CHANUKKA

CHANUKKA

     Chag ha-Chanukka (Sviatok zasvätenia), či Chag ha-urim (sviatok svetiel) sa radí medzi polosviatky. Nie je nariadený Tórou, ale pripomína významné udalosti v židovských dejinách, spojené s Makabejským povstaním. Jeho svätenie sa zaviedlo po víťazstve Makabejského povstania.

     Trvá osem dní.

     Po dobití Babylonie Perzskou ríšou, povolil perzský kráľ Kýros, Židom v zajatí babylonskej ríše, návrat do vlasti a znovuvybudovanie Chrámu. Perzský kráľ Kýros je jednými historikmi považovaný za kosmopolitu, iní za jeho toleranciou vidia politickú taktiku. Územie Jeruzalema a jeho blízkeho okolia  však stále spadal pod perzskú nadvládu. nič však večne netrvá a  Perzská ríša bola v 4. storočí p.n.l. dobitá gréckou armádou Alexandra Veľkého.

     Alexandrov veľký sen bolo vybudovať veľkú ríšu so spoločným jedným jazykom, jedným náboženstvom, jednou kultúrou, jednými mravmi. Na všetky svoje vojnové dobyvčné výpravy bral so sebou aj kolonizátorov, ktorý na dobitých  miestach zakladali grécke mestá. Domáce obyvateľstvo sa takto snažil helenizovať a pravdupovediac dosť sa mu to aj darilo. Grécka spoločnosť bola na veľmi vysokej úrovni a vyššie vrstvy dobitých krajín ju prijímali nie len v rámci nutných obchodných vzťahov, ale aj ako súčasť všeobecného vzdelania. Prenikajúca helénska kultúra sa ale pretransformovávala do podoby helenistickej kultúry, ktorá niesla   prvky miestnej kultúry, takže bývala obohatená o orientálne prvky. Veľký vplyv mala grécka kultúra hlavne na židovskú filozofiu a mystiku. Trebárs učenie o gilgule(prevteľovanie) má základ v Platónovom učení o metempsychóze.

     Po Alexandrovej smrti bola ríša rozdelená medzi jeho generálov. Judea pripadla neoficiálne egyptským Ptolemaiovcom. Boj o ňu však asi 100 rokov viedli so sýrskymi Seleukovcami. Po tzv. sýrskej vojne koncom 3. stor. p.n.l., prevzala vládu nad Judeou definitívne sýrska dynastia Seleukovcov. V tom čase stál v jej čele Antiochos IV. Nazýval sám seba prívlastkom “Epifanes” (božský), čo bolo niekedy jeho súčasníkmi ironicky parafrázované do podoby  “Epimanes” (bláznivý).

     Ak helenizácia postupovala na území Palestíny dovtedy skôr pasívne, kedy drvivá väčšina obyvateľstva prijímala prvky gréckej kultúry celkom ochotne, podobne ako my v súčasnosti preberáme do našej kultúry prvky trebárs anglicky hovoriaceho sveta, menšina rigorózne zameraného obyvateľstva, si zakladala stále na plnení náboženského Zákona a plnenie všetkých prikázaní súvisiacich s Chrámom. Medzi týmito dvoma spoločenskými vrstvami dochádzalo k treniciam.

     Na čele  nábožensky zameraných ľudí stál vtedajší veľkňaz Onias III. Ten však bol Antiochom zosadený a na  jeho miesto bol dosadený jeho brat Jáson, ktorý bol gréckej kultúre veľmi kladne naklonený. Skupina okolo Oniasa sa zredukovala na obyčajnú sektu. Helenizácia podporovaná Jasónom silnela. Do popredia sa však dostal jeho sok Meneales, ktorý sa tak zapáčil Antiochovi, že  ho vymenil vo funkcii veľkňaza.

     Situácia v Palestíne sa priostrila. Menealesom bolo z Chrámu  odstránené posvätné náradie a Onias III. bol zavraždený. Jasón sa nebol ochotný svojho bývalého úradu vzdať a jeho vzburu pochopil Antiochos ako vzburu namiernú priamo proti jeho osobe. Antiochos zaútočil na Jeruzalem a spôsobil tak veľké krviprelievanie. Zároveň odvliekol so sebou kadidlový oltár, menóru, stôl na predkadané chleby a Jeruzalem dal násilne pohelenizovať.

     Bol despota. Bol skalopevne rozhodnutý, že židosvký národ treba za každú cenu asimilovať.

     Zakázal židovské obrady, znesvätil Jeruzalemský Chrám postavením Diovej sochy do neho a zavedením pohanských obradov (Chrám zasvätil Diovi), zakázal svätiť šabat a vykonávať obriezku. Židovské dievčatá pred svadbou, podliehali zavedeniu tzv. “právu prvej noci”.

     Akékoľvek porušenie jeho nariadení, trestal násilím,až hromadným brutálnym vyľudňovaním dedín a miest. Mnohí Židia tak utekali do hôr, ktoré im takto nie len zachránili život, ale kde mohli aj zachovávať náboženský život.

     Už keď bolo násilností zo strany Antiochových vojakov tak akurát dosť, ľudia z hôr povstali. Povstanie viedol Júda Makabejský, z rodu Hasmneovcov. Počas povstania bolo veľa obetí, no nakoniec malo úspešný koniec. Jeruzalem bol oslobodený, Chrám vyčistený, ale oleja do Večnej Lampy (Ner Tamid) sa našla len jedna nádobka, ktorá niesla pečať veľkňaza. Výroba nového posvätného oleja trvala osem dní. A práve počas týchto ôsmych dní výroby, sa podľa tradície udial zázrak. Olej vo svietniku vydržal po celý tento čas horieť bez prestania. A toto je dôvod pre súčasné slávenie sviatku, i dôvod pre počet dní, počas ktorých sa slávi.

    Všetky historické udalosti súvisiace s násilnou helenizáciou a Makabejským povstaním je zaznamenaná v apokryfných Makabejských knihách.

     Za osem dní sa na pamiatku  udalosti v Chráme, zapaľujú v židovských domácnostiach farebné sviece v špeciálnych osemramenných svietnikoch (chanukkija).

     Pôvodne sa používali svietniky, ktoré obsahovali kalíšky s olejom. V dnešnej dobe sú alternatívou už spomínané sviece. V niektorých ortodoxných rodinách sa ale dáva stále prednosť olejovým kalíškom.

     V minulosti viedli rabíni dlhé dišputy, či sa na chanukku smú používať voskové sviece, alebo nie. Vzhľadom na slovo “ner”, ktoré označuje vyslovene nádobku naplnenú olivovým olejom, do ktorého sa vkladal knôt, boli v minulosti sviece odsúdené. Svieca je v jazyku Talmudu chápaná nie ako ” olejová lampička” (ner), ale ako “pochodeň”.

     Svetlá v svietniku by mali stáť v jednom rade, v rovnakých vzdialenostiach, ale takých, aby plamene nesplývali do jedného. Nakoľko sa toto svetlo nesmie používať k ničomu inému, len k zvestovaniu Zázraku v Chráme, zapaľujú sa tieto za pomoci deviateho svetla, nazývaného “šamaš” – sluha. Tá stojí ale vždy mimo zoradenie hlavných svetiel, aby sa dala ľahko od nich odlíšiť.

     Chanukija sa spravidla kládla ku vchodu do domu, po ľavej strane dverí. Vpravo visievala mezuza. Ak nebolo možné umistniť svietnik pred dvere, kládol sa do okna. Je potrebné zvesť o zázraku šíriť ďalej, preto sa volilo miesto viditeľné aj z ulice. V okamihoch všeobecného ohrozenia, kedy mohlo ísť o život, bolo povolené klásť chanukkiju na stôl v miestnosti.

     Každý  zapaľuje svoju chanukkiku. Muž môže zapáliť svietnik za manželku. Ak je v domácnosti ale dospelé dieťa, zapaľuje samo  za seba. Ten, kto zapaľuje chanukkiju v synagóge, je povinný ju zapáliť aj doma. Ak sme na návšteve, zapaľujemem tiež svoju chanukkiju.

    V synagóge sa chanukkija umiestňuje na južnú stranu, na pamiatku menóry z Chrámu, ktorá tiež stála na južnej strane.

     Ak sa stane, že sviece nešťastnou nhodou zhasnú, zapálime ich opätovne , ale požehnania znovu neopakujeme.

     To isté platí, ak sú kalíšky naplnené nedostatočným množstvom oleja, alebo krátkymi sviecami, a ony nevydržia  horieť   l hodinu vkuse. Ak je oleja viac, smú byť po pol hodine zhasnuté.

     Svetlá zapaľujeme za prítomnosti všetkých členov domácnosti. Ak sa niekto z rodiny dostaví domov až neskoro večer, čaká   sa so zapaľovaním na neho.  Ak  je  už veľmi neskoro a v čase jeho príchodu už ostatní spia, smie svetlá zapáliť, ale požehnania neodrieka.

     V prípade, že sa niektorý deň svetla z nejakých dôvodov nezapália, pokračuje sa na deň nasledujúci, zorpovedajúcim počtom ďalších svetiel, prislúchajúcich ku konkrétnemu dňu.

     V piatok večer sa zapaľujú najskôr chanukkové svetlá, až potom sobotné.

     V sobotu večer, sa najskôr modlí maariv, potom sa robí požehnanie nad vínom, korením a ohňom, potom sa zapália chanukkové svetlá a až potom sa odrieka “oddelenie” sobotného dňa, od ostatných dní.

     Zapaľujeme každý deň o jednu sviečku viac, než predcháduajúci deň. V prvý predvečer jednu, v druhý dve atď. Vždy najprv zapálime novopriradenú a potom tú, z dňa minulého.

     V našej oblasti sa zapaľujú sviece vzostupne, podľa Hilelovej tradície, ktorý učil, že s pribúdajúcim množstvom sviec, mohutnie svetlo sviatku v domácnosti a zahalí tak príbytok do svetla zázraku postupne. Tak, ako v čase znovuzasvätenia Chrámu, kedy s pribúdajúcimi dňami sila zázraku silnela a ľudia si ho tým čoraz viac uvedomovali.

     V iných oblastiach, komunity preferujú zostupné zapaľovanie sviec, podľa Šamaja (prvý predvečer osem, druhý sedem atď.). Šamaj naopak učil, že s pribúdajúcimi dňami svetlo sviatku pomaly slabne, až nakoniec zaniká.

     Počas horenia sviec by sa nemalo pracovať. Hlavne sa apeluje na ženy, aby nevykonávali žiadne domáce práce. Je to spomienka na Juditu, bojovníčku za náboženskú slobodu, ktorá sa tým stala v dejinách ženským akvivalentom Makabejcov. Žila za čias Nabuchadnesara. Bola vdovou a veľmi zbožnou ženou, vychýrenej krásy. V čase obliehania jej mesta Betúlie Nabuchadnesarovými vojskami na čele s vojvodcom Holofernesom, kedy bol obsadený aj prameň, takže mesto ostalo bez vody, sa rozhodli starší mesta vyzvať Boha k pomoci s tým, že ak tak neurobí, celé mesto sa Holofernesovi vzdá. Judita však bola  presvedčená , že s Bohom nehodno vyjednávať, že Boh pomáha ľuďom len vtedy, ak sa títo sami rozhodnú niečo pre vec urobiť sami. A tak si vymyslela plán. Informovala o ňom starších mesta, ale nepovedala o čo konkrétne ide. Vybrala sa so svojou slúžkou za mesto, do Holofernasovho tábora. Vojvodcových vojakov obalamútila tým, že sa rozhodla prejsť na stranu Holofernasa a že mu prezradí akým spôsobom porazí Betúliu a jej obyvateľov. Hrala svoju šzylizovanú úlohu tak dôkladne, že jej uverili. zaviedli ju k Holofernesovi, ten ju prijal, ubytoval ju vo svojich  stanoch   a samozrejme ako muž po nej zatúžil. Ona sa  tvárila povoľne, dávala mu nádej, bola to súčasť jej plánu. Za celý čas, čo u neho bývala, dodržiavala pravidlá kašrutu.

     Po troch dňoch zorganizoval Holofernes vo svojom stane hostinu, na ktorú  pozval   aj Juditu, v nádeji, že ju ako muž získa. Tá ho podľa legendy pohostila slaným syrom, čím on veľmi vysmädol, vypil veľmi veľa vína a ona ho potom opitého, už osamote zabila. Jeho vlastným nožom mu odrezala hlavu a odniesla si ju do svojho mesta. Keď obyvatelia Betúlie videli, že nepriateľ bol porazený rukou ženy, chválil toto jej počínanie a chvalorečil aj Bohu, lebo v  udalostiach videli jednoznačne Boží zásah.

     Ráno, keď Holofernasovi vojaci našli svojho veliteľa mŕtveho, nebolo ťažké domyslieť si, kto má za tým prsty. v panike, že ich vojvodca bol zabití ženou sa rozutekali po okolí. Betúlia bola tak statočnou a múdrou Juditou oslobodená.

     Na pamiatku týchto udalostí, ktoré sa kladú do podobnosti s Makabejským povstaním, sa na Chanukku jedia mliečne jedlá, lebo to bol práve syr, ktorý tomu tak trochu dopomohol.

     Posvätný olej, ktorý zohráva v chanukkovom  príbehu hlavného “hrdinu” sa stal tiež  inšpiráciou   pri   zhotovovaní tradičných jedál pre tento sviatok. Pripravujú sa hlavne jedlá, na ktorých prípravu je potrebné väčšie množstvo oleja, alebo aspoň jedlá smažené.

Typické sú zemiakové placky a šišky.

– chanele –
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: