ha-Šem (kap. 10, súkromný náklad, 2004)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: