BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

ÚVOD: V judaizme je zvykom čítať každý týždeň  na šabat v synagóge tzv.  sidru alebo parašu – týždenný oddiel Tóry, ktorý sa dopĺňa čítaním z Prorokov (haftara), ktoré tématicky súvisí s konkrétnou sidrou.

Takto sa stane, že za celý kalendárny rok sa prečíta celá Tóra (5. kníh Mojžišových). Znamená to teda, že Tóra je rozdelená do približne rovnako dlhých oddielov, v počte týždňov v roku.

S čítaním sa začína na sviatok Šemini aceret , slávený na jeseň po sviatku Sukkot  a pokračuje sa celý rok, až je čítanie Tóry uzavreté Novým Rokom, Vysokými sviatkami a už spomínaným osemdňovým sviatkom Stánkov.

Sidra Berešit, keby sme ju chceli zhrnúť do hesiel, hovorí o nasledovnom:

  • Stvorenie sveta a človeka
  • rozprávanie o raji, prvom hriechu, a vyhnaní z raja
  • príbeh Kaina a Ábela
  • zoznam patriarchov pred potopou
  • správa o nefilim

Spraviť komentár k celej sidre je dosť obsiahly materiál (a to v žiadnom z nasledovných článkov neobsiahnem úplne všetko), preto budem každú sidru podľa potreby členiť do niekoľkých častí.

                                            *      *      *

BEREŠIT I. – STVORENIE SVETA

Stvorenie sveta nevnímal pôvodný staroveký  judaizmus ako kresťanské absolútne ex nihilo “z ničoho”, tento pojem sa do judaizmu dostal až v období vzniku Makabejských kníh (2Mak 7.28). K stvoreniu došlo na dvoch úrovniach, duchovnej a materiálnej. Tradícia učí, že išlo o proces založený na desiatich číslach a 22 písmenách (článok: 32 cestičiek múdrosti ) hebrejskej abecedy. Písmená, vyjadrujúc zvuky, sa stali nástrojom stvorenia, reč je teda chápaná ako hybná sila celého bytia, Boh slovom tvoril svet (“…a Boh riekol…”). Čísla ako potencie kvantity  charakterizujú priestor určený na stvorenie.

V momente stvorenia sa prepojila večnosť s časom, ktorý dovtedy neexistoval, duch s hmotou (človek) a nekonečné s konečným.

Pre akt stvorenia sa v kabale aj v judaizme používa termín Ma´ase berešit a zahŕňa rôzne “špekulácie” (v tom dobrom slova zmysle) rabínov o počiatku tohto sveta a sú útržkovito zaznamenané v Talmudoch, midrašoch a hlavne v spise Sefer Jecira. Tá, ako jedna z troch základných kníh kabaly, chápe reč ako vytvorenie substancie, z ktorej boli sformulované písmená, následne z nich slová, z ktorých sa nakoniec stali hmotné veci.

Podľa Sefer Jeciry je svet plný duchovnej látky a duchovných bytostí na rôznych úrovniach – od jemnohmotnej až po hrubohmotnú – matériu. Týchto úrovní je veľa, dalo by sa to prirovnať k skupenstvám vody: vodná para, voda, kryštalický ľad, kubický ľad, amorfný ľad. Stále ide o tú istú látku, ale v rôznych úrovniach limitovaných podmienkami priestoru.

Duchovná látka a duchovné bytosti prechádzajú týmito úrovňami podľa určitých zákonitostí (napr. vstup duše do tela), ale ako sa to deje, to nikto nevie, rovnako ako nepoznáme podstatu princípu prechodu vôle pohnúť rukou až po samotný pohyb (článok: Veda a zázraky z lokality EMUNA/Chanele4).

Verí sa, že všetko negatívne je stvorené z ničoho , kdežto všetko pozitívne je stvorené  z Boha.

Ak sa vrátime k myšlienke, že sidra Berešit, pojednávajúca o stvorení sveta, sa číta bezprostredne po oslavách židovského Nového Roku – Roš Hašana, ktorý nazývame aj “narodeninami sveta” a zároveň na záverečný deň sviatku Sukkot, ktorý je zhodou okolností úzko previazaný s “vodou”, dostaneme zaujímavé paralely.

Na sviatok Sukkot je zvykom čerpať vodu (Mišna, Suka 4.9). Robilo sa tak v chrámovom komplexe. V tieto dni sa tiež do modlitieb pripája prosba za dážď (v Izraeli začína obdobie dažďov). Tóra je prirovnávaná k dažďu (5M 32.1-2), k vode ju prirovnáva aj Ámos (8.11). Aj pri stvorení sa “…Duch boží vznášal nad vodami…”, pričom Duch zodpovedá ohňu. Aj nebesá ŠAMAJIM sú zložením ohňa EŠ a vody MAJIM. Na sefirotickom strome ILLAN zodpovedá ženský stĺp elementu vody a mužský stĺp elementu ohňa.

Vo svete chaosu (tohu), ktorý predchádzal dnešný svet nápravy (tikun), malo pôsobisko Božie Meno “EMEŠ”, tvorené “tromi matkami” – písmenami MEM, ŠIN a ALEF. Toto Meno potom vo vesmíre nápravy nadobudlo znenie Tetragrammatonu  – JHWH.

EMEŠ je tiež označenie atramentovej černi, ktorá existovala pred stvorením vo svete chaosu, skôr než boli vyvolané k životu sefiry.

ŠIN zodpovedá príčine

MEM následku

a ALEF syntéze predchádzajúcich dvoch.

Adept kabaly vstupuje na začiatku do sveta/vesmíru chaosu a potom, už ako zasvätenec, do sveta/vesmíru nápravy.  Spočiatku vníma sefiry v zmätených obrazoch – chaoticky. Postupne ich začne vnímať v podobe “parcufim”, podobných človeku (mentálny golem).

MEM zodpovedá tiež VODE, vedomiu Chochma a strane zásluh

ŠIN zodpovedá OHŇU, vedomiu Bina a strane dlhov

ALEF zodpovedá VZDUCHU a spravodlivému a nestrannému súdu

Podľa kabaly, tvoril Boh tento svet skrze svoje Meno. Ak vo svete “tohu” bolo toto Meno EMEŠ, neprekvapuje, že tvoril prostredníctvom “ohnivých vôd”, či inými slovami – prostredníctvom “pralátky”, ktorú smieme v kabale nazvať tiež termínom “šamajim” – čoby ohnivé vody.

Midraš popisuje Tóru ako “biely oheň napísaný na ohni čiernom” (Sifrej k 5M 33.3) a hovorí sa o nej ako o “zákone z ohňa” EŠ DAT (5M 33.2) a počas spomínaného obradu čerpania vody “…zbožní muži dobrých skutkov tancujú s ohňovými pochodňami…” (TB, Suka 5.1-4). Tóra teda spája v sebe vodu a oheň, čiže nebesá. Nebesá sa v nej zrkadlia a i nebo i more je modré a tak ako voda dáva a udržiava život, i Tóra má rovnaké vlastnosti.

Slovo Berešit sa používa na označenie začiatku časového obdobia v rámci celkového času. Okrem 1M 1.1 je použité aj v 5M11.12 a Jer 26.1. Z textu je zrejmé, že sa jedná o počiatok času vo všeobecnosti a nie len nejakého časového úseku.

Tóra nezačína prvým písmenom hebrejskej abecedy – písmenom ALEF, ako by sa očakávalo, ale v poradí druhým – písmenom BET, ktoré zodpovedá číslovke 2 a teda dualite sveta hmotného. Zodpovedá tiež slovu BERACHA – požehnanie, s ktorým bol svet tvorený. Posledné písmeno Tóry je TAV a keď od tohto písmena v slove Berešit rátame 50 ďalších písmen, nájdeme písmeno WAW, potom ďalších 50 písmen a dostaneme REŠ a nakoniec ďalších 50 písmen a prídeme k písmenu HE. Spojením všetkých štyroch písmen dostaneme kľúčové slovo TÓRA a práve za pomoci Tóry bol podľa tradície svet stvorený. Rambam (rabín Nechunja) dokonca učil, že slovo REŠIT treba chápať nie ako POČIATOK ale ako MÚDROSŤ a teda:”…múdrosťou stvoril Boh…”. Pod múdrosťou chápe judaizmus samozrejme Tóru.

Keď preskupíme písmená slova “keď boli stvorené” – ” hebr. behitvaram, dostaneme slovo beavraham, tj.  “pre Abraháma” bol tvorený svet, ako to vysvetľuje midraš,. V slove je písmeno HE z mena praotca, napísané menšie ako ostatné písmená a to svedčí o tom, že písmeno HE bolo do jeho mena doplnené dodatočne (Avram – Avraham; článok: Abrahámov pôvod ). Midraš to vysvetľuje aj tak, že Boh tvoril svet aj písmenom HE, lebo je napísané:”…On stvoril končiny zeme, neukoná sa ani neunaví…”(Iz 40.28, GnRb12) a písmeno HE je jediné písmeno, ktoré sa vyslovuje bez námahy, nie je potrebné pri jeho vyslovení ústa otvárať ani zatvárať.

O siedmych dňoch stvorenia som písala už v článkoch Sedem dní stvorenia, Stvorenie svetla,  a Stvorenie, preto považujem za zbytočn duplicitu  ich sem nanovo prepisovať a teda odporúčam v tomto zmysle prečítať si ich ešte raz a tak si občerstviť, či prehĺbiť znalosti.

Pokračovať budem prvou zmienkou Božieho Mena JHWH  v prvých veršoch sidry Berešit. Pôvodné znenie týchto štyroch písmen bolo s najväčšou pravdepodobnosťou JaHWe alebo JiHWe. Masoreti s úctou k Menu, zaviedli jeho čítanie v znení  ADONAJ (Môj Pán; skrátene Pán), ktorého samohlásky vpisovali priamo pod JHWH, takže toto dostalo punktáciu slova ADONAJ tak, že sa podľa pravidiel hebrejskej gramatiky zložené šewa skrátilo na obyčajné šewa a cholem nad dalet sa zamlčal. Tento prepis sa neskôr v 16. stor. n.l. v kresťanskom svete začal omylom z neznalosti veci čítať ako JEHOWAH. Takto sa ale Tetragram nikdy nečítal. Samohlásky slova ADONAJ pod JHWH boli medzi Židmi len (!) nápovedou, že slovo treba nahrádzať čítaním slova ADONAJ.

V prípade, že v Tóre stojí pri JHWH už slovo ADONAJ, Tetragram nadobúda vokalizáciu slova ELOHIM, ktorá opäť znamená, že ho treba pri čítaní vymeniť za slovo ELOHIM.

Meno JHWH je symbolom Božej Milosrdnosti (JHWH vyviedol Izrael z Egypta…) a meno ELOHIM zas spravodlivosti. JHWH je Boh činu, ELOHIM sa manifestuje v prírode (…na počiatku stvoril Elohim…).

Meno JHWH je odvodené od slovesa BYŤ (haja; archaická podoba je hava) a vyjadruje sa ním ako minulosť, tak prítomnosť a aj budúcnosť. HAJA – bol; HOVE – je; JIHWE – bude.

Cez JHWH vnímame Božiu Večnosť, či Božie “státie” mimo čas. JHWH nie je meno v pravom slova zmysle. Keď sa Mojžiš pýtal Boha na jeho meno, aby vedel Izraelitom povedať, ktorý Boh ho za nimi posiela, Boh povedal: Som, ktorý SOM – Ehje ašer ehje. Opäť sloveso BYŤ, tentokrát v 1.os.imperfekta – ja budem, ktorý budem. Boh nehovorí svoje meno, Boh sa charakterizuje ako jediný, ktorý bol, je a bude. Izraelský Boh je vlastne bezmenný Boh (S. Kushner) – je to čisté Bytie a vďaka svojej jedinnosti, nemusí byť pomenovaný, lebo Ho nie je nutné odlišovať od iných božstiev, nakoľko tie neexistujú.

-chanele-

POTOPA SVETA

Dlhé stáročia sa verilo, že biblická správa o potope sveta je jedinečná svojim obsahom i posolstvom. Ako sa však ukázalo pri vykopávkach v Ninive (dnešný iracký Mosal), akkadskom meste pochádzajúcom cca z roku 2000 p.n.l., biblický príbeh je, podobne ako aj iné,  len prerozprávaním staršej verzie. Pôvodne šlo opäť o sumerskú legendu, ktorej hlavným hrdinom bol Ziusudra. Legenda sa preniesla do akkadskej kultúry – nasledovníčky sumerskej, potom do babylonskej,  a odtiaľ sa dostala do kánonu hebrejských svätých písiem vďaka Abrahámovi. Ten, ako zakladateľ židovského národa, vlastne prvý Žid (dodnes berú na seba konvertiti na judaizmus hebrejské meno Abraham, podľa praotca Abrahama – prvého konvertitu), pochádzal podľa Biblie z chaldejského Uru. Ur, jedno z najstarších miest sveta, býva lokalizované na juh Mezopotámie a v čase spisovania biblického príbehu už neexistovalo. Ale okolo r. 2000 p.n.l. bolo dôležitým obchodným strediskom s bohatými a to nielen obchodnými, ale aj náboženskými stykmi s mestom Chárán, kam následne Abrahám presídlil, a kde sa dočasne na dlhšie usadil, než došiel do Kanaánu (1M 11.31-32). Chárán sa nachádzal na severozápade Mezopotámie.

Termín Chaldea sa používal v hebrejčine na označenie sumerskej ríše, preto chaldejský Ur.

Sú indície (článok: Abrahámov pôvod), že Abrahám pochádzal z bohatej a významnej rodiny a nie je vôbec čudné, že odchodom do Cháránu si odniesol so sebou aj legendy, ktoré jeho potomkova ďalej odovzdávali svojim potomkom, až sa dostali do hebrejskej Biblie.

V pôvodnej sumerskej verzii sa bohovia rozhodli zoslať na zem potopu, aby zničili ľudské semeno. Jeden z bohov sa však zľutoval a prezradil úmysel kráľovi Šuruppaku a prikázal mu postaviť veľkú loď, na ktorej by mohol on, jeho rodina, remeselníci a zvieratá prežiť. Potopa trvala 7 dní a 7 nocí. Na ôsmy deň bol vypustený holub, lastovička a havran. Naposledy menovaný našiel miesto na sedenie, čo bol znak, že vody začali opadávať. Až opadli úplne, zachránení ľudia opustili loď a obetovali bohom obete. Po potope začala nová éra ľudstva a Sumeri tak delili dejiny na obdobie pred potopu a po potope. Disponovali dokonca zoznamami kráľov panujúcich pred a po potope.

Biblická verzia sa líši v detailoch, ale podstata je tá istá.

V oboch prípadoch, sumerskom aj hebrejskom, pristáva loď na hore na severe. Hora nesie rôzne mená. NISIR, NIMUŠ, ARARAT.

Mezopotámska verzia sumerskej legendy obsahuje zopár úprav a samozrejme iné mená. Ziusudra sa volá Utanapištim. Biblická verzia, tiež “upravuje” niektoré fakty a hrdinu pomenúva Noe.

Niektorí historici si myslia, že sumerské rozprávanie o potope nevypovedá o klasickej potope, ale že je to len opisné vyjadrenie vpádu semitských kmeňov do tejto oblasti (článok Blahoslava Hrušky: Sumerské zlomky o potopě světa).

Keď však robil L. Wooley vykopávky v spomínanom starovekom meste Ur, robotníci narazili v hĺbke 1 metra na vrstvu usadenín. Všetci si mysleli, že kopať pod ňu nemá význam. Avšak nakoniec predsa len kopali a odkryli tak ďalšiu vrstvu bohatú na úlomky keramiky. Jednoznačne sa zhodli na tvrdení, že miesto bolo postihnuté povodňou, pretože Eufrat a Tigris boli vždy náchylné na záplavy, keď sa na jar zaplnili dažďami a topiacim sa snehom a to až do polovice 20.stor.n.l., kým neboli vybudované protipovodňové hrádze.

Sumerská legenda naviac rozpráva, že ľudia pred potopou bývali v príbytkoch vyrobených z trstiny. Rovnaké spôsoby bývania boli vykopané, ako v Ure, tak aj v lokalite El Obejd – tzv. obejdská kultúra.

V biblickom príbehu sa hovorí, že Archa, ktorú postavil Noe, bola zasmolená bitúmenom. Bitúmen je zmes prírodných uhľovodíkov a ich nekovových derivátov, rôznej konzistencie. V tomto prípade išlo o látku na spôsob asfaltu, dechtu alebo smoly. Takže vlastne je to prírodný asfalt. No a práve vo vrchnej vrstve spomínaných vykopávok bol takýto bitúmen spolu so zbytkami koša, v ktorom bol pravdepodobne držaný, nájdený. Okrem iného, v miestach na strednom toku Eufratu sa nachádza aj jeho prírodné nálezište, konkrétne v Chíte.

Ak by sme chceli presne lokalizovať horu na ktorej spočinula Archa, je podľa mňa zavádzajúce trvať na hore Ararat. Myslím, že má význam skôr pátrať po názve hory pôvodnej sumerskej verzie a teda, hľadať horu NISIR. Hebrejci nepoznali horu Nisir, ale poznali Ararat. Ľudia tej doby nevnímali svet v takom merítku ako my. Oblasť v ktorej žili bola celý svet a o veľkosti celej Zemegule nemali ani poňatia. A tak si Nisir “premenovali” na Ararat, v domnení, že sa jedná len o iný názov tej istej hory.

Je zaujímavé, že o potope sveta nehovoria len mezopotámske mýty. S rovnakou udalosťou sa stretávame aj v legendách Indie (Sátapatha Bráhmana, Matsya Púrána, Bhagavat púrána), Číny, Barmy, Japonska, Indonézie, Austrálie, Polynézie, Mikronézie, Melanézie, Veľkonočného ostrova, Strednej a Severnej Ameriky, dokonca sa o nej hovorí aj na Ohňovej zemi, v islandských  (Edda) a keltských legendách, a aj v starovekom Egypte a Grécku a dokonca v Bulharsku, na pobreží Čierneho mora, neďaleko Varny, bolo odkrytých množstvo hrobov a hromada zlatých predmetov, vyrobených za pomoci vyspelej technológie, ovládajúcej presnú geometriu. Podľa archeológov ide o najstaršiu európsku kultúru, starú 6000(!) rokov, ktorej znalosti sa premietli do všetkých neskorších civilizácií, ako je Egypt, Sumer, i Grécko. Nazývajú ju “bulharská Trója”a uvádzaná je pod názvom lokality DURANKULAN.

-chanele-

Zdroje vedecké:

- A. Kondratov: Legendy o potope

- J.Black, A.Green: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie

- Epos o Gilgamešovi

- V. Zamarovský: Na počiatku bol Sumer

Zdroj alternatívne a konšpiračné:

  • dok. film HISTORICKÉ AKTY X – Potopa sveta
  • H.-J. Zillmer: Darwinuv omyl

 

 

ŽIDOVSKÝ KALENDÁR

ŽIDOVSKÝ KALENDÁR

Letopočet podľa židovského kalendára začal okamihom stvorenia sveta. Legenda hovorí, že tento akt zodpovedá 1.tišri a teda “narodeniny sveta” slávime, okrem iného práve na ROŠ HAŠANA.

Pôvodne sa  naši predkovia za čias Abrahama držali miestneho kalendára platiaceho v chaldejskom Ure, odkiaľ Abraham  pochádzal.Hlavným božstvom v tomto meste bol mesačný boh SÍN a teda i kalendár bol lunárny.

V minulosti vznikali kalendáre hlavne z náboženských dôvodov a sledovať mesačné fázy na oblohe bolo podstatne jednoduchšie, ako rátať dobu obehu Zeme okolo Slnka. Neskôr sa však lunárny a slnečný kalendár kombinoval. Tak napr. júdska administratíva uprednostňovala na prelome letopočtov slnečný kalendár, v Jeruzaleme 2.stor. p.n.l. zas používali lunárno-slnečný kalendár.

Dnešný kalendár používaný v Izraeli i v diaspóre je lunárny s prihliadnutím na korekciu nezhody s kalendárom slnečným, aby sa raz nestalo, že sa bude Pésach – výlučne jarný sviatok, sláviť v neskorom lete, poprípade až na jeseň,  a pod. Korekcia spočíva vo vsunutí 13-teho prestupného mesiaca,tzv. “druhého adar, za adar prvý.

Okrem tejto výnimky pozostáva rok z 12-tich mesiacov, striedavo po 29 a 30 dňoch, s výnimkou rokov, kedy by mal v budúcom roku pripadnúť JOM KIPUR na šiesty deň v týždni, alebo deň prvý. Siedmy deň sviatku SUKKOT zas nesmie pripadnúť na sobotu. Vo všetkých troch prípadoch dochádza k úpravám počtu dní v mesiacoch kislev alebo tevet, ubratím alebo pridaním jedného dňa.

Názvy mesiacov sú sčasti kanaánskeho pôvodu. Z pôvodného mesiaca avív (avív = jarný) sa stal nisan; v názve mesiaca tamuz zas vidieť bezpochyby vplyv akkadsko-babylonského boha plodnosti, podľa ktorého je pomenovaný, vydedukujúc jeho pôvod až v sumerskom panteóne.

-ch-

(v: Luach le šana 5761)

ABRAHÁMOV PôVOD

    ABRAHÁMOV PôVOD

 

 Biblia uvádza v súvislosti s Abrahámovým pôvodom paradoxne až dve národnosti jeho predkov (inokedy príbuzných), ktoré sa navzájom akoby vylučovali a dokonca sa rozpory nachádzajú aj v nich ako v samostatných jednotkách (viď. tiež Luach 5756).     Na jednej strane bol Abrahám považovaný za Aramejca (5M 26.5) a na strane druhej za Amorejca (Ez 16.3).     Obe národnosti sú od seba ale dosť odlišné. Nie len jazykovo, ale aj etnicky.

Aramejci pravdepodobne mali svoj domov v Kíre (sz Arábia, Am 9.7) a za ich praotca je Bibliou považovaný Kemúel (1M 22.21), syn Abrahámovho brata Náchora a zároveň otec Arama – od neho vzniknuté pomenovanie.

Možno odvodiť, že Aramejcom bol Abrahám na základe tejto skutočnosti nazvaný až dodatočne, už i preto, že samotná aramejská kultúra, jazyk i písmo, sa v neskoršej dobe dostali na diplomatickú úroveň a v nemalej miere ovplyvnili aj izraelský národ (niektoré biblické texty sú v aramejčine, rovnako tak Zohar je písaný v zvláštnej podobe tohto jazyka, hebrejčina dodnes používa aramejské písmo, sloh Talmudu je tiež výrazne ovplyvnený aramejčinou a pod.). Paradoxne sú za Aramejcov považovaní aj Lábán a Jákob.

S väčšou pravdepodobnosťou možno teda Abraháma označiť skôr za Amorejca a tak sa ľahšie dopátrame jeho pravdepodobne skutočného pôvodu.

Amorejci boli tiež nazývaní “Západniari”, nakoľko sa v ich prípade jednalo o západosemitských nomádov. Ich prítomnosť na Blízkom Východe je datovaná už približne od r. 2 500 p.n.l.

Od polovice 19.stor.p.n.l. do polovice 16.stor.p.n.l. sa dokonca začlenili do vládnúcej vrstvy na tomto území a to v zastúpení, vtedy silnej, amorejsko-babylonskej dynastie, do ktorej patril aj významný panovník Chammurapi, známy svojim Zákonníkom, ktorého prax ranné i neskoršie izraelské spoločenstvo dodržiavalo.

Silný amorejský vplyv na Abraháma možno vidieť práve v jeho dodržiavaní Chammurapiho Zákonníka i v charaktere spôsobu jeho života, zodpovedajúceho amorejsko-babylonským zákonom.

Podľa 1M 14.7, 13 sa termínom Amorejčania označovalo akoby všetko predizraelské obyvateľstvo územia Palestíny. Je zároveň nejasné, v akom vzťahu boli títo s Kanaánčanmi (1M 48.22, Joz 7.7, 9.10, 12.2-3) a ktorých jazyk a nejaký čas aj písmo, Izraeliti používali.

Zahŕňalo: Chetitov, Girgašejcov, spomínaných Amorejcov, Kanaáncov ako takých, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov.

Všetky kanaánske národy, či inak, predizraelské obyvateľstvo malo spoločného predka Kenaana. Avšak samotný Izrael, zdá sa, má cez Abraháma i niektoré manželky Izákových synov, pôvod viac na východ.

Tak napr. Naftalího matka Bilha, dcéra Róthea, tiež Abrahámovho píbuzného, bola cez svojho otca (brat Debory a opatrovateľ Rebeky) Chaldejka (Sumerka, Chaldejsko –biblický názov pre Sumer). Tiež o Abrahámovi sa píše, že pochádzal z Chaldejského Uru.

Rótheos je označovaný nie len ako Chaldejec, ale sú mu prisudzvané tiež prívlastky, prezrádzajúce nám viac o jeho postavení. Nie len  že bol bohabojný, ale aj slobodný (! čiže, nebol otrokom) a urodzený (Záveť Naftalího kap.1.9-10). Z toho vyplýva, že pravdepodobne patril medzi lepšie postavené rody, ak nie dokonca medzi kráľovské.

Lábán ho vykúpil z vojnového zajatectva a dal mu za ženu slúžku Ainu, s ktorou mal neskôr dcéry Zilpu a Bilhu.

Podľa Jozefa Flavia pochádzal Abrahám zo vznešeného (opäť!) rodu z mesta Nipur. Jeho otec Terach bol známym veštcom a kňazom v tomto meste, ktoré bolo významným kultúrnym centrom Mezopotámie.

Abrahám pochádzal z obdobia 3. urskej dynastie, ktorej členom bol aj Chamurapi, zjednocovateľ sumerskej a akkadskej kultúry a to aj na úrovni politickej. Jeho pričinením došlo vlastne k akejsi obrode sumerskej slávy po zániku sumerskej ríše.

Abrahám sám pravdepodobne hovoril akkadsky a pôvodne používal (kým ešte žil v Ure) klinové písmo. Možno mal čisto aramejské korene, možno, že v ňom kolovala dokonca sumerská krv.

Amorejci (akkad.: Amurru, hebrej.: ´emorí) boli zakladatelia 1.babylonskej dynastie (1728-1686 p.n.l. Chammurapi) a genealogicky sú spájaní s Kenaanom (1M 10.15) a sú teda Semiti (spoločný predok Chám).

Napriek tomu, že utvorili silnú amorejsko-babylonskú dynastiu (1836-1530), amorejčina ako jazyk sa jasne odlišovala od akkadčiny (hebrej.: ´akkad; akkad.: akkadu; sumer.:a-ga-de), ktorá bola východosemitskou rečou (staroakaddčina, babylončina, asýrske nárečie).

Amorejčina bola podobná kanaánčine a výrazne vplývala na hebrejčinu.

Kanaánčinu, tzv. “lášón kanaaní”, prebrali aj Židia (tak je hebrejčina nazývaná v Biblii) a stal sa ich bežným jazykom.

Kanaánčina v sebe obsiahla niekoľko dialektov.

Kanaánci, sú tiež dosť všeobecný termín, ako už bolo vyššie naznačené. Dalo by sa povedať, že sú tiež totožný s Féničanmi, lebo Féničania je grécke pomenovanie pre Kanaánčanov, či Sidónčanov.

Židia boli pravdepodobne s niektorou z kanaánskych etnických skupín spríbuznení. Je len otázne, či “len” cez Aramejcov (5M 26.5, 1M 22.21), pochádzajúcich pravdepodobne z Kíru (sz Arábia; Am 9.7)a v bviblickej dobe obývajúcich západ od Eufratu (Aram), prechodnú vlasť Abrahámovu (Chárán).

Po rozpadnutí Chetitskej ríše prenikli do severnej Sýrie a do Libanonu (Damašek).

Aramejčina, veľmi podobná hebrejčine tak nakoniec nahradila na celom území akkadčinu.

Je možné, že sa hebrejčina vyvinula práve z aramejčiny, ktorá získavala širšie uplatnenie, než samotná kanaánčina, ktorá začína byť stále častejšie označovaná termínom “starohebrejčina”. Ovšem, mohlo to byť aj napak. Samotná kanaánčina mohla byť pôvodným jazykom, z ktorého sa ďalej vyvíjali ďaľšie jazyky a medzi nimi aj aramejčina.

Abraham bol veľmi výrazne ovplyvnený  amorejskou kultúrou. Viac, než semitskou. Amorejská mala totiž základy v sumerskej, aj vďaka sumerskej renesancii.  Všetky legendy o Stvorení sveta, ľudí, Potope sveta, Strome Poznania Dobra a Zla, požití zakázaného ovocia, o Edene a pod., pochádzajú pôvodne z legiend sumerských, ktoré sa dostali do hebrejských svätých písiem možno aj vďaka Abrahámovi.

Legenda hovorí, že Abrahám opustil chaldejský Ur na Boží podnet. Z historického a vedeckého hľadiska je však pravdepodobnejšie, že Ur opustil z politických dôvodov.

Podľa toho, že Abrahám odchádzal z Uru z celou rodinou, služobníkmi i dobytkom, je usúditeľné, že patril medzi lepšie postavených obyvateľov, ak nie dokonca vznešených, snáď dokonca spriaznených (možno aj príbuzensky) s kráľovskou dynastiou (možno by stálo zato spomenúť aj Sárino meno, prekladané ako “kňažná”).

Prvá polovica 2.tisícročia p.n.l. je významná kultúrnymi stykmi medzi Urom a Cháránom. Obe mestá boli kultúrnymi centrami uctievania toho istého boha Mesiaca – Sína. Z rovnakých dôvodov je zrejmé tiež vtrhnutie západosemitských kmeňov do oblasti Uru a k masovejšej migrácii miestneho obyvateľstva do severnejších oblastí Mezopotámie. A práve vtedy možno tiež došlo k premiešaniu s amorejskou krvou.

Možno mal teda aAbrahám svojich predkov nie len medzi Amorejčanmi a Aramejčanmi, ale aj medzi Babylončanmi, Asýrčanmi a možno aj medzi Sumermi. Isté je le to, že je zakladateľ izraelského národa i židovského monoteizmu.

- chanele -

 

.

 

    

     .