SEFER TORAH

SEFER TORAH

 

     Sefer Torah (Slovo “sefer” sa bez slova “torah” bežne prekladá do slovenčiny slovom “kniha”. A to isté znamená aj v hebrejčine. V spojení so slovom “torah” sa nerobí do slovenčiny  doslovný kalk, ale myslí sa tým vždy “ručne písaný zvitok piatich kníh Mojžišových”. Slovo “zvitok” sa ale hebrejsky povie “megilla”. Okrem toho, že takto možno označiť ktorýkoľvek zo zvitkov tóry používaných v synagóge, sa termín používa tiež na označenie Piatich slávnostných zvitkov “Chameš megilot”. Jedná sa o Knihu Ester, Veľpieseň, Rút, Žalospevy/Jeremiášov plač a Kazateľ),  je v súčasnosti jediná bežne používaná “kniha”, vyrobená z pergamenu, ak nerátame umeleckú knižnú väzbu, kde sa v niektorých prípadoch pergamen používa na poťah knižných dosák.     

      V prípade Zvitku Tóry, ktorý sa používa v synagógach,  je z pergamenu vyrobený priamo písací materiál.

     Históriu vzniku a vývoja pergamenu som opísala v nasledovnom článku https://chanele6019.wordpress.com/2010/01/18/papyrus-pergamen-papier/  , preto sa tu budem zaoberať už len samotnými sifrej torah – zvitkami Tóry, používanými v židovskej liturgii dodnes.  Doplním len toľko, že na ich výrobu sa používal vždy špeciálny pergamen. Musel byť vyrobený z kože rituálne čistých zvierat (3M 11.1-8) a nazýval sa DIPTHERA. Vyrábal sa nasolovaním kože, ktorá sa následne ukladala do múky. Potom, keď nasiakla do seba všetky dôležité látky na konzerváciu, bola táto jemne povrchovo činená prírodnými (ale len rastlinnými!) činidlami.

    Jeho používanie sa datuje od r. 200 p.n.l. (Zvitky od Mŕtveho Mora).

     Takto pripravené pergamenové pásy sa k sebe zošívali/zošívajú, aby tak vytvorili dlhý pás, ktorý sa potom navíjal/navíja  na drevené tyče (ec chajjim).

     Samotný text sa do dnešných dní píše ručne.

     Sofer – pisár je k tejto činnosti špeciálne zaškolený, a okrem toho, že musí ovládať  jemu predpísanú kaligrafiu, musí pri písaní dodržiavať aj určité náboženské pravidlá.

     Musí byť samozrejme on sám rituálne spôsobilý túto činnosť vykonávať. Nesmie byť teda ničím znečistený (podľa pokynov v texte Tóry). Pred písaním absolvuje umytie rúk s príslušnými požehnaniami (bracha), na hlave má kipu a pri prepisovaní Božieho Mena odrieka opäť špeciálne požehnania.

     Atrament a jeho výroba podlieha podobným predpisom a postupom.

     Písaný text obsahuje len spoluhlásky a jemné ozdôbky na siedmych z 22 písmen hebrejskej abecedy (tet, zajin, gimel, ajin, nun, šin a cade), tzv. “korunky” (tagin). Tieto pozostávajú z troch jemných čiarok umiestnených na hornom ľavom konci písmena.

     V prípade, že sa v texte pomýli, môže urobiť  na margu adekvátnu opravu, avšak ak sa pomýli v prepise Božieho Mena, zvitok je už nepoužiteľný a vyraďuje sa.

     Takto “poškodené” texty alebo aj fyzicky poškodené zvitky, či kódexové knihy, ktoré už nemožno z technických dôvodov používať, sa zhromažďujú v tzv. geníze. Po nazbieraní určitého množstva rukopisov a tlačí, sa potom , raz za nikekoľko rokov koná ich pochovanie so všetkými prislúchajúcimi poctami, ako keď sa pochováva človek, lebo nesú Božie Meno  a Božie Slovo.

     Na cintorínoch (bejt olam) sú za týmto účelom vyhradené špeciálne miesta na okrajoch.

     Písaného textu Tóry je zakázané dotknúť sa prstami, aby nebol znesvätený.

     Na sledovanie textu sa preto používajú ukazovátka, nazývané “jadim” (sing. jad, hebr. ruka), v minulosti vyrábané zo striebra, dnes už aj z iných materiálov.

     Majú tvar ruky s natiahnutým ukazovákom.

     Tie historické, bývali zhotovované lisovaním a odlievaním, zdobené drobnými plastikami (listy, levy…), ale aj filigránom (napr. hexagram), či puncovaním.

     Okrem praktického využitia ukazovátka (ochrana pergamenu) a náboženského (úcta) slúži toto spolu s korunou na Tóru, štítom, pláštikom a nástavcami, aj na výzdobu už “oblečeného” zvitku Tóry.

     Po predčítaní z tory (kriat ha-tora) sa k jej zodvihnutiu z pultu, na ktorom bola rozostrená, vyvoláva muž starší 13 rokov („hagba“). Tora  t.j. jej obe časti navinuté na tyčiach („ec chajjim“) sa k sebe navzájom upevňujú bavlneným pásom/povijanom zvaným „chitul“. Tento obrad vykonáva ďalší vyvolaný účastník bohoslužby („gelila“; tento môže byť aj mladší ako „bar micva“). Na takto upravenú toru potom navlieka zamatový pláštik („me’il“), ktorý býva bohate zdobený výšivkami. Obľúbeným motívom sú levy (symbol kmeňa Jehuda) alebo stĺpy pripomínajúce 1. chrám postavený kráľom Šelomom. Pri  jeho vchode (v predsieni) boli umiestnené dva kovové stĺpy (meď?, mosadz?, bronz?). Ľavý mal meno „boaz“ (= v ňom je sila), pravý „jachin“ alebo „jakin“(=„stojí pevne“). Ich rozmery boli úctyhodné: priemer skoro 2m a výška vyše 8m (Jer.52,21-22).

     Vedľa „jad“ sa na toru dáva tj. vešia na „ec chajjim“ ozdobný štít („tas“). Na horné konce „ec chajjim“ sa navlieka koruna („keter“) alebo ozdoby vo forme granátového jablka („rimonim“). Sefardi nepoužívajú na toru „me’il“ ale drevenú – tiež bohate zdobenu – schránku („tik“).

 

 

                                                                       (foto: autorka)

– AnHa-

Reklamy

2 Responses to SEFER TORAH

  1. Milá Chanele.
    Prečítali sme Tvoj článok, ktorý by som bol rád, keby si predniesla na našom stretnutí niektorý piatok.
    Bude to prínosom pre nás všetkých.
    Robíš to veľmi dobre.
    Maj sa fajn
    jožo

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: