RODINA

                            

                               RODINA

                          (MIŠPACHA)

Keď Boh Stvoril muža a ženu, požehnal im a povedal: “…ploďte a množte sa a zaplňte zem…” (1M 1.28). Táto prvá micva je základom budúcnosti ľudskej rodiny. Tá hrá v judaizme najdôležitejšiu úlohu. Rodina a teda domov, je pre Židov “malou svätyňou” (bejt mikdaš), centrom náboženského života a celý judaizmus stojí práve na nej. Bez rodiny by nebolo možné ďalej odovzdávať učenie Tóry, lebo sú to práve deti, ktorým je Zákon rodičmi odovzdávaný.

Rodina vzniká sobášom. Ten pozostáva z dvoch častí. Z kidušin (posvätenie) – rovné zasnúbeniu a z nisuin (pozdvihnutie) – skutočné manželstvo.

Kidušin je z pohľadu Talmudu záväzné, rovnako ako manželstvo samotné a zrušiť ho možno len rozvodovým listom, alebo zaniká úmrtím jedného zo snúbencov.

Kidušin trvá spravidla rok. Potom nasleduje obrad sobášu.   (viď. článok o obrade:   https://chanele6019.wordpress.com/2010/07/07/chatuna-chasene-svadba/  )

Podľa tradície manželka je určená manželovi už v nebi a to 40 dní pred narodením chlapca – budúceho  manžela.

Podľa tradície ženu možno získať dvoma spôsobmi:

1/ dohodnutím oboch zúčastnených strán

2/ sexuálnym spojením.

Ak sa stalo v biblickej dobe, že mali muž a žena pohlavný styk za slobodna, muž bol následne povinný podľa Tóry pojať dotyčnú za manželku. V prípade, že sa tak z nejakých príčin nemohlo stať, bol povinný za ňu vyplatiť cenu, určenú ako cenu panenskej nevesty.

Oba prípady Talmud podmieňuje súhlasu ženy.

Obradom nisuin získava žena od muža svadobnú zmluvu (ketuba), v ktorej sú spísané manželove povinnosti voči manželke, určujú sa v nej tiež podmienky dedičstva a zaopatrenie detí v prípade manželovho úmrtia  a  možné vyplatenie odškodného v prípade rozvodu. Toto býva stanovené úmyselne vo veľmi vysokej sume, aby to od rozvodu odrádzalo. Cez to všetko judaizmus v prípade vážnych dôvodov rozvod nezavrhuje. Ten prebieha odovzdaním rozvodového listu (gitin) manželom manželke. O rozvod však môže požiadať len muž.

Talmud, konkrétne oddiel NAŠIM (ženy), rozoberá okrem svadby, svadobnej zmluvy a rozvodu aj ostatné situácie súvisiace so ženami. Predovšetkým rieši záležitosti manželského spolužitia v čase manželkinej rituálnej nečistoty (tum´a), zapríčinenej menštruáciou ( a to aj predĺženou, popríp. výtokom mimo čas menštruácie) a krvácaním po pôrode a jej očisťovaním; ženu podozrivú z cudzoložstva a levirátske manželstvo, ktoré má podľa zákona uzavrieť bezdetná žena – vdova s bratom zosnulého manžela, pre zachovanie potomstva. Ak by nesúhlasila, smie odmietnuť.

Pod cudzoložstvom rozumie Talmud aj Tóra dobrovoľný pohlavný styk vydatej ženy s iným mužom než manželom. Podozrivá bývala vystavená skúške “vodou horkosti” (4M 5.12-31).

Dieťa splodené z takéhoto spojenia a rovnako tak  z incestu sa nazýva mamzer. Takýto človek a ani jeho potomok nesmie potom uzavrieť manželstvo so Židom/Židovkou, ale len s prozelytom (ger) alebo tiež s mamzerom. Ostatné práva mu ostávajú zachované. Podľa Talmudu dokonca ak je mamzer “talmid chacham” (tj. učenec), človek zbehlý v Tóre a Talmude, má prednosť pred veľkňazom, ktorý je “am ha-arec” (pôvodne “ľud zeme”, v plurále označoval modloslužobné národy,  jazyku Mišny je to človek postrádajúci kultúru a vzdelanie, alebo ten, kto je nedbalý v náboženských povinnostiach).

Žena je povinná podľa Talmudu odo dňa očakávanej menštruácie spávať oddelene od manžela, aby sa tento neznečistil. Rituálnu nečistotu menštruujúcej ženy ( menštruujúca žena = nida; menštruácia  = nidut) totiž žena prenáša podľa Tóry na všetky predmety a osoby, ktorých sa dotkne. Zákon naviac upresňuje, že je nečistá aj ďalších sedem dní po skončení krvácania a očistiť sa dá len ponorením do mikve. Po tomto rituále očistenia, manželia zvyčajne hneď pokračujú v manželskom živote. Talmud tento príkaz korunoval naviac  zákazom  akéhokoľvek  fyzického kontaktu, muž nesmie počas tohto obdobia sedieť  ani na tej istej stoličke ako žena.

Obhajcovia ortodoxie vidia vo všetkých týchto opatreniach prejav úcty k žene, rešpekt k ženstvu a podporu vzájomnej manželskej dôvery.

Ak by sme sa na problém chceli dívať z vedeckého hľadiska, môže to mať samozrejme hygienické opodstatnenie, ale zároveň sa myslím jedná aj o nemenej dôležitý rešpekt k samotnému mužovi, nakoľko podmienené reflexy nemožno ovládať vôľou. Takže môžeme hovoriť dokonca o obojstrannej úcte, o jednoducho úcte k človeku a  jeho prirodzenosti.

Z medicínskeho hľadiska je žena v čase menštruácie vystavená zvýšenému riziku prenosu infekcie do rodidiel. Maternica je otvorená, nič ju pri vstupe do nej nechráni, pretože je zastavená samočistiaca funkcia pošvy a prirodzená mikroflóra je narušená.

7 zaručujúcich dní po skončení menštruácie, je akousi rezervou, kedy žena naberá jednak stratenú silu, jednak zabezpečuje žene s predĺženou menštruáciou, že sa stopercentne z krvácania zotaví a v neposlednom rade, nie každá žena prechádza po skončení krvácania bezprostredne do fázy výtoku, takže je stále ešte vystavená možnému prenosu infekcie.  Styk počas posledných dní menštruácie a to aj len počas tzv. špinenia,  môže v niektorých prípadoch dokonca predĺžiť dni krvácania.  Z tohto pohľadu je micva naozaj  opodstatnená.

Ortodoxia sa však na problém nedíva ani medicínsky, ani prakticky. Ide o cvičenie sebakázne, vzájomnej úcty a udržanie jecer ha-ra pod kontrolou.

Odporcami ortodoxie, alebo ľuďmi z nežidovského sveta sú však tieto fakty, spolu s obmedzením vzdelania žien v minulosti a to, že k sobášu často pristupovali už 12 ročné dievčatá (chlapci 13-roční), napádané ako diskriminácia žien. Tvrdia, že ženy boli ponížené na úroveň podružného postavenia k mužovi a naviac vnímajú ženu v ortodoxnom judaizme len ako “stroj na rodenie”. V tom ich podporuje fakt, že o rozvod smie žiadať len muž; manželia majú povolený prvý sexuálny styk po skončení menštruácie, presne v čase ženinej ovulácie, čo zabezpečuje takmer stopercentné otehotnenie, takže žena potom rodí spravidla každý druhý rok… (Keď berieme do úvahy, že v stredoveku bol v Európe priemerný vek ženy 40 rokov, lebo tieto umierali vyčerpané mnohopočetnými pôrodmi,  môže sa  toto nariadenie naozaj pre nežidovský svet zdať ako diskriminačné.  Všetko je ovšem v rukách manželov, ako sa sa dohodnú. Ak sa nedohodnú, už to ale nie je vec náboženstva).

Otázka času ženinej ovulácie a prvého možného styku manželov je v rukách ich vzájomnej dohody a rešpektu.

To, že do manželstva vstupovali často krát ešte deti, zdôvodňuje ortodoxia nutnosťou vylúčiť zo spoločnosti mimomanželský pohlavný styk. Pohlavnou zrelosťou 12-13 ročných detí toto riziko zjavne hrozilo. Manželstvo, aj keď predčasné, pre tento stav psychicky nespôsobilých bytostí, ošetrilo ľudskú pudovú prirodzenosť. Neošetrilo však psychickú nespôsobilosť. Deti – manželia, však ostávali až do psychickej dospelosti pod patronátom rodičov a ostatnej rodiny. Bolo to svojim spôsobom riešenie, avšak do súčasnosti sa nezachovalo.

Súčasný judaizmus ako taký, nie je vyslovene namierený proti antikoncepcii, pokiaľ si manželský pár splnil micvu o plodení a má aspoň dve deti rôzneho pohlavia, antikoncepcia je povolená.

Taktiež otázka potratov v súčasnom judaizme má zaujímavú podobu.

Ľudský plod je v judaizme chápaný za už ľudskú bytosť až od okamihu začatia bitia srdca, tj. cca okolo 7. týždňa gravidity. Dovtedy je plod považovaný len za zhluk buniek, takže z princípu, umelé prerušenie tehotenstva do tohto časového termínu, nemožno klasifikovať ako vraždu. Ovšem potraty sa vo všeobecnosti neodporúčajú a ich realizácia je podporovaná len v prípade ohrozenia zdravia a života ženy, nakoľko v judaizme má už existujúci život prednosť pred neexistujúcim. Dieťa je za samostatnú živú bytosť oficiálne považované až v čase pôrodu, kedy jeho telíčko prejde pôrodnými cestami o viac ako polovicu.

Dedičný hriech v judaizme neexistuje.

Postavenie ženy v judaizme bolo a je podmienené dobou (starovek, stredovek, novovek) a aj spoločenstvom (chasidi, ortodoxní, konzervatívni, reformovaní, neologickí…).

Pôvodný “judaizmus patriarchov” nesie ešte znaky predchádzajúcej matriarchálnej spoločnosti, v ktorej bolo postavenie žien podstatne významnejšie, než v období “rabínskeho judaizmu”. Tieto stopy jasne badať v rozprávaní patriarchov a môžem hneď uviesť dva príklady za všetky a to  príklad Abraháma a Sáry a príklad levirátu.

Bola to Sára, ktorá rozhodovala o tom, ako sa bude riešiť jej neplodnosť. Ona navrhla Abrahámovi za seba náhradu, dokonca mu ju aj vybrala a dieťa splodené z tohto zväzku bola ochotná adoptovať. Abrahám sa tomuto jej rozhodnutiu podvoľuje bez náznaku odporu. Rovnako tak vyhnanie Hagar spadalo pod rozhodovanie Sáry.

Nebolo to však ojedinelé rozhodnutie len pramatky Sáry, bol to bežný zvyk tej doby – pozostatok bývalého matriarchálneho zriadenia spoločnosti.

Druhý príklad sa týka levirátskeho manželstva. Žena – vdova, smela sobáš s bratom zosnulého manžela odmietnuť!

Avšak, postupne sa v živote začínal čoraz viac uplatňovať mužský prvok a stopy matriarchátu sa výrazne vytrácali. Mojžiš priniesol Zákon a k tomu hromadu prikázaní a zákazov, spojených s chrámovými aktivitami. Do popredia sa v náboženstve  dostal muž, ako obetník, ale ešte stále bolo badať zostávajúce prvky ochrany žien. Trebárs nariadenie zakazujúce mať pohlavný styk s menštruujúcou ženou, už spomínaný levirát a pod.

Výraznú zmenu v postavení ženy badáme  až v období “rabínskeho judaizmu” (2. – 6.stor.n.l.), formujúceho sa po 2. churbane (zbúranie Chrámu). Rabínsky judaizmus,  už rýdzo maskulinného charakteru, sa totiž začal dívať na ženu výraznejšie ako na potenciálny zdroj rituálnej nečistoty, možno aj pod vplyvom okolitého kresťanského sveta (viď. nižšie).

Ak dovtedy všetok náboženský život stál na chrámových obetiach, churbanom toto skončilo.

(Zákon sa síce začal prvý krát študovať  a odovzdávať už v období 2.Chrámu, boli to ale naozaj len začiatky. Tieto počiatky náboženského vzdelávania mali podobu jeho verejného  predčítavania a následného vysvetľovania. Zvyk zaviedol Ezdráš (Neh 8.8), 4M 31.12-13, 2 Kron 17.7-9). )

Obete boli nahradené modlitbami a štúdiom Zákona.

Ústny výklad Tóry dostal význam pre spísanie. Tak vznikla Mišna, ktorá zachytila právnické otázky halachy. Halacha právnicky rozoberá do podrobností všetky životné situácie, aby človek v každej z nich konal vždy podľa ustanovení Tóry a plnil tak všetky micvot. Všetka táto intelektuálna činnosť bola samozrejme v rukách mužov. A boli to práve oni, ktorí do podrobností rozobrali aj právnické postavenie žien  v spoločnosti a rodine.

Kresťanský svet v stredoveku ženu veľmi démonizoval. Na jednej strane k nej choval akúsi spoločenskú galantnosť, na strane druhej, ale obviňoval ženy so spolku s temnými silami. Možno to bol des z krvi a neznalosť prirodzených fyziologických procesov v ženskom tele. Samotná predstava, že žena každý mesiac krváca a pritom nevykrváca, mohla byť pre niektorých osobnostne nevyrovnaných mužov so spoločenským vplyvom a pod mocou katolíckej cirkvi, ktorá, narozdiel od judaizmu, sexualitu odsudzovala, zdrojom podvedomej sebaobrany pred strachom z neznáma.

Židovské komunity, síce uzavreté sami do seba, avšak  nachádzajúce sa v kresťanskom prostredí, boli týmito tendenciami určite do určitej miery ovplyvnené a možno to čiastočne zapríčinilo už spomenuté vyradenie ženy so vzdelania, spoločenského diania, spolu s do detailov vykreslenými  a snáď až prehnane skonštruovanými predpismi týkajúcimi sa rituálnej nečistoty.

Práve v tomto období sa všetko skĺbilo a sústredilo výlučne na rodinu.

Hlavnú zodpovednosť za náboženskú výchovu pred Bohom niesol pôvodne v judaizme otec. On to dostal ako príkaz od Boha (4M 6.4-7), narozdiel od ženy, ktorá vychováva deti vrodenou schopnosťou. Avšak do výchovy otca spadala len výchova synov, pretože muž má prikázané vyučovať  Tóre len synov (5M 6.7; 2M 12.26  apod.). Výchove dievčat sa Tóra nijak nevenuje. Z toho múdri usúdili, že vzdelávať dievčatá nábožensky, alebo aj inak, nie je potrebné, už aj preto, že hlavným poslaním ženy je byť matkou a prirodzeným veciam netreba učiť. Úlohe matky bola prisúdená veľmi významná náboženská hodnota a nakoľko táto úloha ženy, spolu so starostlivosťou o domácnosť a manžela zaberá veľa času, bola žena ohľaduplne automaticky zbavená všetkých iných náboženských povinností. Podľa Talmudu stačí, keď sa žena raz denne pomodlí v súkromí svojho domova a všetky náboženské povinnosti má tým splnené.

Žena je v rámci štúdia, Talmudom chápaná len ako mužova pomocníčka pri štúdiu, aj keď biblický verš, o ktorý sa toto tvrdenie údajne opiera, problematiku  nijak bližšie nešpecifikuje a štúdium doslovne nespomína (1M 2.18).

Chlapci zostávali vo výchove matky do tretieho roku života. Potom preberal výchovu už otec.

Podľa Talmudu (Pirkej Avot 5.21) je chlapec v piatich rokoch zrelý na štúdium Tóry. V desiatich rokoch na štúdium Mišny, v trinástich (kedy obyčajne končí základná školská dochádzka a on absolvuje Bar Micva) je spôsobilý k dodržiavaniu micvot a v štrnástich začínalo štúdium celého Talmudu.

K vyučovaniu dochádzalo hlavne počas sviatkov, ktoré sú zdrojom šírenia informácií o viere (napr. rozprávanie o Pésachu na seder 2M 12.26-27).

Okrem náboženskej výchovy však otec spravidla odovzdával svojim synom aj znalosť remesla (1 Sam 16.11). Talmud naviac uprednostňuje spájať štúdium Tóry s nejakou fyzickou prácou (Pirkej Avot 2.2).

Dievčatá ostávali v opatere matky až kým sa nevydali. Matka im takto bola prirodzeným príkladom ženy-matky, učila ich viesť domácnosť, vyznať sa v predpisoch kašrutu a pripravovala ich na ich budúce poslanie manželky a matky.

Napriek tomu, že ženy boli od štúdia oslobodené (bolo však aj obdobie, kedy im to bolo vyslovene zakázané!), dobrá a statočná žena je Talmudom považovaná za Dar Boží, cennejší nad všetky poklady sveta (Prísl. 31.10). Toto sa prenáša aj do sobotných požehnaní, predchádzajúcich šabatový kiduš, hneď po požehnaniach detí.

Napriek tomu, že sexualita má svoj základ podľa tradície v zlom sklone (jecer ha-ra), sexualita ako taká nie je odsudzovaná. Spravidla je považovaná v prvom rade za zdroj rozmnožovania, ale zároveň Talmud upozorňuje, že je zárukou spokojného a harmonického manželského života. Jecer ha-ra je totiž podmienkou tohto sveta a je zdrojom aj smädu a hladu. Takže odmietnutie sexuality, by podmienilo aj odmietnutie stravovania a pitia, i samotného života.

Ale nakoľko judaizmus chápe sex nie len na rovine fyzickej, ale aj psychickej, je povolený len v rámci manželstva. Pretože  to nie je len púhy fyzický akt, je obohatený o blízkosť duší. Mať pohlavný styk bez lásky je niečo podobné ako sprchovať sa bez vody. Robíte síce tie isté pohyby, ale nie je to ono…výsledok je rozdielny. A existuje tu možná psychická újma.

Zaujímavosťou je, že podľa Talmudu skutočné právo na sex má len žena. Pre muža je povinnosťou, túto potechu žene zabezpečiť. Spolu s oblečením a dostatočnou stravou je sex radený medzi tri základné práva vydatej ženy. Žena smie sex odmietnuť, ale odmietnutie nesmie používať na pomstu, či vydieranie.

-chanele-

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s