KITL

Kitl je biela tunika ušitá z ľanovej látky, ktorú v biblických dobách nosili veľkňazi počas dňa zmierenia, a ktorá bola následne v židovských komunitách v ďalších storočiach po celom svete, používaná pri veľkých sviatkoch, pri svadobných obradoch (oblieka ho ženích) a pri pohreboch (odev mŕtveho). Používa sa napríklad na pésachový séder, kedy ho má oblečený ten, ktorý vedie séderovú večeru, Zbožní židia si ho obliekajú na Roš Hašaná, na Jom Kipur, a každý jeden žid je do neho oblečený po svojej smrti aby bol v ňom pochovaný.

Je to odev bez ozdôb, lebo v smrti sme si všetci rovní. Zvykne sa prepásať úzkym opaskom s jednoduchou kovovou sponou.

Existencia kitlu je doložená už z obdobia druhého Jeruzalemského chrámu, z vykopávok v Ein Gedi.

Kitl sa stal samozrejmosťou v období formovania oboch Talmudov.

Kitl je termín, ktorý sa používa vo východoeurópskom ríte, západoeurópski židia ho nazývajú sargenez, jemenskí zas lulwi a Maročania majú pre neho termín mortaja.

Že je tento odev vyrobený práve z ľanovej látky nie je náhoda. Ľanový materiál bol v staroveku, na rozdiel napríklad od vlnenej tkaniny, považovaný za veľmi cenný. Kabalisti ho naviac považovali za prostriedok, ktorý ochraňoval od zlého a podľa tradície dokonca mohol premeniť nepriateľov na priateľov. Takto sa v tomto odeve zachovala jedna z najarchaickejších podôb židovských mystérií, vychádzajúca napríklad aj z biblickej knihy Daniel, ktorá mala veľký a zásadný význam pre vznik, formovanie a šírenie rôznych apokalyptických vízií.  Do  tohto rúcha bol v nej oblečený  sám pán apokalypsy, a aj starec, nazývaný tradíciou Atik Jomin, tzv. Starý dní, či Starý Starých, je opisovaný tak, že je oblečený do bieleho odevu, pričom biela zároveň korešponduje z čistotou, nevinnosťou a bezhriechovosťou. Preto sa aj biely odev (ak aj nie samotný kitl, ale aspoň odev bielej farby) používa na Vysoké Sviatky, kedy je veľmi dôležité sa očistiť od hriechov a vyprosiť si odpustenie  a následne si zaslúžiť zápis do Kniha Života pre nadchádzajúci rok.  V tomto zmysle sú pre porovnanie  veľmi zaujímavé ľanové rúcha, nachádzajúce sa v izraelskom múzeu v Jeruzaleme,  ktoré pochádzajú z marockého mesta Tetouwan, kde žili, pod tlakom šíriaceho sa európskeho kresťanstva, ako židovskí, tak aj muslimskí vysťahovalci zo Španielska.  Tieto odevy majú rovnako tak tunikový strih, drobnučké, nitkami obťahované gombíky spájajúce rukávy, alebo umiestnené na prsiach, ale sú vybavené geometrickou výšivkou, čo je , ako som už spomenula , pre kitl nezvyklé. Pri mužských odevoch ide o asymetrickú kvetinovú výšivku, na ženských sú zas vyšívané robustné špirály. A práve tieto špirály  ich robia zaujímavými. Mohli by súvisieť s kabalistickou symbolikou, pretože špirála je v kabale považovaná za symbol skrytej energie Stromu života. Takto a inak sa často krát kabala dostávala do bežnej židovskej liturgie, hoci bývali obdobia, kedy kabala bývala nežiadúca a mnohí rabíni k nej nezaujímali prívetivý postoj. Bolo to podmienené realitou tzv. falošných Mesiášov, ktorých vyprodukovala na základe ťažkých dejinných udalostí a súvislostí, židovská gnóza, založená na hejchalotickej literatúre, ktorú možno zaradiť na počiatky židovského mysticizmu, ale aj spomínanej eschatológie. Tá bola pôvodne pre judaizmus neznámy pojem.

-chanele-

KAŠRUT 2.

Tento článok je doplnením a rozšírením článku KAŠRUT spred roka.

KÓŠER MäSO.

Zviera patriace medzi čisté zvieratá musí byť  správne zabité, aby čo najmenej trpelo. Takúto porážku prevádza šochet, špeciálne na to vyučený človek. Mäso zabitého zvieraťa sa po prvom základnom zbavení krvi (jej vytečením) dôkladne skontroluje. Prezrú sa jeho vnútornosti, ktoré nesmú javiť známky choroby a nesmú mať abnormálne tvary, pľúca napr. nesmú mať zrasty (GLAT KOŠER). V prípade akejkoľvek chyby sa mäso stáva nespôsobilým na konzumáciu. Stečená krv sa zakopáva na mieste, kadiaľ sa bežne nechodí.  Nasleduje odstránenie bedernej šľachy (NIKUR) a zakázaného tuku, ktorý obrastá vnútorné orgány. Bederná šľacha sa neodstraňuje u vtákov a v prípade jedenia zakázaných tukov hrozí trest “duchovného vyťatia” (KARET). Pri odstraňovaní bedernej šľachy môže dôjsť pri neskúsenom mäsiarovi k omylu a preto niektoré komunity preventívne nekonzumujú zadné nohy zvierat vôbec. Zákaz jedenia bedernej šľachy sa opiera o biblický príbeh Jákoba, ktorý pri zápase s Bohom (1M 32.26) bol práve na tomto mieste zranený.

Takto pripravené mäso sa potom musí ešte zbaviť zbytkovej vlásočnicovej krvi, pretože judaizmus a vlastne Tóra (5. kníh Mojžišových) zakazuje akékoľvek požívanie krvi (Tu si dovolím podotknúť, aké nezmyselné bývali stredoveké kresťanské obvinenia z požívania krvi kresťanských dietok Židmi! Väčší nezmysel už ani nemohol byť vymyslený!).

Najskôr sa mäso opláchne a namočí do vody nie príliš studenej, ani nie teplej, asi na pol hodinu. Ak by stálo vo vode viac ako 24 hodín, nesmie sa jesť. Od okamihu vybratia z vody sa rátajú tri dni a dovtedy musí byť nasolené. Soľ vytiahne posledné zbytky krvi. Ak sa to nestihne do troch dní, mäso sa už jesť nesmie, mohol v ňom začať hnilobný proces.

Pred nasolením sa zo zvieraťa odstránia všetky vnútornosti, z krku sa odstránia žily, z nôh beháky, u hydiny konce krídel a aj kolenné kĺby. Časti, v ktorých sa rada hromadí krv (hlava, srdce, jazyk, krk , pažerák, pľúca, priedušnice) a vemeno (môže obsahovať mlieko) sa dôkladne vypláchnu vodou. Odstráni sa tuk z orgánov. Mäso sa nasolí zo všetkých strán (vtáky aj zvnútra), vrátane dutín a zárezov. Soľ sa používa hrubozrnná, v núdzi aj jemná, vtedy ale treba brať zreteľ na to, že táto sa rada do mäsa absorbuje. Solia sa aj kosti (napr. na polievku). Soľ sa necháva na mäse 1-12 hodín. Mäso je počas nasoľovania položené na šikmej drevenej doske (používa sa len! na tento účel), po ktorej odkvapkáva krv do zbernej nádoby. Nakoniec sa mäso opláchne a môže sa upraviť k jedlu. Nikdy sa nepoužíva iná ako drevená doska. V dreve ak aj ostanú mikróby v zárezoch, ďalej sa nemnožia. Drevo sa dá ľahko kóšerovať vrenou vodou. Umelú hmotu nevykóšerujete nijak, naviac zárezy v nej sú liaheň baktérií.

Krv je zakázaná aj tá vo vajci, z obavy, že by znamenala oplodnenie.Vtedy sa vyhadzuje celé vajce. V dnešnej dobe ale nie je žiadne vajce z obchodu oplodnené, takže stačí, keď sa krv ručne odstráni. Ortodoxní ale aj v tomto prípade vajce nekonzumujú. Rovnako tak nejedia vajcia s hnedou škrupinou, lebo ich tradícia tvrdí, že práve takéto vajíčka obsahujú krv. Dnes vieme, že farba škrupiny je podmienená geneticky a je ovplyvnená druhom sliepky. Sliepka, ktorá znáša biele vajcia, nikdy nemôže zniesť hnedé vajce a naopak, nech by čo akú špeciálnu strava žrala.

Na tvrdo uvarené vajce sa smie jesť bez prehliadnutia.

Tiež krv, ktorá by ostala napr.  na chlebovej sriedke po zahryznutí (v prípade poranenia ďasien) sa nesmie jesť, len ak si zahryzneme do jazyka, krv je prípustné prehltnúť.

Krv z rýb sa neodstraňuje, lebo ryba má veľmi slabú cievnu sústavu.

Ryby tiež nie sú považované za mäso a preto sa smú jesť s mliekom (ortodoxní tak ale nerobia).

Inak je zakázané jesť mäso s mliekom, ako už uvádza článok KAŠRUT 1. a aj ryby s mäsom.

Pečeň sa kóšeruje špeciálne. Tak isto sa namočí do vody (nie dlhšie ako na 24 hodín), opláchne sa, položí sa na rošt a posolí. Krv počas opekania vyteká.

Ak  sa potom už pri príprave jedla upravuje nakrájaná na kúsky, nenareže sa,  a len sa z oboch strán opaľuje ohňom, počas ktorého krv vyteká. Ak sa mieni pečeň variť, urobí sa na nej pred opálením krížový rez, ktorým sa na rošte položí smerom dole k ohňu, aby krv lepšie vytiekla.

-chanele-

Súvisiace články:

• KAŠRUT
• ZVIERATÁ V JUDAIZME

MINHAG / NOSACH

Rozoznávame tzv. aškenázsky a sefardský (orientálny) rítus. Inak tiež minhag, či nosach. Ide o súhrn zvyklostí a modlitieb. Oba ríty sa postupne vyvinuli z dvoch pôvodných tradícií (palestínska a babylonská), podobne ako Talmudy.

Každý rítus má svoj sidur (súpis modlitieb na každý deň) a machzor (modlitby na dni sviatočné). Podľa tradície nesmie človek zmeniť svoj minhag zdedený po predkoch, s výnimkou vysťahoavnia sa do Erec Jisrael, kedy sa očakáva, že sa prispôsobí miestnym zvyklostiam.

ilustr.: chanele

V Izraeli existuje ešte tretí rítus, ktorý je používaný príslušníkmi izraelských ozbrojených síl.

Sefardský rítus (Nosach ha-sfardim) syntetizuje všetky orientálne (jemenský, perzský, severoafrický, španielsky) minhagim a prijali ho za svoj aj chasidi. Je známy tiež pod názvom Nosach ha-ari (rítus r. Jicchaka Luriu).

Aškenázsky rítus sa delí na taliansky a poľský (východoeurópsky, Ukrajina).

-chanele-

POKRYTIE HLAVY V JUDAIZME

Jedno zo špecifík judaizmu je pokrývanie hlavy pri určitých situáciách.

Poznáme pokrytie hlavy

MUŽOV

ŽIEN

a pokrytie participované stavom – vydatá, ženatý.

Najznámejšie pokrytie hlavy je pokrytie čiapočkou, ktorú nazývame KIPU alebo JARMULKA. Používajú ju len muži starší 13 rokov (Bar micva) a to pri modlitbe, štúdiu alebo počas jedla, lebo toto je vždy sprevádzané požehnaniami. Veľmi zbožní Židia používajú KIPU celý deň.

Nejedná sa o toraický príkaz, bol zavedený až v období rabínskeho judaizmu a korešpondoval so všeobecne nábožensky prijímaným faktom, že nad hlavami veriacich sa vznáša ŠECHINA (Božia Prítomnosť)a rabínski učenci kládli veľký dôraz na to, že by sa kvôli tomu nemalo chodiť s nepokrytou hlavou, predovšetkým pri činnostiach, pri ktorých sa predpokladá Božia bezprostredná prítomnosť, lebo by to bolo nedôstojné (TB, Kid 31a).

Všeobecne je nosenie KIPU v dnešnej dobe považované za prejav zbožnosti.

Historici uvádzajú, že nosenie pokrývky hlavy mohlo vzniknúť aj ako reakcia na kresťanstvo (kresťania naopak v určitých situáciách pokrývku hlavy skladajú) a snaha odlíšiť sa, či dokonca paradoxne by mohli byť korene viditeľné práve v kresťanskej snahe “označiť” svojich židovských spoluobčanov. Podobne ako keď zaviedli pre Židov povinné nosenie rôznych znakov na odevoch (žltý kruh, žltá hviezda), alebo nosenie celkom špecifických tvarov klobúkov.

Iný druh pokrývania hlavy je “halenie sa do talitu” – modlitebného šálu pri rannej bohoslužbe, viažúci sa na biblický verš “…aký si veľký…môj Bože. Odetý si velebou a leskom, zahalený si svetlom ako plášťom.” (Ž 104.1-2).

ilustr.: chanele

Talit používajú len ženatí muži, na rozdiel od t^efilin , ktoré sa používajú bez ohľadu na stav od 13. roku veku chlapca.

Žena si pokrýva hlavu pri požehnávaní sviatočných svetiel, ak je vydatá, zväčša ozdobným vyšívaným šálom, šatkou a pod., podľa kultúrnych zvyklostí oblasti, v ktorej žije.

V ortodoxných komunitách si ženy po svadbe zvyknú vlasy strihať a potom nosia už len parochňu. Ani jeden ani druhý prípad nie je podložený Tórou, skôr ide o potlačenie erotickej symboliky vlasov, tak ako sú tieto vo všeobecnosti vnímané v každej kultúre. Zbožná žena nesmie na muža pôsobiť eroticky, preto boli zavedené aj iné opatrenia ošetrujúce tento zámer. Napr. oddelené miesta na modlenie v synagóge, aby ženy neovplyvňovali mužov pri modlitbách a neodvádzali ich sústredenosť iným smerom, zákaz komunikácie medzi ženou a mužom, ktorý nepatrí do jej rodiny (ortodoxné komunity), zákaz bytia osamote žene a mužovi  pokiaľ nie sú manželia, dlhšie ako je čas potrebný k uvareniu vajíčka namäkko a pod.

-chanele-

MODLITBA

ŠACHRIT, MINCHA, MA´ARIV, MUSAF

ilustr.: autorka

ŠACHRIT je ranná modlitba, ktorej názov je odvodený od svetla = ŠACHAR.

Modlitba ako taká je v zásade rozhovor s bohom, ktorý Ho podľa tradície môže ovplyvniť. Modlitba má niekoľko podôb: prosba, vyznanie hriechov, ďakovanie alebo meditácia.

Modlitba môže byť ako osobná, tak aj predpísaná nosachom (tiež minhag = rítus, zodpovedajúci lokalite, aškenázsky, sefardský, orientálny).

Modlitby sú náhradou za pravidelné obete Chrámu po jeho 2.churbane. Preto sa aj synagóga zvykne nazývať “Domom modlitby” – Bejt t^efila.

Súčasnú podobu získali predpísané modlitby v čase formovania rabínskeho judaizmu a spísané sú v siduroch (modlitebná kniha na bežné dni) a v machzoroch (modlitebná kniha na sviatočné dni). Vo svojej podstate nahrádza dennodennú obeť chrámu. Pozostáva z textov o obetiach v chráme (korbanot), p^esukej de zimra (žalmy s požehnaním), Š^ema (Vyznanie viery), Amida (Š^emone esre – modlitba 18. požehnaní), Tachnun (prosebná modlitba, Žalmy 6.2-11; 2S 24.14), Kadiš (modlitba pozostalých) a Alejnu (
záverečná modlitba, zdôrazňujúca Božiu zvrchovanosť.

Pri rannej modlitbe sa okrem soboty, vysokých a pútnických sviatkov, používajú aj t^efilin a talit. Presný postup nájdeme v Talmude, alebo v skrátených podobách halachy, napr. Ša´arej halacha, Kicur šulchan aruch.

ilustr.: autorka

Rovnako ako ranná modlitba, tak aj popoludňajšia modlitba MINCHA je náhradou za každodenné obete prinášané do chrámu. Jej názov je pravdepodobne odvodený od biblického veršu 1K 18.36. Skladá sa zo Ž 145, Amidy, Tachnunu a Alejnu.

Večerná modlitba MA´ARIV (erev=večer), ako jediná zo všetkých troch denných modlitieb je chápaná ako nepovinná, pretože večer sa do chrámu obete neprinášali. Maimonides však učil (Mišneh Torah, T^efila 1.6), že nakoľko sa stala všeobecným zvykom, stáva sa tým povinnou.

Modliť by sa mala po východe prvých troch hviezd a možno ju odriekať kedykoľvek do polnoci. Bežne v praxi sa zvykne odriekať bezprostredne po Minche.

Modlitba MUSAF je dodatková modlitba rovnako ako boli do chrámu prinášané aj dodatkové modlitby na sviatky. Modlí sa teda len na Šabat, Roš chodeš, Pesach, Šavuot, Sukkot, Roš hašana a Jom Kipur (TB Joma 33a). V aškenázskom ríte na posledné dva sviatky je doplnená o známu modlitbu Unetane tokef.

Musaf je teda de facto aj de iure vlastne náhradou za už spomínané sviatočné dodatkové obete (4M 28-29; TB Ber 26b).

-chanele-

 

– – – PSIA DUŠA – – – stránka venovaná opusteným a nechceným zvieratám – – –

TFILIN

T^efilin sú modlitebné remienky vyrobené obvykle s teľacej kože, alebo z kože iného rituálne čistého zvieraťa. Používajú sa t^efilin šel roš (na hlavu) a t^efilin šel jad (na ruku), obe sa skladajú zo štvorcovej škatuľky, ktorá je obalená do jedného kusu kože. Na ňu sú pripevnené remienky v dostatočnej dĺžke. Škatuľky, nazývané tiež batim (domy)obsahujú štyri citácie Písma  (2M 13.1-10, 11-16; 5M 6.4-9, 11.13-21).

Postup o ich spôsobe zakladania je daný ústnym zákonom (halacha) avšak nejedná sa o rabínsky príkaz. Existujú písomné dokumenty (Aristeas 159; J.Flavius, TB Ber 6a, Sanh 92b a pod.)ale aj samotné t^efilin nájdené v Kumráne, ktoré dokladujú ich používanie ešte pred obdobím normatívneho judaizmu a apelujú tým na ich staroveký pôvod.

Zakladajú a pri rannej bohoslužbe, až po oblečení talitu a vždy zásadne postojačky. Nepoužívajú sa na šabat, Vysoké a pútnické sviatky ( v niektorých komunitách ani na chol ha-moed), pretože tieto sú sami o sebe “znamením”, netreba ich zvýrazňovať ešte aj pomocou t^efilin (“znamenie na tvojej ruke” a “pamiatka medzi očami tvojimi” – 2M 13.9, 16; 5M 6.8, 11.8).

Pri ich zakladaní sa recitujú špeciálne požehnania (Kicur šulchan aruch kniha I. kap.10; Šaarej halacha  kap.6). T^efilin šel roš sa umiestňujú nad čelo, tam kde začínajú vyrastať vlasy, remienky vedú dozadu na šiju, kde sa uviažu a konce remienkov visia cez obe paže dopredu. T^efilin šel jad sa umiestňujú nad lakeť, aby boli najbližšie k srdcu, remienok sa zatiahne nad lakťom, potom sa sedem krát ovinie proti smeru hodinových ručičiek okolo predlaktia, potom tri krát okolo dlane, aby tvoril na chrbáte dlane písmeno šin (od šadaj) a zbytok sa omotá okolo prostredníka. Koniec remienka spravidla visí voľne dole.

Založenie t^efiin by mala predchádzať meditácia.

T^efilin dnes nosia len muži starší 13 rokov, okrem ženícha v deň svadby a pozostalého v prvý deň šivy.

V minulosti nosili t^efilin bežne aj ženy (TB Eruvim 96a), zakázané im to bolo až v stredoveku (Mapat ha-šulchan, Orach chajim 38.3). Talmud uvádza, že pôvodná funkcia t^efilin bola ochranná – amulety (TB Eruvim 10.1).

Niekedy sú t^efilin nazývané kresťanmi aj filaktérie, čo je odvodené z gréčtiny, zo slova “amulet”. Názov t^efilin súvisí s hebrejským slovom t^efila = modlitba.

T^efilin je zvykom ukladať mimo používania do bohato zdobených drevených, kovových, či látkových puzdier. Pri vyberaní z nich sa nikdy nesmú len tak vysypať, ale pomaly a dôstojne po jednom vybrať.

Presná inštruktáž s ich manipuláciou, rovnako tak so zakladaním je uvedená napr. v už spomínaných a dnes slovenskému  a českému čitateľovi bežne prístupných Šaarej halacha, kap.6.

-chanele-

 

SYNAGÓGA

SYNAGÓGA

Synagóga je miestom modlitieb, ale aj miestom obecných vzdelávacích aj spoločenských aktivít.

Názov “synagóga” je gréckeho pôvodu a vžil sa pravdepodobne v časoch tzv. “helénskych židov” ako náhrada za hebrejské “kehila/kehala”, popr. “kneset”. Práve tieto tri termíny slúžili v židovskom svete na označenie miesta  za účelom zhromaždenia sa k bohoslužbe či náboženskej výučbe. Najznámejším názvom pre synagógu je v hebrejčine “bejt kneset”.

Už v čase prorokov existovali mnohé modlitebne roztrúsené  po celom území sv. Zeme. Takáto modlitebňa sa nazývala “malá svätyňa” (mikdaš meat).

Po 2. churbane nahradila zároveň synagóga Chrám a modlitby  nahradili predpísané obete.

Centrom synagógy je svätostánok (Aron ha-kodeš) – “synagogálna skriňa”, v ktorej sa uchovávajú zvitky Tóry, strieborné ozdoby na Tóru, kópie Tóry, kópie Megily, šofar a pod.

Býva postavený pri východnej strane synagógy, aby smeroval smerom na Jeruzalem a iný možný názov je “hejchal” – podľa veľsvätyne v pôvodnom jeruzalemskom Chráme, či ešte predtým v pôvodnom Stane Stretávania, lebo veľsvätyňa obsahovala aj samotné Desatoro uložené v Arche Zmluvy a vytesané do kamenných dosák. A Sefer Torah zastupuje tieto kamenné dosky.

Dvere do Aron ha-kodeš bývajú vyrezávané ornamentmi, často veľmi honosne. Pred Aron ha-kodeš visí “parochet”- vyšívaním zdobený záves, zväčša zamatový. Visí tam na pamiatku jemne tkaného závoja oddeľujúceho veľsvätyňu od svätyne (2M 26.31-33).

foto: autorka

Aškenázi ho vešajú pred dvere Aron ha-kodeš, Sefardi za dvere.

Synagóga vlastní vždy niekoľko parochetov. Zväčša sa jedná o dary významných členov obce. Cez rok sa používa parochet zamatový, farebný, na Vysoké sviatky z bieleho saténu, aby korešpondoval s farbou pohrebného rubáša, ktorý zbožní na tieto sviatky používajú pri modlitbách ako odev.

Na Tiša be-av je Aron ha-kodeš bez parochetu na znak smútku.

Motívmi výšivky parochetu sú ornamnety, júdske levy, magen David, menora, koruna a zväčša býva na ňom vyšité aj meno darcu. Ornamenty sú reflexiou na prikázanie:”…neurobíš si vyrezávanú modlu, ani podobu ničoho, čo je na zemi, či pod morom…”.

V strede synagógy je umiestnená “bima” – centrálne pódium, mierne vyvýšené nad okolitú podlahu, aby všetci zhromaždení počuli čítaný text čo najzrozumiteľnejšie.

“Bima” býva obklopená mrežou a vystupuje sa do nej po niekoľkých schodíkoch.

Od 19.stor. sa “bima” umiestňuje do čela interiéru pred Aron ha-kodeš.

Z “bimy” sa predčítava Tóra a prednáša sa kázanie rabína (deraša). Ostatné časti bohoslužby vedie chazan z pultu “amud”, umiestneného vpravo pod Aron ha-kodeš. V stredoveku stával “amud” pod úrovou podlahy, aby sa tým naplnil biblický vderš”…z hĺbky volám k Tebe Hospodin…” (Ž 130.1).

Iný názov pre “bimu” je “almemor”. U sefardských Židov sa “bima” nazýva “teva”.

Bohoslužbu vedie obyčajne, už spomenutý chazan – kantor. Pôvodne vyhlasoval chazan začiatok a koniec šabatu, staral sa o synagógu, ale aj iný majetok obce a dával znamenia, kedy bolo treba počas liturgie odpovedať slovkom AMEN.

Od stredoveku prebral aj vedenie bohoslužieb a jeho pôvodné povinnosti vykonáva v súčasnosti “šamaš” – synagogálny sluha.

Od 19.stor. n.l. sa kladie veľký dôraz na jeho hudobné znalosti a hlasovú spôsobilosť kvôli náboženským prednesom. Mnohí kantori sa tak stali kvôli týmto schopnostiam aj veľmi známi.

Pred Aron ha-kodeš visí “ner tamid” – tzv. “večné svetlo”.

foto: autorka

Visí na reťazi a pripomína chrámovú menóru. Tá mala knôt v olivovom oleji a preto sa aj v straších synagógach sa tento zvyk stále  doržiava a “ner tamid” býva zhotovované ako olejová lampa. V novších synagógach vo svete sa tieto tradičné lampy nahrádzajú už elektrickými.

“Ner tamid” je tiež symbolom viery Izraela a zhmotnením biblického verša “…ľudský duch je svetlo od Boha…” (Prísl. 20.27).

Interiér synagógy sa delí na mužskú a ženskú časť, pričom tieto sú buď oddelené od seba prepážkou (mechica), alebo je ženská časť umiestnená na balkón. Pôvod zvyku nespočíva v diskriminácii žien, ale v snahe uľahčiť mužom bohoslužby, aby títo neboli pri nich prítomnosťou žien rozptyľovaní.

Halacha prikazuje mužom nosiť v synagóge pokrývku hlavy.

Aškenázski Židia volajú synagógu často “šul” (z jidiš), sefardskí “esnoga” (z ladino) a stúpenci chasidizmu zas “štibl” (tiež z jidiš).

-chanele-

KIDUŠ

KIDUŠ

KIDUŠ, posvätenie. Ide o rituál robený najčastejšie doma a slúži na posvätenie a privítanie ŠABATU. Ide predovšetkým o predel medzi posvätným a profánnym (Maimnides: Mišnej Torah, Hilchot Šabat 29.1).

Na kiduš sa používa víno, ktoré je podľa Žalmu 104.15 symbolom radosti a na Šabat je radosť micvou. Ak nemáme k dispozícii víno, v núdzi je možné použiť inú ovocnú šťavu, ale v takom prípade žehnáme len chaly. Nikdy nemožno víno nahradiť vodou!

Kiduš robený na iné sviatky, než je Šabat, nemá podklad v Tóre, ide len o rabínske nariadenie,hoci hojne uskutočňované.

Medzi aškenázskym židovstvom sa úvod kidušu recituje postojačky z dôvodu interpretácie svedectva o stvorení sveta (…a bol večer a bolo ráno…deň šiesty, kedy boli dokončené nebesá…) a záver sa odrieka sediac, nakoľko kiduš je súčasťou slávnostnej hostiny (seuda) a pri jedle sa sedí. Seuda je vždy vtedy, kedy sa požehnáva chlieb (myslí sa tým chala).

Sefardské komunity celý čas stoja, lebo pre nich je Šabat v prvom rade “nevesta” (kala) a všetky svadobné obrady sa robia postojačky.

Výnimočne možno robiť kiduš v synagóge. Tam sa vždy zo zásady pátosu miesta, stojí.

-chanele-

MEZUZA

MEZUZA

Dosl. “zárubňa dverí”.

Mezuzou nazývame pergamenový zvitok s biblickými veršami (5M 6.4-9; 11.13-21), ktoré obsahujú modlitbu ŠEMA, tzv. “židovské vyznanie viery”.

So spomínanými textami sa spája tiež používanie tefilin (modlitebné remienky) a cicit (strapce). Mezuza, tefilin a cicit sú len symboly, ktoré majú pripomínať Božie príkazy a Božiu prítomnosť, nie sú to talizmany. Takéto predmety nazývame “znamenia” (otot) alebo “svedectvá” (edot).

Text na pergamen píše sofer (pisár) a z druhej strany zvitok obsahuje Meno Božie ŠADAJ, ktoré je akrostichom slova ŠOMER DALTOT JISRAEL (Strážca dverí Izraela).

Zvitok sa potom vkladá do púzdra vyrobeného z rôznych materiálov (drevo, kov, kameň, sklo, umelá hmota…).

Mezuzu upevňujeme do pravej hornej tretiny dverí na okraj zárubne, a teda po pravej strane vchádzajúceho, na všetky trvalo obývané miestnosti. Nedáva sa na toalety, špajze, pivnice, sklady, miestnosti na uskladnenie odpadu, záhradné domčeky, sukot, mikve, verandy, pokiaľ tieto neslúžia ako priamy prechod do obývanej miestnosti. Bez mezuzy sú tiež miestnosti, do ktorých sa vchádza dverami, ktoré sú v strope (pôjd), alebo v zemi (pivnica), lebo takéto okraje dverí nie sú považované za zárubňu.

Miestnosti, ktoré obývané nie sú, ale sa nimi prechádza do obývaných priestorov, mezuzu mať musia, ale nehovorí sa pri jej vešaní požehnanie.

Všetky ostatné podrobnosti ohľadom jej použitia a presného umiestnenia v prípade výnimočných podmienok pojednáva halachické dielo Šulchan aruch  od Jozefa Kara a aj jeho skrátená verzia Kicur šulchan aruch.

 

-ch-

NETILAT JADAJIM

NETILAT JADAJIM

Rabínsky judaizmus predpisuje tzv. obradné umývanie rúk, ktorým sa zbožný Žid stáva spôsobilým náboženských obradov (modlenie, štúdium Tóry), ale aj jedenia a býva používané aj z hygienických dôvodov. Netilat jadajim býva zdôvodňované biblickým veršom Ž 26.6-7.

Pôvodne si takto umývali ruky Koheni (veľkňazi v Chráme) predtým ako vykonali požehnanie (tzv. birkat kohanim), či pred konaním bohoslužieb.

Dnes, keď už chrámová služba nie je možná, sa netilat jadajim koná vždy po prebudení, po použití toalety, po kúpeli, po strihaní vlasov a nechtov, po návšteve cintorína (bejt olam) alebo účasti v pohrebnom sprievode, po dotyku nečistého zvieraťa, pred jedením chleba, vôbec pred jedením, po vyzutí topánok, po sexuálnom styku, po dotyku hmyzu (vši), po škrabaní sa vo vlasoch (predpokladá sa možný dotyk so všou), po dotyku časti tela, ktorá býva zväčša zahalená a po dotyku krvi.

Kniha Sefer ha-Zohar pridáva ešte jeden dôvod, okrem obradnej spôsobilosti a hygieny – nečistého ducha. Podľa mystickej tradície, opúšťa človeka v spánku jeho duch a za ten čas vstupuje do jeho tela nečistý duch. Po zobudení tento z tela odchádza ale v končekoch prstov ostávajú jeho zbytky, ktorých sa dá zbaviť práve umytím rúk (preto je na Jom Kipur povolené maximálne umytie prstov).

Netilat jadajim prevádzame tak, že do pravej ruky uchopíme hrnček (dnes má často hrnček na toto určený dve ušká), preložíme si ho do ľavej ruky, vodou z neho oblejeme pravú ruku, potom si ho preložíme do pravej ruky a oblejeme ľavú ruku. Opakujeme tak, že každú ruku opláchneme tri krát. Vodu lejeme až po zápästie. V núdzi stačí umyť končeky prstov. Zvykom je tiež umyť si tvár (z úcty k Bohu 1M 9.6) a vypláchnuť si ústa, aby sme smeli pri modlitbách vysloviť Meno Božie.

Vodu použitú na umytie vylejeme niekam, kadiaľ ľudia bežne nechodia. Nesmie byť na nič iné použitá.

Pravidlom je, že pred omytím rúk a teda rukami nečistými sa nesmieme dotknúť úst, nosu, očí, uší, rany z ktorej tečie krv, análneho otvoru a genitálnych otvorov a ani jedla.

Umývať by sa malo len vodou, na ktorej získanie bolo vynaložené ľudské úsilie (nabratie do nádoby).

V núdzi je možné umyť sa aj v rieke (3x ponoríme do nej ruky) alebo v snehu. Ak nemáme k dispozícii žiadnu vodu, ruky si len o niečo otrieme. V požehnaní potom nepoužijeme výraz netilat – umytie ale len nekiat – očistenie.

-ch-

(viď. viac: Šulchan aruch, Kicur šulchan aruch)